Nakoľko silná je tvoja viera vo vzkriesenie?
„Ja som vzkriesenie a život. Ten, kto prejavuje vieru vo mňa, aj keby zomrel, bude žiť.“ — JÁN 11:25.
1, 2. Prečo každý Jehovov ctiteľ potrebuje mať dôveru, že nastane vzkriesenie?
NAKOĽKO silná je tvoja nádej na vzkriesenie? Dáva ti silu odolávať strachu zo smrti a poskytuje ti útechu, keď stratíš smrťou niekoho milovaného? (Matúš 10:28; 1. Tesaloničanom 4:13) Si ako mnohí starovekí Boží služobníci, ktorých posilňovala viera vo vzkriesenie, keď znášali bičovanie, posmech, mučenie a väzenské putá? — Hebrejom 11:35–38.
2 Naozaj, ani jeden úprimný ctiteľ Jehovu by nemal mať nijaké pochybnosti o tom, či nastane vzkriesenie, a jeho dôvera by mala ovplyvňovať jeho spôsob života. Je úžasné uvažovať o tom, že v Božom ustanovenom čase more, smrť a hádes vydajú mŕtvych, ktorí sú v nich, a že títo vzkriesení budú mať vyhliadku na večný život na rajskej zemi. — Zjavenie 20:13; 21:4, 5.
Pochybnosti o budúcom živote
3, 4. Aké presvedčenie o živote po smrti mnohí ešte stále prechovávajú?
3 Cirkvi takzvaného kresťanstva už oddávna učia, že existuje život po smrti. Jeden článok v časopise U.S. Catholic hovorí: „V priebehu stáročí sa kresťania snažili čo najlepšie vyrovnať so sklamaniami a utrpeniami tohto života tým, že sa tešili na iný život, život plný pokoja a uspokojenia, naplnenia a šťastia.“ Hoci ľudia v mnohých krajinách takzvaného kresťanstva nadobudli sekularistický a dosť cynický postoj k náboženstvu, mnohí stále veria, že nejaký život po smrti musí existovať. No je toho mnoho, v čom si nie sú istí.
4 V jednom článku v časopise Time sa hovorilo: „Ľudia stále veria v [nejaký druh života po smrti]: iba ich predstavy o tom, čo to presne je, sa trochu zahmlili a menej často o ňom počujú od svojich pastorov.“ Prečo duchovenstvo rozpráva o živote po smrti menej, ako bývalo zvykom? Učenec v oblasti náboženstva Jeffrey Burton Russell hovorí: „Myslím si, že [duchovní] sa chcú tomuto námetu vyhnúť, lebo majú pocit, že by pritom museli prekonávať bariéru populárneho skepticizmu.“
5. Aký názor majú dnes mnohí na náuku o ohnivom pekle?
5 V mnohých cirkvách zahŕňa viera v život po smrti aj vieru v nebo a ohnivé peklo. A ak sa duchovenstvo zdráha rozprávať o nebi, ešte viac sa zdráha rozprávať o pekle. Jeden novinový článok uviedol: „V týchto dňoch dokonca aj cirkvi, ktoré veria vo večné muky v doslovnom pekle... zľahčujú význam tejto predstavy.“ A naozaj, väčšina moderných teológov už neverí v peklo ako doslovné miesto trápenia, ako sa to vyučovalo v stredoveku. Uprednostňujú skôr „humánnejšiu“ verziu pekla. Podľa mnohých modernistov nie sú hriešnici v pekle mučení doslovne, ale trpia preto, že sú v stave „duchovného odlúčenia od Boha“.
