Ako sa môžeme podnecovať k láske a k znamenitým skutkom?

„Dbajme jedni o druhých, aby sme sa podnecovali k láske a k znamenitým skutkom... povzbudzujme sa navzájom, a to tým viac, keď vidíte, že sa blíži ten deň.“ — HEBREJOM 10:24, 25.

 1, 2. a) Prečo bolo dôležité, že raní kresťania nachádzali útechu a povzbudenie, keď sa spolu stretávali? b) Aká Pavlova rada sa týkala potreby spoločných stretnutí?

STRETLI sa potajme, tiesniac sa za zamknutými dverami. Vonku všade číhalo nebezpečenstvo. Ich vodca, Ježiš, bol práve verejne popravený a predtým svojich nasledovníkov upozornil, že s nimi nebudú zaobchádzať lepšie ako s ním. (Ján 15:20; 20:19) No keď boli spolu a potichu sa rozprávali o ich milovanom Ježišovi, určite sa cítili aspoň bezpečnejšie.

² Ako roky plynuli, kresťania čelili všemožným skúškam a prenasledovaniu. Tak ako tí prví učeníci, aj oni čerpali útechu a povzbudenie zo spoločných stretnutí. Preto apoštol Pavol napísal v Hebrejom 10:24, 25: „Dbajme jedni o druhých, aby sme sa podnecovali k láske a k znamenitým skutkom, a neopúšťajme svoje zhromaždenia, ako to majú niektorí vo zvyku, ale povzbudzujme sa navzájom, a to tým viac, keď vidíte, že sa blíži ten deň.“

 3. Prečo by si povedal, že Hebrejom 10:24, 25 je viac než len príkaz, aby sa kresťania spolu stretávali?

³ Tieto slová znamenajú oveľa viac než len príkaz pokračovať v spoločných zhromaždeniach. Uvádzajú božsky inšpirovanú normu pre všetky kresťanské zhromaždenia — a vlastne i pre každú príležitosť, keď sa kresťania spolu stretnú. Dnes, keď jasne vidíme, ako sa blíži Jehovov deň, je vzhľadom na tlak a nebezpečenstvá tohto zlého systému naliehavejšie než kedykoľvek predtým, aby naše zhromaždenia boli ako bezpečný prístav, aby boli pre všetkých zdrojom sily a povzbudenia. Čo môžeme robiť, aby sme to zabezpečili? Pozorne preskúmajme Pavlove slová a položme si tri základné otázky: Čo znamená ‚dbať jedni o druhých‘? Čo znamená ‚podnecovať sa navzájom k láske a k znamenitým skutkom‘? A nakoniec, ako sa môžeme v týchto ťažkých časoch ‚navzájom povzbudzovať‘?

„Dbajme jedni o druhých“

 4. Čo znamená ‚dbať jedni o druhých‘?

⁴ Keď Pavol nabádal kresťanov, aby ‚dbali jedni o druhých‘, použil grécke sloveso katanoeo, ktoré je zosilnenou formou bežného výrazu „vnímať“. Theological Dictionary of the New Testament (Teologický slovník k Novému Zákonu) hovorí, že toto slovo znamená „zamerať celú svoju myseľ na nejaký objekt“. Podľa W. E. Vina to môže znamenať aj „plne chápať, dôkladne zvažovať“. Preto keď kresťania ‚dbajú jedni o druhých‘, dívajú sa nielen na povrch, ale používajú všetky svoje duševné schopnosti a snažia sa vidieť hlbšie. — Porovnaj Hebrejom 3:1.

 5. Čo patrí k hlbším črtám človeka, ktoré možno hneď nevidno, a prečo by sme o nich mali uvažovať?

⁵ Je potrebné, aby sme pamätali na to, že v človeku je oveľa viac než len to, čo možno odhalí povrchný pohľad na jeho výzor, na jeho skutky či na jeho osobnosť. (1. Samuelova 16:7) Pokojný výzor často skrýva hlboké city či príjemný zmysel pre humor. Okrem toho aj prostredie, z ktorého človek pochádza, môže byť veľmi rôznorodé. Niektorí zažili vo svojom živote hrozné skúšky; iní práve teraz znášajú situácie, ktoré si len ťažko dokážeme predstaviť. Často sa stáva, že naša podráždenosť pre nejakú zvláštnu črtu brata alebo sestry sa rozplynie, keď sa dozvieme viac o minulosti či okolnostiach toho človeka. — Príslovia 19:11.

