Čo o tom hovorí Biblia
Odpustiť a zabudnúť — ako je to možné?
„ODPUSTÍM TOTIŽ ICH PREVINENIE A NA ICH HRIECH UŽ VIAC NEBUDEM SPOMÍNAŤ.“ — JEREMIÁŠ 31:34.
TIETO slová, ktoré zaznamenal prorok Jeremiáš, odhaľujú o Jehovovom milosrdenstve niečo pozoruhodné: Keď Jehova odpúšťa, zabúda. (Izaiáš 43:25) Biblia ďalej hovorí: „Podobne ako Jehova ochotne odpustil vám, tak robte aj vy.“ (Kolosanom 3:13) Teda ako kresťania by sme mali napodobňovať Jehovovo odpúšťanie.
Vzniká však niekoľko dôležitých otázok. Keď Jehova odpúšťa, naozaj si už viac naše hriechy nepamätá? A keď odpúšťame my, musíme zabudnúť v tom zmysle, že si nedokážeme spomenúť? Možno povedať, že kým nezabúdame takýmto spôsobom, v skutočnosti sme neodpustili?
Ako odpúšťa Jehova
Odpustiť znamená tiež nepociťovať už rozhorčenie. Keď Jehova odpúšťa, robí tak v plnej miere.a Žalmista Dávid napísal: „[Jehova] nebude po celý čas vyhľadávať chyby, ani nebude na neurčitý čas rozhorčený. Ako ďaleko je východ slnka od jeho západu, tak ďaleko od nás vzdialil naše priestupky. Ako otec prejavuje milosrdenstvo svojim synom, Jehova prejavil milosrdenstvo tým, ktorí sa ho boja.“ — Žalm 103:9, 12, 13.
O tom, že Boh odpúšťa v plnej miere, hovoria aj Skutky 3:19: „Preto robte pokánie a obráťte sa, aby boli vaše hriechy vytreté.“ Výraz „vytreté“ pochádza z gréckeho slovesa (exaleifó), ktoré znamená „zotrieť, vymazať“. (Pozri Zjavenie 7:17; 21:4.) The New International Dictionary of New Testament Theology (Nový medzinárodný slovník novozákonnej teológie) vysvetľuje: „Myšlienka, ktorú toto sloveso vyjadruje na tomto, a azda aj na ktoromkoľvek inom mieste, je s najväčšou pravdepodobnosťou vyhladenie povrchu voskovej tabuľky na písanie za účelom ďalšieho použitia ([porovnaj] ‚zmazať to a začať znovu‘).“ Keď sa zo svojich hriechov kajame, Jehova náš záznam zmaže a začína znovu. Znamená to, že si už viac naše hriechy nepamätá? Uvažujme o jednom príklade zaznamenanom v Biblii.
Keď sa kráľ Dávid dopustil cudzoložstva s Bat-šebou a neskôr sa to snažil zakryť tak, že zariadil smrť jej manžela, Jehova poslal proroka Nátana, aby Dávida dôrazne napomenul. (2. Samuelova 11:1–17; 12:1–12) S akým výsledkom? Dávid sa úprimne kajal a Jehova mu odpustil. (2. Samuelova 12:13; Žalm 32:1–5) Zabudol Jehova na Dávidove hriechy? Rozhodne nie! Neskôr, krátko pred Dávidovou smrťou, pisatelia Biblie Gád a Nátan zaznamenali celý prípad v 2. knihe Samuelovej (dokončená bola asi v roku 1040 pred n. l.).
Takže záznam o Dávidových hriechoch, čiže spomienka na ne — ako aj záznam o jeho pokání a následnom Jehovovom odpustení — existuje dodnes na úžitok čitateľov Biblie. (Rimanom 15:4; 1. Korinťanom 10:11) A keďže „Jehovov výrok [ako je obsiahnutý v Biblii] trvá navždy“, na záznam o Dávidových hriechoch sa nikdy nezabudne! — 1. Petra 1:25.
Teda ako možno povedať, že keď sa zo svojich hriechov úprimne kajame, Jehova náš záznam zmaže a začne znovu? Ako môžeme chápať Jehovove slová: „Odpustím totiž ich previnenie a na ich hriech už viac nebudem spomínať“? — Jeremiáš 31:34.