6. Ako niektorí zisťujú, že ich viera je nedostačujúca, keď sa ocitnú tvárou v tvár tragédii?
6 Takéto zjemňovanie cirkevných náuk, ‚len aby sme neurazili modernú precitlivenosť‘, síce môže niektorým teológom pomôcť vyhnúť sa nepopulárnosti, ale ponecháva milióny úprimných návštevníkov kostolov zmätených, keďže nevedia, čomu vlastne veriť. A tak keď sa ocitnú tvárou v tvár smrti, často zisťujú, že im chýba viera. Ich postoj je podobný postoju jednej ženy, ktorá pri tragickej nehode stratila niekoľkých členov rodiny. Keď sa jej spýtali, či jej náboženstvo prinieslo útechu, odpovedala váhavo: „Asi áno.“ Ale aj keby odpovedala s plnou dôverou, že náboženstvo jej pomohlo, aký dlhodobý úžitok by z toho mala, ak by jej viera nebola založená na pevnom základe? To je veľmi dôležité, lebo to, čo väčšina cirkví vyučuje o živote po smrti, je v skutočnosti veľmi odlišné od toho, čo učí Biblia.
Názor cirkví takzvaného kresťanstva na život po smrti
7. a) Aké presvedčenie má väčšina cirkví spoločné? b) Ako opísal jeden teológ náuku o nesmrteľnosti duše?
7 Aj napriek veciam, ktoré denominácie takzvaného kresťanstva navzájom rozdeľujú, takmer všetky sa zhodujú v tom, že ľudia majú akúsi nesmrteľnú dušu, ktorá prežíva smrť tela. Väčšina verí, že keď človek zomrie, jeho duša ide do neba. Niektorí sa obávajú, že ich duša by mohla ísť do ohnivého pekla alebo do očistca. No viera v nesmrteľnosť duše je podstatou ich názoru na život po smrti. Teológ Oscar Cullmann sa k tomu vyjadril v jednej eseji, ktorá bola publikovaná v knihe Immortality and Resurrection (Nesmrteľnosť a vzkriesenie). Napísal: „Keby sme sa dnes spýtali priemerného kresťana... čo podľa jeho názoru učí Nový zákon o tom, aký je osud človeka po smrti, okrem niekoľkých výnimiek by sme dostali odpoveď: ‚Nesmrteľnosť duše.‘“ Cullman však k tomu dodáva: „Táto všeobecne prijímaná myšlienka je jedným z najväčších omylov v kresťanstve.“ Cullmann poznamenal, že keď to povedal prvý raz, vyvolalo to veľký rozruch. Bola to však pravda.
8. Akú nádej predložil Jehova prvému mužovi a žene?
8 Jehova Boh nestvoril ľudí na to, aby šli po smrti do neba. Jeho pôvodným predsavzatím vôbec nebolo, aby zomierali. Adam a Eva boli stvorení dokonalí a dostali príležitosť naplniť zem spravodlivým potomstvom. (1. Mojžišova 1:28; 5. Mojžišova 32:4) Našim prvým rodičom bolo povedané, že zomrú iba vtedy, keď nebudú poslúchať Boha. (1. Mojžišova 2:17) Ak by boli zostali poslušní svojmu nebeskému Otcovi, boli by žili na zemi navždy.
9. a) Aká je pravda o ľudskej duši? b) Čo sa stane s dušou, keď zomrie?
9 Nanešťastie Adam a Eva neposlúchli Boha. (1. Mojžišova 3:6, 7) Tragické následky, ku ktorým to viedlo, opísal apoštol Pavol: „Pre jedného človeka prišiel na svet hriech a pre hriech smrť, a tak sa smrť rozšírila na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili.“ (Rimanom 5:12) A tak namiesto toho, aby Adam a Eva získali večný život na zemi, časom zomreli. Čo sa stalo potom? Mali azda nesmrteľné duše, ktoré by mohli byť teraz pre ich hriech uvrhnuté do ohnivého pekla? Naopak, Biblia hovorí, že ešte predtým, pri stvorení, sa Adam „stal živou dušou“. (1. Mojžišova 2:7) Človek teda nedostal dušu; stal sa dušou, živou bytosťou. (1. Korinťanom 15:45) Veď nielen Adam bol „živou dušou“, ale — ako to vyjadruje hebrejčina, jazyk, v ktorom bola 1. Mojžišova napísaná — aj zvieratá, ktoré sú nižšie ako človek, sú „živé duše“! (1. Mojžišova 1:24) Keď Adam a Eva zomreli, stali sa mŕtvymi dušami. Stalo sa teda s nimi presne to, čo Jehova povedal Adamovi: „V pote svojej tváre budeš jesť chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, lebo z nej si bol vzatý. Lebo si prach a do prachu sa vrátiš.“ — 1. Mojžišova 3:19.
