Poučenie o tom, ako zvládnuť problémy

MÁLO ľudí na svete sa muselo vyrovnávať s toľkými problémami, čo mal Jób. V priebehu krátkeho času bol ničivo postihnutý stratou svojho majetku a živobytia, tragickou smrťou všetkých svojich detí a nakoniec veľmi bolestivou chorobou. Priatelia a príbuzní ho ignorovali a manželka ho nabádala, aby ‚preklial Boha a zomrel‘. — Jób 2:9; 19:13, 14.

Napriek tomu je Jób jedinečným zdrojom povzbudenia pre každého, kto prežíva podobné skúšky. Pozitívny výsledok jeho skúšky ukazuje, že vytrvalosť za nepriaznivých okolností rozradostňuje Jehovovo srdce, ak nás podnecuje pravá zbožná oddanosť, a nie snaha o osobné výhody. — Jób, kapitoly 1, 2; 42:10–17; Príslovia 27:11.

Táto biblická správa obsahuje aj cenné poučenia o tom, ako zvládnuť problémy. Podáva výrazné príklady toho, ako by sa malo a ako by sa nemalo radiť niekomu, kto je vystavený skúškam. Okrem toho nám Jóbova skúsenosť môže pomôcť reagovať vyrovnaným spôsobom, keď na nás doliehajú nepriaznivé okolnosti.

Poučenie o negatívnych radách

Výraz „Jóbov tešiteľ“ sa stal synonymom človeka, ktorý namiesto prejavenia súcitu v čase nešťastia nasype do rany soľ. Ale napriek tomu, akú povesť si traja Jóbovi spoločníci vyslúžili, nemali by sme predpokladať, že ich pohnútky boli úplne zlé. Možno v súlade so svojimi chybnými názormi chceli do určitej miery Jóbovi pomôcť. Prečo zlyhali? A ako sa stali nástrojmi Satana, ktorý bol odhodlaný zlomiť Jóbovu rýdzosť?

Takmer všetky svoje rady založili na nesprávnom predpoklade, že utrpenie prichádza iba na tých, ktorí hrešia. Elifaz vo svojej prvej reči povedal: „Ktorýže nevinný kedy zahynul? A kedy boli zahladení priami? Podľa toho, čo som videl, tí, ktorí vymýšľajú to, čo škodí, a tí, čo rozsievajú ťažkosti, sami ich žnú.“ (Jób 4:7, 8) Elifaz si nesprávne myslel, že nevinných nemôže postihnúť nešťastie. Tvrdil, že Jób musel zhrešiť proti Bohu, keď zažíva takú hlbokú tieseň.a Bildad aj Cófar podobne trvali na tom, aby sa Jób kajal zo svojich hriechov. — Jób 8:5, 6; 11:13–15.

Traja Jóbovi spoločníci ďalej skľučovali Jóba tým, že namiesto božskej múdrosti vyslovovali svoje názory. Elifaz zašiel tak ďaleko, že povedal, že ‚Boh neverí svojim služobníkom‘ a že Jehovovi nezáleží na tom, či je Jób spravodlivý alebo nie. (Jób 4:18; 22:2, 3) Ťažko si možno predstaviť skľučujúcejšie alebo nepravdivejšie tvrdenie! Nie div, že Jehova neskôr karhal Elifaza a jeho spoločníkov za toto rúhanie. Povedal: „Nerozprávali [ste] o mne to, čo je pravdivé.“ (Jób 42:7) Ale najzdrvujúcejšie tvrdenie ešte len malo prísť.

Elifaz nakoniec zašiel do takého extrému, že začal Jóba vyslovene obviňovať. Keďže sa mu nepodarilo vynútiť si od Jóba priznanie viny, uchýlil sa k vymýšľaniu hriechov, o ktorých predpokladal, že ich Jób určite spáchal. „Či nie je už tvojej zloby priveľa a nebude konca tvojim previneniam?“ pýtal sa Elifaz. „Veď bez dôvodu berieš záloh od svojich bratov a zvliekaš odev ešte aj z nahých. Nedáš unavenému napiť sa vody a hladnému odopieraš chlieb.“ (Jób 22:5–7) Tieto obvinenia boli úplne nepodložené. Sám Jehova opísal Jóba ako muža, ktorý je „bezúhonný a priamy“. — Jób 1:8.

