Láska na prvý pohľad — a potom už navždy!
„AK BUDETE pozorovať deti hneď po narodení,“ hovorí doktorka Cecilia McCartonová z newyorskej školy Albert Einstein College of Medicine, „zistíte, že sú celkom bdelé a plne vnímajú svoje okolie. Reagujú na svoju matku. Otáčajú sa za zvukmi. A uprene sa pozerajú na matkinu tvár.“ A mamička sa zadíva do očí svojho dieťatka. Je to láska na prvý pohľad, pre matku i pre dieťa.
Táto chvíľa spätosti matky s dieťaťom nastáva úplne prirodzene, ak je prirodzený aj pôrod — bez utišujúcich prostriedkov, ktoré otupujú zmysly matky i dieťaťa. Plač dieťaťa podporuje u matky tvorbu mlieka. Keď sa dieťa dotýka jej pokožky, vytvára sa hormón, ktorý znižuje krvácanie po pôrode. Akonáhle sa dieťa narodí, inštinktívne sa začne správať tak, že sa vytvára puto medzi ním a matkou: plače, cicia, pomrnkáva si, usmieva sa a nadšene kope nožičkami, aby upútalo matkinu pozornosť. Silné puto zamerané v prvom rade na matku pomáha dojčaťu rozvíjať si zmysel pre lásku, starostlivosť a dôveru. Čoskoro sa aj otec stáva pre dieťa dôležitým. Jeho vzťah k dieťaťu nie je síce taký dôverný ako matkin, ale je v ňom ďalší dôležitý prvok: mazná sa s dieťaťom, šteklí ho a hrá sa s ním a dieťa na to reaguje radostným smiechom, pričom šťastne trepoce rúčkami.
Dr. Richard Restak uvádza, že pre novorodenca je objímanie a nežné maznanie niečo ako výživná látka. Hovorí, že „dotyk je pre normálny vývoj dieťaťa rovnako dôležitý ako potrava a kyslík. Matka vystrie k dieťaťu ruky, privinie si ho a okamžite začne prebiehať množstvo psychobiologických pochodov.“ Pri takomto zaobchádzaní sa aj v mozgu vytvára „iná fyziognómia mozgových závitov“.
Chráňte sa pred ľahostajnosťou
Niektorí odborníci naznačovali, že ak pri pôrode nevznikne puto medzi matkou a dieťaťom, dá sa očakávať pohroma. Nie je to tak. V nasledujúcich týždňoch sú medzi milujúcou matkou a dieťaťom stovky dôverných chvíľ, ktoré také puto zabezpečujú. Ak sú však dieťaťu odopierané také dôvernosti dlhší čas, môže to mať strašné následky. „I keď sa navzájom potrebujeme po celý život,“ hovorí dr. Restak, „táto potreba je najnaliehavejšia v prvom roku. Ak nedoprajete dieťaťu svetlo, príležitosť pozerať sa do ľudskej tváre, tešiť sa z toho, že ho niekto pestuje, mazná sa s ním a láska, zahŕňa ho pozornosťou, dotýka sa ho — dojča takýto nedostatok pozornosti nevydrží.“
Deti majú na plač mnoho dôvodov. Zvyčajne sa dožadujú pozornosti. Ak nereagujeme na ich plač do určitej chvíle, možno prestanú plakať. Cítia, že ten, kto sa o ne stará, nereaguje. Potom sa opäť rozplačú. Ak sa zasa nestretnú s odozvou, cítia sa zabudnuté, neisté. Skúsia to s väčšou naliehavosťou. Ak to pokračuje dlhší čas a pravidelne sa to opakuje, dieťa sa cíti byť opustené. Najprv je zlostné ba až zúrivé, a nakoniec sa vzdá. Zostane apatické. Nie je milované, a tak sa nenaučí milovať. Jeho svedomie sa nerozvíja. Nikomu nedôveruje, na nikom mu nezáleží. Postupne sa z neho stáva problémové dieťa, v extrémnych prípadoch dokonca psychopatická osobnosť, ktorá nie je schopná pocítiť ľútosť po zločinných skutkoch.
