„Všetko robte na Božiu slávu“
Vrcholné myšlienky z 1. listu Korinťanom
SLÁVA Boha Jehovu je životne dôležitá pre všetkých, ktorí ho uctievajú „duchom a pravdou“. (Ján 4:23, 24) Preto povedal apoštol Pavol spolukresťanom v starovekom Korinte: „Či jete alebo pijete, alebo robíte čokoľvek iné, všetko robte na Božiu slávu.“ (1. Korinťanom 10:31) Takéto konanie si vyžaduje, aby sme prijali Jehovov spôsob riešenia našich problémov v tomto hmotárskom, nemorálnom svete, presiaknutom falošným náboženstvom.
Korintskí kresťania potrebovali božskú pomoc na riešenie svojich problémov, pretože žili v prosperujúcom nemorálnom meste, plnom falošného náboženstva. Korint, ležiaci na úžine medzi kontinentálnym Gréckom a Peloponézom, bol hlavným mestom rímskej provincie Achaia a mal podľa odhadu asi 400 000 obyvateľov. Pavol tam založil zbor okolo roku 50 n. l. — Skutky 18:1–11.
Korinťania napísali Pavlovi o otázkach manželstva a jedenia mäsa obetovaného modlám. (7:1) Pavol bol skľúčený, pretože vznikli medzi nimi spory a bol tam i prípad hrubej nemravnosti. Potrebovali aj radu, ako správne zachovávať Pánovu večeru. Bola tam dokonca hrozba odpadlíctva a zbor potreboval radu o láske. Z týchto dôvodov napísal Pavol svoj prvý inšpirovaný list Korinťanom z Efezu okolo roku 55 n. l. Ale úžitok z neho môžeme mať aj my.
Jednota a morálna čistota je životne dôležitá
Ak „robíme všetko na Božiu slávu“, nebudeme nasledovať nikoho, kto sa snaží vyvolať rozdelenie v zbore, čo bol jeden z problémov, ktorému museli čeliť Korinťania. (1:1–4:21) Pavol ich nabádal, aby „hovorili súhlasne a boli spojení rovnakou mysľou a rovnakým spôsobom myslenia“. Jednota sa dosiahne, ak sa budeme riadiť touto radou a pestovať duchovné vlastnosti. Namiesto chválenia sa akýmkoľvek hriešnym človekom, mali by sme pamätať na to, že hoci „sadíme a polievame“, duchovný ‚vzrast dáva Boh‘. Tí v Korinte, ktorí sa chválili, nemali nič, čo by neboli dostali; takže sa nikdy nepovažujme za lepších ako sú naši spoluveriaci. Takýto pokorný duch nám pomôže podporovať jednotu.
Ak má prevládať jednota, ustanovení starší musia posôbiť tak, aby udržali zbor duchovne čistý. (5:1–6:20) Pretože „trochu kvasu nakvasí celé cesto“, nekajúcni smilníci, ziskuchtivci, modlári, nadávači, opilci alebo vydierači musia byť vylúčení. Morálna nečistota, ktorá znesväcuje Boží chrám, nesmie byť trpená medzi Jehovovým ľudom, ktorý musí svojím konaním oslavovať Boha.
Buďme ohľaduplní k druhým
Aby sme „robili všetko na Božiu slávu“, musíme uplatňovať Pavlovu radu o manželstve a o slobodnom stave. (7:1–40) Tí, ktorí sú v manželstve, si majú poskytovať v pohlavných vzťahoch to, čo im patrí, s ohľaduplnosťou. Kresťan v manželstve by sa nemal odlučovať od neveriaceho manželského partnera, pretože ak zostane s ním, môže mu pomôcť k záchrane. Zatiaľ čo manželstvo prináša viac úzkostlivých starostí, slobodný stav môže prinášať úžitok tomu, kto túži duchovne pomáhať druhým službou Pánovi bez rozptyľovania.
Venovať pozornosť duchovnému blahu druhých je povinnosťou všetkých kresťanov, či sú slobodní alebo v manželstve. (8:1–10:33) Preto Korinťania dostali radu, aby neprivádzali druhých k potknutiu jedením jedál obetovaných modlám. Pavol dokonca nevyužil svoje právo na prijatie hmotnej pomoci, aby to nebolo niekomu na prekážku prijatia dobrého posolstva. Okrem toho „bil svoje telo, aby potom, čo hlásal iným, sám nebol neschváleným“. Ak si zoberieme k srdcu zážitky hriešneho Izraela na púšti, pomôže nám to vyhnúť sa modlárstvu a nesprávnemu konaniu. Ak budeme ‚robiť všetko na Božiu slávu‘ môžeme sa vyhnúť tomu, že by sme niekoho priviedli k potknutiu.
Prejavujme úctu a udržujme poriadok
Robiť ‚všetko na Božiu slávu‘ si vyžaduje, aby sme prejavovali patričnú úctu. (11:1–34) Kresťanská žena v prvom storočí prejavovala úctu k vedeniu hlavou tým, že nosila pokrývku hlavy, keď sa v zbore modlila alebo prorokovala. Podobnú úctu k vedeniu hlavou prejavujú zbožné ženy aj v súčasnosti. A aby sa nám nestalo ako Korinťanom, ktorí potrebovali pokarhanie, všetci musíme prejavovať úctu tiež k Pánovej večeri.
