Čo nás podnecuje ustavične nasledovať Ježiša? Apoštol Pavol odpovedá: „Podnecuje nás Kristova láska.“ (2. Korinťanom 5:14) V tejto časti budeme uvažovať o Ježišovej láske k Jehovovi, k ľudstvu a k nám ako k jednotlivcom. Takáto úvaha môže byť pre nás mocným podnetom. Môže zapôsobiť na naše srdce a podnietiť nás konať – ešte plnšie nasledovať príklad nášho Pána.

1., 2. Čo odhalil apoštol Ján o poslednom večere, ktorý apoštoli strávili s Ježišom?

ZOSTARNUTÝ muž namáča pero do atramentu. V mysli mu víri množstvo spomienok. Jeho meno je Ján a je posledným žijúcim apoštolom Ježiša Krista. Tento teraz asi storočný muž sa vracia v spomienkach približne o sedem desaťročí späť k jednému nezabudnuteľnému večeru. Bol to posledný večer, ktorý spolu s ostatnými apoštolmi strávil s Ježišom, predtým než Ježiš zomrel. Pod vedením Božieho svätého ducha si Ján dokáže do najmenších detailov spomenúť na to, čo sa vtedy odohralo, a všetko zaznamenať.

² V ten večer sa Ježiš jasne vyjadril, že bude čoskoro usmrtený. Iba Ján nám zjavuje dôvod, prečo Ježiš povedal, že podstúpi takú strašnú smrť. Píše: „Aby svet videl, že milujem Otca, robím všetko tak, ako mi Otec prikázal. Vstaňte, poďme odtiaľto.“ (Ján 14:31)

3. Ako dával Ježiš najavo, že miluje Otca?

³ „Milujem Otca.“ Nič nebolo pre Ježiša dôležitejšie. To však neznamená, že dookola opakoval tieto slová. Text z Jána 14:31 je v skutočnosti jediným miestom v Biblii, kde Ježiš vyjadruje svoju lásku k Otcovi takýmto priamym spôsobom. Ježiš však žil v súlade s týmito slovami. Jeho láska k Jehovovi sa prejavovala každý deň. Jeho odvaha, poslušnosť, vytrvalosť, to všetko dokazovalo, že miluje Boha. Táto láska bola hybnou silou celej jeho služby.

4., 5. Aký druh lásky vyzdvihuje Biblia a čo môžeme povedať o Ježišovej láske k Jehovovi?

⁴ Dnes si niektorí ľudia myslia, že ak niekto dáva lásku najavo, je príliš mäkký. Možno si pri slove láska predstavia ľúbostnú poéziu a zamilované piesne, možno dokonca akési poblúznenie, ktoré sa niekedy spája s romantickou láskou. Biblia sa o romantickej láske zmieňuje, aj keď oveľa dôstojnejším spôsobom, než aký je bežný v súčasnosti. (Príslovia 5:15–21) Oveľa viac pozornosti však Božie Slovo venuje láske iného druhu – láske, ktorá nie je len vášňou či prchavým pocitom, ale ani suchým, čisto racionálnym prístupom k druhým. Je v nej zapojené aj srdce, aj myseľ. Takáto láska vyviera z najhlbšieho vnútra. Je vedená vznešenými zásadami, je s nimi v súlade a prejavuje sa pozitívnym konaním. Určite nie je prelietavá. „Láska nikdy nezlyháva,“ píše sa v Božom Slove. (1. Korinťanom 13:8)

⁵ Zo všetkých ľudí, ktorí kedy žili, Ježiš miloval Jehovu najviac. Nikto nedal lepší príklad v tom, ako žiť podľa slov, ktoré Ježiš citoval ako najväčšie zo všetkých Božích prikázaní: „Budeš milovať Jehovu, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou, celou svojou mysľou a celou svojou silou.“ (Marek 12:30) Ako si Ježiš vypestoval takú lásku k Bohu? Ako si ju udržiaval silnú, kým bol tu na zemi? A ako ho v tom môžeme napodobňovať?

To najstaršie a najsilnejšie puto lásky

6., 7. Ako vieme, že Príslovia 8:22–31 opisujú Božieho Syna, nielen múdrosť ako vlastnosť?

⁶ Spolupracoval si už niekedy s priateľom na nejakej úlohe a pritom si zistil, že sa z vás vďaka tomu stali lepší, dôvernejší priatelia? Taký príjemný zážitok nám môže pomôcť pochopiť, aká láska sa rozvinula medzi Jehovom a jeho jediným Synom. O Prísloviach 8:30 sme hovorili už neraz, ale pozrime sa teraz na tento text bližšie v rámci kontextu. Vo veršoch 22 až 31 nachádzame opis zosobnenej múdrosti. Ako vieme, že sa tieto slová vzťahujú na Božieho Syna?

⁷ V 22. verši múdrosť hovorí: „Jehova ma vytvoril na začiatku svojej stvoriteľskej činnosti, ako prvé zo svojich dávnych diel.“ Istotne tu nejde len o samotnú múdrosť, lebo táto vlastnosť nikdy nebola vytvorená. Nedá sa povedať, že v nejakom čase začala existovať, lebo Jehova existoval vždy a vždy bol múdry. (Žalm 90:2) Ale Boží Syn bol „prvorodený celého stvorenia“. On bol vytvorený, bol tým najskorším zo všetkých Jehovových činov. (Kolosanom 1:15) Tento Syn existoval ešte predtým, než boli vytvorené nebesia a zem, ako je to opísané v Prísloviach. A ako Slovo, Boží osobný Hovorca, dokonale vyjadroval Jehovovu múdrosť. (Ján 1:1)

8. Čo robil Syn počas svojej predľudskej existencie a o čom môžeme premýšľať, keď obdivujeme stvorenie?

⁸ Čo tento Syn robil počas toho nesmierne dlhého obdobia predtým, než prišiel na zem? V 30. verši čítame, že bol pri Bohu „zručným remeselníkom“. Čo to znamená? V Kolosanom 1:16 nachádzame vysvetlenie: „Prostredníctvom neho bolo stvorené všetko ostatné v nebi i na zemi... To všetko bolo stvorené prostredníctvom neho a pre neho.“ Teda Jehova, Stvoriteľ, používal svojho Syna, „zručného remeselníka“, pri tvorení všetkého ostatného – od duchovných tvorov v nebeskej ríši cez obrovský hmotný vesmír, zem s jej úžasnou rozmanitosťou rastlín a živočíchov až po vrchol pozemského stvorenia: ľudstvo. V určitých ohľadoch by sme spoluprácu medzi Otcom a Synom mohli prirovnať k spolupráci architekta a staviteľa, ktorého cieľom je premeniť architektov dômyselný návrh na skutočnosť. Keď žasneme nad nejakou stránkou stvorenia, vlastne tým prejavujeme uznanie Veľkému Architektovi. (Žalm 19:1) Ale môžeme si spomenúť aj na dlhodobú radostnú spoluprácu medzi Stvoriteľom a jeho „zručným remeselníkom“.

9., 10. a) Čo upevnilo puto medzi Jehovom a jeho Synom? b) Čo môže upevniť puto medzi tebou a tvojím nebeským Otcom?

⁹ Keď dvaja nedokonalí ľudia úzko spolupracujú, občas je pre nich ťažké spolu vyjsť. To však neplatí o Jehovovi a jeho Synovi! Syn pracoval so svojím Otcom nespočetné veky a „celý čas sa pred ním radoval“. (Príslovia 8:30) Áno, bol v spoločnosti svojho Otca veľmi rád a tento pocit bol obojstranný. Je prirodzené, že Syn sa stále viac podobal na svojho Otca, učil sa napodobňovať Božie vlastnosti. Niet sa preto čo čudovať, že medzi Otcom a Synom vzniklo také pevné puto! Právom ho možno označiť za najstaršie a najsilnejšie puto lásky v celom vesmíre.

¹⁰ Čo to však môže znamenať pre nás? Možno máš pocit, že ty si nikdy nebudeš môcť vytvoriť s Jehovom také puto. Je pravda, že nikto z nás nemá také vyvýšené postavenie, aké má Syn. Ale každý z nás má jednu pozoruhodnú príležitosť. Pamätaj, že Ježiša priblížila k jeho Otcovi ich spolupráca. Jehova nám s láskou ponúka príležitosť byť jeho „spolupracovníkmi“. (1. Korinťanom 3:9) Keď nasledujeme Ježišov príklad v službe, mali by sme mať vždy na pamäti, že sme Božími spolupracovníkmi. Tak bude puto lásky, ktoré nás spája s Jehovom, stále viac silnieť. Existuje nejaká väčšia výsada?

Ako si Ježiš udržiaval silnú lásku k Jehovovi

11. – 13. a) Prečo je dobré uvažovať o láske ako o niečom živom a ako si Ježiš v mladosti udržiaval silnú lásku k Jehovovi? b) Ako dával Boží Syn najavo záujem o vyučovanie od Jehovu predtým, než prišiel na zem, a aj neskôr, keď žil na zemi ako človek?

¹¹ V mnohých ohľadoch je užitočné, keď o láske vo svojom srdci uvažujeme ako o niečom živom. Podobne ako nádherná izbová rastlina potrebuje živiny a starostlivosť, aby rástla a aby sa jej darilo, aj naša láska potrebuje, aby sme ju živili a starali sa o ňu, ak má rásť a prekvitať. Ak ju zanedbávame a neživíme, slabne a napokon hynie. Ježiš nepovažoval svoju lásku k Jehovovi za samozrejmosť. Počas celého svojho pobytu na zemi sa usiloval, aby bola stále silná a rozvíjala sa. Pozrime sa, ako to robil.

¹² Zamysli sa opäť nad tým, ako sa mladý Ježiš vyjadril v chráme v Jeruzaleme. Spomeň si, čo povedal svojim rodičom, ktorí si oňho robili starosti: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že budem v dome svojho Otca?“ (Lukáš 2:49) Ako chlapec si Ježiš podľa všetkého nepamätal nič zo svojej predľudskej existencie. Napriek tomu bola jeho láska k Otcovi, Jehovovi, veľmi silná. Uvedomoval si, že ak človek miluje Boha, prirodzene to vedie k tomu, že ho chce uctievať. A tak žiadne miesto na zemi Ježiša nepriťahovalo viac ako dom jeho Otca, dom čistého uctievania. Túžil po tom, aby tam mohol byť, a nechcelo sa mu odtiaľ odísť. A nebol len pasívnym pozorovateľom. Túžil učiť sa o Jehovovi a vyjadrovať to, čo o ňom vedel. Tieto pocity uňho nevznikli, až keď mal dvanásť rokov, ani v tom veku nevyprchali.

¹³ Syn sa počas svojej predľudskej existencie dychtivo učil od svojho Otca. Proroctvo zaznamenané v Izaiášovi 50:4–6 odhaľuje, že Jehova sa svojmu Synovi zvlášť venoval, aby ho pripravil na úlohu Mesiáša. Syn prijímal toto poučovanie dychtivo aj napriek tomu, že sa pritom dozvedel aj o niektorých útrapách, ktoré mal zniesť ako Jehovov Pomazaný. Neskôr, keď prišiel na zem a dospel, stále túžil chodiť do domu svojho Otca a mať účasť na uctievaní a vyučovaní, ktoré podľa Jehovovej vôle v tomto dome prebiehalo. Preto sa Biblia zmieňuje o tom, že Ježiš verne chodil do chrámu a do synagógy. (Lukáš 4:16; 19:47) Ak chceme, aby bola naša láska k Jehovovi stále živá a aby sa rozvíjala, musíme usilovne chodiť na kresťanské zhromaždenia, na ktorých uctievame Jehovu a prehlbujeme si svoje poznanie o ňom a svoju vďačnosť k nemu.

14., 15. a) Prečo Ježiš vyhľadával samotu? b) Ako Ježišove modlitby k Otcovi odhaľujú dôvernosť a zároveň úctu?

