Splácať cézarove veci cézarovi

„Dávajte každému, čo komu patrí.“ — RIMANOM 13:7.

 1. 2. a) Akú rovnováhu by podľa Ježiša mali kresťania zachovávať medzi svojimi záväzkami voči Bohu a voči cézarovi? b) Čo je prvoradým záujmom Jehovových svedkov?

PODĽA Ježiša sú veci, ktoré dlhujeme Bohu, a veci, ktoré dlhujeme cézarovi čiže štátu. Ježiš povedal: „Splácajte cézarove veci cézarovi, ale Božie veci Bohu.“ Týmito niekoľkými slovami zmiatol svojich nepriateľov a stručne zhrnul vyvážený postoj, ktorý musíme mať, pokiaľ ide o náš vzťah k Bohu a naše správanie voči štátu. Nie div, že jeho poslucháči „užasli nad ním“! — Marek 12:17, Reference Bible.

² Prirodzene, prvoradým záujmom Jehovových služobníkov je splácať Božie veci Bohu. (Žalm 116:12–14) Pritom však nezabúdajú na Ježišove slová, že určité veci musia dávať cézarovi. Ich biblicky školené svedomie vyžaduje, aby na modlitbách zvažovali, do akej miery môžu splácať to, čo cézar žiada. (Rimanom 13:7) V modernej dobe už mnohí právnici uznali, že vládna moc má svoje hranice a že ľudia i vlády všade na svete sú viazaní prirodzeným zákonom.

 3. 4. Aké zaujímavé vyjadrenia boli napísané o prirodzenom zákone, o zjavenom zákone a o ľudskom zákone?

³ Apoštol Pavol poukázal na tento prirodzený zákon, keď písal o ľuďoch vo svete: „Čo môže byť o Bohu známe, je im zjavné, lebo im to Boh zjavil. Lebo jeho neviditeľné vlastnosti vidno zreteľne od stvorenia sveta, lebo ich možno vnímať z vytvorených vecí, dokonca jeho večnú moc a Božstvo, takže sú bez ospravedlnenia.“ Ak na to títo neveriaci budú reagovať, prirodzený zákon pohne aj ich svedomím. Preto Pavol ďalej povedal: „Kedykoľvek ľudia z národov, ktorí nemajú zákon, prirodzene konajú veci zákona, títo, hoci nemajú zákon, sú zákonom sami sebe. Tí dokazujú, že majú obsah zákona napísaný v srdci, zatiaľ čo s nimi svedčí ich svedomie.“ — Rimanom 1:19, 20; 2:14, 15.

⁴ Slávny anglický právnik William Blackstone v 18. storočí napísal: „Tento zákon prírody [prirodzený zákon], ktorý je rovnako starý ako ľudstvo a ktorý pochádza od samého Boha, je prirodzene záväzne nadradený akémukoľvek inému zákonu. Je záväzný na celej zemeguli, vo všetkých krajinách a vo všetkých dobách: žiadne ľudské zákony nemajú nijakú platnosť, ak sú v rozpore s ním.“ Blackstone pokračoval slovami o „zjavenom zákone“, ktorý sa nachádza v Biblii, a uviedol: „Od týchto dvoch základných zákonov, zákona prírody a zákona zjavenia, závisia všetky ľudské zákony; to znamená, že by sa nemalo dovoliť, aby nejaké ľudské zákony boli v rozpore s týmito základnými zákonmi.“ To je v súlade s tým, čo Ježiš povedal o Bohu a cézarovi, ako to zaznamenáva Marek 12:17. Je jasné, že sú oblasti, v ktorých Boh obmedzuje to, čo cézar môže vyžadovať od kresťana. Práve do jednej takej oblasti zašli členovia Sanhedrinu, keď prikazovali apoštolom, aby prestali kázať o Ježišovi. Preto apoštoli správne odpovedali: „Ako vládcu musíme viac poslúchať Boha ako ľudí.“ — Skutky 5:28, 29.

