Čo to znamená poznať pravého Boha?

1, 2. Aké pozvanie dnes zaznieva podľa Izaiáša 2:3 a komu je určené?

IZAIÁŠOVO vzrušujúce proroctvo o posledných dňoch obsahuje pozvanie, ktoré by malo zaujímať ľudí z každého národa. Je to pozvanie osobne poznať pravého Boha: „A mnohý ľud pôjde a povie: ‚Poďte, vystúpme na Vrch PÁNA, k Domu Jakobovho Boha; nech nás môže poučovať o Svojich cestách a my nech môžeme chodiť po Jeho chodníkoch.‘“a — Izaiáš 2:3.

² Toto proroctvo ukazuje, že v posledných dňoch budú ľudia z mnohých národov na celom svete vedení k spoločnému zdroju poučenia, ktorý im pomôže poznať pravého Boha. O akých pravdách, ktoré ich zjednotia putami pravého mieru, sa budú učiť?

 3. Aká dôležitá výrazná črta Biblie sa pre tradície takmer vytratila?

³ Vynikajúca črta Biblie, ktorá sa pre tradíciu takmer vytratila, sa týka upevnenia vzťahu s Bohom, s naším nebeským Otcom a Stvoriteľom, na čo najdôvernejšom základe tým, že ho oslovujeme jeho menom. Kto z nás má drahého a milovaného priateľa, ktorého meno by odmietal používať alebo o ktorom by sa odmietal čo len zmieniť, keď sa ho naň niekto pýta? Zvyčajne len v prípade opovrhovaného nepriateľa sa niekto rozhodne, že mu neprejaví česť ani zmienkou o jeho mene. Osobitný vzťah, ktorý bol medzi starovekým Izraelom a jeho Bohom, ukazuje, že Izraeliti poznali jeho meno. Krásne to vyjadruje staroveký žalmista: „Pretože Mi je oddaný, vyslobodím ho; ochránim ho, lebo pozná Moje meno.“ — Žalm 91:14.

Mali by sme Božie meno používať?

4, 5. Aký je význam Božieho mena?

⁴ Z pohľadu Biblie nikdy neexistovala pochybnosť o mene pravého Boha. Keď Boh hovoril s Mojžišom a vysvetľoval, že ho chce použiť, aby vyviedol izraelský národ z egyptského otroctva, Mojžiš položil logickú otázku: „Keď prídem k Izraelitom a poviem im: ‚Boh vašich otcov ma poslal k vám‘ a spýtajú sa ma: ‚Ako sa volá?‘ čo im poviem?“ Boh odpovedal: „Tak povieš Izraelitom: PÁN [po hebrejsky יהוה = JHVH = Jahve alebo od 13. storočia n. l. Jehova], Boh vašich otcov, Boh Abrahámov, Boh Izákov a Boh Jakobov ma poslal k vám: To bude Moje meno navždy, toto Moje pomenovanie [pamiatka, JP] po celú večnosť.“ — Exodus 3:13, 15, kurzíva od nás.

⁵ Toto meno má pre toho, kto hovorí po hebrejsky, hlboký význam. Pochádza zo základného hebrejského koreňa הוה, hvh, ktorý znamená „stať sa“. Meno je však podľa hebrejskej gramatiky v kauzatívnom tvare, hifʽil. Jeho základný význam sa teda nevzťahuje na Božiu večnú existenciu, ale skôr na to, že Boh pôsobí, aby sa určité veci splnili alebo aby nastali. To je jedinečným spôsobom pravdivé najmä v súvislosti s jeho predsavzatiami. Keď si Boh predsavzal oslobodiť svoj vyvolený národ z egyptského otroctva, spôsobil, aby sa to stalo. Nijaká sila nemohla stáť v ceste jeho vyjadrenej vôli. Jehova je Boh, ktorý pôsobí, že sa jeho predsavzatia plnia. Tak pôsobí, že sa sám stáva Plniteľom svojich sľubov. Tak to bolo aj s jeho predsavzatím oslobodiť svoj národ z babylonského zajatia. A takisto je to i s jeho predsavzatím nastoliť rajské podmienky na celej zemi. Samotné Božie meno dáva zmysel týmto sľubom a je ich zárukou. — Izaiáš 41:21–24; 43:10–13; 46:9, 10.