Ako Jób zareagoval na tieto útoky na svoju rýdzosť? Je pochopiteľné, že ho to do istej miery rozhorčilo a skľúčilo, ale bol ešte viac než kedykoľvek predtým odhodlaný dokázať, že tie obvinenia sú nepravdivé. V skutočnosti sa tak zameral na sebaobhajovanie, že v určitom zmysle začal obviňovať Jehovu za svoju tiesnivú situáciu. (Jób 6:4; 9:16–18; 16:11, 12) Skutočné sporné otázky boli prehliadané a z tohto rozhovoru sa stala neúčelná debata o tom, či Jób je alebo nie je spravodlivý muž. Aké poučenie môžu kresťania získať z tohto katastrofálneho prípadu radenia?

1. Milujúci kresťan nepredpokladá vopred, že niektorý brat si svoje problémy spôsobil sám. Ostrá kritika minulých chýb — či už skutočných alebo domnelých — môže úplne zbaviť odvahy človeka, ktorý bojuje o to, aby ju nestratil. Skľúčená duša potrebuje skôr útechu než výčitky. (1. Tesaloničanom 5:14) Jehova chce, aby dozorcovia boli ‚úkrytom pred vetrom‘, a nie ‚bolestnými tešiteľmi‘ ako Elifaz, Bildad a Cófar. — Izaiáš 32:2; Jób 16:2.

2. Nikdy by sme nemali obviňovať bez jasného dôkazu. Reči alebo domnienky — ako boli tie Elifazove — nie sú správnym základom na karhanie. Ak napríklad starší vznesie chybné obvinenie, môže stratiť dôveryhodnosť a vyvolať citovú tieseň. Ako sa cítil Jób, keď si musel vypočuť toľko zavádzajúcich rád? Vylial si svoju úzkosť ironickým zvolaním: „Ó, ako veľmi si pomohol zoslabnutému!“ (Jób 26:2) Starostlivý dozorca ‚narovná sklesnuté ruky‘ a nezhoršuje problém. — Hebrejom 12:12.

3. Rada by mala byť založená na Božom Slove, a nie na osobných názoroch. Argumenty Jóbových spoločníkov boli nesprávne a deštruktívne. Namiesto toho, aby Jóba priblížili k Jehovovi, viedli ho k uvažovaniu, že existuje bariéra, ktorá ho oddeľuje od jeho nebeského Otca. (Jób 19:2, 6, 8) Naproti tomu obratné používanie Biblie môže urovnať záležitosti, povzbudiť druhých a poskytnúť skutočnú útechu. — Lukáš 24:32; Rimanom 15:4; 2. Timotejovi 3:16; 4:2.

Kniha Jób nielenže pomáha kresťanom rozpoznať určité osídla, ale poskytuje aj užitočné poučenie o tom, ako dávať účinné rady.

Ako dávať rady

Elíhuove rady boli úplne odlišné od rád troch Jóbových spoločníkov — tak po stránke obsahovej, ako i z toho hľadiska, ako sa Elíhu k Jóbovi správal. Oslovoval Jóba menom a rozprával sa s ním ako s priateľom, a nie akoby bol Jóbovým sudcom. „Ale teraz vypočuj, prosím, moje slová, ty, Jób, a nakloň ucho všetkému, čo hovorím. Hľa, som pre pravého Boha práve to, čo ty; aj ja som bol sformovaný z hliny.“ (Jób 33:1, 6) Elíhu sa poponáhľal s tým, aby pochválil Jóba za jeho bezúhonné správanie. ‚Našiel som zaľúbenie v tvojej spravodlivosti,‘ uisťoval Jóba. (Jób 33:32) Okrem tohto láskavého spôsobu poskytovania rád bol Elíhu úspešný aj z ďalších dôvodov.

