3. kapitola

Spoločné nitky v mytológii

1–3. a) Prečo by nás mali zaujímať mýty? b) Čím sa budeme zaoberať v tejto kapitole?

PREČO by sme sa mali zamýšľať nad mýtmi čiže bájami? Či to nie sú iba výmysly z dávnej minulosti? Je pravda, že mnohé z nich sa opierajú o výmysel, ale sú aj iné, ktoré stavajú na skutočnosti. Také sú napríklad báje a povesti vyskytujúce sa na celom svete, ktoré sa zakladajú na skutočnosti svetovej záplavy čiže potopy, o ktorej rozpráva Biblia.

² Dôvod, prečo sa zamýšľame nad bájami, je ten, že sú základom viery a obradov, ktoré možno nájsť v náboženstvách dodnes. Tak napríklad vieru v nesmrteľnú dušu možno sledovať od starovekých asýrsko–babylonských bájí cez egyptskú, grécku a rímsku mytológiu až po kresťanstvo, kde sa stala základnou teologickou poučkou. Mýty sú dokladom toho, že dávnoveký človek hľadal bohov, ale práve tak aj zmysel života. V tejto kapitole krátko zhrnieme niektoré spoločné témy, vyskytujúce sa v bájach najvýznamnejších svetových kultúr. V prehľade týchto mytológií si všimneme, ako sa stvorenie, potopa, falošní bohovia a polobohovia, nesmrteľná duša a uctievanie slnka pravidelne objavujú ako spoločné nitky v tkanive mytológie čiže bájoslovia. Pýtame sa: prečo?

³ Veľmi často je jadrom historická skutočnosť, osoba alebo udalosť, ktorá bola neskoršie zveličená alebo prekrútená, čím vznikla báj. Jednou z tých historických skutočností je biblická správa o stvorení.a

Skutočnosť a výmysel o stvorení

4, 5. Aké články viery predkladala grécka mytológia?

⁴ Bájí o stvorení je veľmi mnoho, ale žiadna nemá tú prostú logiku biblickej správy o stvorení. (1. Mojžišova, 1. a 2. kapitola) Napríklad opis, ktorý podáva grécke bájoslovie, znie barbarsky. Prvý Grék, ktorý systematicky spísal mýty, bol Hesiodos; svoju Theogóniu napísal v 8. storočí pred n. l. Rozoberá v nej, ako vznikli bohovia a svet. Začína Géou čiže Gaiou (Zemou), ktorá porodila Urana (Nebo). To, čo nasledovalo, vysvetľuje učenec Jasper Griffin v The Oxford History of the Classical World (Oxfordské dejiny klasického sveta):

⁵ „Hesiodos rozpráva príbeh, známy už Homérovi, ako za sebou nasledovali nebeskí bohovia. Najprv bol najvyšší Uranos, ale ten utláčal svoje deti, a Gaia posmelila svojho syna Kronosa, aby ho vyklieštil. Kronos zase požieral svoje deti, až kým mu jeho manželka Rheia nedala zjesť kameň namiesto Dia. Zeus bol ako dieťa vychovávaný na Kréte, neskôr donútil otca, aby vyvracal jeho súrodencov, a s nimi potom i s pomocou iných porazil Kronosa a Titanov a vrhol ich do tartaru.“

 6. Čo je podľa Jaspera Griffina pravdepodobným prameňom veľkej časti gréckej mytológie?

⁶ Odkiaľ vzali Gréci túto čudesnú mytológiu? Ten istý autor odpovedá: „Najvzdialenejší pôvod zdá sa byť sumerský. V týchto východných rozprávaniach tiež nachádzame postupnosť bohov; a motívy vyklieštenia, požierania a kameňa sa opakujú spôsobom síce rôznym, ale jednako je zrejmé, že podobnosť s Hesiodom nie je žiadna náhoda.“ Zdroj mnohých mýtov, ktoré prenikli i do iných kultúr, musíme hľadať v starovekej Mezopotámii a Babylone.

 7. a) Prečo nie je ľahké dozvedieť sa niečo o staročínskych mýtoch? b) Ako vysvetľuje jedna čínska báj stvorenie Zeme a človeka? (Porovnaj 1. Mojžišovu 1:27; 2:7.)

⁷ Nie je vždy ľahké určiť, čo obsahovala staroveká mytológia čínskeho ľudového náboženstva, lebo mnoho písomných pamiatok bolo zničených v rokoch 213–191 pred n. l.b Niektoré báje však zostali, medzi nimi báj, ktorá opisuje, ako bola utvorená Zem. Profesor orientálneho umenia Anthony Christie píše: „Dozvedáme sa, že Chaos bol ako slepačie vajce. Nebo ani Zem neexistovali. Z vajca sa narodil Chan-Ku, z jeho ťažkých prvkov bola utvorená Zem a z ľahkých prvkov Obloha. Chan-Ku je zobrazený ako trpaslík v medvedej koži alebo v plášti z lístia. Počas 18 000 rokov sa vzdialenosť medzi Zemou a Oblohou zväčšovala denne o desať stôp a Chan-Ku rástol rovnakou rýchlosťou, takže jeho telo vypĺňalo túto medzeru. Keď zomrel, rôzne časti jeho tela sa premenili na rôzne prírodné živly... Z jeho bĺch vznikol ľudský rod.“

 8. Ako vznikli jazyky podľa mytológie Inkov?

⁸ Od Inkov z Južnej Ameriky pochádza povesť, ako bájny stvoriteľ dal každému národu reč. „Každému národu dal jazyk, ktorým mal hovoriť... Každému dal bytie a dušu, tak mužom, ako i ženám, a prikázal všetkým národom, aby sa vnorili pod zem. A tak každý národ zmizol pod zemou a vynoril sa na mieste, ktoré mu určil.“ ​(The Fables and Rites of the Yncas [Mýty a obrady Inkov] od Cristóbala de Molina z Cuzca, citované v South American Mythology [Juhoamerická mytológia]). Zdá sa, že faktickým jadrom tohto inkského mýtu je biblická správa o zmätení jazykov v Bábeli. (1. Mojžišova 11:1–9) Obráťme teda pozornosť na potopu opísanú v Biblii v 1. Mojžišovej 7:17–24.