6.–9. a) Ako vieme, že Boh nezakázal používať svoje meno? b) Ako a kedy sa zákaz používať Božie meno stal súčasťou judaizmu?

⁶ No nezakazuje vari Desať prikázaní vyslovovať Božie meno? Rozhodne nie! Hoci mnohí takto vykladajú tretie prikázanie, všimnite si, čo uvádza Encyclopaedia Judaica: „Vyhýbanie sa vyslovovaniu mena JHVH... je spôsobené nepochopením Tretieho prikázania (Ex. 20:7; Deut. 5:11), akoby znamenalo: ‚Nebudeš brať meno JHVH, svojho Boha, nadarmo‘, zatiaľ čo v skutočnosti znamená: ‚Nebudeš falošne prisahať pri mene JHVH, svojho Boha.‘“⁵ Všimnite si, že text nezakazuje ‚brať‘ čiže vyslovovať Božie meno. I keby to však znamenalo ‚brať nadarmo‘ Božie meno, všimnite si, čo uvádza hebrejský lexikón od Koehlera a Baumgartnera o hebrejskom výraze prekladanom „nadarmo“ ​(po hebrejsky laššavʼ): „vyslovovať nejaké meno bezdôvodne... zneužívať nejaké meno“.⁶ Teda toto prikázanie nezakazuje používanie Božieho mena, ale jeho zneužívanie.

⁷ Ale čo argument, že Božie meno je „príliš sväté, než aby mohlo byť vyslovované“? Nezdá sa rozumné, že keby Boh považoval svoje meno za príliš sväté na to, aby ho ľudia vyslovovali, vôbec by im ho nezjavil? Samotná skutočnosť, že v pôvodnom texte Hebrejských písiem sa Božie osobné meno vyskytuje vyše 6 800-krát, ukazuje, že Boh chce, aby ho ľudia poznali a aby používali jeho meno. Boh nezakazoval používať svoje meno, aby predchádzal neúcte; naopak, opakovane svoj ľud pobádal, a dokonca mu prikazoval, aby jeho meno používali a robili ho známym. To, že to robili, dokladalo ich úzky vzťah a lásku k nemu. (Žalm 91:14) Prorok Izaiáš jasne ukázal Božiu vôľu v tejto veci, keď povedal: „Chváľte PÁNA [po hebrejsky יהוה = JHVH = Jehova], ohlasujte Jeho meno. Dávajte Jeho skutky na vedomie medzi národmi, oznamujte, že Jeho meno je vyvýšené.“ — Izaiáš 12:4. Pozri aj Micheáša 4:5; Malachiáša 3:16; Žalm 79:6; 105:1; Príslovia 18:10.

⁸ Keby si Jehova neprial, aby ľudia vyslovovali jeho meno, mohol to výslovne zakázať. Biblia však nikde nezakazuje vhodné používanie či vyslovovanie Božieho mena. Verní muži biblických čias jeho meno voľne používali. (Genezis 12:8; Rút 2:4; 4:11, 14) Boh znovu a znovu odsudzoval tých, ktorí viedli jeho ľud k tomu, aby zabudol na Božie sväté meno. — Jeremiáš 23:26, 27; Žalm 44:21, 22 (44:20, 21, NS).

⁹ Ale ako sa takýto zákaz stal súčasťou židovského myslenia, keď tak zjavne nebol súčasťou Biblie? Výroky Dr. A. Cohena, rabína a autora knihy Everyman’s Talmud (Talmud pre každého), ukazujú, že táto tradícia sa upevňovala postupne počas mnohých storočí. Dr. Cohen píše: „V biblickej dobe zrejme neboli žiadne výhrady proti používaniu [Mena] v každodenných rozhovoroch. Pridávanie Jah alebo Jahu k osobným menám, čo medzi Židmi pretrvávalo ešte po babylonskom vyhnanstve, naznačuje, že neexistoval zákaz používať Meno, ktoré sa skladalo zo štyroch písmen. V ranom rabínskom období sa vyslovovanie Mena obmedzovalo na službu v Chráme.“ Vzhľadom na ďalší vývoj v spomenutom období poznamenáva: „Pri službe v synagóge sa Meno namiesto JHVH vyslovovalo Adonaj (môj Pán); jestvuje však tradícia, podľa ktorej mudrci pravidelne odovzdávali svojim učeníkom pôvodnú výslovnosť — raz alebo dva razy za sedem rokov (Kidušin 71a). Aj to však časom prestalo a už nevieme iste, akým spôsobom sa Meno vyslovovalo.“⁷ To bol výsledok ‚ľudského prikázania‘. — Izaiáš 29:13; Deuteronomium 4:2; pozri stranu 9, odseky 15 a 16.