Keďže Elíhu trpezlivo čakal, kým dohovoria ostatní, mohol lepšie porozumieť sporným otázkam, skôr než dal radu. Ak bol Jób spravodlivý muž, mohol ho trestať Jehova? „Nech je to ďaleko od pravého Boha, aby konal zlo, a od Všemohúceho, aby si počínal protiprávne!“ zvolal Elíhu. „Nespustí svoje oči zo žiadneho spravodlivého.“ — Jób 34:10; 36:7.

Bola Jóbova spravodlivosť skutočne hlavnou spornou otázkou? Elíhu zameral Jóbovu pozornosť na jeho nevyrovnaný názor. „Povedal si: ‚Moja spravodlivosť je viac ako Božia,‘“ vysvetlil Elíhu. „Vzhliadni k nebu a hľaď a pozri na oblaky, tie sú skutočne vyššie ako ty.“ (Jób 35:2, 5) Práve tak ako sú oblaky oveľa vyššie ako my, aj Jehovove cesty sú vyššie ako naše cesty. Nemôžeme súdiť jeho spôsob počínania. „Preto nech sa ho ľudia boja. Nehľadí na tých, ktorí sú múdri v svojom vlastnom srdci,“ povedal na záver Elíhu. — Jób 37:24; Izaiáš 55:9.

Elíhuove správne rady pripravili Jóba na to, aby prijímal ďalšie poučenie — priamo od Jehovu. Medzi Elíhuovým prehľadom ‚obdivuhodných Božích diel‘ v 37. kapitole a slovami samotného Jehovu, ktoré adresoval Jóbovi a ktoré sú zaznamenané v kapitolách 38 až 41, je v skutočnosti nápadná podobnosť. Je zjavné, že Elíhu videl veci z Jehovovho hľadiska. (Jób 37:14) Ako môžu kresťania napodobňovať výborný príklad Elíhua?

Najmä dozorcovia by podobne ako Elíhu mali prejavovať empatiu a byť láskaví, pamätajúc na to, že aj oni sú nedokonalí. Robia dobre, keď pozorne počúvajú, aby sa dozvedeli skutočnosti a porozumeli otázkam skôr, než dajú radu. (Príslovia 18:13) Okrem toho za pomoci Biblie a biblických publikácií môžu zaistiť, aby prevládol Jehovov názor. — Rimanom 3:4.

Okrem tohto praktického poučenia pre starších nás kniha Jób učí, ako máme čeliť problémom vyrovnaným spôsobom.

Ako nereagovať na nepriaznivé okolnosti

Jób, zdrvený svojím utrpením a sklamaný svojimi falošnými tešiteľmi, zatrpkol a bol skľúčený. „Nech zahynie deň, v ktorom som sa narodil... Moja duša naisto cíti hnus k môjmu životu,“ stonal Jób. (Jób 3:3; 10:1) Keďže nevedel, že páchateľom je Satan, predpokladal, že jeho pohromy spôsobil Boh. Zdalo sa to také nespravodlivé, že on — spravodlivý muž — musí trpieť. (Jób 23:10, 11; 27:2; 30:20, 21) Tento postoj Jóba zaslepil voči ďalšiemu uvažovaniu a priviedol ho ku kritike Božieho zaobchádzania s ľudstvom. Jehova sa opýtal: „Urobíš moje právo neplatným? Vyhlásiš ma za zlého, aby si ty bol v práve?“ — Jób 40:8.

Keď sme vystavení nejakým nepriaznivým okolnostiam, možno našou okamžitou reakciou je cítiť sa ako obeť, tak ako to zjavne cítil Jób. Bežnou reakciou je pýtať sa: ‚Prečo práve ja? Prečo iní — ktorí sú oveľa horší ako ja — by si mali žiť relatívne bez problémov?‘ Sú to negatívne myšlienky, proti ktorým môžeme bojovať tak, že budeme rozjímať o Božom Slove.

