Prekvapujúca šírka Božej dobroty
BOH je dobrý! Koľkokrát si počul tento výrok, ba dokonca si ho sám použil? Ale premýšľal si niekedy o plnej šírke dobroty, ktorú ti prejavuje Boh? Takéto úvahy nám pomôžu, aby sme si hlbšie uvedomovali, akého Boha uctievame.
Ale najprv musíme pochopiť, čo je dobrota. Dobrotu samozrejme môže prejavovať len dobrý, a nie zlý. Ale dobrota je oveľa viac. Je to aktívna vlastnosť. Dobrý človek robí dobro. A Boh pre nás vo svojej dobrote robí toľko dobrého, že si získava naše srdce.
Široký rozsah jeho dobroty vyplýva zo slov, ktoré Boh povedal Mojžišovi na Sinajskej pustatine. Tam svojmu vernému služobníkovi sľúbil: „Sám spôsobím, aby pred tvojou tvárou prešla všetka moja dobrota.“ Boh splnil svoj sľub, hovoril svoje meno a volal: „Jehova, Jehova, Boh milosrdný a milostivý, pomalý do hnevu a hojný v milujúcej láskavosti a pravde, zachovávajúci milujúcu láskavosť tisícom, odpúšťajúci previnenie, prestúpenie a hriech, ale rozhodne neoslobodzujúci od trestu.“ – 2. Mojžišova 33:19; 34:6, 7.
K Božej dobrote teda patrí Božie milosrdenstvo a milosť, milujúca láskavosť a pravda. Božia dobrota je zrejmá aj z toho, že Boh je „pomalý do hnevu“, zhovievavý. Ale to neznamená, že by bol ako príliš zhovievavý rodič a že by dovoľoval, aby hriech trval bez prekážky navždy. Hriešnikov, ktorí nerobia pokánie, „rozhodne neoslobodí od trestu“. Dobrý Boh nemôže pripustiť, aby zlo existovalo bez prekážky.
Hojnosť Božej dobroty
Teraz uvažuj o niektorých spôsoboch, ako nám Boh preukazuje dobrotu. Začnime tým, že bol dobrý k ľuďom, keď stvoril Zem. Neuspokojil sa s tým, že by dal ľuďom pre život len to najnutnejšie. Naopak, vystrojil našu planétu tak bohato, aby bolo skutočným potešením žiť na nej. Zaobstaral rôzne množstvo jedál a nápojov. Stvoril úžasne rozmanité zvieratá a vtáky a stvoril kvety, ktoré dodávajú nášmu prostrediu farbistosť, krásu a jemnosť. Vytvoril aj najrôznejšie prírodné krásy, na ktoré je radosť pozerať. Každý nádherný západ slnka alebo zvláštny tvar oblaku je pre nás dôkazom Božej dobroty!
Keď Boh stvoril muža a ženu, opäť preukázal dobrotu. Dal Adamovi a Eve dokonalé, zdravé telo a dal ich do edenskej záhrady. Potom im určil nádherné, podnetné poslanie: „Naplňte zem a podmaňte si ju.“ Predložil im aj vyhliadku, že sa budú môcť navždy tešiť zo života na rajskej zemi s mnohými potomkami. (1. Mojžišova 1:26–28; 2:7–9) Aký úžasný svadobný dar takto dostala prvá ľudská dvojica!
Aj keď sa Adam a Eva vzbúrili, Boh ich celkom neopustil. Keby ich bol hneď potrestal smrťou, bol by urobil to, čo je spravodlivé. Ale on bol k hriešnej ľudskej dvojici dobrý. Dovolil im, aby ešte istý čas žili a splodili deti. – 1. Mojžišova 5:1–5.
Boh odvtedy stále prejavuje hriešnemu ľudstvu dobrotu. Kráľ Dávid povedal: „Jehova je dobrý ku všetkým a jeho milosrdenstvá sú nad všetkými jeho dielami.“ (Žalm 145:9) Stále sa stará, aby na jeho majetku, na jeho Zemi, mohol pokračovať ľudský život. Keď bol Ježiš na zemi, Židom povedal: ‘Váš Otec, ktorý je v nebesiach,... pôsobí, aby jeho slnko vychádzalo nad zlými i nad dobrými a dáva dážď na spravodlivých i na nespravodlivých.‘ (Matúš 5:45) Ak je niekde hlad alebo nedostatok, nie je to preto, že by sa Boh o ľudstvo nebol postaral, ale je to preto, že ľudia sú skazení, krutí a neschopní.