„Božie veci“

 5. 6. a) Čo by mali mať kresťania jasnejšie na mysli vzhľadom na zrodenie Kráľovstva v roku 1914? b) Ako kresťan podáva dôkaz o tom, že je služobníkom?

⁵ Najmä od roku 1914, keď Jehova Boh, Všemohúci, začal vládnuť ako kráľ prostredníctvom Kristovho mesiášskeho Kráľovstva, si kresťania musia byť istí, že nedávajú Božie veci cézarovi. (Zjavenie 11:15, 17) Boží zákon teraz ako nikdy predtým vyzýva kresťanov, aby neboli „časťou sveta“. (Ján 17:16) Ako zasvätení Bohu, svojmu Životodarcovi, musia jasne ukázať, že už nepatria sami sebe. (Žalm 100:2, 3) Ako napísal Pavol, „patríme Jehovovi“. (Rimanom 14:8) Ba čo viac, krstom je kresťan ordinovaný za Božieho služobníka, takže môže povedať spolu s Pavlom: ‚Boh nás dostatočne uspôsobil, aby sme boli služobníkmi.‘ — 2. Korinťanom 3:5, 6.

⁶ Apoštol Pavol tiež napísal: „Oslavujem svoju službu.“ (Rimanom 11:13) Rozhodne by sme mali robiť to isté. Či sa už na službe podieľame celým časom alebo menej, stále máme na mysli, že Jehova sám nám pridelil službu. (2. Korinťanom 2:17) Keďže niektorí ľudia môžu spochybňovať naše postavenie, každý oddaný, pokrstený kresťan musí byť pripravený podať jasný a presvedčivý dôkaz, že je naozaj služobníkom dobrého posolstva. (1. Petra 3:15) Svoju službu by mal doložiť i svojím správaním. Kresťan ako Boží služobník by sa mal zastávať čistej morálky a žiť v súlade s ňou, mal by podporovať rodinnú jednotu, byť poctivý a prejavovať úctu k zákonu a poriadku. (Rimanom 12:17, 18; 1. Tesaloničanom 5:15) Jeho vzťah k Bohu a služba, ktorú mu pridelil Boh, sú tými najdôležitejšími vecami v jeho živote. Nemôže sa ich vzdať na príkaz cézara. Je jasné, že tieto veci majú byť považované za „Božie veci“.

„Cézarove veci“

 7. Akú povesť majú Jehovovi svedkovia, pokiaľ ide o platenie daní?

⁷ Jehovovi svedkovia vedia, že dlhujú ‚podriadenosť nadriadeným vrchnostiam‘, vládnym autoritám. (Rimanom 13:1) Preto keď na nich cézar čiže štát kladie zákonné požiadavky, ich biblicky školené svedomie im dovoľuje, aby týmto požiadavkám vyhoveli. Napríklad praví kresťania patria medzi najpríkladnejších daňových poplatníkov na zemi. Noviny Münchner Merkur v Nemecku napísali o Jehovových svedkoch: „Sú to najpoctivejší a najdochvíľnejší daňoví poplatníci v Spolkovej republike.“ V Taliansku noviny La Stampa uviedli: „[Jehovovi svedkovia] sú najlojálnejší občania, akých si len možno želať: nevyhýbajú sa daniam ani sa nesnažia pre vlastný prospech obísť nepohodlné zákony.“ Jehovovi služobníci to robia „pre vlastné svedomie“. — Rimanom 13:5, 6.

