„Sýťte ústa, nie nohy“

Pohľad na tradičné africké pohrebné zvyky

„NEPOCHOVÁVAJÚ svojich mŕtvych!“ To sú slová, ktoré v západnej Afrike bežne počuť o Jehovových svedkoch. Napriek tomu je dobre známe, že svedkovia v skutočnosti svojich mŕtvych pochovávajú.

Prečo ľudia hovoria, že Jehovovi svedkovia nepochovávajú svojich mŕtvych? Robia tak preto, lebo svedkovia nezachovávajú mnohé miestne zaužívané pohrebné zvyky.

Tradičné pohrebné zvyky

Aliu žije v malej dedinke v strednej Nigérii. Keď zomrela jeho matka, informoval o jej smrti svojich príbuzných a potom zariadil, aby bola v jej dome prednesená biblická prednáška. Prednášku predniesol starší z miestneho zboru Jehovových svedkov a zameriavala sa na stav mŕtvych a na povzbudivú nádej na vzkriesenie, o ktorej hovorí Biblia. Po prednáške bola Aliuho matka pochovaná.

Príbuzní boli nesmierne pobúrení. Podľa nich pohreb nikdy nie je úplný bez nočnej hliadky pri tele zomrelého, ktorá sa zvyčajne koná noc po tom, čo človek zomrie. V obci, kde žije Aliu, je táto nočná hliadka časom oslavy, nie smútenia. Mŕtvolu umyjú, oblečú do bieleho a vystrú na posteľ. Pozostalí pošlú po hudobníkov, kúpia debny s pivom a džbány palmového vína a zariadia, aby bol obetovaný býk alebo cap. Potom prichádzajú príbuzní a priatelia, aby až do svitania nasledujúceho dňa spievali, tancovali, jedli a pili.

Počas tejto veselice sa k nohám mŕtvoly kladie jedlo. Mŕtvemu človeku sa odstrihne trochu z vlasov a nechtov na rukách a na nohách a to sa odloží na „druhý pohreb“, ktorý sa koná o niekoľko dní, týždňov alebo dokonca o niekoľko rokov.

Nasledujúci deň po nočnej hliadke pri tele zomrelého je mŕtvola pochovaná, ale pohrebné obrady pokračujú ešte týždeň alebo aj viac. Neskôr sa koná druhý pohreb. Časti vlasov a nechtov sa zabalia do bielej látky, ktorá je priviazaná k drevenej doske dlhej 1,5 až 1,8 metra. Za sprievodu spevu a tanca je doska odnesená k hrobu a je pochovaná k človeku, ktorého predstavuje. Znovu je tu veľa hudby, veľa sa pije a hoduje. Pohreb sa ukončí jedným výstrelom z pušky smerom k oblohe.

Keďže Aliu nič z týchto vecí nedovolil, bol obvinený, že nemá úctu ani k mŕtvym, ani k tradíciám, ktoré ich ctia. Ale prečo sa Aliu, svedok Jehovu, odmietol prispôsobiť tradícii? Pretože by nemohol s čistým svedomím prijať náboženské predstavy, na ktorých sú tieto tradície založené.

Tradičné africké predstavy

Ľudia po celej Afrike veria, že každý človek prišiel z duchovnej ríše a že sa tam vráti. Jorubovia z Nigérie hovoria: „Zem je ako trhovisko, kým nebesia sú domom.“ A Ibovia hovoria: „Každý, kto prichádza na tento svet, bude sa musieť vrátiť domov, bez ohľadu na to, ako dlho sa na zemi zdržiava.“

Pouvažujme o zvykoch, o ktorých sme sa už zmienili. Účelom nočnej hliadky pri tele zomrelého je dobrým spôsobom odprevadiť ducha. Biele oblečenie sa považuje za vhodné rúcho pre duchovnú ríšu. Dávanie jedla k nohám je spojené s predstavou, že mŕtvola prijíma jedlo cez nohy a treba ju sýtiť, aby cestou do krajiny predkov nebola hladná.