¹⁴ Ježiš si udržiaval silnú lásku k Jehovovi aj tým, že sa pravidelne modlil. Hoci bol priateľský a spoločenský, je zaujímavé, že si cenil samotu. Napríklad v Lukášovi 5:16 je napísané: „Často chodieval na pusté miesta a modlil sa tam.“ A v Matúšovi 14:23 čítame: „Keď poslal zástup preč, vyšiel na vrch modliť sa. Zvečerilo sa a on tam bol sám.“ Ježiš pri týchto, ako aj pri ďalších príležitostiach vyhľadával samotu nie preto, že by bol samotár alebo že by nemal rád spoločnosť, ale preto, že chcel byť sám s Jehovom, chcel sa voľne rozprávať so svojím Otcom v modlitbe.

¹⁵ Keď sa modlil, niekedy používal vyjadrenie „Abba, Otče“. (Marek 14:36) V Ježišových dňoch bolo slovo „abba“ dôverným oslovením otca a používalo sa v rodine. Často to bolo jedno z prvých slov, ktoré dieťa vedelo povedať. No zároveň to bolo aj úctivé slovo. Teda hoci toto oslovenie odhaľovalo dôverný vzťah medzi Synom a jeho milovaným Otcom, zároveň vyjadrovalo hlbokú úctu k Jehovovej otcovskej autorite. Toto spojenie dôvernosti a úcty môžeme pozorovať vo všetkých Ježišových modlitbách. Napríklad Ján 17. kapitola obsahuje dlhú a vrúcnu modlitbu, ktorú Ježiš vyslovil v posledný večer svojho života na zemi. Uvažovať o tejto modlitbe je skutočne podnetné a je dôležité, aby sme Ježiša v tomto ohľade napodobňovali. Samozrejme, nie tým, že budeme opakovať jeho slová, ale tým, že budeme hľadať príležitosti, aby sme zo srdca hovorili s naším nebeským Otcom tak často, ako len môžeme. Keď to budeme robiť, naša láska k nemu bude stále živá a silná.

16., 17. a) Ako Ježiš slovne vyjadroval svoju lásku k Otcovi? b) Ako Ježiš vykreslil štedrosť a veľkorysosť svojho Otca?

¹⁶ Ako sme sa už zmienili, Ježiš neopakoval dookola slová „milujem Otca“. Mnohokrát však svoju lásku k Otcovi vyjadril slovne. Ako konkrétne? Ježiš povedal: „Verejne ťa chválim, Otče, Pane neba a zeme.“ (Matúš 11:25) Pri štúdiu druhej časti tejto knihy sme zistili, že Ježiš veľmi rád chválil svojho Otca tým, že pomáhal ľuďom spoznať ho. Napríklad prirovnal Jehovu k otcovi, ktorý tak veľmi túži odpustiť svojmu svojvoľnému synovi, že stále čaká na deň, keď sa mladík s kajúcnym postojom vráti. A keď ho potom z diaľky zbadá prichádzať, beží mu v ústrety a objíme ho. (Lukáš 15:20) Na koho by pri čítaní tejto biblickej pasáže hlboko nezapôsobil obraz Jehovovej lásky a ochoty odpustiť, ktorý tu Ježiš vykreslil?

¹⁷ Ježiš často chválil svojho Otca za jeho štedrosť a veľkorysosť. Na príklade nedokonalých rodičov ukázal, akí istí si môžeme byť, že náš Otec nám dá svätého ducha v takej miere, v akej ho potrebujeme. (Lukáš 11:13) Ježiš hovoril aj o nádeji, ktorú jeho Otec tak veľkoryso ponúka. S nadšením sa vyjadroval o svojej vlastnej nádeji, že sa vráti na miesto po boku svojho Otca v nebi. (Ján 14:28; 17:5) Svojim nasledovníkom povedal o nádeji, ktorú Jehova ponúka „malému stádu“ – budú prebývať v nebi a vládnuť spolu s mesiášskym Kráľom. (Lukáš 12:32; Ján 14:2) A zomierajúceho zločinca utešil nádejou na život v raji. (Lukáš 23:43) To, že takto hovoril o Otcovej veľkej štedrosti a veľkorysosti, mu nepochybne pomáhalo udržiavať si silnú lásku k Jehovovi. Mnohí Kristovi nasledovníci zistili, že nič neposilňuje ich lásku k Jehovovi a vieru v neho viac, než keď druhým hovoria o ňom a o nádeji, ktorú dáva ľuďom, ktorí ho milujú.

Budeš napodobňovať Ježišovu lásku k Jehovovi?

18. V akom najdôležitejšom ohľade máme nasledovať Ježiša a prečo tak odpovedáš?

¹⁸ Z toho všetkého, v čom máme nasledovať Ježiša, nič nie je dôležitejšie ako milovať Jehovu celým srdcom, dušou, mysľou a silou. (Lukáš 10:27) Ukazovateľom takejto lásky k Bohu nie je len to, ako intenzívne ju cítime, ale aj to, do akej miery ju prejavujeme skutkami. Ježiš sa neuspokojil len s tým, že cítil lásku k svojmu Otcovi, ani s tým, že povedal: „Milujem Otca.“ Vyjadril sa: „Aby svet videl, že milujem Otca, robím všetko tak, ako mi Otec prikázal.“ (Ján 14:31) Satan tvrdil, že žiaden človek nebude Jehovovi slúžiť z nesebeckej lásky. (Jób 2:4, 5) Aby Ježiš dal tú najlepšiu možnú odpoveď na Satanovo zlomyseľné osočovanie, odvážne sa podujal ukázať svetu, ako veľmi miluje svojho Otca. Bol poslušný až do tej miery, že sa vzdal svojho života. Budeš aj ty konať ako Ježiš? Ukážeš svetu, že naozaj miluješ Boha Jehovu?

19., 20. a) Aké dôležité dôvody máme na to, aby sme túžili byť pravidelne na kresťanských zhromaždeniach? b) Ako sa môžeme pozerať na naše osobné štúdium, rozjímanie a modlitbu?

¹⁹ Dávať najavo lásku k Bohu je v skutočnosti jednou z našich hlboko zakorenených duchovných potrieb. Preto Jehova zariadil, aby sme ho mohli uctievať spôsobom, vďaka ktorému môže byť naša láska k nemu ako k nášmu Otcovi živená a posilňovaná. Keď chodíš na kresťanské zhromaždenia, snaž sa stále si pripomínať, že si tam preto, aby si uctieval svojho Boha. Súčasťou tohto uctievania je aj to, že sa pripájaš k úprimnej modlitbe, spievaš piesne chvály, pozorne počúvaš a zapájaš sa, kedykoľvek je to možné. Takéto zhromaždenia ti tiež dávajú príležitosť povzbudzovať spolukresťanov. (Hebrejom 10:24, 25) Keď budeš pravidelne uctievať Jehovu na kresťanských zhromaždeniach, pomôže ti to, aby tvoja láska k nemu stále silnela.

²⁰ Niečo podobné možno povedať o osobnom štúdiu, rozjímaní a modlitbe. Pozeraj sa na tieto veci ako na spôsoby, ako byť s Jehovom osamote. Keď študuješ Božie písané Slovo a rozjímaš o ňom, Jehova ti odovzdáva svoje myšlienky. Keď sa modlíš, otváraš mu svoje srdce. Mysli na to, že modliť sa neznamená len prosiť Boha o niečo. Modlitba je aj príležitosť ďakovať Jehovovi za požehnania, ktoré si dostal, a chváliť ho za jeho úžasné diela. (Žalm 146:1) A ten najlepší spôsob, ako môžeš Jehovovi vyjadriť vďaku a dať mu najavo, že ho miluješ, je s radosťou a nadšením ho verejne chváliť.

21. Nakoľko dôležitá je láska k Jehovovi a o čom budeme uvažovať v ďalších kapitolách?

²¹ Láska k Bohu je kľúčom k tvojmu večnému šťastiu. Je práve tým, čo potrebovali Adam s Evou na to, aby obstáli v skúške poslušnosti – a práve tým, čo si nerozvíjali. Je tým najdôležitejším, čo potrebuješ, aby si obstál v akejkoľvek skúške viery, aby si odolal akémukoľvek pokušeniu, aby si zniesol akékoľvek súženie. Je samotnou podstatou nasledovania Ježiša. Samozrejme, láska k Bohu úzko súvisí s láskou k blížnemu. (1. Jána 4:20) V ďalších kapitolách sa budeme zaoberať tým, ako Ježiš dával najavo lásku k ľuďom. V nasledujúcej kapitole budeme uvažovať o tom, prečo tak veľa ľudí považovalo Ježiša za prístupného človeka.

1. – 3. Čo sa deje, keď rodičia prinášajú k Ježišovi svoje deti, a čo táto príhoda o Ježišovi odhaľuje?

JEŽIŠ si uvedomuje, že jeho život tu na zemi sa nezadržateľne chýli ku koncu. Ostáva mu už len niekoľko týždňov a treba toho ešte toľko urobiť! Zvestuje so svojimi apoštolmi v Perei, oblasti na východ od rieky Jordán. Postupujú smerom na juh, k Jeruzalemu, kde sa Ježiš zúčastní svojho posledného Pesachu, ktorý bude mať dramatický koniec.

² Po vážnom rozhovore s náboženskými vodcami vzniká okolo Ježiša menší rozruch. Ľudia k nemu prinášajú svoje deti. Sú očividne rôzneho veku, lebo kým Marek pri ich opise používa rovnaké slovo, aké použil už skôr na dvanásťročné dieťa, Lukáš používa výraz, ktorý môže byť preložený aj ako „nemluvňatá“. (Lukáš 18:15, Katolícky preklad; Marek 5:41, 42; 10:13) Je prirodzené, že tam, kde sú deti, je živo a rušno. Ježišovi učeníci hrešia rodičov – možno usudzujú, že ich Pán je príliš zaneprázdnený, než aby sa venoval deťom. Ako sa zachová Ježiš?

³ Keď vidí, čo sa deje, je rozhorčený. Na koho? Na deti? Na rodičov? Nie. Na svojich učeníkov! Hovorí: „Nechajte deti prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takým patrí Božie Kráľovstvo. Verte mi, kto neprijíma Božie Kráľovstvo tak ako dieťa, určite doň nevojde.“ Potom Ježiš berie deti „do náručia“ a žehná ich. (Marek 10:13–16) Markov spôsob vyjadrenia naznačuje, že Ježiš ich s láskou objíma, niektoré možno dokonca berie na ruky a pestuje. Je zrejmé, že Ježiš má deti rád. Ale z tejto správy sa o ňom dozvedáme aj niečo iné – je prístupný.

4., 5. a) Ako si môžeme byť istí, že Ježiš bol prístupný? b) Na aké otázky budeme hľadať odpoveď v tejto kapitole?

⁴ Ak by bol Ježiš odmeraný, chladný a pyšný, deti by sa k nemu istotne necítili priťahované, a aj ich rodičia by mali zábrany pristúpiť k nemu. Skús si tú situáciu predstaviť. Vidíš, ako sa rodičia radostne usmievajú, keď tento láskavý človek dáva najavo náklonnosť k ich deťom, keď dáva najavo, že deti sú v Božích očiach veľmi cenné, a keď ich žehná? Teda hoci Ježiš niesol na svojich pleciach tú najväčšiu zodpovednosť, stále zostával tým najprístupnejším zo všetkých ľudí.

⁵ Kto ešte vnímal Ježiša ako prístupného človeka? Vďaka akým črtám bol Ježiš taký prístupný? A ako sa môžeme naučiť byť v tomto ohľade ako on? To sa dozvieme ďalej.

Kto vnímal Ježiša ako prístupného človeka?

6. – 8. V spoločnosti akých ľudí sa Ježiš často zdržiaval a v čom sa jeho postoj k nim odlišoval od postoja náboženských vodcov?