 8. Je to, čo dlhujeme cézarovi, obmedzené iba na peňažné dane?

⁸ Sú „cézarove veci“ obmedzené iba na platenie daní? Nie. Pavol uviedol aj ďalšie veci, ako je bázeň a česť. Nemecký učenec Heinrich Meyer napísal vo svojom diele Critical and Exegetical Hand-Book to the Gospel of Matthew (Kritická a exegetická príručka k evanjeliu Matúša): „Pod [cézarovými vecami]... nemáme rozumieť iba občiansku daň, ale všetko, na čo bol cézar oprávnený na základe svojej legitímnej vlády.“ Historik E. W. Barnes vo svojom diele The Rise of Christianity (Vzostup kresťanstva) uviedol, že kresťan splácal dane, ak ich dlhoval, a „takisto prijímal všetky ostatné záväzky voči štátu, za predpokladu, že nebol vyzvaný, aby dával cézarovi veci, ktoré patria Bohu“.

 9. 10. V čom by mohol kresťan váhať, pokiaľ ide o splácanie cézarovi toho, čo mu patrí, no na aké fakty by mal pamätať?

⁹ Čo by mohol štát vyžadovať bez toho, aby zasahoval do vecí, ktoré právom patria Bohu? Niekto si myslí, že by mohol v súlade so zákonom dávať cézarovi peniaze vo forme daní, ale nič iné. Taký človek by sa určite necítil dobre, keby dával cézarovi čokoľvek, čo by si azda vyžadovalo čas, ktorý by sa dal využiť na teokratickú činnosť. Aj keď je pravda, že by sme mali ‚milovať Jehovu, svojho Boha, celým svojím srdcom, dušou, mysľou a silou‘, napriek tomu od nás Jehova očakáva, že budeme tráviť čas aj inými vecami než len našou svätou službou. (Marek 12:30; Filipanom 3:3) Napríklad kresťan žijúci v manželstve dostáva radu, aby venoval čas uspokojovaniu svojho manželského partnera. Takéto činnosti nie sú nesprávne, no apoštol Pavol hovorí, že sú to „veci sveta“, a nie „Pánove veci“. — 1. Korinťanom 7:32–34; porovnaj 1. Timotejovi 5:8.

¹⁰ Okrem toho, Kristus poveril svojich nasledovníkov „splácaním“ daní a to iste zahŕňa používanie času, ktorý je zasvätený Jehovovi — keďže sme mu zasvätili celý svoj život. Ak priemerné zdanenie v nejakej krajine činí 33 percent z príjmu (v niektorých krajinách je vyššie), znamená to, že priemerný pracovník dáva každoročne do štátnej pokladnice sumu vo výške svojho štvormesačného zárobku. Inými slovami, priemerný pracovník do konca svojho života aktívne stráveného v zamestnaní venuje asi 15 rokov zarábaniu peňazí na dane, ktoré vyžaduje „cézar“. Zamyslime sa aj nad otázkou školského vzdelávania. Vo väčšine krajín zákon vyžaduje od rodičov, aby dali svoje deti do školy na určitý minimálny počet rokov. Počet rokov povinného školského vzdelávania sa v rôznych krajinách líši. Na mnohých miestach je to dosť dlhé časové obdobie. Je pravda, že také vzdelávanie je zvyčajne užitočné, ale je to cézar, kto rozhoduje o tom, koľko rokov života musí dieťa stráviť týmto spôsobom, a kresťanskí rodičia vyhovejú jeho rozhodnutiu.

Povinná vojenská služba

11. 12. a) Akú požiadavku kladie cézar v mnohých krajinách? b) Ako sa raní kresťania pozerali na vojenskú službu?

¹¹ Ďalšou požiadavkou, ktorú kladie cézar v niektorých krajinách, je povinná vojenská služba. V 20. storočí väčšina krajín zaviedla toto usporiadanie v čase vojny a niektoré krajiny aj v čase mieru. Vo Francúzsku sa táto povinnosť mnoho rokov nazývala krvná daň, čo znamenalo, že každý mladý muž musel byť ochotný položiť svoj život za štát. Je to niečo, čo môžu tí, ktorí sú oddaní Jehovovi, splácať v súlade so svojím svedomím? Ako sa na túto záležitosť pozerali kresťania prvého storočia?