Láskou na prvý pohľad to pravdaže nekončí. Deťom musíme naďalej preukazovať lásku. A to nielen slovami, ale aj skutkami. „Nemilujme slovom, ani jazykom, ale skutkom a pravdou.“ (1. Jána 3:18) Deti potrebujú našu nehu a lásku. Už zavčasu, skôr ako bude neskoro, ich poučujte a učte o pravých hodnotách z Božieho slova, Biblie. Potom sa bude aj na vaše deti vzťahovať to, čo bolo napísané Timotejovi: „Od útleho detstva [si] poznal sväté spisy, ktoré ťa môžu urobiť múdrym.“ (2. Timotejovi 3:15) V detstve i počas rokov dospievania venujte denne deťom svoj čas. „A tieto slová, ktoré ti dnes prikazujem, budú na tvojom srdci; a budeš ich vštepovať svojmu synovi a hovoriť o nich, keď budeš sedieť v svojom dome i keď pôjdeš po ceste i keď budeš líhať i keď budeš vstávať.“ — 5. Mojžišova 6:6, 7.
‚Možno plačeme, ale vieme, že je to na naše dobro‘
Karhanie — to je pre mnohých chúlostivá téma. Ale keď sa uplatňuje správnym spôsobom, je neodmysliteľnou súčasťou rodičovskej lásky. Jedno dievčatko si to uvedomovalo. Napísalo svojej mamičke ďakovný lístok s oslovením „Našej milej mamičke.“ Nakreslila naň zlatisté slnko, letiacich vtáčkov a červené kvietky. Na lístok napísala: „To je pre teba, lebo ťa máme všetci veľmi radi. Chceme, aby si o tom vedela, preto sme ti nakreslili tento obrázok. Keď máme zlé známky, podpíšeš nám žiacku knižku. Keď sme neposlušní, tak nás vyplieskaš... Možno plačeme, ale vieme, že je to na naše dobro. Keby si nás nemala rada, netrestala a nenapomínala by si nás. Preto ti chcem povedať, že ťa mám veľmi rada. Ďakujem ti za všetko, čo pre mňa robíš. S láskou ťa bozkáva — Michele.“
Michele teda súhlasí s Príslovím 13:24: „Kto zdržuje svoj prút, nenávidí svojho syna, ale kto ho miluje, ten ho vyhľadáva s kázňou.“ Prút, ktorý predstavuje rodičovskú autoritu, môže znamenať telesný trest, ale často to nemusí byť tak. Deti sú rôzne, rozdielne sa správajú, a preto treba použiť rôzne metódy výchovy. Niekedy stačí láskavé napomenutie; na tvrdohlavosť bude potrebný nejaký silnejší liek: „Hlbšie zapôsobí káranie na toho, kto má porozumenie, ako sto rán na hlupáka.“ (Príslovia 17:10) Aj nasledujúci výrok možno uplatniť: „Sluha [alebo dieťa] sa nedá napraviť iba slovami, pretože rozumie, ale nevšíma si.“ — Príslovia 29:19.