⁶ Pri čítaní evanjelií možno žasneš nad tým, koľko ľudí sa nezdráhalo ísť za Ježišom. V spojitosti s ním často čítame o „veľkých zástupoch“. „Nasledovali ho veľké zástupy z Galiley.“ „Zhromaždili sa okolo neho veľké zástupy.“ „Zhromaždili sa k nemu veľké zástupy ľudí.“ „Sprevádzali ho veľké zástupy ľudí.“ (Matúš 4:25; 13:2; 15:30; Lukáš 14:25) Áno, okolo Ježiša bolo vždy veľké množstvo ľudí.

⁷ Väčšinou to boli obyčajní ľudia, ktorých náboženskí vodcovia s opovrhnutím označovali za „ľud zeme“. Farizeji a kňazi otvorene povedali: „Uveril len tento zástup, ktorý nepozná Zákon. Sú prekliati.“ (Ján 7:49) O tomto ich postoji svedčia aj neskoršie rabínske spisy. Mnohí náboženskí vodcovia sa na obyčajných ľudí pozerali ako na opovrhnutiahodných. Odmietali s nimi jesť, kupovať od nich, byť v ich spoločnosti. Niektorí dokonca tvrdili, že ľudia, ktorí neovládajú ústny zákon, nemajú nádej na vzkriesenie! Mnohí prostí ľudia sa týmto vodcom určite vyhýbali a nešli by za nimi s prosbou o pomoc či o radu. No Ježiš bol iný.

⁸ Ježiš rád trávil čas v spoločnosti obyčajných ľudí. Jedával s nimi, uzdravoval ich, vyučoval ich a poskytoval im nádej. Samozrejme, Ježiš bol realistický a uvedomoval si, že väčšina odmietne príležitosť slúžiť Jehovovi. (Matúš 7:13, 14) Napriek tomu sa na každého človeka pozeral s nádejou a v mnohých videl potenciál konať to, čo je správne. Aký to bol rozdiel oproti tým bezcitným kňazom a farizejom! No napodiv aj niektorí kňazi a farizeji išli za Ježišom a viacerí z nich sa zmenili a začali ho nasledovať. (Skutky 6:7; 15:5) A aj niektorí bohatí a mocní ľudia vnímali Ježiša ako prístupného človeka. (Marek 10:17, 22)

9. Prečo ženy považovali Ježiša za prístupného?

⁹ Ani ženy sa nezdráhali ísť za Ježišom. Určite sa často cítili ponižované pohŕdavým postojom náboženských vodcov. Rabíni boli vo všeobecnosti proti tomu, aby boli ženy vyučované. Okrem toho ženám nebolo dovolené svedčiť v právnych prípadoch. Ich svedectvo bolo považované za nedôveryhodné. Rabíni mali dokonca modlitbu, v ktorej ďakovali Bohu za to, že nie sú ženami! Ale z Ježiša ženy žiadne takéto pohŕdanie necítili. Mnohé z nich šli za ním, lebo túžili po tom, aby ich vyučoval. Napríklad Lazarova sestra Mária sa posadila pri Pánových nohách a dychtivo počúvala jeho slová, kým jej sestra Marta si robila prílišné starosti s prípravou jedla a pobehovala po dome. Ježiš pochválil Máriu za to, že si správne určila poradie hodnôt. (Lukáš 10:39–42)

10. Ako sa Ježiš odlišoval od náboženských vodcov v spôsobe, akým zaobchádzal s chorými?

¹⁰ Aj chorí sa v zástupoch hrnuli za Ježišom, hoci náboženskí vodcovia sa k nim často správali ako k vydedencom spoločnosti. Mojžišovský Zákon síce zo zdravotných dôvodov nariaďoval karanténu malomocných, ale neoprávňoval ľudí na to, aby boli bezcitní. (3. Mojžišova, 13. kapitola) V neskorších rabínskych pravidlách však bolo uvedené, že malomocní sú rovnako odporní ako výkaly. Niektorí náboženskí vodcovia išli až tak ďaleko, že do malomocných hádzali kamene, aby sa k nim náhodou nepriblížili! Je ťažké predstaviť si, ako by ľudia, s ktorými sa takto zaobchádzalo, mohli pozbierať odvahu a ísť za nejakým učiteľom, ale za Ježišom malomocní išli. Jeden z nich dal svoju vieru najavo známymi slovami: „Pane, keby si chcel, môžeš ma uzdraviť.“ (Lukáš 5:12) Ježišovou odpoveďou na túto prosbu sa budeme zaoberať v nasledujúcej kapitole. Nateraz postačí, keď povieme, že sotva by sme našli jasnejší dôkaz toho, že Ježiš bol prístupný.

11. Aký príklad ukazuje, že ľudia, ktorých ťažil pocit viny, sa nezdráhali prísť za Ježišom, a prečo je to dôležité?

¹¹ Aj tí, ktorí klesali pod ťarchou viny, bez zábran prichádzali za Ježišom. Zamysli sa napríklad nad tým, čo sa raz stalo, keď Ježiš jedol v dome istého farizeja. Do domu vošla žena, ktorá bola známa ako hriešnica, kľakla si k Ježišovým nohám a plakala, lebo sa cítila vinná. Jej slzy padali na Ježišove nohy a ona ich utierala svojimi vlasmi. Ježišov hostiteľ bol zhrozený a tvrdo Ježiša odsúdil za to, že tejto žene dovolil priblížiť sa. No Ježiš ju láskavo pochválil za jej úprimné pokánie a uistil ju o tom, že Jehova jej odpustil. (Lukáš 7:36–50) Dnes viac než kedykoľvek predtým potrebujú ľudia, ktorých ťaží pocit viny, cítiť, že sa nemusia báť prísť za tými, ktorí im môžu pomôcť napraviť si vzťah k Bohu! Vďaka čomu bol Ježiš taký prístupný?

Vďaka akým črtám bol Ježiš prístupný?

12. Prečo neprekvapuje, že Ježiš bol prístupný?

¹² Pamätaj na to, že Ježiš dokonale napodobňoval svojho milovaného nebeského Otca. (Ján 14:9) Biblia nám pripomína, že Jehova „nie je ďaleko od nikoho z nás“. (Skutky 17:27) Jehova, Boh ktorý „vypočúva modlitby“, je vždy prístupný svojim verným služobníkom i ďalším ľuďom, ktorí úprimne túžia nájsť ho a slúžiť mu. (Žalm 65:2) Len si to predstav – tá najmocnejšia a najdôležitejšia Bytosť vo vesmíre je zároveň aj najprístupnejšia! Aj Ježiš, podobne ako jeho Otec, miluje ľudí. V nasledujúcich kapitolách sa budeme zaoberať láskou, ktorú mal Ježiš hlboko v srdci. Ježiš bol však prístupný najmä preto, lebo lásku k ľuďom dával najavo. Rozoberme si teraz niektoré Ježišove črty, ktoré odhaľovali jeho lásku.

13. Ako môžu rodičia napodobňovať Ježiša?

¹³ Ľudia ľahko vycítili, že Ježiš sa o nich osobne zaujíma. A neprestal sa o nich zaujímať, ani keď bol pod tlakom. Ako sme to už mohli vidieť zo situácie, keď rodičia prinášali k Ježišovi svoje deti, Ježiš zostával prístupný aj vtedy, keď mal veľa práce a na jeho pleciach spočívala veľká zodpovednosť. Aký vynikajúci príklad pre rodičov! Vychovávať deti v dnešnom svete nie je vôbec ľahké. No je dôležité, aby deti cítili, že ich rodičia sú prístupní. Ak si rodič, istotne vieš, že sú situácie, keď máš príliš veľa práce, než aby si venoval svojmu dieťaťu pozornosť, ktorej sa dožaduje. Nemohol by si ho však napriek tomu ubezpečiť, že si naň urobíš čas, hneď ako to bude možné? Keď dodržíš slovo, tvoje dieťa sa naučí, že trpezlivosť prináša odmenu. Naučí sa tiež, že si vždy rád, keď za tebou príde, nech má akýkoľvek problém alebo starosť.

14. – 16. a) Aké okolnosti viedli Ježiša k tomu, že urobil svoj prvý zázrak, a prečo to bolo niečo podivuhodné? b) Čo prezrádza o Ježišovi jeho zázrak v Káne a čo sa z toho môžu naučiť rodičia?

¹⁴ Ježiš dával ľuďom najavo, že ich starosti mu nie sú ľahostajné. Napríklad zamysli sa nad prvým zázrakom, ktorý Ježiš urobil. Bol na svadobnej hostine v galilejskom meste Kána. Vznikla tam jedna nepríjemná situácia – minulo sa víno! Ježišova matka Mária povedala svojmu synovi, čo sa stalo. Čo Ježiš urobil? Dal naplniť vodou šesť veľkých kamenných nádob. Keď z nich starejší ochutnal, zistil, že je v nich vynikajúce víno! Bol to len nejaký šikovný trik? Nie, išlo naozaj o „vodu premenenú na víno“. (Ján 2:1–11) Už od dávnych čias ľudia snívali o tom, ako by sa dala nejaká vec premeniť na inú. Po stáročia sa muži nazývaní alchymisti pokúšali premeniť olovo na zlato. Nikdy sa im to nepodarilo – hoci olovo a zlato sú v podstate dosť podobné prvky.a A ako je to s vodou a vínom? Z chemického hľadiska je voda veľmi jednoduchá látka. Je to zlúčenina dvoch základných prvkov. Naproti tomu víno obsahuje takmer tisíc zložiek, z ktorých mnohé sú zložité zlúčeniny! Prečo Ježiš urobil taký podivuhodný skutok, keď išlo o takú triviálnu vec, akou bol nedostatok vína na svadobnej hostine?

¹⁵ Pre nevestu a ženícha to nebola triviálna vec. Na Blízkom východe sa v staroveku považovalo za nesmierne dôležité prejaviť pozvaným hosťom pohostinnosť. Keby na svadobnej hostine došlo víno, nevesta a ženích by zažili veľkú hanbu, čo by vrhlo tieň na ich svadobný deň a pokazilo by im to spomienky. Znepokojovalo ich to, a preto to nebolo ľahostajné ani Ježišovi. A tak s tým niečo urobil. Chápeš, prečo sa ľudia obracali na Ježiša so svojimi starosťami?

¹⁶ Rodičia sa z toho opäť môžu naučiť niečo užitočné. Čo ak za tebou príde tvoje dieťa s tým, že ho niečo veľmi trápi? Možno máš chuť odbiť ho, lebo sa ti jeho starosti zdajú triviálne. Možno ti je dokonca do smiechu. V porovnaní s tvojimi ťažkosťami sa problém tvojho dieťaťa môže zdať skutočne nevýznamný. Ale uvedom si, že tvoje dieťa ho za bezvýznamný nepovažuje! Ak to trápi niekoho, koho tak veľmi miluješ, nemalo by to rovnako trápiť aj teba? Keď dáš svojmu dieťaťu najavo, že jeho problémy ti nie sú ľahostajné, nebude mať problém prísť za tebou s čímkoľvek, čo ho znepokojuje.

17. Aký príklad miernosti dal Ježiš a prečo je táto vlastnosť prejavom vnútornej sily?

¹⁷ Ako sme hovorili už v tretej kapitole, Ježiš bol mierny a pokorný. (Matúš 11:29) Miernosť je nádherná vlastnosť, je to mocný prejav toho, že je niekto pokorný v srdci. Miernosť je súčasťou ovocia Božieho svätého ducha a je spojená s múdrosťou od Boha. (Galaťanom 5:22, 23; Jakub 3:13) Ježiš sa ovládal aj vtedy, keď ho veľmi provokovali. Jeho miernosť určite nebola prejavom slabosti. Jeden učenec o tejto vlastnosti povedal, že sa vyznačuje jemnosťou, ale „za touto jemnosťou je sila ocele“. Je to tak – často potrebujeme veľkú silu, aby sme sa ovládli a zaobchádzali s druhými s miernosťou. Ale keď sa budeme usilovať a Jehova požehná naše úsilie, budeme schopní napodobňovať Ježiša v prejavovaní miernosti a staneme sa prístupnejšími ľuďmi.