Boh dovoľuje, aby ľudia využívali nerastné bohatstvo zeme a neskrýva pred nimi určitú mieru poznania o hviezdnych nebesiach a o hmotnom zložení sveta. Jehova je k ľudstvu dobrý, aj keď mnohí opovážlivo hovoria, že žiaden Boh nejestvuje, a iní zneužívajú jeho dobrotu na sebecké ciele, ba dokonca na utláčanie iných. – Žalm 14:1.
Božia dobrota k veriacim
Boh je dobrý k celému ľudstvu, ale jeho správanie k veriacim naozaj obšťastňuje srdce. Keď sa Adam a Eva prvý raz vzbúrili, Boh prorokoval, že príde „semeno“, ktoré nakoniec prekoná zlé účinky ich hriechu. (1. Mojžišova 3:15) Mnohí Adamovi potomkovia verne uctievali Boha, aj keď boli nedokonalí, a toto prvé proroctvo im dávalo nádej na lepšiu budúcnosť. Jeden verný ctiteľ, Abrahám, bol dokonca nazvaný „Jehovovým priateľom“. – Jakob 2:23.
Boh sľúbil Abrahámovi, že z jeho potomkov vznikne množstvo národov a že jeho hlavná rodová línia zdedí kanaánsku krajinu. Izraelci, Abrahámovi potomkovia, sa stali národom – a sľub sa splnil. (1. Mojžišova 17:3–8; 2. Mojžišova 19:6) Boh bol dobrý k tomuto novému národu. Oslobodil ich z egyptského otroctva, chránil ich na púšti, dal im zákonník a kňazstvo a nakoniec im dal do dedičstva kanaánsku krajinu.
Napokon sa Izrael stal kráľovstvom a Jehova poveril tretieho kráľa, Šalamúna, aby v Jeruzaleme vystaval chrám, ktorý bude svetovým strediskom uctievania Jehovu. Keď bol chrám dokončený, na zasvätenie usporiadali nádherný obrad a radostný sviatok. V správe sa hovorí, že potom Izraelci „požehnávajúc kráľa odišli do svojich stánov radujúci sa a veselého srdca pre všetko to dobré, ktoré učinil Hospodin“. (1. Kráľov 8:66, RP) Boli aj iné príležitosti, keď prekypovalo srdce Izraela pre dobrotu, ktorú im preukazoval Jehova.
Lenže na nešťastie oni si nevážili, že môžu byť ctiteľmi jediného pravého Boha. Národ ako celok bol neverný a Jehova pripustil, aby v roku 607 pred n. l. boli odvedení do zajatia do Babylonu. Boh kedysi povedal Mojžišovi, že práve pre svoju dobrotu „rozhodne neoslobodí od trestu“. - 2. Mojžišova 34:7.
Po sedemdesiatich rokoch Boh láskavo priviedol verný ostatok Izraela späť do vlasti. Čo ho k tomu podnietilo? Jeho dobrota. O návrate Izraela z Babylonu Jeremiáš prorokoval: „Istotne prídu a budú radostne prevolávať na sionskej výšine a rozžiaria sa nad Jehovovou dobrotou.“ Prorok ďalej hovoril: „‚Môj ľud sa nasýti mojou dobrotou,‘ je Jehovov výrok.“ - Jeremiáš 31:12, 14.
Nakoniec prišiel na zem Ježiš a dokázal, že on je tým „semenom“, predpovedaným v Edene. (1. Mojžišova 3:15) Biblia hovorí: „Lebo tak veľmi Boh miloval svet, že dal svojho jednosplodeného Syna, aby nikto, kto v neho prejavuje vieru, nebol zničený, ale mal večný život.“ (Ján 3:16) Ježišova smrť poskytla výkupné, aby ľudstvo mohlo byť vykúpené z hriechu a mohlo získať naspäť dokonalosť. Tak sa mali nakoniec prekonať zlé účinky Adamovho hriechu. Pavol o tom Rimanom napísal: „Ako sa neposlušnosťou jedného človeka stali mnohí hriešnikmi, tak sa aj poslušnosťou jedného človeka stali mnohí spravodlivými.“ (Rimanom 5:19) Vďaka Božej dobrote majú teraz ľudia so správnym stavom srdca nádej, že dosiahnu večný život, ba dokonca sa môžu stať Božími priateľmi ako kedysi Abrahám.