Potopa — skutočnosť, či výmysel?

 9. a) Čo nám hovorí Biblia o situácii na zemi pred potopou? b) Čo musel urobiť Noach a jeho rodina, aby sa zachránili pred potopou?

⁹ Biblia nás vedie asi o 4 500 rokov späť približne do roku 2 500 pred n. l. a rozpráva nám, ako sa spurní Boží duchovní synovia zhmotňovali do ľudskej podoby a „brali si manželky“. Z tohto neprirodzeného kríženia vznikli násilnícki tvorovia Nefilim, „mocní, ktorí boli oddávna preslávení muži“. Ich nezákonné správanie vplývalo na predpotopný svet natoľko, že Jehova povedal: „‚Zotriem z povrchu zeme ľudí, ktorých som stvoril,... lebo ľutujem, že som ich urobil.‘ Ale Noach našiel priazeň v Jehovových očiach.“ Správa potom pokračuje o určitých praktických krokoch, ktoré musel urobiť Noach, keď chcel zachrániť seba a svoju rodinu, ako aj rôzne druhy zvierat pred potopou. — 1. Mojžišova 6:1–8, 13–8:22; 1. Petra 3:19, 20; 2. Petra 2:4; Júda 6.

10. Prečo by sa na biblickú správu o potope nemalo hľadieť ako na báj?

¹⁰ Novodobí kritici označujú správu o udalostiach pred potopou, o ktorých rozpráva 1. Mojžišova, za mýtus. Noachov príbeh však prijímali a verili mu dôveryhodní muži ako Izaiáš, Ezechiel, Ježiš Kristus a apoštoli Peter a Pavol. Jeho pravdivosť podporuje aj skutočnosť, že sa odráža v tak mnohých mytológiách celého sveta, okrem iného i v starovekom Epose o Gilgamešovi a v bájach Číňanov, Aztékov, Inkov a Mayov. Majúc teda na pamäti biblickú správu, zamyslime sa nad asýrsko–babylonskou mytológiou a jej zmienkami o potope.c — Izaiáš 54:9; Ezechiel 14:20; Matúš 24:37; Hebrejom 11:7.

Potopa a bohočlovek Gilgameš

11. Odkiaľ poznáme Epos o Gilgamešovi?

¹¹ Keď sa vrátime asi o 4 000 rokov nazad do minulosti, stretneme sa s chýrnym akkadským mýtom, Eposom o Gilgamešovi. Poznáme ho najmä z klinopisného textu z knižnice Aššurbanipala, ktorý vládol v starovekom Ninive.

12. Kto bol Gilgameš a prečo nebol obľúbený? (Porovnaj 1. Mojžišovu 6:1, 2.)

¹² Je to rozprávanie o hrdinských činoch Gilgameša, o ktorom sa píše, že bol z dvoch tretín boh a z jednej tretiny človek, čiže poloboh. Jedna verzia eposu hovorí: „V Uruku vystaval hradby, veľké opevnenia a chrám božstva Eanna pre boha oblohy Anu a pre bohyňu lásky Ištar... našu paniu lásky a vojny.“ (Pozri rámček, strana 45, zoznam asýrsko–babylonských bohov a bohýň.) Gilgameš však nebol príjemný spoločník. Obyvatelia Uruku sa ponosovali bohom: „Jeho žiadosť neponechá žiadnu pannu jej milencovi, ani bojovníkovu dcéru, ani manželku šľachtica.“

13. a) Ako zasiahli bohovia a čo urobil Gilgameš? b) Kto bol Uta-napištim?

¹³ Ako zasiahli bohovia, aby vyhoveli sťažnosti ľudu? Bohyňa Aruru stvorila Enkidua, aby bol ľudským sokom Gilgameša. No namiesto aby boli nepriateľmi, stali sa blízkymi priateľmi. V priebehu rozprávania Enkidu zomiera. Zdrvený Gilgameš narieka: „Keď zomriem, či nebudem ako Enkidu? Žiaľ vstúpil do môjho vnútra. V strachu zo smrti túlam sa stepou.“ Chcel spoznať tajomstvo nesmrteľnosti a vydal sa hľadať Uta-napištima, ktorý prežil potopu a dostal nesmrteľnosť s bohmi.

14. a) Čo bolo Uta-napištimovi prikázané urobiť? (Porovnaj 1. Mojžišovu 6:13–16.) b) Ako sa podľa eposu skončila Gilgamešova výprava?

¹⁴ Gilgameš napokon nachádza Uta-napištima a ten mu rozpráva o potope. Na tabuľke XI, známej ako Tabuľka o potope, uvádza Uta-napištim pokyny, ktoré mu boli dané v súvislosti s potopou: „Zrúť dom, postav si loď! Zanechaj bohatstvo, vyhľadaj život... Všetko semeno živé do lode uveď!“ Neznie to podobne ako biblická správa o Noachovi a potope? Uta-napištim však nemôže dať Gilgamešovi nesmrteľnosť. Sklamaný Gilgameš sa vracia domov do Uruku. Rozprávanie sa končí jeho smrťou. Celkové posolstvo eposu je smútok a pocit márnosti zo smrti a záhrobia. Títo dávnovekí ľudia nenašli Boha pravdy a nádeje. No spojitosť eposu s prostou biblickou správou o dobe pred potopou je celkom zjavná. Teraz prejdime k správam o potope, ako sa objavujú v ďalších povestiach.