18. Z akých príkladov vidno, že Ježiš bol rozumný, a prečo táto vlastnosť podľa teba robí niekoho príťažlivým pre druhých?

¹⁸ Ježiš bol rozumný. Keď bol v Týre, prišla za ním nejaká žena, lebo jej dcéra bola „posadnutá démonom“. Tromi rôznymi spôsobmi Ježiš naznačil, že nemieni urobiť to, čo od neho žiada. Najprv jej neodpovedal, potom jej uviedol dôvod, pre ktorý by to nemal urobiť, a napokon jej to objasnil na jednom prirovnaní. Vystupoval však odmerane, neústupčivo? Naznačil jej, že si zahráva s ohňom, keď si dovoľuje protirečiť takému významnému človeku? Nie, táto žena zjavne cítila, že môže k Ježišovi pristupovať bez obáv. Nielenže ho prosila o pomoc, ale nevzdávala sa, aj keď sa zdalo, že jej nechce pomôcť. Ježiš videl, že ju k vytrvalosti podnecuje pozoruhodná viera, a uzdravil jej dcéru. (Matúš 15:22–28) Je isté, že Ježišova rozumnosť, ochota počúvať a tiež ustúpiť, keď to bolo vhodné, ľudí nesmierne priťahovala.

Si prístupný?

19. Ako môžeme zistiť, či sme skutočne prístupní?

¹⁹ Ľudia si radi o sebe myslia, že sú prístupní. Niektorí, ktorí majú zodpovedné postavenie, napríklad radi hovoria, že u nich sú dvere vždy otvorené, že ich podriadení za nimi môžu kedykoľvek s čímkoľvek prísť. Biblia však uvádza silné upozornenie: „Mnohí ľudia sa chvália, ako druhých verne milujú, ale kto nájde človeka, ktorý je naozaj verný?“ (Príslovia 20:6) Je veľmi ľahké tvrdiť, že sme prístupní, ale naozaj verne napodobňujeme túto stránku Ježišovej lásky? Odpoveď na túto otázku možno nezávisí ani tak od toho, ako sa vidíme my sami, ako od toho, ako nás vidia iní. Pavol povedal: „Nech všetci ľudia vidia, že ste rozumní.“ (Filipanom 4:5) Každý z nás urobí dobre, keď si položí otázku: „Ako ma vnímajú druhí? Akú mám povesť?“

20. a) Prečo je dôležité, aby boli kresťanskí starší prístupní? b) Prečo by sme mali byť rozumní v tom, čo očakávame od starších v zbore?

²⁰ Zvlášť starší v kresťanskom zbore sa usilujú byť prístupnými ľuďmi. Úprimne túžia byť takými ľuďmi, akí sú opísaní v Izaiášovi 32:1, 2: „Každý z nich bude ako úkryt pred vetrom, ako skrýša pred lejakom, ako potoky plné vody vo vyprahnutom kraji, ako tieň mohutnej skaly v bezvodnej krajine.“ Starší môže poskytovať druhým takúto ochranu, osvieženie a úľavu, len ak je stále prístupný. Samozrejme, to nie je vždy ľahké, keďže starší nesú v tejto náročnej dobe na svojich pleciach veľkú zodpovednosť. Usilujú sa však, aby napriek tomu nikdy nevytvárali dojem, že toho majú príliš veľa, než aby sa starali o potreby Jehovových oviec. (1. Petra 5:2) Ostatní v zbore sa zase usilujú byť rozumní v tom, čo od takýchto verných mužov očakávajú, a prejavujú pokorného ducha a tiež ducha spolupráce. (Hebrejom 13:17)

21. Čo môžu rodičia robiť, aby sa deti nebáli s čímkoľvek za nimi prísť, a o čom budeme uvažovať v nasledujúcej kapitole?

²¹ Rodičia sa usilujú, aby ich deti vždy cítili, že sú prístupní. Veď ide o veľa! Chcú, aby ich deti vedeli, že sa nemusia báť zdôveriť otcovi alebo mame. Kresťanskí rodičia preto dávajú pozor, aby boli mierni a rozumní a aby nereagovali prehnane, keď sa dieťa prizná, že urobilo niečo zlé, alebo keď si uňho všimnú nejaké nesprávne zmýšľanie. Rodičia, ktorí trpezlivo vychovávajú svoje deti, sa tiež snažia udržiavať otvorenú komunikáciu. Áno, všetci chceme byť stále prístupní tak ako Ježiš. V nasledujúcej kapitole budeme uvažovať o Ježišovom úprimnom súcite – jednej z najdôležitejších vlastností, ktoré ho robili prístupným človekom.

1. – 3. a) Ako Ježiš reaguje, keď ho dvaja slepí žobráci úpenlivo prosia o pomoc? b) Čo sa myslí vyjadrením, že Ježišovi „ich prišlo ľúto“? (Pozri poznámku pod čiarou.)

PRI ceste hneď za Jerichom sedia dvaja slepí muži. Chodia sem každý deň. Vždy si sadajú na miesto, kade chodieva veľa ľudí, a prosia o almužnu. Dnes však zažijú niečo, čo dramaticky zmení ich život.

² Zrazu počujú nejaký rozruch. Keďže nemôžu vidieť, o čo ide, jeden z nich sa pýta, čo ten rozruch znamená, a ľudia v jeho blízkosti mu odpovedajú: „Ježiš Nazaretský ide okolo!“ Ježiš poslednýkrát putuje do Jeruzalema. Nie je však sám – nasledujú ho veľké zástupy. Keď sa žobráci dozvedajú, kto ide okolo, začnú na seba upozorňovať tým, že kričia: „Pane, Syn Dávidov, zľutuj sa nad nami!“ Ľuďom v dave sa to nepáči a prikazujú žobrákom, aby boli ticho, ale títo muži sú zúfalí, a tak nemôžu mlčať.

³ Ježiš napriek hučaniu zástupu počuje ich krik. Čo urobí? Ťaží ho veľa vecí, ktoré zamestnávajú jeho myseľ. Má pred sebou posledný týždeň svojho pozemského života. Vie, že v Jeruzaleme ho čaká utrpenie a krutá smrť. Napriek tomu neprehliada vytrvalé volanie o pomoc. Zastavuje sa a žiada, aby k nemu tých mužov priviedli. Muži ho úpenlivo prosia: „Pane, nech sa nám otvoria oči.“ „Ježišovi ich prišlo ľúto“, dotýka sa ich očí a oni znovu vidia.a Bez otáľania Ježiša nasledujú. (Lukáš 18:35–43; Matúš 20:29–34)

4. Ako Ježiš naplnil proroctvo, že bude „mať súcit so slabými“?

⁴ To nebol ojedinelý prípad. Mnohé situácie a mnohé okolnosti sa hlboko dotkli Ježišovho srdca a podnietili ho prejaviť súcit. Biblické proroctvo predpovedalo, že bude „mať súcit so slabými“. (Žalm 72:13) Presne ako to bolo predpovedané, Ježiš bol vnímavý na pocity druhých. Iniciatívne ľuďom pomáhal. Súcit ho tiež podnecoval zvestovať. Pozrime sa, ako evanjeliá odhaľujú nežný súcit, ktorý sa skrýval za Ježišovými slovami a skutkami, a zamyslime sa nad tým, ako môžeme Ježiša v prejavovaní súcitu napodobňovať.

Ohľaduplný k pocitom druhých

5., 6. Aké príklady ukazujú, že Ježiš bol empatickým človekom?

⁵ Ježiš bol človekom hlbokej empatie. Vedel sa vžiť do pocitov trpiacich a súcitil s nimi. I keď nebol v rovnakej situácii ako oni, skutočne cítil ich bolesť vo svojom srdci. (Hebrejom 4:15) Keď uzdravil ženu, ktorá dvanásť rokov trpela krvácaním, opísal jej stav ako „vysiľujúcu chorobu“, a tak uznal, že táto choroba jej spôsobovala veľké fyzické i duševné utrpenie. (Marek 5:25–34) Keď videl Máriu a ľudí, ktorí s ňou oplakávali mŕtveho Lazara, ich žiaľ ho tak hlboko zasiahol, že vo svojom vnútri pocítil znepokojenie. Hoci vedel, že Lazara vzkriesi, tak ho to zarmútilo, že sa mu oči zaliali slzami. (Ján 11:33, 35)

⁶ Pri inej príležitosti prišiel za Ježišom jeden malomocný a úpenlivo ho prosil: „Keby si chcel, môžeš ma uzdraviť.“ Ako na to zareagoval Ježiš – dokonalý človek, ktorý nikdy v živote nebol chorý? „Ježišovi ho prišlo ľúto.“ (Marek 1:40–42) Potom urobil niečo mimoriadne. Vedel, že malomocní sú podľa Zákona nečistí a nesmú sa stýkať s inými ľuďmi. (3. Mojžišova 13:45, 46) A určite bol schopný vyliečiť tohto muža bez akéhokoľvek fyzického kontaktu. (Matúš 8:5–13) Rozhodol sa však inak – vystrel k malomocnému ruku, dotkol sa ho a povedal: „Chcem, buď uzdravený!“ Malomocenstvo okamžite zmizlo. Aký nežný súcit Ježiš prejavil!

7. Čo nám môže pomôcť rozvíjať si empatiu a ako možno túto vlastnosť prejaviť?

⁷ Ako od kresťanov sa od nás očakáva, že budeme Ježiša v prejavovaní empatie napodobňovať. Biblia nás nabáda, aby sme prejavovali „súcit“.b (1. Petra 3:8) Pochopiť pocity niekoho, kto trpí chronickou chorobou či depresiou, nemusí byť ľahké, najmä ak sme také ťažkosti nezažili na vlastnej koži. Pamätaj však, že empatia nezávisí od toho, či sme niečo podobné zažili, alebo nie. Ježiš prejavoval empatiu chorým, hoci sám nikdy nebol chorý. Teda ako si môžeme rozvíjať empatiu? Tak, že budeme trpezlivo počúvať, keď si človek, ktorý trpí, otvorí pred nami srdce a začne nám rozprávať o svojich pocitoch. Mohli by sme si položiť otázku: Ako by som sa asi cítil ja na jeho mieste? (1. Korinťanom 12:26) Keď sa naučíme byť vnímaví na pocity druhých, pomôže nám to utešovať skľúčených. (1. Tesaloničanom 5:14) Niekedy sa empatia neprejaví len slovami, ale aj slzami. „Plačte s tými, ktorí plačú,“ píše sa v Rimanom 12:15.

8., 9. Ako Ježiš dával najavo, že berie ohľad na pocity druhých?

⁸ Ježiš bol ohľaduplný voči iným a svojím konaním dával najavo, že berie ohľad na ich pocity. Spomeň si na situáciu, keď k Ježišovi priviedli muža, ktorý bol hluchý a nevedel dobre rozprávať. Ježiš zjavne vycítil, že ten človek je celý nesvoj, a tak urobil niečo, čo bežne nerobieval, keď uzdravoval ľudí: „Vzal ho nabok od zástupu.“ Potom ho uzdravil v pokoji, mimo upretých pohľadov ľudí. (Marek 7:31–35)

⁹ Podobnú ohľaduplnosť Ježiš prejavil v situácii, keď k nemu ľudia priviedli slepého muža a prosili ho, aby ho uzdravil. Ježiš „vzal slepého za ruku a vyviedol ho z dediny“. Potom tohto muža uzdravil, nie však naraz, ale postupne. To pravdepodobne umožnilo, aby si mozog a oči tohto muža pomaly privykli na silné svetlo a zložitý svet okolo neho. (Marek 8:22–26) Akú ohľaduplnosť Ježiš prejavil!