 6. Akými spôsobmi sa môžeme navzájom lepšie spoznať a aké dobro by z toho mohlo vyplynúť?

⁶ To, samozrejme, neznamená, že by sme sa mali samozvane miešať do osobných záležitostí druhých. (1. Tesaloničanom 4:11) Určite sa však môžeme jeden o druhého osobne zaujímať. K tomu patrí viac než len pozdrav v sále Kráľovstva. Prečo by si si nevybral niekoho, koho by si rád lepšie spoznal, a neporozprával sa s ním pár minút pred zhromaždením alebo po zhromaždení? Ešte lepšie by bolo ‚ísť cestou pohostinnosti‘ a pozvať jedného či dvoch priateľov k sebe na nejaké jednoduché občerstvenie. (Rimanom 12:13) Prejavuj záujem. Počúvaj. Už len tým, že sa opýtame, ako niekto spoznal Jehovu a začal ho milovať, sa možno veľa dozvedieť. Ešte viac sa však môžeš dozvedieť, keď budeš s druhými spolupracovať v službe z domu do domu. Ak budeme takto dbať jedni o druhých, pomôže nám to pravým spôsobom spolucítiť čiže prejavovať empatiu. — Filipanom 2:4; 1. Petra 3:8.

‚Podnecujme sa navzájom‘

 7. a) Ako ľudí ovplyvňovalo Ježišovo učenie? b) Čím bolo jeho učenie také dynamické?

⁷ Keď dbáme jedni o druhých, sme lepšie pripravení na to, aby sme sa vzájomne podnecovali a pobádali k činnosti. V tomto smere zohrávajú rozhodujúcu úlohu najmä kresťanskí starší. O čase, keď Ježiš verejne hovoril, čítame: „Zástupy žasli nad jeho spôsobom vyučovania.“ (Matúš 7:28) Pri inej príležitosti dokonca aj niektorí vojaci, ktorí boli poslaní, aby ho zatkli, odišli a povedali: „Žiaden človek nikdy nehovoril ako tento.“ (Ján 7:46) Čo robilo Ježišovo učenie takým dynamickým? Prejavy plné emócií? Nie, Ježiš hovoril dôstojne. Vždy sa však snažil zasiahnuť srdcia svojich poslucháčov. Pretože dbal o ľudí, presne vedel, ako ich má podnecovať. Používal živé, jednoduché znázornenia, ktoré odzrkadľovali skutočnosti každodenného života. (Matúš 13:34) Podobne tí, ktorí majú pridelené úlohy na našich zhromaždeniach, by mali napodobňovať Ježiša vrúcnymi, nadšenými prejavmi, ktoré podnecujú. Podobne ako Ježiš sa môžeme snažiť nájsť také znázornenia, ktoré sú pre našich poslucháčov vhodné a zasiahnu ich srdcia.

 8. Ako Ježiš podnecoval príkladom a ako by sme ho mohli v tomto smere napodobňovať?

⁸ V službe nášmu Bohu sa všetci môžeme vzájomne podnecovať príkladom. Ježiš svojich poslucháčov určite podnecoval. Miloval dielo kresťanskej služby a vyzdvihoval túto službu. Hovoril, že je preňho ako pokrm. (Ján 4:34; Rimanom 11:13) Také nadšenie môže byť nákazlivé. Môžeš podobne dávať najavo svoju radosť zo služby? Podeľ sa s ostatnými v zbore o svoje dobré skúsenosti a starostlivo sa pritom vyhýbaj vystatovačnému tónu. Keď pozývaš druhých, aby s tebou spolupracovali, pouvažuj, či im môžeš pomôcť, aby nachádzali pravú radosť, keď hovoria druhým o našom Vznešenom Stvoriteľovi, Jehovovi. — Príslovia 25:25.

 9. a) Akým metódam podnecovania druhých by sme sa chceli vyhnúť a prečo? b) Čo by nás malo podnecovať k tomu, aby sme vynakladali svoje sily v službe Jehovovi?