¹² Zatiaľ čo sa prví kresťania snažili byť dobrými občanmi, ich viera im bránila vziať život inému človeku či obetovať vlastný život za štát. The Encyclopedia of Religion (Encyklopédia náboženstva) uvádza: „Raní cirkevní otcovia vrátane Tertuliána a Origena potvrdili, že kresťania nemajú dovolené vziať ľudský život, čo bola zásada, ktorá im bránila slúžiť v rímskej armáde.“ V knihe The Early Church and the World (Raná cirkev a svet) profesor C. J. Cadoux píše: „Až do obdobia vlády Marca Aurelia [161–180 n. l.] sa rozhodne žiaden kresťan po svojom krste nestal vojakom.“

13. Prečo sa väčšina členov cirkví kresťanstva nepozerá na vojenskú službu tak ako raní kresťania?

¹³ Prečo sa na to členovia cirkví kresťanstva nepozerajú takto aj dnes? Pretože vo štvrtom storočí došlo k radikálnej zmene. Katolícka publikácia A History of the Christian Councils (Dejiny kresťanských koncilov) vysvetľuje: „Mnohí kresťania... za vlády pohanských cisárov mali náboženské zábrany, čo sa týka vojenskej služby, a rozhodne odmietali chopiť sa zbrane, alebo dezertovali. Synoda [v Arles v roku 314 n. l.] vzhľadom na zmeny, ktoré zaviedol Konštantín, ukladala kresťanom povinnosť mať účasť vo vojne... pretože cirkev je zmierená (in pace) s vládou panovníka, ktorý je kresťanom priateľsky naklonený.“ Výsledkom takéhoto zrieknutia sa Ježišovho učenia bolo to, že duchovenstvo kresťanstva odvtedy až doteraz povzbudzuje svoje stáda, aby slúžili v armádach národov, hoci niektorí jednotlivci odmietajú vojenskú službu z dôvodu svedomia.

14. 15. a) Na akom základe si kresťania na niektorých miestach nárokujú výnimku z vojenskej služby? b) Aké biblické zásady pomôžu kresťanovi urobiť správne rozhodnutie vo veci vojenskej služby tam, kde sa takáto výnimka neudeľuje?

¹⁴ Sú kresťania dnes povinní nasledovať v tejto veci väčšinu? Nie. Ak oddaný, pokrstený kresťan žije v krajine, kde je náboženským služobníkom udeľovaná výnimka z vojenskej služby, môže toto opatrenie využiť, lebo je naozaj služobníkom. (2. Timotejovi 4:5) Viacero krajín vrátane Spojených štátov a Austrálie udeľovalo takúto výnimku dokonca i v čase vojny. A v čase mieru je v mnohých krajinách, kde naďalej existuje povinná vojenská služba, Jehovovým svedkom udeľovaná výnimka ako náboženským služobníkom. A tak môžu ďalej pomáhať ľuďom svojou verejnou službou.

¹⁵ Ale čo ak kresťan žije v krajine, kde náboženským služobníkom nie je udeľovaná výnimka? Potom bude musieť urobiť osobné rozhodnutie na základe svojho biblicky školeného svedomia. (Galaťanom 6:5) Zatiaľ čo berie do úvahy autoritu cézara, bude starostlivo zvažovať, čo dlhuje Jehovovi. (Žalm 36:9; 116:12–14; Skutky 17:28) Kresťan bude pamätať na to, že znakom pravého kresťana je láska ku všetkým spoluveriacim, aj k tým, ktorí žijú v iných krajinách alebo patria k iným kmeňom. (Ján 13:34, 35; 1. Petra 2:17) Okrem toho nezabudne na biblické zásady, ktoré sú obsiahnuté v takých textoch, ako je Izaiáš 2:2–4; Matúš 26:52; Rimanom 12:18; 14:19; 2. Korinťanom 10:4 a Hebrejom 12:14.

