Napodobňujte ich vieru

Naučil sa milosrdenstvu

JONÁŠ mal mnoho času na premýšľanie. Bola pred ním namáhavá cesta dlhá viac ako 800 kilometrov, ktorá mu mohla trvať asi mesiac, možno aj dlhšie. Najprv si musel vybrať, či pôjde kratšou trasou, alebo radšej cestami, ktoré sú dlhšie, ale bezpečnejšie. Potom musel neúnavne prechádzať údoliami a cez nespočetné horské priesmyky. Musel obísť obrovskú Sýrsku púšť, dostať sa cez také rieky, ako bola mohutná rieka Eufrates, a hľadať nocľah u cudzích ľudí v mestách a dedinách Sýrie, Mezopotámie a Asýrie. Ako dni plynuli, Jonáš uvažoval o cieli svojej cesty, ktorého sa tak obával a ku ktorému sa každým krokom približoval — o asýrskom meste Ninive.

Jednou vecou si bol Jonáš istý: Nemôže sa obrátiť opačným smerom a utiecť pred touto úlohou. O to sa už pokúsil. Keď mu Jehova prvý raz prikázal ísť s posolstvom súdu do tohto mocného opevneného mesta, Jonáš sa snažil čo najskôr dostať na loď, ktorá sa plavila opačným smerom. Jehova však zoslal na more veľkú búrku a Jonáš si čoskoro uvedomil, že jeho vzbura môže stáť život všetkých na lodi. Aby týchto statočných námorníkov zachránil, povedal im, aby ho hodili cez palubu. Najprv sa zdráhali, no potom ho poslúchli. Jonáš si bol istý, že zomrie. No Jehova poslal veľkú rybu, aby ho prehltla a o tri dni ho bez zranenia vyvrhla na pobrežie — užasnutého a poddajnejšieho.a (Jonáš, 1. a 2. kapitola)

Keď Jehova poslal Jonáša do Ninive druhýkrát, tento prorok sa poslušne vydal na dlhú cestu na východ. (Jonáš 3:1–3) No do akej miery dovolil, aby ho Jehovovo naprávanie zmenilo? Jehova mu napríklad prejavil milosrdenstvo — zachránil ho pred utopením, nepotrestal ho za jeho vzburu a dal mu druhú šancu vykonať úlohu, ktorou ho poveril. Naučil sa Jonáš po tom všetkom prejavovať milosrdenstvo iným? Pre nedokonalých ľudí je často ťažké naučiť sa prejavovať milosrdenstvo. Pozrime sa, aké poučenie môžeme načerpať z Jonášovho príbehu.

Nečakaná reakcia na posolstvo súdu

Jonáš sa nepozeral na Ninive tak ako Jehova. Čítame: „Ninive bolo u Boha veľkým mestom.“ ​(Jonáš 3:3) V Jonášovom zázname je trikrát zmienka o tom, že Jehova označil Ninive za ‚veľké mesto‘. (Jonáš 1:2; 3:2; 4:11) Prečo bolo toto mesto v Jehovových očiach veľké alebo významné?

Staroveké mesto Ninive patrilo k prvým mestám, ktoré po potope založil Nimród. Pod označením Ninive sa rozumela rozľahlá oblasť, ku ktorej zjavne patrilo aj niekoľko ďalších okolitých miest. Keď chcel človek prejsť pešo z jedného konca Ninive na druhý, trvalo to tri dni. (1. Mojžišova 10:11; Jonáš 3:3) Ninive bolo zjavne pôsobivé mesto s mocnými hradbami, honosnými chrámami a ďalšími budovami. No nič z toho nerobilo mesto významným v očiach Jehovu Boha. To, na čom Bohu záležalo, boli ľudia. Ninive malo na ten čas veľmi početné obyvateľstvo. Napriek všetkej skazenosti týchto ľudí sa Jehova o nich zaujímal. Jehova si cení ľudský život a vie, že každý človek má schopnosť prejaviť pokánie a naučiť sa konať to, čo je správne.