⁹ Dávaj si však pozor, aby si nepodnecoval druhých nesprávnym spôsobom. Napríklad, mohli by sme v nich neúmyselne vyvolať pocit viny, že nerobia viac. Nechtiac by sme ich mohli zahanbiť, keby sme ich nepriaznivo porovnávali s tými, ktorých činnosť je viditeľnejšia, alebo by sme dokonca mohli vytvárať strnulé normy a podceňovať tých, ktorí ich nedosahujú. Ktorákoľvek z takýchto metód by mohla niekoho na chvíľu podnietiť k činnosti, ale Pavol nepísal: ‚Podnecujme k pocitom viny a k znamenitým skutkom.‘ Nie, musíme podnecovať k láske; potom budú skutky vychádzať z dobrej pohnútky. Nikto by nemal byť podnecovaný predovšetkým úvahami o tom, čo si o ňom budú myslieť ostatní v zbore, ak úplne nesplní ich očakávania. — Porovnaj 2. Korinťanom 9:6, 7.

10. Prečo by sme mali pamätať na to, že nie sme pánmi nad vierou iných?

¹⁰ Navzájom sa podnecovať neznamená ovládať jeden druhého. Apoštol Pavol napriek všetkej svojej autorite, ktorú dostal od Boha, pokorne pripomínal korintskému zboru: ‚Nie sme pánmi nad vašou vierou.‘ (2. Korinťanom 1:24) Ak si tak ako on pokorne uvedomujeme, že nie je našou úlohou určovať, koľko by druhí mali robiť v službe Jehovovi, ani usmerňovať ich svedomie v iných osobných rozhodnutiach, vyhneme sa tomu, že by sme sa stali „príliš spravodlivými“, neradostnými, strnulými, negatívnymi či zameriavajúcimi sa na pravidlá. (Kazateľ 7:16) Také vlastnosti nepodnecujú, ale utláčajú.

11. Čo podnecovalo k dávaniu príspevkov v čase stavby izraelského svätostánku a ako by to mohlo platiť na našu dobu?

¹¹ Chceme, aby sa všetko snaženie v Jehovovej službe dialo v takom istom duchu ako v starovekom Izraeli, keď boli potrebné dary na stavbu svätostánku. V 2. Mojžišovej 35:21 sa píše: „Potom prišli, každý, koho pobádalo jeho srdce a priniesli, každý, koho jeho duch podnecoval, Jehovov príspevok na dielo.“ Neboli nútení zvonku, ale boli pobádaní zvnútra, zo srdca. V hebrejčine sa tam doslovne píše, že „každý, koho srdce pozdvihlo“, dal také dary. (Kurzíva od nás.) Snažme sa teda pozdvihovať srdce jeden druhého, kedykoľvek sme spolu. Ostatné môže urobiť Jehovov duch.

„Povzbudzujme sa navzájom“

12. a) Aké významy môže mať grécke slovo prekladané slovom „povzbudiť“? b) Ako Jóbovi spoločníci zlyhali a Jóba nepovzbudili? c) Prečo by sme sa mali vyhnúť tomu, že by sme jeden druhého súdili?

¹² Keď Pavol písal, že by sme sa mali ‚navzájom povzbudzovať‘, použil tvar gréckeho slova parakaleo, ktoré môže znamenať aj ‚posilniť, potešiť‘. V gréckej Septuaginte bolo to isté slovo použité v Jóbovi 29:25, kde je Jób opísaný ako ten, kto utešuje trúchliacich. Iróniou je, že keď bol Jób sám v ťažkej skúške, žiadne také povzbudenie nedostal. Jeho traja „tešitelia“ boli takí zamestnaní tým, že ho súdili a karhali, že ho nechápali a necítili s ním. Dokonca v tom všetkom, čo hovorili, ani raz neoslovili Jóba menom. (Porovnaj Jóba 33:1, 31.) Je zjavné, že sa naňho dívali skôr ako na problém než ako na človeka. Nie div, že sklamaný Jób k nim zvolal: „Keby tak vaše duše boli tam, kde je moja duša“! (Jób 16:4) Podobne dnes, ak chceš niekoho povzbudiť, vcíť sa do jeho situácie. Nesúď. Rimanom 14:4 hovorí: „Ktože si ty, že súdiš domáceho sluhu iného? Svojmu vlastnému pánovi stojí alebo padá. Skutočne bude stáť, lebo Jehova ho môže postaviť.“

13, 14. a) O akej základnej pravde musíme presviedčať našich bratov a sestry, aby sme ich potešili? b) Ako anjel posilnil Daniela?