Legenda o potope v iných kultúrach

15. Čím je pre nás zaujímavá sumerská povesť o potope?

¹⁵ Ešte skorší než Epos o Gilgamešovi je sumerský mýtus, ktorý predstavuje „Ziusudru, náprotivok biblického Noacha. Opisuje ho ako zbožného, bohabojného kráľa, ustavične očakávajúceho božské zjavenie v snoch alebo zariekavaniach.“ ​(Ancient Near Eastern Texts Relating to the Old Testament — Staroveké texty z Blízkeho východu vzťahujúce sa na Starý zákon) Podľa toho istého prameňa tento mýtus „podáva najbližšiu a najpozoruhodnejšiu paralelu k biblickej látke, aká sa doteraz našla v sumerskej literatúre“. Babylonská a asýrska civilizácia, ktoré vznikli neskôr, boli pod vplyvom sumerskej.

16. Z akého zdroja mohli pochádzať čínske povesti o potope?

¹⁶ V knihe China—​A History in Art (Čína — história v umení) sa rozpráva o tom, že jeden z dávnych čínskych panovníkov bol Jü, „víťaz z Veľkej potopy. Jü zviedol záplavu vôd do riek a morí, aby mohol znovu usídliť svoj ľud.“ Znalec mytológie Joseph Campbell napísal o čínskom „Období Veľkých desiatich“: „Mytológia raného obdobia Čou zaradila do tohto dôležitého veku, ktorý sa skončil potopou, desať cisárov. Preto sa zdá, že to, čo tu vidíme, je asi miestne pretvorenie postupného radu starého sumerského zoznamu kráľov.“ Campbell potom citoval ďalšie prvky z čínskych povestí, ktoré, zdá sa, „podporujú argumenty v prospech mezopotámskeho zdroja“. To nás privádza späť k tomu istému hlavnému prameňu mnohých bájí. Rozprávanie o potope sa však objavuje i v Amerike, napríklad v Mexiku za čias Aztékov v 15. a 16. storočí n. l.

17. Aké povesti o potope mali Aztékovia?

¹⁷ V mytológii Aztékov sa hovorilo o štyroch minulých vekoch. V prvom z nich bola zem obývaná obrami. (To je ďalšia pripomienka Nefilim, obrov, o ktorých hovorí Biblia v 1. Mojžišovej 6:4.) Bola tu aj prastará povesť o potope, v ktorej „vody hore splývajú s vodami dole, zotierajú obzory a zo všetkého robia nekonečný kozmický oceán“. Boh ovládajúci dážď a vodu bol Tlaloc. Jeho dážď sa nedal získať lacno, bol dávaný „výmenou za krv obetovaných ľudí, ktorých tečúce slzy napodobňovali dážď, a tým podnietili jeho príval“. (Mythology—An Illustrated Encyclopedia [Mytológia — ilustrovaná encyklopédia]) Iná povesť uvádza, že štvrtý vek bol pod vládou Chalchiuhtlicue, bohyne vôd, ktorej vesmír zanikol potopou. Ľudia sa zachránili tým, že sa premenili na ryby.

18. Aké rozprávania prevládajú v juhoamerickej mytológii? (Porovnaj 1. Mojžišovu 6:7, 8; 2. Petra 2:5.)

¹⁸ Podobne aj Inkovia mali svoje báje o potope. Britský spisovateľ Harold Osborne píše: „Azda najčastejšie sa v juhoamerickom mýte vyskytujú rozprávania o potope... Báje o potope sú veľmi rozšírené medzi kmeňmi žijúcimi v horách i medzi kmeňmi tropických nížin. Potopa sa obyčajne spája so stvorením a s epifániou (zjavením) boha–stvoriteľa... Niekedy sa chápe ako božský trest, ktorým bolo vyhladené vtedajšie ľudstvo, čo bolo i prípravou na príchod nového rodu.“

19. Akú povesť o potope mali Mayovia?

¹⁹ Takisto Mayovia v Mexiku a Strednej Amerike mali svoju povesť o potope, ktorá znamenala celosvetovú záplavu čiže haiyococab, čo znamená „voda nad zemou“. Katolícky biskup Las Casas napísal, že guatemalskí Indiáni „ju nazývali butic, čo je slovo, ktorým sa označuje záplava mnohých vôd a znamená konečný súd; a tak veria, že má prísť ďalšia butic, iná záplava a súd, no nie vodou, ale ohňom“. Po celom svete je známych veľa ďalších povestí o potope, týchto niekoľko však stačí na potvrdenie jadra tejto legendy, a tým je historická udalosť opísaná v 1. knihe Mojžišovej.