10. Akými spôsobmi môžeme dávať najavo, že berieme ohľad na pocity druhých?

¹⁰ Ako od Ježišových nasledovníkov sa od nás očakáva, že budeme brať ohľad na pocity druhých. Preto sa snažíme hovoriť uvážlivo a pamätať na to, že bezmyšlienkovitými slovami by sme mohli zraniť niečie city. (Príslovia 12:18; 18:21) Drsné slová, znevažujúce poznámky a uštipačný sarkazmus nepatria do úst kresťanov, ktorí sú vnímaví na pocity iných. (Efezanom 4:31) Starší, ako môžete dávať najavo, že beriete ohľad na pocity druhých? Keď niekomu dávate radu, zjemnite svoje slová láskavosťou. Tak svojmu poslucháčovi umožníte zachovať si dôstojnosť. (Galaťanom 6:1) Rodičia, ako môžete dať najavo, že beriete ohľad na pocity svojich detí? Keď svoje dieťa usmerňujete, snažte sa to robiť tak, aby sa necítilo zbytočne zahanbené. (Kolosanom 3:21)

Iniciatívne pomáhal druhým

11., 12. Ktoré správy z Biblie ukazujú, že Ježiša nemusel nikto žiadať, aby druhým prejavil súcit?

¹¹ Ježiš súcitne pomáhal ľuďom nielen vtedy, keď ho o to niekto žiadal. A je to aj logické, veď súcit nevedie človeka k pasivite, ale k aktivite. Preto neprekvapuje, že nežný súcit podnecoval Ježiša, aby iniciatívne pomáhal druhým. Napríklad keď s ním bol veľký zástup už tri dni a tí ľudia nemali čo jesť, nikto nemusel Ježišovi hovoriť, že sú hladní, ani mu naznačovať, že by s tým mal niečo urobiť. Zo správy sa dozvedáme: „Ježiš zavolal učeníkov a povedal: ‚Je mi týchto ľudí ľúto, lebo sú so mnou už tri dni a nemajú nič na jedenie. Nechcem ich poslať preč hladných, lebo by sa mohli cestou vyčerpať.‘“ Potom čisto z vlastnej iniciatívy zástup zázračne nasýtil. (Matúš 15:32–38)

¹² Zamysli sa aj nad ďalšou správou. Stalo sa to v roku 31 n. l. Ježiš sa blížil k mestu Nain, keď sa mu naskytol smutný pohľad. Z mesta vychádzal pohrebný sprievod, ktorý mieril pravdepodobne k neďalekým hrobkám na úbočí, aby pochoval „jediného syna ženy, ktorá bola vdova“. Dokážeš si predstaviť, aká bolesť napĺňala srdce tejto matky? Išla pochovať svojho jediného syna a nemala manžela, ktorý by jej pomohol niesť žiaľ. Medzi všetkými tými ľuďmi, ktorí kráčali v sprievode, Ježiš uvidel práve túto, teraz už bezdetnú vdovu. To, čo videl, ho hlboko zasiahlo – áno, „prišlo mu jej ľúto“. Nikto ho nemusel o nič prosiť. Súcit, ktorý cítil v srdci, ho podnietil ujať sa iniciatívy. A tak „pristúpil k máram a dotkol sa ich“ a priviedol mladého muža k životu. Čo urobil potom? Ježiš od tohto mladého muža nechcel, aby sa pripojil k veľkému zástupu, ktorý ho sprevádzal. „Ježiš ho vrátil matke“, aby opäť žili ako rodina, a tak zabezpečil, aby sa mal o túto vdovu kto postarať. (Lukáš 7:11–15)

13. Ako môžeme napodobňovať Ježiša v tom, ako prejavoval vhodnú iniciatívu a pomáhal ľuďom, ktorí to potrebovali?

¹³ Ako môžeme nasledovať Ježišov príklad? Samozrejme, nemôžeme sa niekomu zázračne postarať o jedlo a nemôžeme ani priviesť mŕtveho k životu. Môžeme však napodobňovať Ježiša tým, že budeme iniciatívne pomáhať ľuďom, ktorí potrebujú pomoc. Niektorý zo spoluveriacich možno utrpel vážnu finančnú stratu alebo prišiel o prácu. (1. Jána 3:17) Nejaká vdova možno naliehavo potrebuje doma niečo opraviť. (Jakub 1:27) Možno vieme o rodine, v ktorej niekto zomrel, a pozostalí potrebujú útechu alebo nejakú praktickú pomoc. (1. Tesaloničanom 5:11) Ak niekto skutočne potrebuje pomoc, nemusíme čakať, kým o ňu budeme požiadaní, môžeme mu ju ponúknuť sami. (Príslovia 3:27) Súcit nás podnieti prejaviť vhodnú iniciatívu a pomôcť podľa toho, ako nám to naše okolnosti umožňujú. Nikdy nezabudni na to, že aj malá láskavosť či niekoľko utešujúcich slov vyslovených zo srdca môže byť mocným prejavom súcitu. (Kolosanom 3:12)

Súcit ho podnecoval zvestovať

14. Prečo bolo zvestovanie dobrej správy pre Ježiša prvoradé?

¹⁴ Ako sme videli v druhej časti tejto knihy, Ježiš dal vynikajúci príklad vo zvestovaní dobrej správy. Povedal: „Musím oznamovať dobrú správu o Božom Kráľovstve... lebo na to som bol poslaný.“ (Lukáš 4:43) Prečo bola preňho táto práca prvoradá? Predovšetkým preto, lebo miloval Boha. Ale mal na to aj iný dôvod: Vrúcny súcit ho podnecoval reagovať na duchovné potreby iných. Uspokojovanie duchovného hladu iných bol ten najdôležitejší zo všetkých spôsobov, ako prejavoval súcit. Pouvažujme o dvoch príhodách, z ktorých je zjavné, ako sa Ježiš pozeral na ľudí, ktorým zvestoval. To nám pomôže preskúmať naše vlastné pohnútky, ktoré nás vedú k zvestovaniu.

15., 16. Opíš dve príhody, z ktorých je zjavné, ako sa Ježiš pozeral na ľudí, ktorým zvestoval.

¹⁵ V roku 31 n. l., keď sa Ježiš veľmi namáhal v službe už asi dva roky, rozšíril svoju službu tým, že sa „vydal na cestu po všetkých mestách a dedinách“ v Galilei. Z toho, čo videl, ho bolelo srdce. Apoštol Matúš o tom podáva správu: „Keď videl zástupy, bolo mu ich ľúto, lebo boli zúbožení a bezradní ako ovce bez pastiera.“ (Matúš 9:35, 36) Ježiš súcitil s obyčajnými ľuďmi. Jasne si uvedomoval ich úbohý duchovný stav. Vedel, že práve tí, ktorí by ich mali pásť – náboženskí vodcovia –, s nimi zle zaobchádzajú a úplne ich zanedbávajú. Ježiš, podnietený hlbokým súcitom, vynakladal veľké úsilie na to, aby sa k ľuďom dostal s posolstvom nádeje. Nič nepotrebovali viac než dobrú správu o Božom Kráľovstve.

¹⁶ Niečo podobné sa udialo o niekoľko mesiacov neskôr, v roku 32 n. l., keď sa blížil Pesach. Vtedy Ježiš s apoštolmi nastúpili do člna a plavili sa cez Galilejské more, aby našli pokojné miesto, kde by si mohli oddýchnuť. Ale zástup ľudí utekal po pobreží a prišiel na druhú stranu skôr ako čln. Ako Ježiš zareagoval? „Keď Ježiš vystupoval z člna, uvidel veľký zástup ľudí a prišlo mu ich ľúto, lebo boli ako ovce bez pastiera. A začal ich učiť mnohé veci.“ (Marek 6:31–34) Ježišovi ich opäť „prišlo ľúto“ pre ich biedny duchovný stav. Duchovne hladovali a boli ponechaní sami na seba tak ako „ovce bez pastiera“. Ježiša podnecoval zvestovať súcit, nielen pocit povinnosti.

17., 18. a) Čo nás podnecuje zvestovať? b) Ako si môžeme rozvíjať súcit k druhým?

¹⁷ Čo nás ako Ježišových nasledovníkov podnecuje zvestovať? Ako sme videli v deviatej kapitole tejto knihy, máme poverenie, zodpovednosť zvestovať a robiť učeníkov. (Matúš 28:19, 20; 1. Korinťanom 9:16) Ale našou pohnútkou k tejto práci nesmie byť len pocit povinnosti. Zvestovať dobrú správu o Kráľovstve by sme mali predovšetkým z lásky k Jehovovi. Okrem toho by našou pohnútkou mal byť aj súcit s tými, ktorí nemajú rovnaké presvedčenie ako my. (Marek 12:28–31) Ako si môžeme rozvíjať súcit?

¹⁸ Mali by sme sa na ľudí pozerať tak, ako sa na nich pozeral Ježiš – ako na takých, ktorí sú „zúbožení a bezradní ako ovce bez pastiera“. Predstav si, že nájdeš jahniatko, ktoré je beznádejne stratené. Pretože nemá pastiera, ktorý by ho viedol k zeleným pastvinám a k vode, toto úbohé stvorenie je vyhladované a smädné. Nepocítil by si k nemu v srdci súcit? Neurobil by si všetko, čo je v tvojich silách, aby si ho nakŕmil a napojil? Tomuto jahniatku sa podobajú mnohí ľudia, ktorí ešte neboli oboznámení s dobrou správou. Keďže ich falošní náboženskí pastieri ich zanedbávajú, sú duchovne hladní a smädní a nemajú skutočnú nádej do budúcnosti. My však máme presne to, čo potrebujú – výživný duchovný pokrm a občerstvujúce vody pravdy, ktoré sa nachádzajú v Božom Slove. (Izaiáš 55:1, 2) Keď uvažujeme o duchovných potrebách ľudí okolo nás, naše srdce na to reaguje. Ak podobne ako Ježiš cítime k ľuďom hlboký súcit, budeme robiť všetko, čo je v našich silách, aby sme im priniesli nádej na Kráľovstvo.

19. Ako by sme mohli motivovať niekoho, kto študuje Bibliu a spĺňa požiadavky na to, aby sa začal zapájať do verejnej zvestovateľskej služby?

¹⁹ Ako môžeme pomáhať druhým, aby nasledovali Ježišov príklad? Dajme tomu, že chceme povzbudiť človeka, ktorý študuje Bibliu a spĺňa požiadavky na to, aby sa začal zapájať do verejnej zvestovateľskej služby. Alebo možno chceme pomôcť niekomu nečinnému, aby sa znovu naplno zapojil do služby. Ako môžeme pomôcť takýmto ľuďom? Musíme zapôsobiť na ich srdce. Spomeň si – Ježišovi tých ľudí najskôr „prišlo ľúto“ a potom ich vyučoval. (Marek 6:34) Teda ak sa nám podarí pomôcť človeku, ktorý študuje Bibliu, alebo niekomu nečinnému stať sa súcitnejším, jeho srdce ho pravdepodobne podnieti, aby napodobňoval Ježiša a delil sa o dobrú správu s druhými. Mohli by sme sa ho opýtať: „V čom sa tvoj život zmenil k lepšiemu po tom, čo si prijal posolstvo o Kráľovstve? A čo ľudia, ku ktorým sa táto dobrá správa ešte nedostala? Nepotrebujú ju aj oni? Ako im môžeš pomôcť?“ Samozrejme, tou najsilnejšou pohnútkou na zvestovanie je láska k Bohu a túžba slúžiť mu.

20. a) Čo zahŕňa nasledovanie Ježiša? b) O čom budeme uvažovať v nasledujúcej kapitole?