Civilná služba

16. Akú nevojenskú službu požaduje cézar v niektorých krajinách od tých, ktorí neprijímajú vojenskú službu?

¹⁶ Sú však krajiny, kde štát pripúšťa, že niektorí jednotlivci môžu mať námietky proti vojenskej službe, hoci nepovoľuje výnimku pre náboženských služobníkov. Mnohé z týchto krajín robia opatrenia, aby takíto jednotlivci, ktorým to káže svedomie, neboli nútení konať vojenskú službu. Na niektorých miestach je požadovaná civilná služba, napríklad verejnoprospešná práca, pokladaná za nevojenskú služobnú povinnosť. Mohol by sa oddaný kresťan podujať na takú službu? Oddaný, pokrstený kresťan tu opäť bude musieť urobiť vlastné rozhodnutie na základe svojho biblicky školeného svedomia.

17. Existuje biblický precedens pre nevojenskú civilnú službu?

¹⁷ Zdá sa, že povinná služba sa vykonávala aj v biblických časoch. Jedna historická kniha uvádza: „Okrem daní a poplatkov vymáhaných od obyvateľov Judey tu bola aj robota [neplatená práca vyžadovaná verejnou autoritou]. Bolo to staroveké usporiadanie na Východe, ktoré ďalej zachovávali helenistické a rímske vrchnosti... Aj Nový Zákon sa zmieňuje o príkladoch roboty v Judei, a tak ukazuje, aká bola rozšírená. V súlade s týmto zvykom vojaci prinútili Šimona z Cyrene, aby niesol Ježišov kríž [mučenícky kôl] (Matúš 5:41; 27:32; Marek 15:21; Lukáš 23:26).“

18. Na akých nevojenských, nenáboženských druhoch verejnoprospešných služieb Jehovovi svedkovia často spolupracujú?

¹⁸ Podobne aj dnes štát alebo miestne vrchnosti vyžadujú od občanov v niektorých krajinách, aby sa podieľali na rôznych formách verejnoprospešných služieb. Niekedy je to preto, aby sa vykonala nejaká špeciálna úloha, ako je kopanie studní alebo stavba ciest; niekedy je to na báze pravidelnosti, napríklad týždenná účasť na udržiavaní ciest alebo na upratovaní škôl či nemocníc. Tam, kde takáto civilná služba slúži na dobro verejnosti a nie je spojená s falošným náboženstvom ani nejako inak neprijateľná svedomiu Jehovových svedkov, svedkovia často vyhovejú. (1. Petra 2:13–15) To obyčajne vedie k znamenitému svedectvu a niekedy to slúži na umlčanie tých, ktorí falošne obviňujú svedkov, že sú proti vláde. — Porovnaj Matúša 10:18.

19. Ako by mal kresťan pristupovať k tomu, keď ho cézar žiada, aby si určitý čas konal nevojenskú služobnú povinnosť?

¹⁹ Ale čo ak štát vyžaduje od kresťana, aby určitý čas vykonával civilnú službu, ktorá vyplýva zo služobnej povinnosti, pod nejakou civilnou správou? Tu kresťania opäť musia urobiť vlastné rozhodnutie založené na poučenom svedomí. „Všetci budeme stáť pred Božou sudcovskou stolicou.“ (Rimanom 14:10) Kresťania, od ktorých cézar niečo vyžaduje, by mali na modlitbách záležitosť preštudovať a rozjímať o nej.a Azda bude tiež múdre porozprávať sa o tejto záležitosti so zrelými kresťanmi v zbore. Potom bude nutné urobiť osobné rozhodnutie. — Príslovia 2:1–5; Filipanom 4:5.