Všeobecne rozšírená viera v nesmrteľnosť duše

20. Akú podobu mala asýrsko–babylonská viera v posmrtný život?

²⁰ Avšak nie všetky báje majú základ v skutočnosti alebo v Biblii. Pri svojom hľadaní Boha sa človek chytal i stebiel, oklamaný ilúziou nesmrteľnosti. Na ďalších stránkach sa dozviete, že viera v nesmrteľnú dušu a jej obmeny sú dedičstvom, ktoré nám odovzdali tisícročia. Ľudia dávnej asýrsko–babylonskej kultúry verili v posmrtný život. New Larousse Encyclopedia of Mythology vysvetľuje: „Pod zemou, za priepasťou Apsu (naplnenou sladkou vodou a obklopujúcou zem), leží pekelné sídlo, kam zostupovali ľudia po smrti. Bola to ‚zem, odkiaľ niet návratu‘... V týchto krajoch večnej temnoty sa tiesnia všetky duše mŕtvych — edimmu —‚ odeté ako vtáky v krídlasté rúcho‘.“ Ako vraví báj, tomuto pozemskému svetu vládla bohyňa Ereškigal, „kňažná veľkej zeme“.

21. Čo sa dialo s mŕtvymi podľa viery Egypťanov?

²¹ Podobne Egypťania mali svoju predstavu o nesmrteľnej duši. Skôr než mohla duša dospieť do prístavu blaženosti, musela byť vážením porovnaná s Maát, bohyňou pravdy a spravodlivosti, symbolizovanou pierkom pravdy. Pomáhal pri tom alebo boh Anubis so šakaľou hlavou, alebo sokol Hór. Ak dušu schválil Oziris, bude mať podiel na blaženosti s bohmi. (Pozri obrázok na strane 50.) Tak ako inde, i tu nachádzame spoločnú nitku babylonského ponímania nesmrteľnosti duše, ktoré ovláda náboženstvo, životy a správanie ľudí.

22. Akú predstavu o mŕtvych mali Číňania a čo robili, aby im pomohli?

²² Staročínska mytológia obsahovala vieru v život po smrti a v nutnosť starať sa o to, aby predkovia zotrvávali v dobrej nálade. Predkovia boli „chápaní ako živí, mocní duchovia, zaujímajúci sa o blaho svojich žijúcich potomkov, ale schopní rozhnevať sa a trestať, ak by sa im niečo nepáčilo“. Mŕtvym sa mala poskytovať všetka pomoc, k čomu patrili i spoločníci v smrti. Tak „niektorí králi rodu Šang... boli pochovaní spolu so sto až tristo ľudskými obeťami, ktoré im mali byť sluhami na onom svete. (Tento zvyk spája starovekú Čínu s Egyptom, Afrikou, Japonskom a inými miestami, kde sa konali podobné obete.)“ ​(Man’s Religions [Náboženstvá človeka] od Johna B. Nossa) V týchto prípadoch viera v nesmrteľnú dušu viedla až k ľudským obetiam. — Naproti tomu pozri Kazateľa 9:5, 10; Izaiáša 38:18, 19.

23. a) Kto a čo bol v gréckej mytológii Hádes? b) Čo je hádes podľa Biblie?

²³ Gréci, ktorí mali vo svojom bájosloví mnoho bohov, sa tiež starostlivo zaujímali o svojich mŕtvych a ich osud. Podľa ich bájí bola vláda nad onou ríšou hlbokej temnoty zverená synovi Kronosa a bratovi bohov Dia a Poseidóna. Volal sa Hádes a jeho ríša dostala meno po ňom. Ako sa duše mŕtvych dostávali do hádesu?d

24. a) Čo sa podľa gréckej mytológie dialo v podsvetí? b) Čím sa grécka mytológia podobala Eposu o Gilgamešovi?

²⁴ Spisovateľka Ellen Switzerová píše: „V podsvetí boli... strašní tvorovia. Bol tam prievozník Cháron, ktorý na pramici prevážal tých, ktorí práve zomreli, zo zeme živých do podsvetia. Za svoju prievoznícku službu (cez rieku Styx) si Cháron žiadal mzdu, a tak Gréci pochovávali mŕtvych s mincou pod jazykom, aby bola istota, že majú čím zaplatiť. Mŕtve duše, ktoré nemohli zaplatiť, zostávali na nesprávnej strane rieky, v akejsi zemi nikoho, a mohli sa vracať a strašiť živých.“e

25. Kto bol pod vplyvom gréckych predstáv o duši?

²⁵ Grécke báje o duši pôsobili na chápanie Rimanov a grécki filozofi ako Platón (okolo 427–347 pred n. l.) mocne ovplyvnili ranokresťanských odpadlíckych mysliteľov, ktorí prijali náuku o nesmrteľnej duši do svojho učenia, hoci nemá základ v Biblii.

26, 27. Ako nazerali na smrť Aztékovia, Inkovia a Mayovia?

²⁶ Aztékovia, Inkovia a Mayovia tiež verili v nesmrteľnosť duše. Smrť bola pre nich práve takou záhadou ako pre iné civilizácie. Mali svoje obrady a články viery, ktoré im mali pomôcť zmieriť sa s ňou. Historik a archeológ Victor W. von Hagen hovorí o tom v knihe The Ancient Sun Kingdoms of the Americas (Starobylé americké slnečné kráľovstvá): „Mŕtvi v skutočnosti žili: iba prešli z jednej fázy do druhej; boli neviditeľní, nehmatateľní, nezraniteľní. Mŕtvi... sa stali nevidenými členmi klanu.“ — Naproti tomu pozri Sudcov 16:30; Ezechiela 18:4, 20.

²⁷ Tá istá kniha hovorí, že „Indián z kmeňa Inkov veril v nesmrteľnosť; vlastne veril, že človek nikdy neumiera... mŕtve telo jednoducho znovu ožíva a preberá sily neviditeľných mocí.“ Aj Mayovia verili v dušu a v trinásť nebies a deväť pekiel. Teda kdekoľvek sa pozrieme, ľudia chceli poprieť skutočnosť smrti a nesmrteľná duša im bola barlou, o ktorú sa opierali. — Izaiáš 38:18; Skutky 3:23.