Keď Jonáš nakoniec vošiel do Ninive, toto mesto s vyše 120 000 obyvateľmi zrejme pôsobilo ešte hrozivejšie.b Jonáš kráčal celý deň, čoraz viac sa blížil k centru tejto metropoly, ktorá sa hemžila ľuďmi; možno hľadal vhodné miesto, odkiaľ by mohol začať šíriť svoje posolstvo. Ako ho týmto ľuďom odovzdal? Naučil sa hovoriť jazykom Asýrčanov? Alebo mu Jehova dal túto schopnosť zázračne? To nevieme. Mohlo to byť aj tak, že Jonáš hovoril svojou materinskou rečou, hebrejčinou, a použil tlmočníka. Tak či onak, jeho posolstvo bolo jednoduché: „Už len štyridsať dní, a Ninive bude rozvrátené.“ ​(Jonáš 3:4) Nebolo pravdepodobné, že by si týmto posolstvom získal priazeň Ninivčanov. Napriek tomu ho hovoril smelo a opakovane, čím prejavil pozoruhodnú odvahu a vieru — čo sú vlastnosti, ktoré dnes kresťania potrebujú viac než kedykoľvek predtým.

Jonáš upútal pozornosť Ninivčanov. Nepochybne očakával, že jeho posolstvo vyvolá nenávistnú a násilnú reakciu. Namiesto toho sa stalo niečo pozoruhodné — ľudia počúvali! Jeho slová sa šírili ako požiar. Zakrátko celé mesto hovorilo o Jonášovom proroctve záhuby. V Jonášovej správe čítame: „Muži z Ninive uverili Bohu a vyhlásili pôst a obliekli sa do vrecoviny, od najväčšieho až po najmenšieho z nich.“ ​(Jonáš 3:5) Bohatí i chudobní, silní i slabí, mladí i starí — všetci prejavili rovnakého kajúcneho ducha. Správa o tom, čo sa deje, sa čoskoro dostala do uší kráľa.

Aj kráľa sa zmocnila bázeň. Vstal z trónu, vyzliekol si honosné kráľovské rúcho, obliekol sa do vrecoviny ako jeho ľud a „sadol si do popola“. Spolu so svojimi ‚veľkými‘, čiže urodzenými, vydal výnos o pôste, a tým sa z tejto spontánnej reakcie ľudu stala oficiálna štátna záležitosť. Nariadil, aby si všetci dali na seba vrecovinu, dokonca aj na domáce zvieratá.c Pokorne uznal, že jeho ľud sa previnil zlom a násilím. Vyjadril tiež nádej, že pravý Boh prejaví milosrdenstvo, keď uvidí ich kajúcny postoj. Povedal: „Kto vie, či sa azda pravý Boh... neodvráti... od svojho horiaceho hnevu, takže nezahynieme?“ ​(Jonáš 3:6–9)

Niektorí kritici vyjadrujú pochybnosti, že by Ninivčania mohli tak rýchlo zmeniť svoj postoj. No biblickí učenci poukazujú na to, že takáto reakcia bola príznačná pre ľudí s poverčivou a nestálou povahou, akú mali ľudia v takýchto starovekých kultúrach. V každom prípade o kajúcnom postoji Ninivčanov sa neskôr zmienil sám Ježiš Kristus. (Matúš 12:41) Jeho svedectvo je hodnoverné, lebo bol očitým svedkom týchto udalostí, keďže vtedy žil v nebi. (Ján 8:57, 58) Ako Jehova reagoval na kajúcny postoj Ninivčanov?

Kontrast medzi Božím milosrdenstvom a ľudskou strnulosťou

Jonáš neskôr napísal: „Pravý Boh uvidel ich diela, že sa odvrátili od svojej zlej cesty; a tak pravý Boh pocítil ľútosť nad nešťastím, o ktorom hovoril, že im ho spôsobí; a nespôsobil ho.“ ​(Jonáš 3:10)

Znamená to, že Jehova usúdil, že jeho rozsudok nad Ninive bol chybný? Nie. Biblia o Jehovovi hovorí: „Dokonalá je jeho činnosť, lebo všetky jeho cesty sú právom. Boh vernosti, u ktorého niet neprávosti.“ ​(5. Mojžišova 32:4) Jehovov spravodlivý hnev proti Ninive sa jednoducho utíšil. Jehova videl zmenu u týchto ľudí, a tak prišiel k záveru, že trest, ktorý nad nimi zamýšľal vykonať, by už nebol namieste. Bola to príležitosť prejaviť milosrdenstvo.