Požiadavky pre tých, ktorí nosia Meno

10.–14. a) Čo vyžaduje Boh od tých, ktorí nosia jeho meno? b) Aký druh čistoty sa vyžaduje od tých, ktorí sa chcú páčiť Bohu? c) Aký cudzí pohanský vplyv hlboko ovplyvnil judaizmus?

¹⁰ Nato, aby sa niekto páčil Bohu, prirodzene nestačí len poznanie, ba ani používanie Božieho mena. Byť nositeľom Božieho mena ako jeden z jeho pravých ctiteľov je jedinečná prednosť, ako vyhlásil prorok Jeremiáš: „Tvoje slovo mi prinášalo potešenie a radosť z poznania, že Tvoje meno je so mnou zviazané.“ ​(Jeremiáš 15:16) Ale táto veľká prednosť nesie so sebou i vážnu zodpovednosť. Jehova dôrazne oznámil kráľom pohanských národov: „Trest privádzam najprv na mesto, ktoré nesie Moje meno.“ ​(Jeremiáš 25:29) Skôr ako Jehova oslobodil izraelský národ po sedemdesiatich rokoch zajatia v Babylone, varoval svoj ľud prostredníctvom proroka Izaiáša: „Odvráťte sa, odvráťte sa, nedotýkajte sa ničoho nečistého, keď odtiaľ odchádzate; zachovajte sa čistí, keď odtiaľ vychádzate, vy, ktorí nesiete nádoby PÁNA [יהוה]!“ ​(Izaiáš 52:11) Čo znamená dnes zachovávať sa čistí ako praví ctitelia, ako nositelia mena najsvätejšieho Boha, Jehovu?

¹¹ Ten, kto si želá páčiť sa Bohu tým, ako ho uctieva, by mal určite zostať čistý v správaní, najmä vzhľadom na mravné meradlá, ktoré stanovil sám Boh. Na rozdiel od uvoľnených meradiel dnešnej spoločnosti Písma nepripúšťajú žiadnu pochybnosť ani priestor pre voľný výklad, keď vyjadrujú Božie odsúdenie lži, krádeže, smilstva, cudzoložstva, homosexuality, vraždy a každej formy podvodu. (Exodus 20:12, 13 [20:12–16, NS]; 23:1, 2; Levitikus 5:1; 19:35, 36; 20:13) Písma odsudzujú nielen samo nesprávne konanie, ale i nesprávne uvažovanie, ktoré k nesprávnemu správaniu vedie. — Exodus 20:14 (20:17, NS); Levitikus 19:17; Žalm 14:1–5; Jób 31:1, 9.

¹² Od tých, ktorí nosia Jehovovo meno, sa okrem morálnej čistoty rozhodne vyžaduje aj náboženská čistota. Jehova opakovane varoval staroveký izraelský národ, aby sa nedal ovplyvniť náboženským myslením, praktikami a zvykmi susedných národov, ktoré uctievali iných bohov. Len pod touto podmienkou — že nebudú napodobňovať falošné uctievanie národov — mohli zostať v Zasľúbenej krajine. (Levitikus 18:24–30; Deuteronomium 12:29–31) Jednoznačne bolo zakázané nielen modlárstvo, ale aj všetky formy poverčivých praktík a učení, ako je astrológia, špiritizmus, veštenie, mágia a modlitby k mŕtvym alebo dopytovanie sa mŕtvych. — Exodus 20:3–5; 22:17 (22:18, NS); Levitikus 20:27; Deuteronomium 18:9–13; Izaiáš 8:19, 20; 47:13; Jeremiáš 10:2.