¹³ Jeden tvar slova parakaleo a jemu príbuzné podstatné meno sú preložené ako „utešiť“ a „útecha“ — v 2. Tesaloničanom 2:16, 17: „Navyše, kiež sám náš Pán Ježiš Kristus a Boh, náš Otec, ktorý nás miloval a dal nám večnú útechu a dobrú nádej nezaslúženou láskavosťou, uteší vaše srdce a upevní vás v každom dobrom skutku a slove.“ Všimni si, že Pavol spája myšlienku o utešení našich sŕdc so základnou pravdou, že Jehova nás miluje. Môžeme preto povzbudzovať a utešovať jeden druhého potvrdzovaním tejto dôležitej pravdy.

¹⁴ Pri jednej príležitosti, keď prorok Daniel mal desivé videnie, bol taký znepokojený, že povedal: „Moja vlastná dôstojnosť sa zmenila vo mne na skazu a neuchoval som si nijakú silu.“ Jehova poslal anjela, ktorý Danielovi niekoľkokrát pripomenul, že je v Božích očiach „veľmi žiaduci“. Aký to malo účinok? Daniel anjelovi povedal: ‚Posilnil si ma.‘ — Daniel 10:8, 11, 19.

15. Ako by si mali starší a cestujúci dozorcovia zachovávať rovnováhu medzi chválením a naprávaním?

¹⁵ To je ďalší spôsob povzbudzovania druhých. Pochváľ ich! Je veľmi ľahké skĺznuť k prejavovaniu kritického, drsného ducha. Pravda, niekedy môže byť nutné naprávanie, najmä zo strany starších a cestujúcich dozorcov. Tí však robia dobre, keď sú známi skôr tým, že vrúcne povzbudzujú, než tým, že majú sudcovský postoj.

16. a) Prečo pri povzbudzovaní skľúčených často nestačí len ich nabádať, aby robili viac v službe Jehovovi? b) Ako Jehova pomohol Eliášovi, keď bol skľúčený?

¹⁶ Najmä tí, ktorí sú skľúčení, potrebujú povzbudenie, a Jehova od nás ako od ich spolukresťanov očakáva, že budeme zdrojom pomoci — najmä ak sme starší. (Príslovia 21:13) Čo môžeme robiť? Odpoveď možno nebude taká jednoduchá ako len povedať im, aby robili viac v službe Jehovovi. Prečo? Pretože to by mohlo naznačiť, že sú skľúčení preto, že nerobia dosť. Ale zvyčajne to tak nie je. Prorok Eliáš bol raz tak veľmi skľúčený, že chcel zomrieť; a bolo to v čase, keď bol nesmierne zamestnaný službou Jehovovi. Ako s ním Jehova zaobchádzal? Poslal anjela, aby mu poskytol praktickú pomoc. Eliáš obnažil svoje srdce pred Jehovom a zdôveril sa mu, že sa cíti taký bezcenný ako jeho mŕtvi predkovia, že jeho dielo bolo márne a že je úplne sám. Jehova ho počúval a utešil ho prejavmi svojej moci, ktoré vzbudzovali bázeň, a uisteniami, že ani zďaleka nie je sám a že dielo, ktoré začal, bude dokončené. Okrem toho Jehova sľúbil, že dá Eliášovi spoločníka, ktorého má školiť a ktorý ho nakoniec vystrieda. — 1. Kráľov 19:1–21.

17. Ako by starší mohol povzbudiť niekoho, kto je na seba príliš tvrdý?

¹⁷ Aké to bolo povzbudzujúce! Kiež aj my podobne povzbudzujeme tých z nás, ktorí majú citové problémy. Snaž sa ich pochopiť tak, že ich budeš počúvať! (Jakub 1:19) Poskytni im biblickú útechu prispôsobenú ich individuálnym potrebám. (Príslovia 25:11; 1. Tesaloničanom 5:14) Aby starší povzbudili tých, ktorí sú k sebe príliš tvrdí, môžu im láskavo poskytnúť biblické dôkazy toho, že ich Jehova miluje a že si ich cení.a Rozhovor o výkupnom môže byť mocným prostriedkom na povzbudenie tých, ktorí sa cítia bezcenní. Tomu, kto je zarmútený z nejakého minulého hriechu, treba možno ukázať, že výkupné ho očistilo, ak naozaj robil pokánie a úplne sa odvrátil od každého takého konania. — Izaiáš 1:18.