Ako Jehova zabúda
Hebrejské sloveso vo výraze „nebudem spomínať“ (tvar slovesa zakhar) neznamená len pripomínať si minulosť. Podľa diela Theological Wordbook of the Old Testament (Teologický slovník k Starému zákonu) môže znamenať „zmieňovať sa, vyhlasovať, vypočítavať, verejne oznamovať, vzbudzovať, pripomínať si, obviňovať, spovedať“. Theological Dictionary of the Old Testament dodáva: „[Zakhar] pomerne často naznačuje konanie alebo sa objavuje v kombinácii so slovesami vyjadrujúcimi činnosť.“ A tak keď Jehova hovorí o svojom spurnom ľude, že ‚si spomenie na jeho previnenie‘, myslí tým, že proti nemu bude konať, pretože nerobil pokánie. (Jeremiáš 14:10) Naproti tomu, keď Jehova hovorí: „Na ich hriech už viac nebudem spomínať“, uisťuje nás, že keď nám naše hriechy odpustí, nebude na ne opäť upozorňovať, aby nás obviňoval, odsudzoval či trestal.
Prostredníctvom proroka Ezechiela Jehova vysvetlil, v akom zmysle odpúšťa a zabúda: „Čo sa týka niekoho zlého, keby sa odvrátil od všetkých hriechov, ktoré spáchal, a naozaj by dodržiaval všetky moje ustanovenia a uplatňoval právo a spravodlivosť, určite zostane nažive. Nezomrie. Všetky jeho priestupky, ktorých sa dopustil — nebudú sa pripomínať proti nemu. Pre svoju spravodlivosť, ktorú vykonával, zostane nažive.“ (Ezechiel 18:21, 22; 33:14–16) Áno, keď Jehova kajúcnemu hriešnikovi odpustí, zmazáva záznam a začína znovu a zabúda v tom zmysle, že tieto hriechy nebudú v nejakom budúcom čase dôvodom na to, aby proti tomuto človeku konal. — Rimanom 4:7, 8.
Keďže sme nedokonalí, nikdy nedokážeme odpustiť dokonale tak ako Jehova; jeho myšlienky a cesty sú nekonečne vyššie než naše. (Izaiáš 55:8, 9) Teda do akej miery možno od nás rozumne očakávať, že odpustíme a zabudneme, keď voči nám druhí zhrešia?
Ako môžeme odpustiť a zabudnúť
„Ochotne si vzájomne odpúšťajte,“ sme nabádaní v Efezanom 4:32. Podľa lexikografa W. E. Vinea grécke slovo preložené ako „ochotne odpúšťajte“ (charizomai) znamená „bez výhrad prejavovať priazeň“. Keď sú priestupky voči nám malé, možno pre nás nie je veľmi ťažké odpustiť. Pamätáme na to, že aj my sme nedokonalí, a to nám umožňuje byť zhovievavými k nedostatkom druhých. (Kolosanom 3:13) Keď odpúšťame, nepociťujeme už rozhorčenie a náš vzťah s previnilcom azda neutrpí nijakú trvalú škodu. Spomienka na každý taký malý priestupok pravdepodobne časom vymizne.
Ale čo ak sa druhí dopustia voči nám vážnejšieho hriechu a hlboko nás zrania? V krajných prípadoch, ako je krvismilstvo, znásilnenie a pokus o vraždu, môže odpustenie súvisieť s niekoľkými vecami. Týkalo by sa to zvlášť prípadov, keď vinník neuzná, že sa dopustil hriechu, neprejavuje pokánie a neospravedlní sa.b (Príslovia 28:13) Ani Jehova neodpúšťa ľuďom, ktorí páchajú zlo nekajúcne, zatvrdilo. (Hebrejom 6:4–6; 10:26) Keď je rana hlboká, možno sa nám nikdy nepodarí úplne odstrániť z mysle to, čo sa stalo. Útechou nám však môže byť uistenie, že v prichádzajúcom novom svete sa ‚skoršie veci nebudú pripomínať, ani nevstúpia do srdca‘. (Izaiáš 65:17; Zjavenie 21:4) Nič z toho, na čo si vtedy spomenieme, nám už nebude spôsobovať tú hlbokú ranu či hlbokú bolesť, akú možno pociťujeme teraz.