¹³ S náboženskou čistotou je úzko spätá náuková čistota. Varovanie nenapodobňovať morálku a uctievanie okolitých národov sa netýkalo len doby, keď izraelský národ obsadil krajinu Kanaančanov. Jehova zjavil svojmu ľudu náboženskú pravdu. Jedine oni uctievali pravého Boha, Jehovu. (Exodus 19:5, 6; Deuteronomium 4:32–37; Žalm 147:19, 20) Jedine oni poznali Boha osobne, a pretože boli jeho svedkami, boli v postavení, keď o ňom mohli poučovať druhých. (Izaiáš 43:9–12; Žalm 105:1) Naproti tomu náboženské obyčaje a praktiky iných národov odrážali zásadný nedostatok poznania o Bohu. — Izaiáš 60:2.

¹⁴ Bez ohľadu na dobrý začiatok bol izraelský národ stále zvádzaný cudzími náboženskými predstavami. (Sudcovia 2:11–13; 1. Kráľov 18:21; Jeremiáš 2:11–13; Ezechiel 8:14–18) I keď kanaanska a babylonská kultúra zanechali svoju trvalú stopu, oveľa väčšia výzva, ktorej musel judaizmus čeliť, prišla v období helenizácie Gréckou ríšou.b Židovský autor Max Dimont zhrnul toto dlhotrvajúce obdobie vplyvu gréckej kultúry, ktorý pôsobil od 4. storočia pred n. l. až do prvých storočí nášho letopočtu, a poznamenal: „Obohatení platónskym myslením, aristotelovskou logikou a euklidovskou vedou židovskí učenci pristupovali k Tóre s novou výzbrojou... K židovskému zjaveniu pripojili grécky rozum.“

Má človek nesmrteľnú dušu?

15.–17. a) Čo učí Biblia o smrti a o duši? (Pozri rámček na strane 22.) b) Akú nádej dáva Biblia tým, ktorí zomreli?

¹⁵ Boli počas tohto obdobia ovplyvnené náuky a náboženské predstavy judaizmu? Encyclopaedia Judaica otvorene priznáva: „Náuka o nesmrteľnosti duše vstúpila do judaizmu pravdepodobne pod gréckym vplyvom.“⁸ Hebrejské písma učia jednoducho a jasne, že Boh pôvodne zamýšľal, aby ľudia žili v dokonalom zdraví navždy na zemi. (Pozri strany 11 a 12, odseky 2 až 4.) V Genezis 2:7 čítame: „PÁN Boh stvoril človeka z prachu zemskej pôdy a vdýchol mu do nozdier dych života; a človek sa stal živou dušou.“ ​(JP) Všimnite si, že tento text nehovorí, že človek dostal dušu, ale že sa stal dušou. Pretože sa prvý človek, Adam, neposlušne vzbúril proti Bohu, bol odsúdený na smrť. Takže Adam, ľudská duša, zomrel. Žiadna jeho časť nežila ďalej v nejakej inej ríši. Predstava o nesmrteľnej duši teda nie je biblickým učením.c Biblia otvorene hovorí: „Duša, ktorá hreší, tá zomrie.“ — Ezechiel 18:4, JP.

¹⁶ To, čo Písma zjavujú o stave mŕtvych, súhlasí s biblickým učením, že duša zomiera. V Kazateľovi v 9. kapitole vo veršoch 5 a 10 čítame: „Živí vedia, že zomrú. Ale mŕtvi nevedia nič... Lebo nie je žiadne konanie, žiadne uvažovanie, žiadna učenosť, žiadna múdrosť v Šeole [spoločnom hrobe ľudstva], kam odchádzaš.“ ​(Porovnaj Žalm 146:3, 4.) Smrť bola daná ako trest od Boha. (Genezis 2:17) Je to opak života, nie iná forma života. Keďže je pravda toto, nemali by sme byť prekvapení, keď zistíme, že Písma nikde nehovoria o treste v podobe pekelného ohňa (gé hinnom). I to je predstava prevzatá z gréckej filozofie a pohanských náuk. Čo sa týka židovskej mystickej viery v prevteľovanie, The New Standard Jewish Encyclopedia uvádza: „Zdá sa, že táto myšlienka pochádza z Indie... V kabale [mystických knihách judaizmu] sa prvý raz objavuje v knihe Bahir a potom, od Zoharu ďalej, bola všeobecne prijímaná mystikmi a dôležitú úlohu hrala v chasidskej viere a literatúre.“⁹