Boh až dodnes preukazuje dobrotu tým, ktorí ho uctievajú. Pomocou Biblie im dáva rady, aby im pomohol riešiť ich problémy. (Žalm 119:105) Dostávajú veľkorysý dar, svätého ducha, ktorý im pomáha dodržiavať spravodlivé Božie meradlá. Boh im zjavuje svoje predsavzatia, aby sa praví kresťania tešili na nový svet spravodlivosti, ktorý sa začne hneď po odstránení tohto starého sveta. (Príslovia 4:18; 2. Petra 3:13) Kresťania sú o tom presvedčení, pretože im to Boh vo svojej dobrote zjavil v jeho nezlyhávajúcom Slove. – 2. Timotejovi 3:16.
Keď uvažujeme o Božej dobrote, určite to priťahuje naše srdce. Ale vyvoláva to aj otázku:
Aký úžitok Budeš mať z Božej dobroty?
Nech si ktokoľvek, už dnes máš úžitok z Božej dobroty. Dýchaš, ješ, piješ, žiješ – to všetko sú dary od Boha. Ale máš z toho čo najväčší úžitok? Spomeň si, že Boh obmedzil svoju dobrotu k Adamovi a Eve po ich hriechu. Tak isto obmedzí svoju štedrosť k nám, ak nebudeme správne prijímať prejavy jeho láskavosti. Ako to môžeme robiť?
Žalmista sa modlil: „Vyučuj ma dobrote, rozumnosti a poznaniu, lebo prejavujem vieru v tvoje prikázania.“ (Žalm 119:66) Aj my by sme sa mali tak modliť. Boh je dobrý, a preto sa musíme učiť, aby sme boli dobrí ako on. Pavol nabádal: „Staňte sa . . . napodobňovateľmi Boha ako milované deti.“ – Efezanom 5:1.
V prvom rade to robíme štúdiom Biblie, aby sme spoznali, čo je dobrota. Potom prosíme Boha o pomoc, aby sme vedeli rozvíjať túto vlastnosť. Dobrota je ovocie ducha popri ‘láske, radosti, pokoji, zhovievavosti, láskavosti, viere, miernosti a sebaovládaní‘. (Galaťanom 5:22, 23) Môžeme rozvíjať všetky tieto vlastnosti, ak sa spoliehame na Božieho ducha, študujeme Bibliu inšpirovanú Bohom, ak ho prosíme o pomoc a udržujeme spoločenstvo s kresťanmi, ktorí zmýšľajú rovnako. – Žalm 1:1–3; 1. Tesaloničanom 5:17; Hebrejom 10:24, 25.
Biblia hovorí: „Pri zmienke o hojnosti tvojej dobroty budú prekypovať a pre tvoju spravodlivosť budú radostne volať.“ (Žalm 145:7) Boh od nás očakáva, že budeme druhým rozprávať o jeho dobrote. O svojom nebeskom Otcovi by sme mali hovoriť bez zábran.
Božiu dobrotu by sme samozrejme nemali zneužívať. Je pravda, že Boh odpúšťa hriešnikom. Kráľ Dávid veril, že bude priaznivo vypočutý, keď sa modlil: „Na hriechy mojej mladosti a na moju vzburu nespomínaj. Spomínaj na mňa podľa svojej milujúcej láskavosti, pre svoju dobrotu, Jehova.“ (Žalm 25:7) Znamená to vari, že si môžeme dovoliť páchať hriechy, a pritom s dôverou očakávať, že nám ich Boh odpustí? Určite nie. Spomeň si, že Božia dobrota znamená, že „rozhodne neoslobodí od trestu“ hriešnikov, ktorí nerobia pokánie.
Raduj sa z Božej dobroty
Keď sme raz okúsili Božiu dobrotu, naše srdce sa primkýna k nemu. Sme povzbudzovaní, aby sme sa riadili vynikajúcou radou apoštola Pavla: „Choďte ďalej ako deti svetla, lebo ovocie svetla pozostáva z každého druhu dobra, spravodlivosti a pravdy.“ – Efezanom 5:8, 9.
Každý deň si uvedomujeme láskavý Boží záujem o nás. Aj v najťažších okolnostiach vieme, že Boh neopúšťa tých, ktorí ho milujú. Prežívame úžasný pokoj mysle, o ktorom hovoril žalmista: „Dobrota a milujúca láskavosť ma istotne budú stíhať po všetky dni môjho života; a budem bývať v Jehovovom dome dĺžku dní.“ – Žalm 23:6.