Vyznávanie hriechov — ľudským spôsobom, alebo Božím?

U KATOLÍKOV sa spoveď počas storočí veľmi výrazne menila. V raných rokoch katolíckej cirkvi sa spoveď a pokánie vyžadovali len pri vážnych hriechoch. Kniha Náboženstvo na stredovekom Západe (angl.) o tom hovorí: „Až po koniec šiesteho storočia bola forma pokánia veľmi tvrdá: sviatosť mohla byť udelená len raz za život, spoveď bola verejná a pokánie bolo dlhé a prísne.“

Aké prísne bolo také pokánie? V roku 1052 sa od jedného kajúcnika vyžadovalo, aby išiel peši a naboso z Brúg v Belgicku do Jeruzalema! „V roku 1700 bolo ešte stále možné nájsť katolíkov pri svätých studniach a prameňoch, ako kľačia až po krk v ľadovej vode, vyslovujúc svoje modlitby pokánia,“ hovorí kniha Kresťanstvo na Západe v rokoch 1400–1700 (angl.). Keďže v tom čase bolo rozhrešenie zadržané až do dokončenia pokánia, mnohí odkladali spoveď až dovtedy, kým neboli pred smrťou.

Kedy začali nové praktiky spovede? Kniha Náboženstvo na stredovekom Západe tvrdí: „Nová forma pokánia bola zavedená keltskými mníchmi vo Francúzsku koncom šiesteho storočia... Bola to osobná spoveď, pri ktorej kajúcnik vyznával svoje hriechy súkromne kňazovi; bolo to prispôsobenie kláštornej praktiky duchovného radenia.“ Podľa tejto staršej kláštornej praktiky si mnísi navzájom vyznávali svoje hriechy, aby dostali duchovnú pomoc a mohli prekonávať svoje slabosti. V novšej osobnej spovedi si však cirkev robila nárok, aby kňaz mal oveľa väčšiu „moc a autoritu odpúšťať hriechy“. — Nová katolícka encyklopédia (angl.)

Dal Ježiš skutočne niektorým zo svojich nasledovníkov takúto moc? Čo také povedal, čo viedlo niektorých k takémuto záveru?

„Kľúče kráľovstva“

Pri jednej príležitosti povedal Ježiš Kristus apoštolovi Petrovi: „Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“ (Matúš 16:19, Nový zákon, katolícky preklad) Čo mienil Ježiš tými „kľúčami od kráľovstva“? Môžeme tomu lepšie porozumieť, ak si všimneme ďalšiu príležitosť, keď Ježiš použil slovo „kľúč“.

Ježiš raz povedal židovským náboženským vodcom zbehlým v mojžišovskom zákone: „Beda vám, zákonníci, lebo ste vzali kľúč poznania! Sami ste nevošli, a tým, čo chceli vojsť, ste zabránili.“ (Lukáš 11:52, Nový zákon, katolícky preklad) Kam ‚zabránili vojsť‘? Ježiš nám to hovorí v Matúšovi 23:13: „Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo zatvárate nebeské kráľovstvo pred ľuďmi! Sami doň nevchádzate, a tým, čo vchádzajú, vojsť nedovolíte.“ (Nový zákon, katolícky preklad) Židovské duchovenstvo zatváralo dvere mnohým vlastne tým, že ich olupovalo o príležitosť byť s Ježišom v nebi. „Kľúč“, ktorý títo náboženskí vodcovia „vzali“, nemal nič spoločné s odpúšťaním hriechov. Bol to kľúč božsky zaobstaraného poznania.

Podobne „kľúče od kráľovstva“ dané Petrovi nepredstavujú moc oznámiť nebesiam, čie hriechy majú byť odpustené alebo zadržané. Predstavujú skôr Petrovu veľkú prednosť otvoriť cestu do neba tým, že svojou službou rozsieval božsky zaobstarané poznanie. Urobil to prvýkrát pre Židov a židovských prozelytov, potom pre Samaritánov a nakoniec pre pohanov. — Skutky 2:1–41; 8:14–17; 10:1–48.