¹⁷ Keďže smrť je opakom života a duša nežije ďalej v inej ríši, aká je nádej pre tých, ktorí zomreli? Božie Slovo jasne učí, že po obnovení rajských podmienok na zemi prostredníctvom zásahu mesiášskeho Kráľa ustanoveného Bohom bude väčšina mŕtvych privedená späť k životu. Toto biblické učenie sa často označuje ako ‚vzkriesenie mŕtvych‘. Medzi vzkriesenými nebudú len tí, ktorí verne slúžili Bohu, ale aj milióny, ba miliardy tých, ktorí nikdy nemali plnú príležitosť poučiť sa o ňom a slúžiť mu v pravde. — Daniel 12:2, 12 (13, NS, JP); Izaiáš 26:19; Jób 14:14, 15.

18, 19. Prečo by mal človek spoznať pravého Boha a ako to môže dosiahnuť?

¹⁸ Nie je táto biblická nádej na vzkriesenie k dokonalému životu na zemi mocným podnetom pre ľudí zo všetkých národov, aby hľadali a spoznali pravého Boha? Ale kde je pravý zdroj poučovania od Jehovu pre tieto posledné dni, ako sa o tom zmieňuje Izaiáš 2:2, 3? Kto môže poučovať ľudí o Jehovových cestách, aby ‚mohli chodiť po Jeho chodníkoch‘? Môže vo svetle biblických informácií, o ktorých sme až doteraz uvažovali, poskytnúť také poučenie judaizmus alebo „kresťanstvo“?

¹⁹ V súlade s proroctvom by mala existovať skupina ľudí, ktorá nosí Jehovovo meno v rýdzosti. Skupina ľudí, ktorí naozaj slúžia ako jeho svedkovia a súčasne ako zdroj duchovného svetla pre národy. — Izaiáš 60:2, 3.

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček na stranách 20, 21]

BOŽIE MENO V BIBLII — ČO POVEDAL BOH

„A Boh ďalej povedal Mojžišovi: ‚Takto povieš deťom Izraela: PÁN [po hebrejsky יהוה = JHVH = Jehova], Boh vašich otcov... ma poslal k vám; to je Moje meno navždy, a to je Moja pamiatka po všetky generácie.‘“ — Exodus 3:15, JP, kurzíva od nás.

„Onedlho prišiel Boáz z Betlehema. Pozdravil žencov: ‚PÁN [יהוה] buď s vami!‘ A oni odpovedali: ‚Nech ti PÁN [יהוה] požehná!‘“ — Rút 2:4.

„Chváľte PÁNA [יהוה], ohlasujte Jeho meno. Jeho skutky dávajte na vedomie medzi národmi; oznamujte, že Jeho meno je vyvýšené.“d — Izaiáš 12:4, kurzíva od nás; Žalm 105:1.

„Potom totiž očistím reč národov, takže všetci budú vzývať PÁNA [יהוה] menom a Jemu budú slúžiť jednomyseľne.“ — Sofoniáš 3:9, kurzíva od nás.

„Vylej svoju zúrivosť na národy, ktoré Ťa nepoznajú, na kráľovstvá, ktoré nevzývajú Tvoje meno.“ — Žalm 79:6, kurzíva od nás.

BOŽIE MENO V TALMUDE — ČO POVEDALI ĽUDIA

„Bolo stanovené, že muž by mal zdraviť svojich priateľov zmienkou o Mene.“ — Berakot 9:5.

„Tak povedal [Veľkňaz v Deň zmierenia]: ‚Ó JHVH, Tvoj ľud, Dom Izraela, sa dopustil neprávosti, dopustil sa prestúpenia, zhrešil pred Tebou. Snažne Ťa prosím Tvojím Menom JHVH...‘ A keď kňazi a ľud stojaci na nádvorí počuli slávne a ctené Meno, ako otvorene vychádza z úst Veľkňaza, vo svätosti a čistote, padli na kolená a vrhali sa k zemi, padajúc na ňu tvárou, a volali: ‚Nech je požehnané Jeho slávne a zvrchované Meno po celú večnosť.‘“ — Joma 6:2.