20. Aké otázky a biblické zásady pomáhajú kresťanovi premýšľať o otázke nevojenskej civilnej služobnej povinnosti?

²⁰ Zatiaľ čo sa kresťania zaoberajú takýmto výskumom, budú zvažovať viacero biblických zásad. Pavol povedal, že musíme ‚poslúchať vlády a vrchnosti ako panovníkov, byť pripravení pre každé dobré dielo, byť rozumní a prejavovať miernosť v každom ohľade všetkým ľuďom‘. (Títovi 3:1, 2) Zároveň kresťania urobia dobre, keď preskúmajú navrhovanú civilnú prácu. Ak ju prijmú, budú schopní zachovať si kresťanskú neutralitu? (Micheáš 4:3, 5; Ján 17:16) Zaplietli by sa prostredníctvom nej do nejakého falošného náboženstva? (Zjavenie 18:4, 20, 21) Bránilo by im vykonávanie tejto práce v plnení kresťanských zodpovedností alebo by ich v tom nerozumne obmedzovalo? (Matúš 24:14; Hebrejom 10:24, 25) Na druhej strane, boli by počas vykonávania požadovanej služby schopní ďalej robiť duchovné pokroky, azda sa aj zúčastňovať služby celým časom? — Hebrejom 6:11, 12.

21. Ako by sa mal zbor pozerať na brata, ktorý rieši záležitosť nevojenskej civilnej služobnej povinnosti, a to bez ohľadu na jeho rozhodnutie?

²¹ Čo ak poctivé odpovede na takéto otázky vedú kresťana k záveru, že táto civilná služobná povinnosť je „dobré dielo“, ktoré môže vykonávať na základe poslušnosti voči vrchnostiam? Je to jeho rozhodnutie pred Jehovom. Vymenovaní starší a ďalší by mali plne rešpektovať svedomie tohto brata a ďalej ho považovať za kresťana, ktorý má dobrú povesť. Ak však kresťan cíti, že túto civilnú službu nemôže vykonávať, jeho postoj by mal byť takisto rešpektovaný. Aj on si zachováva dobrú povesť a mal by dostať láskyplnú podporu. — 1. Korinťanom 10:29; 2. Korinťanom 1:24; 1. Petra 3:16.

22. Čo budeme robiť ďalej v akejkoľvek situácii, do ktorej sa dostaneme?

²² Ako kresťania neprestaneme dávať „česť tomu, kto vyžaduje takú česť“. (Rimanom 13:7) Budeme si vážiť poriadok a snažiť sa byť pokojnými občanmi, ktorí dodržujú zákony. (Žalm 34:14) Môžeme sa dokonca modliť „za kráľov a za všetkých vo vysokom postavení“, keď sú títo muži vyzývaní, aby robili rozhodnutia, ktoré ovplyvňujú náš kresťanský život a dielo. Dúfame, že výsledkom nášho splácania cézarových vecí cézarovi bude to, že budeme môcť „ďalej žiť pokojným a tichým životom v plnej zbožnej oddanosti s vážnosťou“. (1. Timotejovi 2:1, 2) A predovšetkým budeme ďalej kázať dobré posolstvo o Kráľovstve ako o jedinej nádeji ľudstva a svedomito splácať Božie veci Bohu.

[Poznámka pod čiarou]

Vieš vysvetliť?

◻ Čo je prvoradým záujmom kresťana pri zachovávaní rovnováhy medzi vzťahom k cézarovi a k Jehovovi?

◻ Existuje niečo, čo dlhujeme Jehovovi a čo nikdy nemôžeme dať cézarovi?

◻ Čo patrí k veciam, ktoré správne dávame cézarovi?

◻ Aké biblické texty nám pomáhajú urobiť správne rozhodnutie vo veci povinnej vojenskej služby?

◻ Čo patrí k veciam, na ktoré treba pamätať, ak sme požiadaní o nevojenskú civilnú služobnú povinnosť?

◻ Čo budeme robiť ďalej, pokiaľ ide o Jehovu a o cézara?

[Obrázok na stranách 16, 17]

Apoštoli povedali pred Sanhedrinom: „Ako vládcu musíme viac poslúchať Boha ako ľudí“