10, 11. Čo uznáva New Catholic Encyclopedia o biblickom učení o duši a nakoľko sa to zhoduje s tým, čo hovorí Biblia?
10 V základných bodoch s tým súhlasí aj New Catholic Encyclopedia (Nová katolícka encyklopédia). Pod heslom „Duša (v Biblii)“ hovorí: „V SZ [„Starom zákone“ čiže Hebrejských písmach] nie je žiadna dichotómia [rozdvojenie] tela a duše.“ Dodáva tiež, že v Biblii slovo „duša“ „nikdy neznamená dušu ako odlišnú od tela alebo od jednotlivej osoby“. Naozaj, slovo duša často „znamená jednotlivú bytosť, či už spomedzi zvierat alebo ľudí“. Je príjemné vidieť takúto poctivosť, no môžeme sa len čudovať, prečo s týmito informáciami neboli oboznámení aj návštevníci kostolov.
11 Koľkých starostí a strachu by boli návštevníci kostolov ušetrení, keby poznali jednoduchú biblickú pravdu: „Duša, ktorá hreší — tá zomrie,“ teda nebude trpieť v pekelnom ohni! (Ezechiel 18:4) Hoci je to veľmi odlišné od toho, čo učia cirkvi takzvaného kresťanstva, je to v úplnom súlade s tým, čo pod inšpiráciou povedal múdry Šalamún: „Živí si uvedomujú, že zomrú, ale mŕtvi si neuvedomujú vôbec nič, ani už nemajú žiadnu mzdu [v tomto živote], pretože sa zabudla ich pamiatka. Všetko, čo nájde tvoja ruka robiť, rob celou svojou silou, pretože nie je práce ani plánovania, ani poznania, ani múdrosti v šeole [vo všeobecnom hrobe ľudstva], na mieste, na ktoré ideš.“ — Kazateľ 9:5, 10.
12. Odkiaľ čerpajú cirkvi takzvaného kresťanstva svoje učenie o nesmrteľnosti duše?
12 Prečo teda cirkvi takzvaného kresťanstva učia niečo také odlišné od toho, čo hovorí Biblia? New Catholic Encyclopedia pod heslom „Duša, ľudská, jej nesmrteľnosť“ hovorí, že raní cirkevní otcovia našli podporu pre vieru v nesmrteľnú dušu nie v Biblii, ale u „básnikov a filozofov a vo všeobecných tradíciách gréckeho myslenia... Neskôr scholastici uprednostňovali Platóna alebo Aristotelove princípy.“ Hovorí, že „vplyv platónskeho a novoplatónskeho myslenia“ — vrátane viery v nesmrteľnú dušu — bol nakoniec vnesený „do samotného jadra kresťanskej teológie“.
13, 14. Prečo je nerozumné dúfať, že získame nejaké osvietenie od pohanských gréckych filozofov?
13 Bolo však správne, že sa tí, ktorí sa hlásili ku kresťanstvu, obrátili k pohanským gréckym filozofom, aby sa od nich učili o niečom takom zásadnom, ako je nádej na život po smrti? Samozrejme, že nie. Keď Pavol písal kresťanom žijúcim v gréckom meste Korint, povedal: „Múdrosť tohto sveta je u Boha pochabosťou, lebo je napísané: ‚Chytá múdrych v ich vlastnej prefíkanosti.‘ A zase: ‚Jehova vie, že úvahy múdrych sú márne.‘“ (1. Korinťanom 3:19, 20) Starovekí Gréci uctievali modly. Teda ako by mohli byť zdrojom pravdy? Pavol sa Korinťanov pýtal: „Či je v zhode Boží chrám s modlami? Veď sme chrámom živého Boha; tak ako povedal Boh: ‚Budem bývať medzi nimi a prechádzať sa medzi nimi a budem ich Bohom a oni budú mojím ľudom.‘“ — 2. Korinťanom 6:16.