„Vo Svätyni sa Meno vyslovovalo tak, ako sa písalo; ale mimo jej územia sa používalo náhradné Meno.“ — Sotá 7:6.

„Veľkňaz najprv vyslovoval Meno nahlas; ale keď pribúdalo požívačných ľudí, vyslovoval ho potichu.“ — Jeruzalemský Talmud, Joma 40d.

„[Medzi tými, ktorí sú vylúčení z prichádzajúceho sveta, je] ten, kto vyslovuje Meno podľa jeho písmen.“ — Sanhedrin 10:1.

„Ktokoľvek zreteľne vyslovuje Meno, je vinný smrteľným hriechom.“ — Pesikta 148a.

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček na strane 22]

ČO JE SMRŤ A ČO JE DUŠA?

ČO HOVORIA PÍSMA:

„Potom PÁN Boh stvoril človeka z prachu zemskej pôdy a vdýchol mu do nozdier dych života; a človek sa stal živou dušou [nefeš].“ ​(Genezis 2:7, JP, kurzíva od nás.) Všimnite si, že človek nedostal dušu, ale stal sa ňou.

„Ale zo stromu poznania dobrého a zlého, z toho nebudeš jesť; lebo akonáhle z neho zješ, zomrieš.“ ​(Genezis 2:17) Všimnite si, že o smrti sa s prvým človekom, Adamom, hovorilo len ako o treste za neposlušnosť.

„V pote svojho čela budeš získavať chlieb na jedenie, kým sa nevrátiš do zemskej pôdy — lebo z nej si bol vzatý. Lebo si prach a do prachu sa vrátiš.“ — Genezis 3:19.

„V mestách bývalých národov... neponecháš dušu [nešamá] nažive.“ — Deuteronomium 20:16.

„A obsadili ho a zrazili ho ostrím meča... všetky duše [nefeš], ktoré v ňom boli; žiadnu neponechal... ale úplne ich zničil, a všetky duše [nefeš], ktoré boli v ňom.“ — Jozua 10:37, JP.

„A každého v ňom prenasledovali a oddali meču. Ani duša [nešamá] neprežila.“ — Jozua 11:11.

„Pozrite, všetky duše sú Moje; ako duša otcova, tak duša synova je Moja; duša [nefeš], ktorá hreší, tá zomrie.“ — Ezechiel 18:4, JP, kurzíva od nás.

„Živí vedia, že zomrú. Ale mŕtvi nevedia nič... Lebo nie je žiadne konanie, žiadne uvažovanie, žiadna učenosť, žiadna múdrosť v Šeole [spoločnom hrobe ľudstva], kam odchádzaš.“ — Kazateľ 9:5, 10.

ČO POVEDALI RABÍNI:

„V siedmom nebi, Arabot, sú uchovaní duchovia a duše, ktoré ešte musia byť stvorené.“ — Hagigá 12b, Talmud.

„Ďalšia duša je človeku daná v sabatný večer a je z neho vzatá pri ukončení Sabatu.“ — Tanit 27b, Talmud.

„Lebo celých 12 mesiacov [po smrti] telo existuje ďalej a duša vystupuje a zostupuje.“ — Šabat 152b, Talmud.

„Červy spôsobujú mŕtvemu takú bolesť ako ihla v tele živého.“ — Šabat 13b, Talmud.

„Ak je na tomto svete vyslovený dajaký výrok v mene dajakej osoby po jej smrti, jej pery sa v hrobe pohybujú.“ — Sanhedrin 90b, Talmud.

„Judaizmus je ‚náboženstvo, ktoré zaručuje nesmrteľnosť duše po odchode tela‘.“ — Kuzari 1:103, Jehuda Halevi, rabín z 12. storočia.

[Obrázok na strane 23]

Dlážka tejto starovekej synagógy v Tiberiade v Izraeli je len jedným z príkladov, ako veľmi grécke myslenie a grécka kultúra ovplyvnili judaizmus. Všimnite si znamenia zvieratníka popísané menami v hebrejčine. Postava v strede je slnečný boh Helios