Dodržiavam svoj sľub slúžiť Bohu

ROZPRÁVA FRANZ GUDLIKIES

Z mojej roty, ktorú tvorilo viac ako sto vojakov, sme prežili iba štyria. V priamom ohrození života som padol na kolená a sľúbil som Bohu: ‚Ak prežijem túto vojnu, budem ti slúžiť navždy.‘

TENTO sľub som vyslovil pred 54 rokmi, v apríli 1945, keď som bol vojakom nemeckej armády. Bolo to krátko pred koncom druhej svetovej vojny a sovietska armáda práve podnikala totálny útok na Berlín. Naši muži boli blízko mesta Seelow na rieke Odre, asi 60 kilometrov od Berlína. Tu sme boli deň a noc pod paľbou ťažkého delostrelectva a moja rota bola zdecimovaná.

Vtedy som sa prvýkrát v živote rozplakal a modlil som sa k Bohu. Spomenul som si na biblický text, ktorý mi moja bohabojná matka tak často pripomínala: „Zavolaj ma v deň tiesne. Vyslobodím ťa, a ty ma budeš oslavovať.“ (Žalm 50:15) Tam v zákopoch, v strachu o vlastný život, som vyslovil už spomenutý sľub Bohu. Ako som ho dodržal? A ako som sa stal príslušníkom nemeckej armády?

Vyrastal som v Litve

V roku 1918, počas prvej svetovej vojny, vyhlásila Litva nezávislosť a bol nastolený demokratický systém vlády. Narodil som sa v roku 1925 v okrese Memel (Klaipeda) pri Baltskom mori. Táto oblasť bola pripojená k Litve iba rok pred mojím narodením.

Spolu s mojimi piatimi sestrami sme mali šťastné detstvo. Otec bol naším blízkym priateľom a všetko robil spolu s nami deťmi. Naši rodičia boli členmi evanjelickej cirkvi, ale nenavštevovali bohoslužby, lebo matku urážalo pokrytectvo kňaza. Napriek tomu milovala Boha a jeho Slovo, Bibliu, ktorú si dychtivo čítala.

V roku 1939 Nemecko obsadilo tú časť Litvy, kde sme žili. Neskôr, začiatkom roku 1943, som bol povolaný do služby v nemeckej armáde. V jednej z bitiek som bol zranený, no keď som sa uzdravil, vrátil som sa na východný front. V tom čase sa priebeh vojny zmenil a Nemci začali pred sovietskou armádou ustupovať. Práve vtedy som len tesne unikol smrti, ako som spomenul v úvode.

Dodržiavam svoj sľub

Počas vojny sa moji rodičia presťahovali do Oschatzu v Nemecku, juhovýchodne od Lipska. Po vojne bolo náročné nájsť ich. Ale akí sme boli šťastní, keď sme sa nakoniec znovu stretli! Zanedlho, v apríli 1947, som bol s matkou na verejnej prednáške Maxa Schuberta, jedného z Jehovových svedkov. Matka verila, že našla pravé náboženstvo, a po tom, čo som navštívil niekoľko prednášok, aj ja som nadobudol rovnaké presvedčenie.

Krátko nato matka spadla z rebríka a utrpela niekoľko zranení, následkom ktorých o niekoľko mesiacov zomrela. V nemocnici pred svojou smrťou ma láskavo povzbudzovala: „Často som sa modlila, aby aspoň jedno z mojich detí našlo cestu k Bohu. Teraz vidím, že moje modlitby boli vypočuté a môžem pokojne zomrieť.“ Ako sa teším na čas, keď moja matka vstane z mŕtvych a zistí, že jej modlitby boli splnené! — Ján 5:28.

Ôsmeho augusta 1947, iba štyri mesiace po tom, čo som počul prednášku brata Schuberta, som bol pokrstený na zjazde v Lipsku, a tak som symbolizoval svoju oddanosť Jehovovi Bohu. Konečne som mohol urobiť kroky, aby som splnil svoj sľub Bohu. Onedlho som sa stal priekopníkom, ako sa nazývajú služobníci celým časom z radov Jehovových svedkov. V tom čase bolo na území, ktoré sa neskôr stalo Nemeckou demokratickou republikou alebo Východným Nemeckom, takmer 400 priekopníkov.

Prvé skúšky viery

Sused v Oschatzi sa vo mne snažil vzbudiť záujem o marxizmus tak, že mi ponúkol vysokoškolské vzdelanie, ktoré by hradil štát, ak sa stanem členom Jednotnej socialistickej strany Nemecka (SED). Odmietol som túto ponuku rovnako ako Ježiš, keď dostal ponuku od Satana. — Matúš 4:8–10.