14 Zjavenie posvätných právd bolo pôvodne odovzdané prostredníctvom izraelského národa. (Rimanom 3:1, 2) Po roku 33 n. l. bolo odovzdávané prostredníctvom zboru pomazaných kresťanov v prvom storočí. Keď Pavol hovoril o kresťanoch prvého storočia, povedal: „Nám to [veci, ktoré sú pripravené pre tých, čo milujú Boha] Boh zjavil svojím duchom.“ (1. Korinťanom 2:10; pozri aj Zjavenie 1:1, 2.) Náuka o nesmrteľnosti duše, ako ju vyučujú cirkvi takzvaného kresťanstva, je odvodená z gréckej filozofie. Nebola zjavená prostredníctvom Božích zjavení Izraelu ani prostredníctvom zboru pomazaných kresťanov v prvom storočí.
Skutočná nádej pre mŕtvych
15. Aká je podľa Ježiša skutočná nádej pre mŕtvych?
15 Teda ak nesmrteľná duša neexistuje, aká je skutočná nádej pre mŕtvych? Samozrejme, je to vzkriesenie, ústredná biblická náuka a zároveň skutočne obdivuhodný božský sľub. Ježiš poukázal na nádej na vzkriesenie, keď povedal Marte, ktorá patrila k jeho priateľom: „Ja som vzkriesenie a život. Ten, kto prejavuje vieru vo mňa, aj keby zomrel, bude žiť.“ (Ján 11:25) Veriť v Ježiša znamená veriť vo vzkriesenie, nie v nesmrteľnosť duše.
16. Prečo je rozumné veriť vo vzkriesenie?
16 Ježiš už predtým hovoril o vzkriesení, keď niektorým Židom povedal: „Nedivte sa tomu, lebo prichádza hodina, keď všetci v pamätných hrobkách budú počuť jeho hlas a vyjdú.“ (Ján 5:28, 29) To, čo tu Ježiš opisuje, je veľmi odlišné od predstavy o nesmrteľnej duši, ktorá prežíva smrť tela a ide priamo do neba. Znamená to, že ľudia, ktorí sú v hroboch, mnohí už celé stáročia, dokonca aj tisícročia, niekedy v budúcnosti z hrobov ‚vyjdú‘. Teda mŕtve duše sú privádzané späť k životu. Zdá sa to azda nemožné? Nie je to nemožné pre Boha, „ktorý oživuje mŕtvych, a to, čo nie je, volá, ako keby bolo“. (Rimanom 4:17) Skeptici sa možno budú vysmievať myšlienke, že ľudia budú privedení zo smrti späť do života, ale táto myšlienka je v dokonalom súlade so skutočnosťou, že „Boh je láska“ a že je „darcom odmeny tým, ktorí ho vážne hľadajú“. — 1. Jána 4:16; Hebrejom 11:6.
17. Čo Boh dosiahne prostredníctvom vzkriesenia?
17 Koniec koncov, ako by mohol Boh odmeniť tých, ktorí sa dokázali ‚verní až do smrti‘, ak by ich nepriviedol späť k životu? (Zjavenie 2:10) Vzkriesenie tiež Bohu umožňuje dosiahnuť to, o čom písal apoštol Ján: „Preto sa zjavil Boží Syn, aby zničil Diablove diela.“ (1. Jána 3:8) Už v záhrade Eden sa Satan stal vrahom celého ľudského rodu, keď priviedol našich prarodičov do hriechu a smrti. (1. Mojžišova 3:1–6; Ján 8:44) Ježiš začal ničiť Satanove diela vtedy, keď dal svoj dokonalý život ako zodpovedajúce výkupné, ktoré otvára ľudstvu cestu k oslobodeniu od zdedeného otroctva hriechu, čo je následok Adamovej úmyselnej neposlušnosti. (Rimanom 5:18) Vzkriesenie tých, ktorí zomierajú pre tento adamovský hriech, bude ďalším krokom pri ničení Diablových diel.