18. Ako by malo byť použité učenie o výkupnom na povzbudenie toho, kto sa stal niečou obeťou, napríklad pri znásilnení?

¹⁸ Pravda, starší bude uvažovať o danom konkrétnom prípade, aby vyučoval správnym spôsobom. Zamysli sa nad týmto príkladom: Kristova výkupná obeť mala predobraz vo zvieracích obetiach mojžišovského Zákona, ktoré sa vyžadovali na zmierenie všetkých hriechov. (3. Mojžišova 4:27, 28) Neexistovala však žiadna požiadavka, ktorá by určovala, že obeť znásilnenia má predložiť takú obeť za hriech. Zákon hovoril, že jej ‚nesmú urobiť nič‘, čím by ju potrestali. (5. Mojžišova 22:25–27) Preto ak sa v súčasnosti stalo, že sestra bola napadnutá a znásilnená, a následkom toho sa cíti nečistá a bezcenná, bolo by vhodné zdôrazňovať jej potrebu výkupného na očistenie od toho hriechu? Určite nie. Ona nezhrešila, keď bola znásilnená. Zhrešil ten, kto ju znásilnil; on potrebuje byť očistený. Avšak láska, ktorú Jehova a Kristus prejavili poskytnutím výkupného, môže byť použitá ako dôkaz, že ona nie je v Božích očiach poškvrnená hriechom niekoho iného, ale že je pre Jehovu veľmi cenná a zostáva v jeho láske. — Porovnaj Marka 7:18–23; 1. Jána 4:16.

19. Prečo by sme nemali očakávať, že každé spoločenstvo s našimi bratmi a sestrami bude povzbudzujúce, a na čo by sme i tak mali byť odhodlaní?

¹⁹ Áno, v každej životnej situácii, v ktorej sa človek môže nachádzať, bez ohľadu na to, aké bolestné okolnosti možno zatieňujú jeho minulosť, mal by dokázať nájsť povzbudenie v zbore Jehovovho ľudu. A nájde ho, ak sa ako jednotlivci budeme snažiť dbať jedni o druhých, vzájomne sa podnecovať a povzbudzovať vždy, keď sa spolu stretávame. Keďže sme však nedokonalí, všetci v tom niekedy zlyhávame. To nutne vedie k tomu, že občas jeden druhého sklameme, ba dokonca i jeden druhému spôsobíme bolesť. Snaž sa nezameriavať na zlyhania druhých v tomto ohľade. Ak sa zameriavaš na nedostatky, riskuješ, že sa staneš príliš kritickým k zboru, a môžeš dokonca padnúť práve do toho osídla, ktorému vyhnúť sa nám Pavol tak horlivo chcel pomôcť — do osídla opúšťania našich zhromaždení. Kiež sa to nikdy nestane! A tak ako sa tento starý systém stáva stále nebezpečnejším a utláčajúcejším, my buďme zároveň pevne odhodlaní robiť, čo môžeme, aby naše spoločenstvo na zhromaždeniach bolo budujúce — a to tým viac, keď vidíme, že sa blíži Jehovov deň!

[Poznámka pod čiarou]

Ako by si odpovedal?

◻ Prečo je životne dôležité, aby v týchto posledných dňoch boli naše zhromaždenia a iné stretnutia povzbudzujúce?

◻ Čo znamená dbať jedni o druhých?

◻ Čo znamená podnecovať sa navzájom?

◻ Čo patrí k vzájomnému povzbudzovaniu sa?

◻ Ako by mohli byť povzbudení tí, ktorí sú skľúčení?

[Obrázok na strane 16]

Pohostinnosť nám pomáha lepšie sa navzájom spoznať

[Obrázok na strane 18]

Keď bol Eliáš skľúčený, Jehova ho láskavým spôsobom potešil