28. Aké predstavy patrili k viere Afričanov?

²⁸ Aj v afrických mytológiách sú odkazy na ďalej žijúce duše. Veľa Afričanov žije v strachu pred dušami mŕtvych. New Larousse Encyclopedia of Mythology uvádza: „Táto viera je zviazaná s ďalšou — v pokračujúcu existenciu duše po smrti. Čarodejníci sú schopní privolať duše, aby posilnili ich moc. Často sa duše mŕtvych sťahujú do tiel zvierat, ba môžu sa prevteliť i do rastlín.“ Preto Zuluovia nezabíjajú niektoré hady, o ktorých veria, že sú to duchovia ich príbuzných.

29. Vyložte povesti niektorých kmeňov v južnej Afrike. (Porovnaj 1. Mojžišovu 2:15–17; 3:1–5.)

²⁹ Masajovia z juhovýchodnej Afriky veria v stvoriteľa menom Ngai, ktorý ku každému Masajovi postavil strážneho anjela. Vo chvíli smrti anjel odnáša bojovníkovu dušu do záhrobia. Už citovaný Larousse uvádza báj Zuluov o smrti, mýtus o prvom človeku Unkulunkulu, ktorý sa v tomto rozprávaní stáva najvyššou bytosťou. Poslal chameleóna, aby povedal ľudstvu: „Ľudia nebudú zomierať!“ Chameleón bol pomalý a cestou sa hocikde pristavil. Preto Unkulunkulu poslal iné posolstvo po jašterici: „Ľudia budú zomierať!“ Jašterica prišla prvá, „a od tých čias nikto neunikol smrti“. Tá istá povesť sa s určitými obmenami rozpráva medzi kmeňmi Bečuáncov, Basutov a Barongov.

30. Čo sa v tejto knihe ešte dozvieme o duši?

³⁰ Pri ďalšom skúmaní ľudského hľadania Boha si ešte budeme môcť všimnúť, aký dôležitý význam pre ľudstvo mal a dosiaľ ešte má mýtus o nesmrteľnosti duše.

Uctievanie slnka a ľudské obete

31. a) Čo verili Egypťania o slnečnom bohu Ra? b) Ako je to v rozpore s tým, čo hovorí Biblia? (Žalm 19:4–6; 19:5–7, RP)

³¹ Egyptská mytológia má rozsiahly panteón bohov a bohýň. Pri hľadaní Boha Egypťania, práve tak ako mnoho iných dávnych spoločností, mali sklon uctievať to, čo udržiavalo ich každodenný život — slnko. Preto pod menom Ra (Amon-Ra) ctili zvrchovaného pána oblohy, ktorý každý deň plával na svojej lodi z východu na západ. Keď padla noc, uberal sa nebezpečnou cestou cez podsvetie.

32. Opíšte jeden zo sviatkov boha ohňa Xiuhtecutliho (Huehueteotla).

³² Všeobecne rozšíreným zvykom pri uctievaní slnka v náboženstve Aztékov, Inkov a Mayov boli ľudské obete. Aztékovia zachovávali ustálený cyklus náboženských sviatkov s ľudskými obeťami svojim rôznym bohom, najmä pri uctievaní slnečného boha Tezcatlipoca. Aj vo sviatok boha ohňa Xiuhtecutliho (Huehueteotla) „vojnoví zajatci tancovali spolu s tými, ktorí ich zabíjali, a... krútili sa okolo oslnivého ohňa, potom ich hodili do pahreby, ešte živých vytiahli, aby im mohli vyrezať z tela ešte bijúce srdce a obetovať ho bohom“. — The Ancient Sun Kingdoms of the Americas.

33. a) Čo patrilo k uctievaniu Inkov? b) Čo hovorí Biblia o ľudských obetiach? (Porovnaj 2. Kráľov 23:5, 11; Jeremiáša 32:35; Ezechiela 8:16.)

³³ Kúsok južnejšie, u Inkov, malo náboženstvo vlastné obete a mýty. V dávnom inkskom uctievaní obetovali deti a zvieratá slnečnému bohu Intiovi a stvoriteľovi Viracochovi.

Mýtickí bohovia a bohyne

34. Ktorí bohovia tvorili najvýznamnejšiu egyptskú trojicu a aké úlohy mali?

³⁴ Najvýznačnejšia z egyptských triád je trojica zložená z Izis, symbolu božského materstva, Ozirisa, jej brata a manžela, a ich syna Hóra, zvyčajne znázorňovaného sokolom. Egyptské sochárstvo niekedy zobrazuje Izis dojčiacu svoje dieťa, v póze veľmi pripomínajúcej sochy a maľby madony a dieťaťa, ktoré sa začalo objavovať v kresťanstve o vyše dvetisíc rokov neskôr. Izisin manžel Oziris sa po čase stal populárny ako boh mŕtvych, pretože ponúkal dušiam zomrelých nádej na večný šťastný život v záhrobí.

35. Kto bola Hathor a čo bolo jej hlavným výročným sviatkom?

³⁵ Egyptská Hathor bola bohyňou lásky a radosti, hudby a tanca. Stala sa kráľovnou mŕtvych a pristavovala im rebrík, aby sa mohli dostať do neba. Ako píše New Larousse Encyclopedia of Mythology, bola oslavovaná na veľkých sviatkoch, „predovšetkým na Nový rok, ktorý bol výročím jej narodenia. Pred svitaním vynášali kňažky Hathorinu sochu na terasu, aby na ňu dopadali lúče vychádzajúceho slnka. Radosť, ktorá nasledovala, bola podnetom na opravdivý karneval a deň sa končil spevom a opitosťou.“ Zmenili sa dajako vážnejšie po tisícoch rokov oslavy Nového roku?