Okrem toho ľudia vo všeobecnosti veria, že keď duch opúšťa telo, zdržiava sa v blízkosti žijúcich a nevracia sa k predkom dovtedy, kým nie je s konečnou platnosťou uvoľnený druhým pohrebom. Ak sa druhý pohreb neuskutoční, ľudia sa boja, že duch sa rozhnevá a postihne žijúcich chorobou alebo smrťou. Výstrelom z pušky má byť „duch vyslaný“ do neba.

Hoci pohrebné zvyky sú na rôznych miestach Afriky veľmi odlišné, ústrednou myšlienkou je zvyčajne to, že duch prežíva smrť tela. Hlavným cieľom rituálov je pomôcť duchu odpovedať na „volanie domova“.

Takéto predstavy a zvyky boli podporené náukou cirkví kresťanstva o nesmrteľnosti ľudskej duše a prejavovaním úcty „svätým“. Typická je poznámka istého vojenského kňaza v Svazijsku, ktorý povedal, že Ježiš neprišiel, aby tradičné predstavy zrušil, ale aby ich naplnil alebo upevnil. Keďže priebeh pohrebu zvyčajne riadia duchovní, mnohí ľudia sa domnievajú, že Biblia podporuje tradičné predstavy a tiež zvyky, ktoré z týchto predstáv pochádzajú.

Čo hovorí Biblia

Podporuje Biblia tieto predstavy? O stave mŕtvych sa v Kazateľovi 3:20 hovorí: „Všetci [ľudia aj zvieratá] idú na jedno miesto. Všetci pochádzajú z prachu a všetci sa vracajú do prachu.“ Písma ďalej hovoria: „Živí si uvedomujú, že zomrú, ale mŕtvi si neuvedomujú vôbec nič... Zahynula aj ich láska aj ich nenávisť aj ich žiarlivosť... Nie je práce ani plánovania, ani poznania, ani múdrosti v šeole [hrobe], na mieste, na ktoré ideš.“ — Kazateľ 9:5, 6, 10.

Tieto a ďalšie biblické texty objasňujú, že mŕtvi nás nemôžu vidieť či počuť, alebo nám pomôcť či ublížiť. Či to nie je v súlade s tým, čo ste si mohli všimnúť? Možno viete o nejakom bohatom a vplyvnom človeku, ktorý zomrel a ktorého rodina potom trpela, hoci plne vykonala všetky bežné pohrebné zvyklosti. Ak ten človek žije v duchovnej ríši, prečo svojej rodine nepomôže? Nemôže to urobiť, pretože je pravda to, čo hovorí Biblia: mŕtvi sú skutočne bez života, „nemohúci v smrti“, a teda nie sú schopní niekomu pomôcť. — Izaiáš 26:14.

Boží Syn, Ježiš Kristus, vedel, že je to pravda. Uvažujte o tom, čo sa stalo po smrti Lazara. Biblia hovorí: „[Ježiš] k nim [k svojim učeníkom] prehovoril: ‚Náš priateľ Lazar si šiel odpočinúť, ale idem tam, aby som ho prebudil zo spánku.‘ Preto mu učeníci povedali: ‚Pane, ak si išiel odpočinúť, bude mu dobre.‘ Ježiš však hovoril o jeho smrti.“ — Ján 11:11–13.

Všimnite si, že Ježiš prirovnal smrť k spánku, k odpočinku. Keď prišiel do Betánie, utešoval Lazarove sestry Máriu a Martu. Ježiš bol pohnutý súcitom a vyhŕkli mu slzy. A predsa nepovedal ani neurobil vôbec nič, čo by naznačovalo, že Lazarov duch stále žije a túži po pomoci, aby sa dostal do krajiny svojich predkov. Namiesto toho Ježiš urobil to, o čom hovoril. Prostredníctvom vzkriesenia zobudil Lazara zo spánku smrti. To poskytlo svedectvo, že Boh napokon použije Ježiša, aby vzkriesil všetkých, čo sú v pamätných hrobkách. — Ján 11:17–44; 5:28, 29.