Na rozdiel od Jóba dokážeme pochopiť väčšie sporné otázky, o ktoré ide. Vieme, že Satan „obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by pohltil“. (1. Petra 5:8) Ako to odhaľuje kniha Jób, Diabol by sa tešil, keby zlomil našu rýdzosť tým, že nám spôsobí problémy. Je odhodlaný dokázať svoje tvrdenie, že sme Jehovovými svedkami iba za priaznivých okolností. (Jób 1:9–11; 2:3–5) Budeme mať odvahu podporovať Jehovovu zvrchovanosť, a tak dokazovať, že Diabol je luhár?

Príklad Ježiša a nespočetných ďalších verných Jehovových služobníkov ukazuje, že nejaká forma utrpenia je v tomto systéme vecí takmer nevyhnutná. Ježiš povedal, že jeho učeníci musia byť ochotní ‚vziať svoj mučenícky kôl‘, ak ho chcú nasledovať. (Lukáš 9:23) Naším osobným „mučeníckym kolom“ by mohol byť jeden alebo viac druhov nešťastia, aké znášal Jób — zlé zdravie, smrť milovaných, skľúčenosť, ekonomické ťažkosti či odpor neveriacich. Akémukoľvek problému azda čelíme, má to aj kladnú stránku. Môžeme sa pozerať na svoje okolnosti ako na príležitosť prejaviť vytrvalosť a neochvejnú vernosť Jehovovi. — Jakub 1:2, 3.

Takto reagovali Ježišovi apoštoli. Krátko po Letniciach boli zbičovaní za to, že kázali o Ježišovi. Neboli z toho skľúčení; naopak, išli ďalej a ‚radovali sa‘. Radovali sa nie zo samotného utrpenia, ale preto, že „boli uznaní za hodných byť zneuctení pre jeho [Kristovo] meno“. — Skutky 5:40, 41.

Pravda, nie všetky ťažkosti na nás doliehajú preto, že slúžime Jehovovi. Problémy si môžeme spôsobiť aj sami — aspoň do určitej miery. Alebo azda nejaký problém nie naším zavinením ovplyvnil našu duchovnú rovnováhu. Nech už je to akokoľvek, pokorný postoj podobný Jóbovmu nám umožní rozpoznať, kde sa urobili chyby. Jób si priznal pred Jehovom: „Rozprával [som], ale nemal som porozumenie.“ (Jób 42:3) Ten, kto si takto uzná svoje chyby, sa v budúcnosti oveľa pravdepodobnejšie vyhne podobným ťažkostiam. Je to tak, ako hovorí príslovie: „Rozumný je ten, kto uvidel nešťastie a ide sa skryť.“ — Príslovia 22:3.

A čo je najdôležitejšie, kniha Jób nám pripomína, že naše problémy nebudú trvať naveky. Biblia hovorí: „Vyhlasujeme za šťastných tých, ktorí vytrvali. Počuli ste o Jóbovej vytrvalosti a videli ste, aký výsledok spôsobil Jehova, že Jehova je veľmi nežný v náklonnosti a milosrdný.“ (Jakub 5:11) Môžeme si byť istí, že Jehova podobne odmení vernosť svojich služobníkov v súčasnosti.

Tešíme sa tiež na čas, keď problémy každého druhu — „predošlé veci“ — pominú. (Zjavenie 21:4) Kým ten deň nastane, kniha Jób nám bude slúžiť ako neoceniteľná príručka, ktorá nám môže pomôcť múdro a statočne zvládnuť problémy.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 28]

„Pozri na oblaky, tie sú skutočne vyššie ako ty.“ Elíhu tak pomáhal Jóbovi porozumieť, že Božie cesty sú vyššie ako ľudské cesty