36. a) V akom náboženskom prostredí žil Izrael v 16. storočí pred n. l.? b) Aký osobitný význam malo desať rán?

³⁶ Egypťania mali vo svojom panteóne aj mnoho zvieracích bohov a bohýň, takými boli býk Apis, baran Banaded, žaba Heqt, krava Hathor a krokodíl Sebek. (Rimanom 1:21–23) Práve v tomto náboženskom prostredí sa ocitli Izraelčania vo svojom otrockom zajatí, do ktorého upadli v 16. storočí pred n. l. Jehova, Boh Izraela, musel poslať na Egypt desať rán, aby ich vyslobodil z tvrdošijného faraónovho zovretia. (2. Mojžišova 7:14–12:36) Tieto rany boli úmyselným pokorením mýtických bohov Egypta. — Pozri rámček na strane 62.

37. a) Aké povahové črty mali niektorí rímski bohovia? b) Ako správanie bohov ovplyvňovalo ich stúpencov? c) Čo zažili Pavol a Barnabáš v Lystre?

³⁷ Prejdime teraz k bohom starovekého Grécka a Ríma. Rím si mnohých bohov vypožičal zo starého Grécka, i s ich cnosťami a neresťami. (Pozri rámčeky, strany 43 a 66.) Napríklad Venuša a Flóra boli nehanebné pobehlice, Bakchus bol pijan a hýrivec, Merkur bol zbojník ciest a Apollo zvodca žien. O otcovi bohov Jupiterovi sa rozpráva, že sa dopustil cudzoložstva alebo krvismilstva asi s päťdesiatimi deviatimi ženami! (Či to nepripomína vzbúrených anjelov, ktorí pred potopou žili so ženami?) Ctitelia majú sklon napodobňovať správanie svojich bohov, nečudo potom, že rímski cézari Tiberius, Nero a Caligula viedli spustnutý život cudzoložníkov, smilníkov a vrahov.

38. a) Aké uctievanie sa konalo v Ríme? b) Ako pôsobilo náboženstvo na rímskeho vojaka?

³⁸ Rimania zaradili do svojho náboženstva bohov mnohých cudzích kultov. S nadšením sa pustili do uctievania perzského boha Mithru, ktorý sa stal ich bohom slnka (pozri rámček na stranách 60–61), a do uctievania sýrskej bohyne Atargatis (Ištar). Grécku bohyňu Artemis si premenili na Dianu a mali vlastné obmeny egyptskej Izis. Prevzali i keltskú trojicu bohýň plodnosti. — Skutky 19:23–28.

39. a) Kto vládol nad rímskym kňazstvom? b) Ako vyzeral jeden z rímskych náboženských obradov?

³⁹ Na vykonávanie verejných kultov v stovkách svätýň a chrámov mali rozličných kňazov. Všetci „podliehali právomoci Pontifika maxima [najvyššieho kňaza], ktorý bol hlavou štátneho náboženstva“. (Atlas of the Roman World — Atlas rímskeho sveta) Atlas ďalej uvádza, že jedným z rímskych obradov bolo taurobolium, pri ktorom „ctiteľ stál v jame a bol vykúpaný v krvi býka, ktorého nad ním obetovali. Z tohto obradu vyšiel v stave očistenej nevinnosti.“

Kresťanské báje a povesti?

40. Ako nazerajú mnohí učenci na udalosti týkajúce sa raného kresťanstva?

⁴⁰ Ako píšu niektorí moderní kritici, i v kresťanstve je veľa mýtov a povestí. Je to pravda? Mnohí učenci odmietajú Ježišovo narodenie z panny, jeho zázraky a jeho vzkriesenie a tvrdia, že je to mýtus. Niektorí dokonca hovoria, že Ježiš nikdy neexistoval a že mýtus o ňom je prenesený zo staršej mytológie a z uctievania slnka. Špecialista na mytológiu Joseph Campbell napísal: „Preto niektorí učenci vyslovili názor, že nikdy nebol ani Ján (Krstiteľ), ani Ježiš, ale len boh vôd a boh slnka.“ Treba však pamätať na to, že mnohí z týchto učencov sú ateisti, ktorí úplne zavrhujú akúkoľvek vieru v Boha.

41, 42. Aké sú dôkazy historickosti raného kresťanstva?

⁴¹ Taký skeptický názor je však v rozpore s historickými dôkazmi. Židovský historik Josephus (okolo 37–100 n. l.) napísal: „Niektorí Židia považovali zničenie Herodesovho vojska za Božiu pomstu, a pomstu iste spravodlivú, za to, ako Herodes zaobchádzal s Jánom zvaným Krstiteľ. Herodes ho totiž dal zabiť, hoci to bol dobrý človek.“ — Marek 1:14; 6:14–29.

⁴² Ten istý Josephus dosvedčil aj historickú existenciu Ježiša Krista, keď napísal, že povstal „istý Ježiš, človek divotvorca, ak ho vôbec možno nazvať človekom,... ktorého jeho učeníci volali Boží syn“. A pokračoval, že „Pilát ho odsúdil... A ani dnes plemä tých, ktorí sa po ňom volajú ‚mesianisti‘, nevymrelo.“f — Marek 15:1–5, 22–26; Skutky 11:26.