Raz v apríli 1949 prišli za mnou do práce dvaja policajti a chceli, aby som išiel s nimi. Vzali ma do miestnej kancelárie Sovietskej spravodajskej služby, kde som bol obvinený, že pracujem pre kapitalistov na Západe. Povedali, že svoju nevinu môžem dokázať tým, že budem pokračovať v službe z domu do domu, ale poviem im o každom, kto sa negatívne vyjadruje o Sovietskom zväze alebo o SED, alebo kto navštevuje zhromaždenia Jehovových svedkov. Keď som odmietol spolupracovať, zatvorili ma do cely. Neskôr som bol predvedený pred súd, ktorý sa podobal vojenskému. A môj trest: 15 rokov nútených prác na Sibíri!

Zostal som pokojný a to na dôstojníkov zapôsobilo. Povedali mi, že rozsudok zostane v platnosti, ale že postačí, keď sa budem hlásiť raz za týždeň, kým sa nerozhodnem s nimi spolupracovať. Potreboval som sa poradiť so zrelšími svedkami, a tak som odcestoval do Magdeburgu, kde sídlila kancelária odbočky spoločnosti Watch Tower. Cesta nebola jednoduchá, lebo ma stále sledovali. Ernst Wauer, ktorý slúžil v právnom oddelení v Magdeburgu, mi povedal: „Bojuj a vyhráš. Urob kompromis a prehráš. To sme sa naučili v koncentračnom tábore.“a Táto rada mi pomáhala dodržať môj sľub, že budem slúžiť Bohu.

Zákaz a ďalšie zatknutie

V júli 1950 som bol pozvaný slúžiť ako cestujúci dozorca. Tridsiateho augusta však polícia urobila raziu v našich budovách v Magdeburgu a naše zvestovateľské dielo bolo zakázané. Tak sa moje pridelenie zmenilo. Paul Hirschberger a ja sme mali spolupracovať asi s 50 zbormi, s každým z nich stráviť dva až tri dni a pomáhať bratom zorganizovať sa, aby ich služba mohla pokračovať aj pod zákazom. Počas nasledujúcich mesiacov som unikol policajnému zatknutiu šesťkrát!

Do jedného zboru sa dostal niekto, kto nás prezradil Stasi, Štátnej bezpečnostnej službe. A tak ma v júli 1951 spolu s Paulom zatkli na ulici piati muži so zbraňami v rukách. Keď sme o tom spätne uvažovali, uvedomili sme si, že sme sa nespoľahli na Jehovovu organizáciu tak, ako by sme sa mali. Naši starší bratia nám radili, aby sme nikdy necestovali spolu. Prílišná sebadôvera nás pripravila o slobodu! A navyše, nedohodli sme sa vopred, čo budeme hovoriť, keby sme boli zatknutí.

Osamotený v cele som s plačom prosil Jehovu, aby mi pomohol nezradiť bratov a neurobiť kompromis vo svojej viere. Keď som zaspal, náhle ma prebudil hlas môjho priateľa Paula. Hneď nad mojou celou bola izba, kde ho Stasi vypočúvala. Pretože noc bola horúca a vlhká, balkónové dvere boli otvorené a ja som si mohol, aj keď potichšie, všetko vypočuť. Neskôr, keď som bol vypočúvaný, odpovedal som rovnako, čo úradníkov prekvapilo. Matkin obľúbený biblický text „Zavolaj ma v deň tiesne. Vyslobodím ťa,“ mi stále prichádzal na myseľ a cítil som sa veľmi povzbudený. — Žalm 50:15.

Po skončení vypočúvania sme spolu s Paulom strávili päť mesiacov vo vyšetrovacej väzbe vo väznici Stasi v Halle a neskôr v Magdeburgu. Počas väzby v Magdeburgu som príležitostne nakrátko zazrel budovy našej odbočky, ktorá bola v tom čase zatvorená. Ako som si želal, aby som tam mohol pracovať, a nie byť vo väzení! Vo februári 1952 nám oznámili rozsudok: „Desať rokov väzenia a na dvadsať rokov zbavení občianskych práv.“

Zachovávanie viery vo väzení

Jehovovi svedkovia, ktorí boli odsúdení najmenej na desať rokov, mali v určitom čase vo väzení zvláštne označenie. Na jednej nohavici a na jednom rukáve kabáta sme mali našitú červenú pásku. Na dverách našich ciel bol zvonku pripevnený malý kruh z červenej lepenky, ktorý mal upozorňovať stráže, že sme nebezpeční zločinci.

Úrady nás skutočne považovali za tých najhorších zločincov. Nesmeli sme mať Bibliu, pretože ako vysvetlil jeden strážnik: „Jeden Jehovov svedok s Bibliou v ruke je ako zločinec so zbraňou v ruke.“ Aby sme zozbierali nejaké útržky Biblie, čítali sme diela ruského spisovateľa Leva Tolstého, ktorý vo svojich knihách často citoval biblické texty. Tieto biblické texty sme sa učili naspamäť.