Aby sme ‚robili všetko na Božiu slávu‘ musíme viesť zhromaždenia usporiadaným spôsobom. (12:1–14:40) Keď sa raní kresťania stretávali, také dary ducha ako hovorenie jazykmi, mali byť používané s úctou a ocenením pre ich zdroj a účel. Hoci my teraz nemáme tieto dary, prinášame Bohu slávu prejavovaním lásky, ktorá ich prevyšuje. Jehovu oslavujeme aj tým, že naše zhromaždenia sú dobre organizované a s úctou uplatňujeme Pavlovu radu: „Nech sa všetko deje slušne a usporiadane.“
‚Robiť všetko na Božiu slávu‘ vyžaduje od nás uznávať biblické učenie a duchovne stáť pevne. (15:1–16:24) Niektorí v korintskom zbore, možno pod vplyvom gréckej filozofie, hovorili: „Neexistuje žiadne vzkriesenie mŕtvych.“ (Porovnaj Skutky 17:18, 32.) Možno zastávali odpadlícky názor, že nebude žiadne vzkriesenie, ale že žijúci kresťania už okúsili symbolické duchovné vzkriesenie. (2. Timotejovi 2:16–18) Pavol podporil pravú nádej tým, že poukázal na Ježišovo vzkriesenie ako aj na to, že pomazaní kresťania musia zomrieť, aby boli vzkriesení do nesmrteľného nebeského života. Aj inak nám jeho slová pomáhajú vyhnúť sa odpadlíctvu a „stáť pevne vo viere“.
Stále robme všetko na Božiu slávu
Pavlove rady v 1. liste Korinťanom sú rovnako užitočné v súčasnosti ako boli aj v prvom storočí n. l. Pobádajú dnešných svedkov Jehovu slúžiť Bohu v jednote ako čistý ľud. Slová apoštola Pavla by nás mali podnecovať k záujmu o druhých a k prejavovaniu patričnej úcty. Jeho slová nás môžu tiež posilniť, aby sme odolávali odpadlíctvu a pevne sa zastávali pravej viery.
Určite je úprimnou túžbou každého verného služobníka Jehovu žehnať ho, oznamovať jeho Kráľovstvo a oslavovať jeho sväté meno. (Žalm 145:1, 2, 10–13) Skutočne, Pavlov prvý list Korinťanom nám pomáha ‚robiť všetko na Božiu slávu‘.
[Rámček/obrázok na stranách 24, 25]
URČENÍ NA SMRŤ: Pavol vo svojich listoch Korinťanom nepriamo poukazoval niekoľkokrát na smrť v aréne. Napríklad napísal: „Lebo sa mi zdá, že nás, apoštolov, Boh vystavil nakoniec ako ľudí, určených na smrť, pretože sme sa stali divadelným predstavením svetu, anjelom a ľuďom.“ (1. Korinťanom 4:9) Pavol možno myslel na vystúpenia bestiárov (mužov, bojujúcich so šelmami) a gladiátorov (ktorí zápasili s ľuďmi). Niektorí bojovali za mzdu, ale zločinci boli prinútení bojovať. Spočiatku mohli používať zbrane, ale neskôr týchto väzňov privádzali neodetých, bezbranných, na istú smrť.
„Anjeli“ a „ľudia“ (nielen „svet“ ľudstva) boli divákmi a apoštoli mali zomrieť v takom konečnom krvavom predstavení. Pavol povedal, že „bojoval s divými šelmami v Efeze“, ale niektorí pochybujú, že by bol rímsky občan niečomu takému vystavený, a hovoria, že poukazoval na odporcov podobných šelmám. (1. Korinťanom 15:32) Ale Pavlov výrok, že ho Boh zachránil „od takej veľkej veci ako je smrť“ v oblasti Ázie, (kde bol Efez), zodpovedá skôr zážitku so skutočnými divými šelmami v aréne ako s odporom zo strany ľudí. — 2. Korinťanom 1:8–10; 11:23; Skutky 19:23–41.
[Rámček/obrázok na strane 25]
STÁLE HĽAĎTE NA CENU: Pavol použil črty zo starovekých gréckych hier na znázornenie dôležitých myšlienok. (1. Korinťanom 9:24–27) V takých súťažiach ako boli istmické hry, ktoré sa konali každé dva roky neďaleko Korintu, program pozostával z behu, boxu a ďalších disciplín. Počas prípravy na tieto súťaže bežci a boxeri museli byť disciplinovaní, museli žiť na zdravo skromnej strave a nepiť žiadne víno počas desiatich mesiacov. Namiesto pomíňajúceho sa píniového alebo brečtanového venca, udeľovaného víťazom istmických hier, sa pomazaný kresťan usiluje o neporušiteľnú korunu nesmrteľného života. Aby získal túto cenu, musí na ňu stále upierať svoj zrak a pestovať sebaovládanie. Rovnaká zásada platí pre Jehovových svedkov, ktorí majú vyhliadku na večný život na zemi.