Telo a duša
18. Ako reagovali niektorí grécki filozofi na Pavlov výrok, že Ježiš bol vzkriesený, a prečo?
18 Keď bol apoštol Pavol v Aténach, kázal dobré posolstvo zástupu, v ktorom bolo aj niekoľko gréckych filozofov. Tí počúvali, ako Pavol hovorí o tom, že je jeden pravý Boh, a ako ich nabáda k pokániu. Čo sa však stalo potom? Pavol dokončil svoju reč slovami: „[Boh] určil deň, v ktorom chce súdiť obývanú zem v spravodlivosti mužom, ktorého ustanovil, a zaobstaral záruku všetkým tým, že ho vzkriesil z mŕtvych.“ Tieto slová vyvolali rozruch. „Keď počuli o vzkriesení z mŕtvych, niektorí sa posmievali.“ (Skutky 17:22–32) Teológ Oscar Cullmann poznamenáva: „Prijať kresťanské zvestovanie vzkriesenia mohlo byť pre Grékov, ktorí verili v nesmrteľnosť duše, ťažšie ako pre kohokoľvek iného... Učenie veľkých filozofov Sokrata a Platóna nemožno nijako uviesť do súladu s učením Nového zákona.“
19. Ako sa snažili teológovia takzvaného kresťanstva zosúladiť učenie o vzkriesení s náukou o nesmrteľnosti duše?
19 Napriek tomu sa teológovia po veľkom odpadnutí po smrti apoštolov usilovne snažili zlúčiť kresťanské učenie o vzkriesení s Platónovou vierou v nesmrteľnosť duše. Časom sa niektorí zhodli na neobvyklom riešení: pri smrti je duša oddelená („oslobodená“, ako to nazývajú niektorí) od tela. Potom, podľa diela Outlines of the Doctrine of the Resurrection (Náčrt náuky o vzkriesení) od R. J. Cooka, bude na Súdny deň „každé telo znovu spojené so svojou dušou a každá duša so svojím telom“. Budúce znovuspojenie tela s jeho nesmrteľnou dušou potom nazývajú vzkriesením.
20, 21. Kto dôsledne učí pravdu o vzkriesení a aký úžitok im to prinieslo?
20 Táto teória je stále oficiálnou náukou cirkví hlavného prúdu. Kým táto predstava sa teológovi môže javiť ako logická, väčšine návštevníkov kostolov je neznáma. Tí jednoducho veria, že keď zomrú, pôjdu priamo do neba. Z tohto dôvodu pisateľ John Garvey v časopise Commonweal z 5. mája 1995 vyhlásil: „Viera väčšiny kresťanov [v spojitosti so životom po smrti] sa zdá oveľa bližšie k novoplatonizmu ako k čomukoľvek skutočne kresťanskému a nemá nijaký biblický základ.“ A skutočne, tým, že duchovenstvo cirkví takzvaného kresťanstva vymenilo Bibliu za Platóna, zobralo svojim stádam biblickú nádej na vzkriesenie.
21 Na druhej strane Jehovovi svedkovia odmietajú pohanskú filozofiu a pridŕžajú sa biblického učenia o vzkriesení. Toto učenie je pre nich povznášajúce, uspokojujúce i utešujúce. V nasledujúcich článkoch uvidíme, aké logické a dobre podložené je biblické učenie o vzkriesení tak pre tých, ktorí majú pozemskú nádej, ako aj pre tých, ktorí majú vyhliadku na vzkriesenie k nebeskému životu. V rámci prípravy na úvahu o týchto článkoch odporúčame, aby ste si pozorne prečítali 15. kapitolu prvého listu Korinťanom.
Spomínaš si?
◻ Prečo by sme si mali pestovať silnú dôveru v Boží sľub vzkriesenia?
◻ Akú vyhliadku Jehova predložil Adamovi a Eve?
◻ Prečo je nelogické hľadať pravdu v gréckej filozofii?
◻ Prečo je rozumné mať nádej na vzkriesenie?
[Obrázok na strane 10]
Keď naši prarodičia zhrešili, stratili nádej na večný život na zemi
[Obrázok na strane 12]
Cirkevní učenci sa dali ovplyvniť Platónovou vierou v nesmrteľnosť duše
[Prameň ilustrácie]
Musei Capitolini, Roma