²⁰ Byť Ježišovým nasledovníkom zahŕňa viac než len opakovať jeho slová a napodobňovať jeho skutky. Je potrebné rozvíjať si také zmýšľanie, aké mal on. (Filipanom 2:5) Môžeme byť veľmi vďační, že Biblia nám odhaľuje myšlienky a pocity, ktoré podnecovali Ježiša k slovám a skutkom. Keď spoznáme, ako uvažuje Kristus, bude pre nás ľahšie rozvíjať si vnímavosť a úprimný súcit, a tak s druhými zaobchádzať tak ako Ježiš. (1. Korinťanom 2:16) V nasledujúcej kapitole budeme uvažovať o rôznych spôsoboch, akými Ježiš dával najavo lásku zvlášť k svojim nasledovníkom.

1., 2. Ako Ježiš využíva posledný večer, ktorý môže byť so svojimi apoštolmi, a prečo tieto posledné okamihy považuje za drahocenné?

JEŽIŠ je so svojimi apoštolmi v hornej miestnosti jedného domu v Jeruzaleme. Vie, že v tento večer je s nimi naposledy. Blíži sa čas jeho návratu k Otcovi. O niekoľko hodín ho zatknú a jeho viera bude skúšaná tak ako nikdy predtým. Ale aj napriek blížiacej sa smrti neprestáva myslieť na svojich apoštolov.

² Ježiš už pripravoval apoštolov na svoj odchod, ale stále im má čo povedať, aby ich posilnil vzhľadom na to, čo má prísť. Preto tieto posledné vzácne okamihy využíva na to, aby im odovzdal dôležité slová poučenia, ktoré im pomôžu, aby zostali verní. Sú to jedny z najvrúcnejších a najosobnejších slov, aké im kedy povedal. Ale prečo si Ježiš robí väčšie starosti o svojich apoštolov než o seba? Prečo považuje tieto posledné hodiny strávené s nimi za také drahocenné? Odpoveď je jednoduchá: pretože ich miluje. Cíti k nim hlbokú lásku.

3. Ako vieme, že Ježiš nečakal až na posledný večer svojho pozemského života, aby prejavil lásku svojim nasledovníkom?

³ O niekoľko desaťročí apoštol Ján uviedol svoj záznam udalostí toho večera slovami: „Blížil sa sviatok Pesach a Ježiš si uvedomoval, že prišiel jeho čas, aby opustil tento svet a išiel k Otcovi. A pretože miloval svojich, ktorí boli vo svete, prejavoval im lásku až do konca.“ (Ján 13:1) Ježiš nečakal až na tento večer, aby prejavil lásku tým, ktorých nazval „svojimi“. Svoju lásku k učeníkom dokazoval mnohými spôsobmi počas celej svojej služby. Bude pre nás užitočné, keď preskúmame niektoré zo spôsobov, akými dával svoju lásku najavo, lebo len vtedy, keď ho budeme napodobňovať v tomto ohľade, dokážeme sa ako jeho praví učeníci.

Prejavoval trpezlivosť

4., 5. a) Prečo Ježiš potreboval trpezlivosť pri zaobchádzaní so svojimi učeníkmi? b) Ako Ježiš zareagoval, keď traja z jeho apoštolov v Getsemanskej záhrade nedokázali zostať bdelí?

⁴ Láska úzko súvisí s trpezlivosťou. „Láska je trpezlivá,“ píše sa v 1. Korinťanom 13:4, a trpezlivosť okrem iného znamená znášať iných. Potreboval Ježiš pri zaobchádzaní so svojimi učeníkmi trpezlivosť? A ako! Apoštoli si len veľmi pomaly rozvíjali pokoru, ako sme videli v tretej kapitole. Nie raz sa pochytili pre to, ktorý z nich je najvýznamnejší. Ako na to Ježiš reagoval? Nahneval sa a reagoval podráždene či roztrpčene? Nie. Trpezlivo sa ich snažil poučovať, a to aj keď v ten posledný večer znovu vznikla medzi nimi hádka o tú istú vec! (Lukáš 22:24–30; Matúš 20:20–28; Marek 9:33–37)

⁵ Neskôr v tú noc, keď Ježiš išiel so svojimi jedenástimi vernými apoštolmi do Getsemanskej záhrady, bola jeho trpezlivosť opäť skúšaná. Osem apoštolov nechal na začiatku záhrady a s Petrom, Jakubom a Jánom išiel ešte kúsok ďalej. „Som hlboko zarmútený, až na smrť,“ povedal im. „Zostaňte tu a bdejte.“ Odišiel trochu ďalej a začal sa úpenlivo modliť. Po dlhej modlitbe sa k tým trom apoštolom vrátil. Čo robili, keď prišiel? V hodine jeho najťažšej skúšky tvrdo spali! Nahneval sa, že nezostali bdelí? Nie. Trpezlivo ich povzbudzoval. Láskavými slovami im dal najavo, že chápe, aké znepokojenie pociťujú, a že má pochopenie pre ich slabosti.a „Duch je, pravdaže, dychtivý,“ povedal, „ale telo je slabé.“ Ježiš nestrácal trpezlivosť napriek tomu, že ich v tú noc našiel spať ešte dvakrát. (Matúš 26:36–46)

6. Ako môžeme napodobňovať Ježiša v zaobchádzaní s druhými?

⁶ Je povzbudzujúce, že Ježiš to so svojimi apoštolmi nevzdával. Jeho trpezlivosť napokon priniesla ovocie, lebo títo verní muži sa naučili, aké dôležité je byť pokorný a bdelý. (1. Petra 3:8; 4:7) Ako môžeme napodobňovať Ježišov spôsob zaobchádzania s druhými? Zvlášť starší v zbore potrebujú prejavovať trpezlivosť. Môže sa stať, že za niektorým starším príde spoluveriaci so svojimi problémami práve v čase, keď aj starší je vyčerpaný alebo má plnú hlavu vlastných starostí. Niekedy tiež trvá dlhšie, kým tí, ktorí potrebujú pomoc, prijmú určitú radu. No trpezliví starší napriek tomu „poučujú s miernosťou“ a „nežne sa starajú o stádo“. (2. Timotejovi 2:24, 25; Skutky 20:28, 29) Aj rodičia konajú múdro, keď napodobňujú Ježiša v prejavovaní trpezlivosti, keďže deti niekedy reagujú na radu či naprávanie len veľmi pomaly. Láska a trpezlivosť pomôže rodičom nevzdávať sa v úsilí vychovávať svoje deti. Taká trpezlivosť môže priniesť skutočne veľkú odmenu! (Žalm 127:3)

Zaujímal sa o ich potreby

7. Ako Ježiš dával najavo záujem o telesné a hmotné potreby svojich učeníkov?

⁷ Láska sa prejavuje nesebeckými skutkami. (1. Jána 3:17, 18) „Nie je sebecká.“ (1. Korinťanom 13:5) Láska podnecovala Ježiša zaujímať sa o telesné a hmotné potreby svojich učeníkov. Často konal v ich záujme ešte skôr, než sa zmienili o tom, že niečo potrebujú. Keď videl, že sú unavení, navrhol im, aby s ním šli „na opustené miesto a trochu si oddýchli“. (Marek 6:31) Keď videl, že sú hladní, ujal sa iniciatívy a zabezpečil im jedlo – a nielen im, ale aj tisícom ďalších ľudí, ktorí prišli, aby ho počuli vyučovať. (Matúš 14:19, 20; 15:35–37)

8., 9. a) Čo naznačuje, že Ježiš pamätal na duchovné potreby svojich učeníkov? b) Ako dal Ježiš najavo hlboký záujem o blaho svojej matky, keď visel na kole?

⁸ Ježiš pamätal aj na duchovné potreby svojich učeníkov. (Matúš 4:4; 5:3) Pri vyučovaní im často venoval zvláštnu pozornosť. Kázeň na vrchu predniesol v prvom rade na úžitok svojich učeníkov. (Matúš 5:1, 2, 13–16) Často vyučoval v podobenstvách, a „keď bol sám so svojimi učeníkmi, všetko im vysvetľoval“. (Marek 4:34) Ježiš predpovedal, že ustanoví „verného a rozvážneho otroka“, aby boli jeho nasledovníci v posledných dňoch dobre duchovne sýtení. Tento verný otrok, ktorého predstavuje malá skupina Ježišových pomazaných bratov tu na zemi, už od roku 1919 n. l. poskytuje duchovný „pokrm v pravý čas“. (Matúš 24:45)

⁹ V deň svojej smrti dal Ježiš najavo záujem o duchovné blaho svojich blízkych naozaj dojímavým spôsobom. Skús si predstaviť, čo sa vtedy odohralo. Ježiš visí na kole a zažíva neznesiteľnú bolesť. Keď sa chce nadýchnuť, zrejme sa musí nadvihnúť, a to tak, že sa zaprie nohami. To mu nepochybne spôsobuje ukrutnú bolesť, lebo rany na nohách prebodnutých klincami sa mu pod váhou tela trhajú a jeho chrbát doráňaný od bičovania sa odiera o kôl. Čokoľvek povedať je pre neho určite ťažké a spôsobuje mu to bolesť, lebo si to od neho vyžaduje ovládať dych. Tesne pred smrťou však Ježiš vyslovuje slová, ktorými dáva najavo hlbokú lásku k svojej matke Márii. Keď zbadá Máriu a vedľa nej apoštola Jána, prehovorí k svojej matke hlasom dostatočne silným na to, aby ho počuli okolostojaci: „Pozri, tvoj syn!“ A učeníkovi povedal: „Pozri, tvoja matka!“ (Ján 19:26, 27) Ježiš vedel, že tento verný apoštol sa postará nielen o Máriine telesné a hmotné potreby, ale aj o jej duchovné blaho.b

10. Ako môžu rodičia napodobňovať Ježiša, pokiaľ ide o uspokojovanie potrieb ich detí?

¹⁰ Starostliví rodičia považujú za užitočné rozjímať o Ježišovom príklade. Otec, ktorý skutočne miluje svoju rodinu, sa o ňu určite stará v hmotnom ohľade. (1. Timotejovi 5:8) Muži, ktorí sú hlavou rodiny, prejavujú vyrovnanosť a lásku svojej rodine tak, že dbajú aj na to, aby mala rodina čas na príležitostný oddych a uvoľnenie. Čo je však ešte dôležitejšie, kresťanskí rodičia pamätajú aj na duchovné potreby svojich detí a uspokojujú ich. Ako to robia? Pravidelne so svojimi deťmi študujú Bibliu a snažia sa o to, aby chvíle spoločného rodinného štúdia boli budujúce a aby boli pre deti radostným zážitkom. (5. Mojžišova 6:6, 7) Slovom i príkladom rodičia učia svoje deti, že služba je niečo dôležité a príprava na kresťanské zhromaždenia a účasť na nich je neoddeliteľnou súčasťou ich duchovného programu. (Hebrejom 10:24, 25)

Ochotne odpúšťal

11. Čo učil Ježiš svojich nasledovníkov o odpúšťaní?

¹¹ Jednou zo stránok lásky je aj odpúšťanie. (Kolosanom 3:13, 14) Láska „nepočíta krivdy,“ píše sa v 1. Korinťanom 13:5. Ježiš pri viacerých príležitostiach vysvetľoval svojim nasledovníkom, aké dôležité je odpúšťať. Nabádal ich, aby odpúšťali druhým „nie až sedem ráz, ale až 77 ráz“ – čiže neobmedzene. (Matúš 18:21, 22) Učil ich, že ak je hriešnik pokarhaný a prejavuje pokánie, mali by mu odpustiť. (Lukáš 17:3, 4) Ježiš však nebol ako pokryteckí farizeji, ktorí učili len slovom. Učil ľudí aj svojím príkladom. (Matúš 23:2–4) Pozrime sa, ako Ježiš dával najavo ochotu odpustiť aj vtedy, keď ho sklamal priateľ, ktorému dôveroval.