„Čokoľvek zviažete na zemi“

Neskôr to, čo Ježiš povedal Petrovi, bolo zopakované aj ďalším učeníkom. „Veru hovorím vám,“ povedal Ježiš, „čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi.“ (Matúš 18:18, Nový zákon, katolícky preklad) Akou právomocou tu Ježiš poveril svojich učeníkov? Kontext ukazuje, že hovoril o riešení problémov medzi jednotlivými veriacimi a o zachovávaní čistoty zboru — aby v ňom neboli nekajúcni hriešnici. — Matúš 18:15–17.

Prípady vážneho porušovania Božieho zákona mali posudzovať zodpovední muži v zbore; a mali rozhodnúť, či hriešnik bude „zviazaný“ (považovaný za vinného) alebo „rozviazaný“ (oslobodený). Znamenalo to, že nebesia budú nasledovať rozhodnutia ľudí? Nie. Ako ukazuje bádateľ Biblie Rober Joung, akékoľvek rozhodnutie učeníkov nasledovalo po rozhodnutí nebies, nepredchádzalo ho. Hovorí, že 18. verš by sa mal doslovne čítať: Čo zviažete na zemi „bude to, čo bolo (už) zviazané“ v nebi.

Je naozaj nerozumné myslieť si, že by nejaký nedokonalý človek mohol robiť rozhodnutia, ktoré by boli záväzné pre nebesia. Oveľa rozumnejšie je tvrdiť, že ustanovení Kristovi zástupcovia nasledovali jeho pokyny, aby zachovali jeho zbor čistý. Robili to tým, že ich rozhodnutia boli založené na zásadách, ktoré už boli ustanovené v nebesiach. Ježiš sám ich v tom viedol. — Matúš 18:20.

Je nejaký človek schopný „zastupovať Krista ako otcovského sudcu“ do tej miery, aby rozhodoval o večnej budúcnosti spoluveriacich? (Nová katolícka encyklopédia) Kňazi, ktorí spovedajú, dávajú takmer vždy rozhrešenie, aj keď „sa zdá, že [medzi katolíckymi teológmi] panuje nevyslovené presvedčenie, že len zriedkakto naozaj ľutuje svoje hriechy“. (Nová encyklopédia Britannica, angl.) Skutočne, kedy ste naposledy počuli o tom, že kňaz odmietol dať rozhrešenie, teda oslobodiť hriešnika? Je to pravdepodobne preto, že jednotlivý kňaz si nemyslí, že je schopný posúdiť, či hriešnik ľutuje alebo nie. Ale ak je to tak, prečo si robí nárok na moc dávať rozhrešenie?

Predstavte si súdny dvor, v ktorom by súcitný sudca pravidelne oslobodzoval zločincov, a to dokonca aj sústavných porušovateľov zákona, pretože obradne priznali svoje zločiny a povedali, že ich ľutujú. Zatiaľčo by takýto postup mohol uspokojiť previnilcov, takéto nesprávne chápanie milosrdenstva by vážne podkopalo úctu k spravodlivosti. Mohla by spoveď, tak ako sa praktizuje v katolíckej cirkvi, v skutočnosti navyknúť ľudí na cestu hriechu? — Kazateľ 8:11.

„Spoveď nevytvára žiaden sklon k snahe vyhnúť sa hriechu v budúcnosti,“ hovorí Ramona, spomínajúc na svoje skúsenosti so spovedaním ako katolíčka — od svojich siedmich rokov. Dodáva: „Spoveď vytvára predstavu, že Boh všetko odpúšťa, že odpustí čokoľvek, k čomu vás vaše nedokonalé telo dovedie. Nevytvára hlbokú túžbu robiť to, čo je správne.“a

Ale čo Ježišove slová zaznamenané v Jánovi 20:22, 23? Ježiš tam povedal svojim učeníkom: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ (Katolícky preklad) Nedal tu Ježiš svojim učeníkom výslovne právomoc odpúšťať hriechy?