43. Aký základ viery v Krista mal apoštol Peter?

⁴³ Preto kresťanský apoštol Peter mohol s plným presvedčením, ako očitý svedok Ježišovej premeny, napísať: „Nie, neoboznámili sme vás s mocou a prítomnosťou nášho Pána Ježiša Krista tak, že sme nasledovali prefíkane vymyslené falošné historky [po grécky mythos], ale tak, že sme sa stali očitými svedkami jeho vznešenosti. Lebo dostal od Boha, Otca, česť a slávu, keď mu boli odovzdané nádhernou slávou takéto slová: ‚To je môj syn, môj milovaný, ktorého som sám schválil.‘ Áno, počuli sme tieto slová prichádzajúce z neba, keď sme boli s ním na svätom vrchu.“ — 2. Petra 1:16–18.g

44. Aká biblická zásada by sa mala uplatniť pri akomkoľvek rozpore medzi ľudskou mienkou a Božím slovom?

⁴⁴ V tomto rozpore medzi „znaleckou“ ľudskou mienkou a Božím slovom musíme uplatniť už uvedenú zásadu: „Čo teda? Ak niektorí neprejavili vieru, či ich nedostatok viery zmarí Božiu vernosť? Nech sa to nikdy nestane! Ale Boh nech je nájdený ako pravdivý, aj keby bol každý človek nájdený ako luhár, ako je aj napísané: ‚Aby si dokázal, že si spravodlivý v svojich slovách, a aby si zvíťazil, keď budeš súdený.‘“ — Rimanom 3:3, 4.

Spoločné nitky

45. Aké niektoré spoločné nitky majú mytológie sveta?

⁴⁵ Tento krátky prehľad niekoľkých svetových mytológií poukázal na určité spoločné črty, z ktorých mnohé možno sledovať späť až do Babylonu, mezopotámskej kolísky väčšiny náboženstiev. Sú tu spoločné nitky či už vo fakte stvorenia, či v správach o čase, keď na zemi žili polobohovia a obri a potopa zničila zlých, alebo aj v základných náboženských predstavách uctievania slnka a nesmrteľnosti duše.

46, 47. a) Aké biblické vysvetlenie spoločného pôvodu mytológie a spájajúcich nitiek, ktoré sa v nej objavujú, môžeme predložiť? b) Akými ďalšími hľadiskami dávnovekého uctievania sa budeme zaoberať?

⁴⁶ Z biblického pohľadu môžeme tieto spoločné nitky vysvetliť, keď si pripomenieme, že po potope sa ľudstvo pred vyše 4 200 rokmi na Boží príkaz rozišlo z Bábelu v Mezopotámii. I keď sa rozdelilo, utvoriac rodiny a kmene s rôznymi jazykmi, začínalo s rovnakým základným chápaním predchádzajúcej histórie a náboženských predstáv. (1. Mojžišova 11:1–9) Počas stáročí sa toto chápanie skreslilo a každá kultúra si ho dajako prizdobila, z čoho vzniklo mnoho výmyslov, povestí a bájí, ktoré sa dostali až k nám. Tieto mýty, ktoré sa rozišli s biblickou pravdou, nepriblížili ľudstvo k pravému Bohu.

⁴⁷ No ľudstvo vyjadrovalo svoje náboženské cítenie aj inými spôsobmi — špiritizmom, šamanizmom, mágiou, uctievaním predkov a tak ďalej. Povedia nám tie niečo o tom, ako ľudstvo hľadalo Boha?

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček na strane 43]

Grécke a rímske božstvá

Mnoho bohov a bohýň gréckej mytológie malo podobné postavenie v rímskej mytológii. Tabuľka uvádza niektorých z nich.

Grécky Rímsky Úloha

Afrodita Venuša bohyňa lásky

Apolón Apollo boh svetla, lekárstva a poézie

Ares Mars boh vojny

Artemis Diana bohyňa lovu a rodenia detí

Asklepios Aesculapius boh uzdravovania

Aténa Minerva bohyňa remesiel, vojny a múdrosti

Demeter Ceres bohyňa všetkého, čo rastie

Dionýzos Bakchus boh vína, plodnosti a samopašnosti

Eros Kupido boh lásky

Gaia Terra symbol zeme a matka a manželka Urana

Hestia Vesta bohyňa domáceho krbu

Hypnos Somnus boh spánku

Plutón, Hádes Pluto boh podsvetia

Rheia Ops Kronova sestra a manželka

Uranos Uranus syn a manžel Gaie a otec Titanov

Zeus Jupiter vládca bohov

(Podľa The World Book Encyclopedia, 1987, zväzok 13.)

[Rámček na strane 45]

Asýrsko-babylonskí bohovia a bohyne

Anu — najvyšší boh panujúci nad nebesami, otec Ištary

Aššur — národný vojnový boh Asýrčanov, aj boh plodnosti

Ea — boh vody, otec Marduka, varoval Uta-napištima pred potopou

Enlil (Bel) — pán vzduchu; jeho neskoršia obdoba v gréckej mytológii Zeus; Babylončanmi stotožnený s Mardukom (Belom)

Ištar — božské zosobnenie planéty Venuše; súčasťou jej kultu bola posvätná prostitúcia; vo Fenícii bola Aštarte, v Sýrii Atargatis, v Biblii Aštoret (1. Kráľov 11:5, 33), v Grécku Afrodita, v Ríme Venuša

Marduk — prvý medzi babylonskými bohmi; „pohltil všetkých ostatných bohov a prevzal všetky ich rozmanité úlohy“; Izraelčanmi nazývaný Merodach

Sin — mesačný boh, člen trojice, do ktorej patril Šamaš (slnko) a Ištar (planéta Venuša)

Šamaš — slnečný boh svetla a spravodlivosti; predchodca gréckeho Apolóna

Tammuz (Dumuzi) — boh úrody; milenec Ištary

(Podľa New Larousse Encyclopedia of Mythology)

[Rámček/obrázky na stranách 60, 61]

Bohovia rímskeho vojaka

Rím bol povestný svojou disciplinovanou armádou. Súdržnosť jeho ríše závisela od morálky a zdatnosti vojenských légií. Muselo sa tu rátať i s náboženstvom? Áno. Rimania, našťastie, zanechali po sebe jasné dôkazy svojej pracovitosti v podobe ciest, pevností, vodovodov, koloseí a chrámov. Napríklad v Northumbrii v severnom Anglicku stojí známy Hadriánov múr, postavený okolo roku 122 n. l. Čo prezradili vykopávky o činnosti rímskych posádok a o úlohe náboženstva?