12., 13. a) Ako Peter sklamal Ježiša v tú noc, keď bol Ježiš zatknutý? b) Ako bolo z Ježišových skutkov po vzkriesení zjavné, že o odpúšťaní nielen hovoril?

¹² Ježiš mal veľmi blízky vzťah k apoštolovi Petrovi, dobrosrdečnému mužovi, ktorý občas konal impulzívne. Ježiš si cenil Petrove dobré vlastnosti a poveril ho mimoriadnymi úlohami. Peter spolu s Jakubom a Jánom sa stali očitými svedkami niektorých zázrakov, ktoré ostatní apoštoli nevideli. (Matúš 17:1, 2; Lukáš 8:49–55) Ako sme sa už zmienili, Peter bol jedným z apoštolov, ktorí sprevádzali Ježiša ďalej do Getsemanskej záhrady v tú noc, keď bol zatknutý. Ale v tú istú noc po tom, čo bol Ježiš zradený a zatknutý, ho Peter i ostatní apoštoli opustili a ušli. Neskôr Peter prejavil odvahu a stál obďaleč, kým bol Ježiš nezákonne súdený. Ale potom dostal strach a dopustil sa vážnej chyby – trikrát poprel, že Ježiša vôbec pozná! (Matúš 26:69–75) Ako na to reagoval Ježiš? Ako by si reagoval ty, keby ťa tvoj blízky priateľ takto sklamal?

¹³ Ježiš bol ochotný Petrovi odpustiť. Vedel, že Peter je zdrvený svojím hriechom. Veď tohto kajúcneho apoštola to „zlomilo a rozplakal sa“. (Marek 14:72) Ježiš sa v deň, keď bol vzkriesený, Petrovi zjavil, pravdepodobne preto, aby ho utešil a upokojil. (Lukáš 24:34; 1. Korinťanom 15:5) O necelé dva mesiace, v deň Letníc, poctil Petra tým, že práve jemu dovolil svedčiť o ňom zástupom v Jeruzaleme. (Skutky 2:14–40) Pamätajme tiež na to, že Ježiš neprechovával negatívne pocity ani voči apoštolom ako skupine za to, že ho opustili. Naopak, aj po tom, čo bol vzkriesený, stále ich nazýval „moji bratia“. (Matúš 28:10) Či nie je jasné, že Ježiš o odpúšťaní nielen hovoril?

14. Prečo by sme sa mali učiť odpúšťať druhým a ako môžeme dávať najavo ochotu odpúšťať?

¹⁴ Ako Kristovi učeníci by sme sa mali učiť odpúšťať. Prečo? Na rozdiel od Ježiša sme nedokonalí a rovnako sú nedokonalí aj tí, ktorí sa proti nám možno niečím previnili. Občas každý z nás zhreší slovom či skutkom. (Rimanom 3:23; Jakub 3:2) Tým, že druhým odpúšťame, keď je dôvod na milosrdenstvo, vytvárame podklad na to, aby nám Boh odpustil naše priestupky. (Marek 11:25) Ako môžeme dávať najavo ochotu odpustiť ľuďom, ktorí sa proti nám možno nejako previnili? V mnohých prípadoch nám láska pomôže prehliadnuť malé hriechy a nedostatky druhých. (1. Petra 4:8) Keď sa tí, ktorí sa proti nám niečoho dopustili, úprimne kajajú tak ako Peter, istotne budeme chcieť napodobniť Ježišovu ochotu odpustiť. Nebudeme v sebe prechovávať negatívne pocity, ale múdro sa rozhodneme zbaviť sa zatrpknutosti. (Efezanom 4:32) Tak prispejeme k pokoju v zbore i k pokoju našej mysle a srdca. (1. Petra 3:11)

Prejavoval im dôveru

15. Prečo Ježiš dôveroval svojim učeníkom napriek ich nedostatkom?

¹⁵ Láska je tiež úzko spojená s dôverou. Láska „všetkému verí“.c (1. Korinťanom 13:7) Práve láska Ježiša podnecovala, aby bol ochotný dôverovať svojim učeníkom napriek ich nedokonalostiam. Veril im a bol presvedčený, že v srdci naozaj milujú Jehovu a chcú konať jeho vôľu. Aj keď robili chyby, Ježiš nespochybňoval ich pohnútky. Napríklad keď apoštoli Jakub a Ján zjavne poslali svoju matku za Ježišom so žiadosťou, aby mohli sedieť pri Ježišovi v jeho Kráľovstve, Ježiš nezapochyboval o ich vernosti ani ich ako apoštolov nezavrhol. (Matúš 20:20–28)

16., 17. Aké zodpovedné úlohy zveril Ježiš svojim učeníkom?

¹⁶ Ježiš dával najavo dôveru svojim učeníkom tým, že ich poveroval rôznymi úlohami. Pri dvoch príležitostiach, keď zázračne rozmnožil jedlo a nasýtil zástupy, poveril svojich učeníkov rozdeľovaním jedla. (Matúš 14:19; 15:36) Pred svojím posledným Pesachom poveril Petra a Jána, aby išli do Jeruzalema a všetko tam pripravili. Títo dvaja apoštoli zaobstarali jahňa, víno, nekvasený chlieb, horké byliny a ďalšie potrebné veci. Nebola to žiadna podradná úloha, lebo slávenie Pesachu náležitým spôsobom bolo jednou z požiadaviek mojžišovského Zákona a Ježiš musel tento Zákon dodržiavať. Okrem toho neskôr v ten večer Ježiš použil víno a nekvasený chlieb ako dôležité symboly, keď ustanovil Slávnosť na pamiatku svojej smrti. (Matúš 26:17–19; Lukáš 22:8, 13)

¹⁷ Ježiš považoval za vhodné zveriť svojim učeníkom aj ďalšie, ešte zodpovednejšie úlohy. Spomeň si, že im zveril dôležité poverenie zvestovať a robiť učeníkov. (Matúš 28:18–20) Ako sme sa už zmienili, predpovedal, že malú skupinu svojich pomazaných nasledovníkov na zemi poverí prípravou a rozdeľovaním duchovného pokrmu, čo je naozaj zodpovedná úloha. (Lukáš 12:42–44) Aj dnes, hoci je neviditeľný a vládne z neba, zveruje svoj zbor na zemi do starostlivosti duchovne spôsobilých mužov, ktorí sú „darmi v podobe ľudí“. (Efezanom 4:8, 11, 12, pozn. pod čiarou).

18. – 20. a) Ako môžeme spoluveriacim prejavovať dôveru? b) Ako môžeme napodobňovať Ježišovu ochotu poverovať úlohami iných? c) O čom budeme hovoriť v ďalšej kapitole?

¹⁸ Ako môžeme nasledovať Ježišov príklad v zaobchádzaní s druhými? Keď spoluveriacim prejavujeme dôveru, dávame im tým najavo svoju lásku. Pamätajme na to, že láska je zameraná pozitívne, nie negatívne. Keď nás druhí sklamú, čo sa z času na čas určite stane, láska nám zabráni rýchlo dospieť k záveru, že ich pohnútky sú zlé. (Matúš 7:1, 2) Ak si zachovávame pozitívny pohľad na spoluveriacich, budeme s nimi zaobchádzať takým spôsobom, ktorý ich povzbudzuje, nie zráža. (1. Tesaloničanom 5:11)

¹⁹ Môžeme napodobňovať Ježišovu ochotu poverovať úlohami iných? Tým, ktorí majú v zbore zodpovedné postavenie, prináša úžitok, keď poverujú druhých vhodnými a zmysluplnými úlohami, s dôverou, že si ich splnia, ako najlepšie vedia. Tak môžu skúsení zboroví starší dávať potrebné a cenné školenie spôsobilým mladším mužom, ktorí sa usilujú pomáhať v zbore. (1. Timotejovi 3:1; 2. Timotejovi 2:2) Takéto školenie je veľmi dôležité. Keďže Jehova stále urýchľuje vzrast diela Kráľovstva, je potrebné školiť spôsobilých mužov, aby sa starali o všetko, čo s týmto rastom súvisí. (Izaiáš 60:22)

²⁰ Ježiš nám dal vynikajúci príklad v prejavovaní lásky iným. Zo všetkých spôsobov, v ktorých ho môžeme nasledovať, ten najdôležitejší je napodobňovať jeho lásku. V ďalšej kapitole budeme hovoriť o najväčšom prejave jeho lásky k nám – o jeho ochote obetovať za nás svoj život.

1. – 4. a) Čo sa deje, keď Pilát predstavuje Ježiša rozhnevanému zástupu zhromaždenému pred miestodržiteľským palácom? b) Ako Ježiš reaguje na ponižovanie a utrpenie a aké závažné otázky to vyvoláva?

„POZRITE, človek!“ Týmito slovami rímsky miestodržiteľ Pontský Pilát predstavuje Ježiša Krista rozhnevanému zástupu, ktorý sa ráno v deň Pesachu roku 33 n. l. zhromaždil pred miestodržiteľským palácom. (Ján 19:5) Len pred niekoľkými dňami zástupy Ježiša nadšene vítali, keď triumfálne vchádzal do Jeruzalema ako Kráľ ustanovený Bohom. Dnes sa však naňho tento nepriateľský dav pozerá úplne inak.

² Ježiš má na sebe purpurové rúcho, aké nosia králi, a na hlave má korunu. No rúcho prehodené cez zbičovaný chrbát pokrytý franforcami krvácajúceho mäsa a koruna uvitá z tŕnia, nasadená na jeho hlavu a zatlačená do kože tak, že teraz krváca, majú byť výsmechom jeho kráľovského postavenia. Ľudia, poštvaní hlavnými kňazmi, zavrhujú tohto dobitého muža, ktorý stojí pred nimi. Kňazi kričia: „Na kôl s ním! Na kôl s ním!“ Dychtiac po krvi, ľud vyhlasuje: „Musí zomrieť.“ (Ján 19:1–7)

³ Ježiš toto ponižovanie a utrpenie znáša dôstojne a s odvahou, bez toho, že by sa sťažoval.a Je pripravený zomrieť. Neskôr v ten deň ochotne podstupuje bolestivú smrť na mučeníckom kole. (Ján 19:17, 18, 30)

⁴ Ježiš sa vzdal svojho života a tým dokázal, že je skutočným priateľom svojich nasledovníkov. „Nikto nemá väčšiu lásku ako ten, kto dá svoj život za svojich priateľov,“ povedal. (Ján 15:13) To vyvoláva niekoľko závažných otázok. Naozaj bolo nutné, aby Ježiš podstúpil všetko to utrpenie a potom zomrel? Prečo to bol ochotný urobiť? Ako môžeme napodobňovať jeho príklad, keď chceme byť jeho priateľmi a nasledovníkmi?

Prečo bolo nutné, aby Ježiš trpel a zomrel?

5. Odkiaľ Ježiš poznal podrobnosti o skúškach, ktoré ho čakali?

⁵ Ježiš ako sľúbený Mesiáš vedel, čo môže očakávať. Boli mu známe mnohé proroctvá Hebrejských písiem, ktoré do podrobností predpovedali Mesiášovo utrpenie a smrť. (Izaiáš 53:3–7, 12; Daniel 9:26) Nie raz pripravoval svojich učeníkov na skúšky, ktoré ho čakali. (Marek 8:31; 9:31) Keď išiel do Jeruzalema na svoj posledný Pesach, jasne svojim apoštolom povedal: „Syn človeka bude vydaný hlavným kňazom a znalcom Zákona. Odsúdia ho na smrť a vydajú ho ľuďom z národov. Tí sa mu budú posmievať, budú naňho pľuť, bičovať ho a nakoniec ho zabijú.“ (Marek 10:33, 34) To neboli žiadne prázdne slová. Ako sme videli, Ježišovi sa naozaj posmievali, pľuvali naňho, bičovali ho a napokon ho zabili.