Pred mojím uväznením v roku 1951 som sa zasnúbil s Elsou Riemerovou. Navštevovala ma vo väzení tak často, ako to bolo možné, a raz za mesiac mi posielala balík s jedlom. V balíkoch obyčajne ukryla aj duchovnú potravu. Raz vložila články zo Strážnej veže do nejakých klobás. Strážnici ich často prerezávali, aby skontrolovali, či v nich nie je niečo ukryté, ale tentoraz prišiel balík tesne pred koncom pracovného dňa, a tak ho neskontrolovali.

Istý čas sme boli spolu s Karlom Heinzom Kleberom v malej cele s troma spolubývajúcimi, ktorí neboli svedkami. Ako sme si čítali články zo Strážnej veže bez toho, aby nás odhalili? Predstierali sme, že čítame knihu, pričom články zo Strážnej veže sme v nej mali ukryté. Túto vzácnu duchovnú potravu sme dávali aj ďalším svedkom, ktorí boli vo väzení.

Vo väzení sme tiež využívali možnosti hovoriť iným o Božom Kráľovstve. Bol som vzrušený, keď som videl, že jeden z mojich spolubývajúcich sa nakoniec stáva veriacim. — Matúš 24:14.

Návrat do služby celým časom

Prvého apríla 1957, takmer po šiestich rokoch za mrežami, som bol prepustený. Ani nie o dva týždne som sa oženil s Elsou. Keď Stasi počula o mojom prepustení, hľadala dôvod, aby ma opäť uväznila. Chceli sme tomu predísť, preto sme spolu s Elsou prekročili hranice a zostali v Západnom Berlíne.

Keď sme prišli do Západného Berlína, Spoločnosť chcela vedieť, aké sú naše plány. Vysvetlili sme, že by sme chceli, aby jeden z nás slúžil ako priekopník, kým druhý by mal svetské zamestnanie.

„Ako by sa vám páčilo, keby ste sa obaja stali priekopníkmi?“ opýtali sa nás.

„Ak je to možné,“ odpovedali sme, „začneme hneď.“

Tak sme každý mesiac dostali malý príspevok, aby sme sa mohli o seba postarať, a v roku 1958 sme začali slúžiť ako zvláštni priekopníci. Akou radosťou bolo vidieť, že ľudia, s ktorými študujeme Bibliu, menia svoj život a stávajú sa Jehovovými služobníkmi! Nasledujúcich desať rokov zvláštnej priekopníckej služby nás ako manželov naučilo úzko spolupracovať. Elsa bola vždy po mojom boku, dokonca aj keď som opravoval auto. Spolu sme tiež čítali, študovali a modlili sa.

V roku 1969 som bol vymenovaný za cestujúceho dozorcu; každý týždeň som mal navštíviť iný zbor a slúžiť potrebám jeho členov. Josef Barth, skúsený cestujúci dozorca, mi dal takúto radu: „Ak chceš byť úspešný vo svojom pridelení, jednoducho sa staň bratom ostatných bratov.“ Snažil som sa uplatniť túto radu. To mi pomohlo mať vrúcne a harmonické vzťahy s ostatnými svedkami, a tak bolo ľahšie dávať rady, keď to bolo potrebné.

V roku 1972 lekári zistili, že Elsa má rakovinu, a musela byť operovaná. Neskôr sa u nej začal prejavovať reumatizmus. Hoci trpela bolesťami, stále ma každý týždeň verne sprevádzala, slúžila zborom a spolupracovala so sestrami v službe toľko, koľko len mohla.

Prispôsobujeme sa okolnostiam

V roku 1984 rodičia mojej manželky už potrebovali stálu pomoc, a tak som zanechal prácu cestujúceho dozorcu, aby sme mohli pomáhať starať sa o nich, až kým o štyri roky nezomreli. (1. Timotejovi 5:8) Potom, v roku 1989, Elsa vážne ochorela. Našťastie sa znovu čiastočne uzdravila, ale bolo nevyhnutné, aby som sa ja staral o všetky domáce práce. Stále sa učím, ako zaobchádzať s niekým, kto trpí stálou bolesťou. No napriek duševnej i citovej tiesni stále si udržiavame lásku k duchovným veciam.

Sme vďační, že ešte aj dnes môžeme byť na zozname priekopníkov. Pochopili sme však, že dôležité nie je miesto, aké máme, ani to, koľko sme schopní urobiť, ale to, aby sme zostali verní. Chceme slúžiť nášmu Bohu, Jehovovi, nie iba niekoľko rokov, ale po celú večnosť. Naša skúsenosť je úžasným školením do budúcnosti. A Jehova nám dáva silu, aby sme ho mohli chváliť aj za tých najťažších okolností. — Filipanom 4:13.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 23]

Tu v Magdeburgu som bol uväznený

[Prameň ilustrácie]

Gedenkstätte Moritzplatz Magdeburg für die Opfer politischer Gewalt; Foto: Fredi Fröschki, Magdeburg

[Obrázok na strane 23]

Keď sme sa zosobášili, v roku 1957

[Obrázok na strane 23]

S Elsou dnes