Prečo sa odlišovať?

Je niečo nesprávne na prispôsobovaní sa pohrebným zvykom, ktoré sú založené na nebiblických predstavách? Aliu a milióny ďalších svedkov Jehovu sú presvedčení, že áno. Vedia, že by bolo nesprávne — dokonca pokrytecké — keby podporovali nejaký zvyk, ktorý je zjavne založený na falošných a zavádzajúcich náukách. Nechcú byť ako znalci Písma a farizeji, ktorých Ježiš odsúdil za náboženské pokrytectvo. — Matúš 23:1–36.

Apoštol Pavol varoval svojho spolupracovníka Timoteja: „Inšpirovaný výrok s určitosťou hovorí, že v neskorších časoch niektorí odpadnú od viery, tak, že budú venovať pozornosť zvádzajúcim inšpirovaným výrokom a náukám démonov, pokrytectvu ľudí hovoriacich lži.“ (1. Timotejovi 4:1, 2) Je predstava, že mŕtvi ľudia žijú v duchovnej ríši, náukou démonov?

Áno, je. Satan Diabol, „otec lži“, povedal Eve, že nezomrie, naznačujúc tým, že bude ďalej žiť v tele. (Ján 8:44; 1. Mojžišova 3:3, 4) To nebolo to isté ako tvrdenie, že po smrti tela žije ďalej nesmrteľná duša. Satan a jeho démoni sa však usilujú odvrátiť ľudí od pravdy Božieho Slova podporovaním predstavy, že život pokračuje aj po smrti. Jehovovi svedkovia veria tomu, čo Boh hovorí v Biblii, a preto nemajú nič spoločné s názormi a zvykmi, ktoré podporujú Satanove lži. — 2. Korinťanom 6:14–18.

Keďže Jehovovi služobníci sa vyhýbajú nebiblickým pohrebným zvykom, upadli do nepriazne niektorých ľudí, ktorí nemajú rovnaké názory ako oni. Niektorí svedkovia boli vydedení. Ďalších rodina vypovedala. Ako praví kresťania si však uvedomujú, že verná poslušnosť Bohu so sebou prináša nepriazeň sveta. Tak ako lojálni apoštoli Ježiša Krista sú rozhodnutí ‚ako vládcu viac poslúchať Boha než ľudí‘. — Skutky 5:29; Ján 17:14.

Praví kresťania s láskou pamätajú na svojich milovaných, ktorí zaspali v smrti, no zároveň sa usilujú prejavovať lásku tým, čo sú živí. Napríklad Aliu si po smrti otca vzal matku k sebe domov a po celý zvyšok jej života ju živil a staral sa o ňu. Keď druhí hovoria, že Aliu o svoju matku nestál, lebo ju nepochoval podľa zaužívaného zvyku, pripomenie to, čo sa medzi jeho ľudom bežne hovorí: „Sýť mi ústa, kým mi nasýtiš nohy.“ Sýtenie úst čiže starostlivosť o človeka, kým žije, je oveľa dôležitejšie než sýtenie nôh, zvyk, ktorý sme opísali predtým a ktorý je spojený s nočnou hliadkou, keď je človek mŕtvy. Sýtenie nôh neprináša zomrelým v skutočnosti žiaden úžitok.

Aliu kladie tým, čo ho kritizujú, takúto otázku: ‚Čomu by ste dali prednosť — aby sa o vás rodina starala vo vašej starobe, alebo aby vám po smrti usporiadala veľkú oslavu?‘ Väčšina si vyberie starostlivosť rodiny, kým ešte žijú. Cenia si tiež poznanie, že v prípade smrti bude na ich pohrebe prednesený dôstojný prejav založený na Biblii a budú slušne pochovaní.

Práve to sa Jehovovi svedkovia usilujú robiť pre svojich milovaných. Sýtia ústa, nie nohy.