V Biblii slovo „ukázňovať“ znamená poučovať, vychovávať, trestať — vrátane telesných trestov, ak to vedie k náprave. List Hebrejom 12:11 poukazuje na účel vedenia k disciplíne: „Žiadne káznenie sa pravdaže v prítomnosti nezdá radostné, ale zarmucujúce; a predsa tým, čo boli ním cvičení, prináša potom pokojné ovocie, spravodlivosť.“ Pri vedení k disciplíne by však rodičia nemali byť príliš tvrdí: „Vy, otcovia, nedráždite svoje deti, aby neboli skľúčené.“ (Kolosanom 3:21) A nemali by byť ani príliš povoľní: „Prút a karhanie dávajú múdrosť; ale chlapec, ktorému je ponechaná voľnosť, spôsobí svojej matke hanbu.“ (Príslovia 29:15) Povoľnosť akoby hovorila: ‚Rob si, čo chceš; neobťažuj ma.‘ Karhanie hovorí: ‚Rob to, čo je správne; záleží mi na tebe.‘
Časopis U.S.News & World Report zo 7. augusta 1989 právom hovorí: „Keď rodičia netrestajú svoje deti príliš tvrdo, ale určujú im pevné hranice a trvajú na ich dodržiavaní, je oveľa pravdepodobnejšie, že vychovajú deti, ktoré dosiahnu svoj životný cieľ a budú dobre vychádzať s druhými ľuďmi.“ V závere článku sa hovorilo: „Zo všetkých vedeckých údajov azda najvýraznejšie vyplýva, že v rodine najviac záleží na vytvorení ovzdušia lásky a dôvery a na prijateľných obmedzeniach, a nie na množstve technických detailov. Skutočným cieľom vedenia k disciplíne nie je trestať spurné deti, ale poučovať ich, viesť a vštepovať im správne hodnoty.“
Počujú, čo hovoríte, napodobňujú, čo robíte
Jeden článok v mesačníku The Atlantic Monthly začínal týmto tvrdením: „Od detí možno očakávať dobré správanie len vtedy, ak rodičia žijú v súlade so zásadami, ktorým ich učia.“ Článok sa ďalej zaoberal dôležitosťou takých hodnôt: „Deti, ktoré sa správali dobre, mali zväčša rodičov, ktorí sami boli zodpovední, priami a prejavovali sebaovládanie — ktorí žili v súlade so zásadami, ku ktorým sa hlásili, a svoje deti povzbuzovali, aby nasledovali ich príklad. Výskum zahŕňal i to, že tieto vyrovnané deti boli vystavené vplyvu problémových detí. Ale ich správanie to trvale neovplyvnilo. Mali už pevne zabudované hodnoty svojich rodičov.“ Tak sa dokázala pravdivosť tohto príslovia: „Vychovávaj chlapca podľa cesty, ktorá je pre neho; aj keď zostarne, neodbočí z nej.“ — Príslovia 22:6.
Rodičia, ktorí sa svojim deťom síce snažili vštepovať pravé hodnoty, ale sami sa nimi neriadili, nemali úspech. Ich deti jednoducho „neboli schopné prijať také hodnoty za svoje“. Týmto prieskumom sa dokázalo, že „rozdielna úspešnosť bola závislá od toho, ako dôsledne žili rodičia v súlade s hodnotami, ktoré sa snažili vštepiť svojim deťom“.
Je to tak, ako povedal spisovateľ James Baldwin: „Deti nikdy príliš pozorne dospelých nepočúvajú, ale vždy ich dobre napodobňujú.“ Ak milujete svoje deti a ak im chcete vštepiť pravé hodnoty, použite na to tú najlepšiu metódu: Buďte im sami príkladom v tom, čo ich učíte. Nebuďte ako znalci Zákona a farizeji, ktorých Ježiš odsúdil ako pokrytcov: „Preto konajte a zachovávajte všetko, čo vám hovoria, ale nekonajte podľa ich skutkov, lebo hovoria, ale nekonajú.“ (Matúš 23:3) Nebuďte ani ako tí, ktorých apoštol Pavol obvinil otázkou: „Ty, ktorý učíš iného, sám seba neučíš? Ty, ktorý hlásaš: ‚Nekradni‘, kradneš?“ — Rimanom 2:21.
Mnohí ľudia dnes odmietajú Bibliu ako zastaranú a jej meradlá ako nepraktické. Ježiš však odporuje takému postoju týmito slovami: „Predsa však múdrosť dokáže, že je spravodlivá, všetkými svojimi deťmi.“ (Lukáš 7:35) Nasledujúci článok o skúsenostiach rodín z niekoľkých krajín ukazuje pravdivosť týchto slov.
[Obrázok na strane 7]
Tesné puto s matkou pomáha dieťaťu v jeho citovom vývoji
[Obrázok na strane 8]
Rovnako dôležitý je aj čas, ktorý dieťaťu venuje otec