Keby sme tento biblický výrok vytrhli zo súvislostí, mohlo by sa to tak zdať. Ale keď uvažujeme o týchto slovách spolu so správou v Matúšovi 18:15–18 a všetkým ostatným, čo Biblia učí o vyznávaní hriechov a odpúšťaní, k akému záveru musíme prísť? K takému, že v Jánovi 20:22, 23 dal Ježiš svojim učeníkom právomoc vylúčiť zo zboru nekajúcnych páchateľov ťažkých hriechov. Zároveň dal Kristus svojim nasledovníkom právomoc prejaviť milosrdenstvo a odpustiť kajúcnym hriešnikom. Ježiš určite nehovoril, že by jeho učeníci mali vyznávať každý hriech kňazovi.

Zodpovední v zbore sú splnomocnení rozhodovať, ako zaobchádzať s tými, ktorí páchajú ťažké hriechy. Také rozhodnutia sú robené pod vedením Božieho svätého ducha v súlade s Božími pokynmi danými prostredníctvom Ježiša Krista a Svätého Písma. (Porovnaj Skutky 5:1–5; 1. Korinťanom 5:1–5, 11–13.) Títo zodpovední muži takto reagujú na pokyn z nebies, teda nenariaďujú svoje rozhodnutia nebesiam.

„Vyznávajte hriechy jeden druhému“

Teda kedy je vhodné, aby kresťania vyznávali hriechy jeden druhému? V prípade vážneho hriechu (nie každého malého zlyhania) by ho mal jednotlivec vyznať zodpovedným členom zboru. Dokonca aj vtedy, ak to nie je vážny hriech, ale nadmerne trápi svedomie hriešnika, vyznanie hriechu a vyhľadanie duchovnej pomoci má veľký význam.

Biblický pisateľ Jakob o tom hovorí: „Je niekto z vás [duchovne] chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu. Vyznávajte si teda navzájom hriechy a modlite sa jeden za druhého.“ — Jakob 5:14–16, Nový zákon, katolícky preklad.

V týchto slovách nie sú žiadne náznaky pre formálnu, obradnú, súkromnú spoveď. Ukazujú skôr, že keď je kresťan tak zaťažený hriechom, že cíti, že sa nedokáže modliť, mal by si zavolať menovaných starších, čiže dozorcov zboru; a budú sa modliť s ním. Budú používať aj olej Božieho slova, aby mu pomohli duchovne sa uzdraviť. — Žalm 141:5; porovnaj Lukáša 5:31, 32; Zjavenie 3:18.

Pozoruhodné je napomenutie od Jána Krstiteľa — ‚prinášať ovocie, ktoré zodpovedá pokániu‘. (Matúš 3:8; porovnaj Skutky 26:20.) Skutočne kajúcny hriešnik opúšťa svoju hriešnu cestu. Podobne ako kráľ Dávid v starovekom Izraeli, kajúcny hriešnik, ktorý vyzná svoj hriech Bohu, dostane odpustenie. Dávid napísal: „Vtedy som Ti vyznal svoj hriech a nezastrel som svoju vinu. Riekol som: Vyznám [Jehovovi] svoje priestupky! A Ty si odpustil vinu môjho hriechu.“ — Žalm 32:5, EvP.

Skutkami, ktoré sú uložené ako pokánie, si nemôžeme zaslúžiť odpustenie. Môže nám ho dať len Boh. Berie do úvahy požiadavky dokonalej spravodlivosti, avšak odpúšťanie je vyjadrením jeho lásky k ľudstvu. Jeho odpúšťanie je aj prejavom nezaslúženej láskavosti založenej na výkupnej obeti Ježiša Krista; je poskytované len kajúcnym hriešnikom, ktorí sa odvrátili od toho, čo je v Božích očiach zlé. (Žalm 51:7; 51:9, RP; Izaiáš 1:18; Ján 3:16; Rimanom 3:23–26) Len tí, ktorým odpustil Boh Jehova, získajú večný život. A pre dosiahnutie takéhoto odpustenia musíme vyznávať hriechy Božím spôsobom, a nie ľudským.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 7]

Dávid vyznal hriech Jehovovi, ktorý mu odpustil