V múzeu Housesteads, neďaleko vykopaných pozostatkov stanovišťa rímskej posádky pri Hadriánovom múre, je pri jednom vystavenom predmete takýto údaj: „Náboženský život rímskeho vojaka sa delil do troch častí. Po prvé... kult božských cisárov a uctievanie ochranných bohov Ríma, ako boli Jupiter, Victoria a Mars. Každý rok sa na prehliadkovej ploche každej pevnosti zasväcoval oltár Jupiterovi. Od všetkých vojakov sa očakávala účasť na sviatkoch oslavujúcich narodeniny, deň nástupu na trón a dni víťazstiev božských cisárov.“ Ako sa to podobá zvykom v dnešných armádach, kde kapláni, oltáre a zástavy sú pravidelnou súčasťou armádneho uctievania!

A čo bolo druhou zložkou náboženského života rímskeho vojaka? Bolo to uctievanie ochranných bohov a strážneho ducha ich vlastnej jednotky, „tak ako i bohov prinesených z ich rodných krajín“.

„Napokon tu boli kulty, ku ktorým sa hlásil jednotlivec. Pokiaľ si vojak spĺňal svoje záväzky voči oficiálnym kultom, smel uctievať ktoréhokoľvek boha.“ To znie ako veľmi liberálny postoj k slobode uctievania, ale „výnimkou boli tie náboženstvá — medzi nimi druidské —, ktorých prax sa považovala za neľudskú, a tie, ktorých lojálnosť k štátu bola podozrivá, napríklad kresťanstvo“. — Porovnaj Lukáša 20:21–25; 23:1, 2; Skutky 10:1, 2, 22.

Je zaujímavé, že roku 1949 bol v močiari pri Carrawburghu, celkom blízko Hadriánovho múru, objavený Mithrov chrám. (Pozri fotografiu.) Archeológovia odhadujú, že bol postavený okolo roku 205 n. l. Je v ňom socha boha slnka, oltáre a latinský nápis, ktorý okrem iného hlása: „Nepremožiteľnému bohu Mithrovi“.

[Rámček na strane 62]

Bohovia Egypta a desať pohrôm

Jehova vykonal súd nad bezmocnými bohmi Egypta prostredníctvom desiatich pohrôm. — 2. Mojžišova 7:14–12:32.

Pohroma Opis

2. Žaby. Bohyňa žiab Heqt nemala moc zastaviť ich

[Rámček na strane 66]

Mytológia a kresťanstvo

Keď sa pred necelými dvoma tisícmi rokov objavilo kresťanstvo, bolo uctievanie mýtických bohov starovekého Grécka a Ríma v plnom rozkvete. V Malej Ázii ešte stále prevládali grécke mená, čo vysvetľuje, prečo obyvatelia Lystry (v dnešnom Turecku) nazvali kresťanských uzdraviteľov Pavla a Barnabáša „bohmi“ a hovorili o nich ako o Hermovi a Diovi, a nie ako o rímskom Merkurovi a Jupiterovi. Správa uvádza, že „Diov kňaz, ktorého chrám bol pred mestom, priviedol býky a priniesol vence k bránam a chcel so zástupmi obetovať“. (Skutky 14:8–18) Pavol a Barnabáš iba horko–ťažko presvedčili zástup, aby im neobetovali. To svedčí o tom, ako vážne vtedy ľudia brali svoju mytológiu.

[Obrázok na strane 42]

Vrch Olymp v Grécku, o ktorom sa verilo, že tam sídlia bohovia

[Obrázok na strane 47]

Hlinená tabuľka s klinovým písmom, na ktorej je časť Eposu o Gilgamešovi

[Obrázok na strane 50]

Anubis, boh so šakaľou hlavou, váži srdce–dušu na ľavej miske váh, proti Maát, bohyni pravdy a spravodlivosti, symbolizovanej pierkom; Thoth zapisuje na tabuľku výsledok, prv než ho oznámi Ozirisovi

[Obrázky na strane 55]

Chalchiuhtlicue, aztécka bohyňa sladkej vody. Nádoba v tvare sovy s dutinou, kde sa vraj kládli obetované srdcia

[Obrázok na strane 57]

Egyptská trojica: zľava Hór, Oziris a Izis

[Obrázky na strane 58]

Inkské uctievanie slnka sa vykonávalo v Machu Picchu v Peru

Intihuatana, vsadený kameň, „kolík na uväzovanie“ slnka, používaný asi v spojitosti s uctievaním slnka v Machu Picchu

[Obrázky na strane 63]

Znázornenie sokola Hóra, býka Apisa a žaby Heqt. Bohovia Egypta neboli schopní odvrátiť pohromy, ktoré zoslal Jehova, vrátane premeny Nílu na krv

[Obrázky na strane 64]

Grécke božstvá, zľava, Afrodita; Zeus nesúci Ganymeda, čašníka bohov; Artemis