Jehova v žiadnom prípade nie je strnulým, chladným či dokonca drsným Bohom, akého často vykresľujú náboženskí vodcovia. Naopak, je rozumný, pružný a milosrdný. Keď sa rozhodne potrestať zlých, najprv prostredníctvom svojich pozemských zástupcov nechá zaznieť varovanie, lebo je rád, keď zlí urobia to, čo urobili Ninivčania — keď prejavia pokánie a odvrátia sa od svojho zlého konania. (Ezechiel 33:11) Svojmu prorokovi Jeremiášovi Jehova povedal: „Kedykoľvek by som hovoril proti národu a proti kráľovstvu, aby som ho vykorenil a strhol a zničil ho, a ten národ sa skutočne odvráti od svojho zla, proti ktorému som hovoril, ja tiež pocítim ľútosť nad nešťastím, ktoré som mu zamýšľal vykonať.“ ​(Jeremiáš 18:7, 8)

Bolo teda Jonášovo proroctvo falošné? Nie; splnilo svoj účel ako varovanie. Toto varovanie bolo potrebné vzhľadom na zlé konanie Ninivčanov, ale oni svoje konanie následne zmenili. Keby sa vrátili k zlému konaniu, Boh by nad nimi vykonal svoj rozsudok. Presne to sa neskôr aj stalo. (Sofoniáš 2:13–15)

Ako zareagoval Jonáš, keď zničenie neprišlo v čase, v ktorom ho očakával? Čítame: „Jonášovi sa to však náramne nepáčilo, a rozpálil sa hnevom.“ ​(Jonáš 4:1) Dokonca vyslovil modlitbu, ktorá znie ako pokarhanie Všemohúceho! Jonáš povedal, že by preňho bolo lepšie, keby bol zostal doma, vo svojej domovine. Tvrdil, že už vopred vedel, že Jehova neprivedie na Ninive nešťastie, a dokonca to použil ako odôvodnenie, prečo prvý raz utiekol do Taršíša. Potom prosil, aby zomrel; povedal, že zomrieť je preňho lepšie ako žiť. (Jonáš 4:2, 3)

Čo trápilo Jonáša? Nevieme, čo všetko mu vírilo v mysli. Vieme však, že pred všetkými tými ľuďmi hlásal, že Ninive bude zničené. A oni mu uverili. No teraz žiadne zničenie neprichádzalo. Bál sa výsmechu alebo toho, že bude označený za falošného proroka? Nech to bolo akokoľvek, isté je, že sa netešil z toho, že ľud prejavil pokánie, ani z toho, že Jehova prejavil milosrdenstvo. Naopak, zdalo sa, že sa ho zmocňuje urazená pýcha a že čoraz viac prepadá zatrpknutosti a sebaľútosti. Napriek tomu Jehova, milosrdný Boh, zjavne stále videl v tomto utrápenom prorokovi to dobré. A tak ho nepokarhal za jeho prejav neúcty, len mu s miernosťou položil jednu otázku na zamyslenie: „Rozpálil si sa hnevom oprávnene?“ ​(Jonáš 4:4) Odpovedal Jonáš na túto otázku? Biblický záznam o tom mlčí.

Jonáš dostáva poučenie od Jehovu

Zronený prorok odišiel z Ninive, no nezamieril domov, ale smerom na východ, do hornatej oblasti, odkiaľ mal výhľad na Ninive. Tam si postavil malý prístrešok, pod ktorým sa usadil, pozoroval mesto a čakal, čo sa bude diať. Možno stále dúfal, že uvidí jeho zničenie. Ako Jehova naučí tohto tvrdošijného muža milosrdenstvu?