V iných prípadoch je možno potrebné vyvinúť nejakú iniciatívu, aby sme veci urovnali, azda tak, že skôr než môžeme odpustiť, sa s previnilcom porozprávame. (Efezanom 4:26) Takto sa môže vyjasniť nejaké nedorozumenie, môže dôjsť k náležitému ospravedlneniu sa a k odpusteniu. A čo zabudnutie? Možno nikdy úplne neodstránime z mysle to, čo sa stalo, ale môžeme zabudnúť v tom zmysle, že to previnilcovi nezazlievame a nebudeme niekedy v budúcnosti opäť na záležitosť upozorňovať. Netárame o tom ani sa previnilcovi úplne nevyhýbame. Môže však trvať nejaký čas, kým sa náš vzťah s previnilcom napraví, a možno si už nie sme takí blízki ako predtým.
Uvažujme o znázornení: Predstav si, že sa dôvernému priateľovi zveríš s hlboko osobnou vecou a neskôr sa dozvieš, že ju prezradil iným, čím ťa uviedol do veľkých rozpakov alebo ti spôsobil veľkú bolesť. Ideš za ním, aby si sa s ním o tom porozprával, a on to veľmi ľutuje; ospravedlňuje sa a prosí o odpustenie. Keď počuješ jeho úprimnú prosbu o prepáčenie, srdce ťa podnieti, aby si mu odpustil. Je pre teba ľahké zabudnúť na to, čo sa stalo? Pravdepodobne nie; v budúcnosti by si bol nepochybne veľmi opatrný, či sa mu zdôveríš alebo nie. Napriek tomu mu odpúšťaš; nehovoríš s ním ustavične o tejto veci. Neprechovávaš rozhorčenie ani o tom netáraš s druhými. Možno ti nie je taký blízky ako predtým, ale stále ho miluješ ako svojho kresťanského brata. — Porovnaj Príslovia 20:19.
No čo ak napriek tvojmu úsiliu urovnať záležitosť si previnilec svoje nesprávne konanie neuzná a neospravedlní sa? Môžeš odpustiť v tom zmysle, že už nepociťuješ rozhorčenie? Keď druhým odpustíme, neznamená to, že ospravedlňujeme či zľahčujeme to, čo urobili. Rozhorčenie je ťažkým bremenom; môže sa zmocniť našich myšlienok a obrať nás o pokoj. Keď čakáme na prosbu o prepáčenie, ktorá neprichádza, sme azda len stále viac znechutení. V skutočnosti dovoľujeme, aby previnilec ovládal naše city. Odpustiť druhým čiže nepociťovať už rozhorčenie je teda potrebné nielen preto, aby z toho mali úžitok oni, ale aj my sami, aby sa nám mohlo ďalej v živote dariť.
Odpustiť druhým nie je vždy ľahké. Ale ak previnilec prejavuje úprimné pokánie, môžeme sa snažiť napodobňovať Jehovovo odpúšťanie. Keď Jehova odpúšťa kajúcnym previnilcom, nepociťuje už viac rozhorčenie — zmazáva ich záznam a začína znovu a zabúda v tom zmysle, že im v budúcnosti tieto hriechy nebude zazlievať. Aj my sa môžeme usilovať o to, aby sme už nepociťovali rozhorčenie, keď previnilec prejavuje pokánie. Môžu však existovať prípady, keď dokonca nie sme povinní odpustiť. Žiadnu obeť krajne nespravodlivého a krutého zaobchádzania by sme nemali nútiť, aby odpustila nekajúcnemu vinníkovi. (Porovnaj Žalm 139:21, 22.) No vo väčšine prípadov, keď voči nám druhí zhrešia, môžeme odpustiť v tom zmysle, že už nepociťujeme rozhorčenie, a môžeme zabudnúť v tom zmysle, že v budúcnosti tú vec už bratovi nezazlievame.
[Poznámky pod čiarou]
a Pozri článok „Čo o tom hovorí Biblia: V akej miere Boh odpúšťa?“ v Prebuďte sa! z 8. decembra 1993, strany 18–19.
b V diele Insight on the Scriptures (Hlbší pohľad na Písma) sa v prvom zväzku na 862. strane hovorí: „Od kresťanov sa nežiada, aby odpustili tým, ktorí svojvoľne, vedome hrešia bez toho, že by robili pokánie. Takí ľudia sa stávajú Božími nepriateľmi.“ — Vydala Watchtower Bible and Tract Society of New York, Inc.
[Obrázok na strane 9]
Jozef a jeho bratia