Jehova spôsobil, aby cez noc vyrástla fľaškovitá tekvica. Keď sa Jonáš prebudil, videl, ako táto tekvica bujne rastie a že jej veľké listy poskytujú oveľa lepší tieň, než mu mohol poskytnúť jeho chatrný prístrešok. Pozdvihlo ho to na duchu. „Jonáš sa nad fľaškovitou tekvicou veľmi radoval“, možno to dokonca považoval za znak Božieho požehnania a schválenia, keď táto tekvica zázračne vyrástla. No Jehova chcel pre Jonáša niečo viac ako len ochrániť ho pred horúčavou a oslobodiť ho od jeho nezmyselného hnevu. Chcel zapôsobiť na jeho srdce. Preto spôsobil, aby červ napadol tekvicu, takže zahynula. Potom zoslal „vysušujúci východný vietor“, takže Jonáš „omdlieval“ od horúčavy. Prorok znova prepadol skľúčenosti a prosil Boha, aby zomrel. (Jonáš 4:6–8)

Jehova sa opäť opýtal Jonáša, či sa oprávnene nahneval, tentoraz preto, že rastlina uhynula. No Jonáš namiesto toho, aby prejavil pokánie, obhajoval svoj postoj slovami: „Oprávnene som sa rozpálil hnevom, až na smrť.“ Teraz prišla vhodná chvíľa, aby Jehova dal Jonášovi poučenie. (Jonáš 4:9)

Boh najprv Jonášovi poukázal na to, že on cítil ľútosť nad obyčajnou rastlinou, ktorá vyrástla za noc a ktorú ani nezasadil, ani nemal zásluhu na tom, že vyrástla. A potom vyvodil záver: „Nemal by som sa ja zľutovať nad veľkým mestom Ninive, v ktorom je okrem mnohých domácich zvierat viac ako stodvadsaťtisíc ľudí, ktorí vôbec nepoznajú rozdiel medzi svojou pravicou a ľavicou?“ ​(Jonáš 4:10, 11)d

Všimli ste si, aká hĺbka je skrytá v Jehovovom poučení? Jonáš neurobil nič pre to, aby sa o rastlinu postaral. Ale Jehova bol Zdrojom života všetkých Ninivčanov a udržiaval ich nažive, tak ako udržiava pri živote všetko tvorstvo na zemi. Ako mohla byť pre Jonáša hodnotnejšia nejaká rastlina než životy viac ako 120 000 ľudí a ich domácich zvierat? Nemohlo byť dôvodom to, že začal zmýšľať sebecky? Koniec koncov, rastliny mu bolo ľúto len preto, že z nej mal osobný úžitok. Nepramenil aj jeho hnev nad Ninive zo sebeckých pohnútok — z toho, že si vo svojej pýche chcel zachovať tvár a ukázať sa ako pravý prorok?

Bolo to naozaj silné poučenie! No otázka je, či si Jonáš vzal toto poučenie k srdcu. Kniha, ktorá nesie jeho meno, sa končí Jehovovou otázkou, ktorá akoby v určitom zmysle zostala stále nezodpovedaná. Niektorí kritici možno tvrdia, že Jonáš na túto otázku nikdy neodpovedal, no v skutočnosti je odpoveďou samotná kniha Jonáš. Existujú totiž dôkazy, že knihu, ktorá nesie jeho meno, napísal on sám. A tak si môžeme predstaviť, ako tento prorok, už v bezpečí vo svojej domovine, píše túto správu. Možno vidíme už staršieho, múdrejšieho a pokornejšieho muža, ako pri písaní tejto správy smutne krúti hlavou nad svojimi chybami, svojou vzburou a nad tým, ako tvrdošijne odmietal prejaviť milosrdenstvo. Je zjavné, že Jonáš si vzal Jehovovo múdre poučenie k srdcu. Naučil sa milosrdenstvu. Vezmeme si toto poučenie k srdcu aj my?

[Poznámky pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 16]

Boh je rád, keď zlí prejavia pokánie a zmenia svoje konanie, tak ako to urobili Ninivčania

[Zvýraznený text na strane 17]

Boh dal pomocou fľaškovitej tekvice Jonášovi poučenie o milosrdenstve