6. Prečo bolo nutné, aby Ježiš trpel a zomrel?

⁶ Prečo však bolo nutné, aby Ježiš trpel a zomrel? Z viacerých dôvodov ďalekosiahleho významu. Po prvé, Ježiš svojou vernosťou dokázal svoju oddanosť Jehovovi a posvätil jeho meno. Spomeň si na Satanovo falošné tvrdenie, že ľudia slúžia Bohu len zo sebeckých pohnútok. (Jób 2:1–5) Ježiš bol verný „až do tej miery, že podstúpil... smrť na mučeníckom kole“, a tým dal na Satanovo nepodložené obvinenie tú najpresvedčivejšiu odpoveď. (Filipanom 2:8; Príslovia 27:11) Po druhé, Mesiášovým utrpením a smrťou sa malo dosiahnuť zmierenie za hriechy iných. (Izaiáš 53:5, 10; Daniel 9:24) Ježiš „dal svoj život ako výkupné za mnohých“, a tak nám umožnil mať schválený vzťah k Bohu. (Matúš 20:28) A po tretie, tým, že Ježiš zniesol veľa ťažkostí a utrpenia, „bol skúšaný vo všetkom tak ako my“. Preto je súcitným Veľkňazom, ktorý dokáže „mať súcit s našimi slabosťami“. (Hebrejom 2:17, 18; 4:15)

Prečo bol Ježiš ochotný obetovať svoj život?

7. Čoho všetkého sa Ježiš vzdal, keď prišiel na zem?

⁷ Aby si plnšie pochopil, čo bol Ježiš ochotný urobiť, zamysli sa: Ktorý človek by opustil svoju rodinu a domov a presťahoval by sa do inej krajiny, keby vedel, že väčšina tamojších obyvateľov ho zavrhne, že ho tam čaká ponižovanie a utrpenie a že ho nakoniec zabijú? A teraz uvažuj o Ježišovi. Predtým než prišiel na zem, mal výsadné postavenie v nebesiach po boku svojho Otca. On však ochotne opustil svoj nebeský domov a prišiel na zem ako človek. Tento krok urobil s vedomím, že väčšina ľudí ho zavrhne a že bude musieť zniesť kruté ponižovanie, veľké utrpenie a bolestivú smrť. (Filipanom 2:5–7) Čo Ježiša podnietilo priniesť takú veľkú obeť?

8., 9. Čo podnietilo Ježiša vzdať sa svojho života?

⁸ Ježiša v prvom rade podnecovala hlboká láska k jeho Otcovi. Všetky tie ťažkosti zniesol práve preto, že miloval Jehovu. Keďže ho miloval, ležalo mu na srdci jeho meno a jeho povesť. (Matúš 6:9; Ján 17:1–6, 26) Zo všetkého najviac si prial, aby bolo Otcovo meno očistené od pohany, ktorá naň bola navŕšená. Preto trpieť pre spravodlivosť považoval za tú najväčšiu česť. Vedel, že jeho vernosť prispeje k posväteniu Otcovho prekrásneho mena. (1. Kroník 29:13)

⁹ K tomu, aby Ježiš obetoval svoj život, ho podnietilo ešte niečo iné – láska k ľudstvu. Jeho láska k ľuďom sa zrodila už na samom začiatku ľudskej histórie. Biblia odhaľuje, aké city k nim Ježiš prechovával dávno predtým, ako prišiel na zem: „Zvlášť som sa [tešil] z ľudských synov.“ (Príslovia 8:30, 31) Keď bol na zemi, jeho láska bola jasne viditeľná. Ako sme videli v predchádzajúcich troch kapitolách tejto knihy, Ježiš dal svoju lásku k ľuďom vo všeobecnosti a zvlášť k svojim nasledovníkom najavo mnohými spôsobmi. Ale 14. nisana roku 33 n. l. dal ochotne za nás svoj život. (Ján 10:11) Skutočne nemohol podať silnejší dôkaz svojej lásky k nám. Mali by sme ho v tomto ohľade napodobňovať? Áno. Dokonca nám to bolo prikázané.

„Tak ako som ja miloval vás, aj vy milujte jeden druhého“

10., 11. Aké nové prikázanie dal Ježiš svojim nasledovníkom, čo zahŕňa a prečo je dôležité, aby sme ho dodržiavali?

¹⁰ Ježiš večer pred svojou smrťou svojim najbližším učeníkom povedal: „Dávam vám nové prikázanie: Milujte jeden druhého. Tak ako som ja miloval vás, aj vy milujte jeden druhého. Podľa toho všetci spoznajú, že ste moji učeníci – že bude medzi vami láska.“ (Ján 13:34, 35) „Milujte jeden druhého“ – prečo je to „nové prikázanie“? Veď už mojžišovský Zákon prikazoval: „Budeš milovať svojho blížneho ako seba samého.“ (3. Mojžišova 19:18) Nové prikázanie si však vyžaduje prejavovať väčšiu lásku, takú, ktorá nás podnieti vzdať sa vlastného života v prospech druhých. Sám Ježiš to objasnil slovami: „Toto je moje prikázanie: Milujte jeden druhého, ako som ja miloval vás. Nikto nemá väčšiu lásku ako ten, kto dá svoj život za svojich priateľov.“ (Ján 15:12, 13) Toto nové prikázanie v podstate hovorí: „Milujte druhých nie ako seba, ale viac ako seba.“ Ježiš svojím životom a smrťou názorne ukázal, ako sa takáto láska prejavuje.

¹¹ Prečo je dôležité, aby sme toto nové prikázanie dodržiavali? Spomeň si na to, čo povedal Ježiš: „Podľa toho [podľa obetavej lásky] všetci spoznajú, že ste moji učeníci.“ Áno, obetavá láska nás identifikuje ako pravých kresťanov. Takúto lásku môžeme prirovnať k identifikačnej menovke. Účastníci každoročných zjazdov Jehovových svedkov nosia menovky. Menovka identifikuje toho, kto ju nosí – je na nej uvedené jeho meno a zbor, do ktorého patrí. Takou „menovkou“, podľa ktorej je možné spoznať pravých kresťanov, je práve obetavá láska. Inými slovami, láska, ktorú prejavujeme jeden druhému, by mala byť taká viditeľná, že by mala slúžiť ako akési označenie alebo menovka, ktorá okoliu napovedá, že sme skutočne pravými nasledovníkmi Krista. Každý z nás by si mal položiť otázku: Mám pripnutú „menovku“ pravého kresťana, teda môžu druhí jasne vidieť, že prejavujem v živote obetavú lásku?

Čo znamená prejavovať obetavú lásku?

12., 13. a) Aké obete musíme byť ochotní priniesť, aby sme jeden druhému dali najavo lásku? b) Čo znamená byť obetavý?

¹² Ako Ježišovi nasledovníci by sme sa mali navzájom milovať, tak ako Ježiš miloval nás. To znamená, že by sme mali byť ochotní prinášať obete v prospech spoluveriacich. Aké veľké obete musíme byť ochotní priniesť? Biblia nám hovorí: „Vďaka tomu sme spoznali, čo je láska, že on za nás položil život. Aj my sme povinní položiť život za svojich bratov.“ (1. Jána 3:16) Podobne ako Ježiš, aj my musíme byť ochotní jeden za druhého zomrieť, ak to bude nutné. V čase prenasledovania radšej obetujeme svoj život, než by sme mali zradiť našich duchovných bratov a tak ohroziť ich život. V krajinách, ktoré sú rozdelené rasovými či etnickými konfliktmi, riskujeme svoj život, aby sme chránili našich bratov bez ohľadu na ich rasovú alebo etnickú príslušnosť. Keď idú národy do vojny, radšej sme ochotní ísť do väzenia či dokonca zomrieť, než by sme zodvihli zbraň proti spoluveriacemu – či proti komukoľvek inému. (Ján 17:14, 16; 1. Jána 3:10–12)

¹³ Ochota položiť život za našich bratov nie je jediný spôsob, ako môžeme dať najavo obetavú lásku. V skutočnosti len málokto z nás sa dostane do situácie, že by musel priniesť takú veľkú obeť. No ak milujeme našich bratov natoľko, že by sme za nich boli ochotní zomrieť, nemali by sme byť ochotní prinášať aj menšie obete a usilovať sa pomáhať im už teraz? Byť obetavý znamená vzdať sa vlastných výhod či pohodlia v prospech druhých. Znamená to dávať potreby a blaho druhých pred svoje vlastné aj vtedy, keď nám to nevyhovuje. (1. Korinťanom 10:24) Akými praktickými spôsobmi môžeme dávať najavo obetavú lásku?

V zbore a v rodine

14. a) Aké obete sa vyžadujú od starších? b) Čo si myslíš o usilovnej práci starších vo vašom zbore?

¹⁴ Zboroví starší prinášajú veľa obetí, keď „pasú Božie stádo“. (1. Petra 5:2, 3) Okrem toho, že sa starajú o vlastnú rodinu, musia si po večeroch alebo cez víkend nájsť čas na zborové záležitosti, ku ktorým patrí príprava bodov programu na zhromaždenia, vykonávanie pastierskych návštev a riešenie právnych prípadov. Mnohí starší prinášajú aj ďalšie obete – usilovne pracujú na krajských a regionálnych zjazdoch a slúžia vo výboroch pre styk s nemocnicami alebo v skupinách pre navštevovanie pacientov. Iní slúžia ako dobrovoľníci miestneho projekčného a stavebného oddelenia. Starší, nikdy nezabúdajte na to, že keď slúžite ochotne – keď ochotne využívate svoj čas, energiu a prostriedky na pasenie stáda –, dávate najavo obetavú lásku. (2. Korinťanom 12:15) Vaše nesebecké úsilie si cení nielen Jehova, ale aj zbor, ktorý pasiete. (Filipanom 2:29; Hebrejom 6:10)

15. a) Napríklad aké obete prinášajú manželky starších? b) Čo si myslíš o manželkách, ktoré sa ochotne delia o svojich manželov s vaším zborom?

¹⁵ A čo manželky starších? Neprinášajú aj ony obete, keď podporujú svojich manželov, aby sa mohli starať o zbor? Zo strany manželky je to istotne obeť, keď jej manžel musí venovať zborovým záležitostiam čas, ktorý by inak mohol stráviť s rodinou. Premýšľaj tiež o obetiach, ktoré musia prinášať manželky krajských dozorcov, keď sprevádzajú svojho manžela zo zboru do zboru alebo z jedného kraja do druhého. Tieto sestry sa zriekajú vlastnej domácnosti a možno musia spať každý týždeň v inej posteli. Manželky, ktoré ochotne dávajú záujmy zboru pred svoje vlastné, si za takýto veľkorysý prejav obetavej lásky zaslúžia pochvalu. (Filipanom 2:3, 4)

16. Aké obete prinášajú kresťanskí rodičia v záujme svojich detí?

¹⁶ Ako môžeme prejavovať obetavú lásku v rodine? Vy rodičia prinášate veľa obetí, keď sa staráte o svoje deti a vychovávate ich „v súlade s Jehovovou vôľou“. (Efezanom 6:4) Možno musíte veľa času tráviť vo vyčerpávajúcom zamestnaní, len aby vaše deti mali čo jesť a aby mali primerané oblečenie a bývanie. Radšej sa sami uskromníte, než by mali vašim deťom chýbať nevyhnutné veci. Vynakladáte tiež veľké úsilie, aby ste s deťmi viedli biblické štúdium, brávali ich na kresťanské zhromaždenia a spolupracovali s nimi vo zvestovateľskej službe. (5. Mojžišova 6:6, 7) Vaša obetavá láska rozradostňuje srdce Pôvodcu rodinného života a pre vaše deti môže znamenať večný život. (Príslovia 22:6; Efezanom 3:14, 15)

17. Ako môže manžel, ktorý je kresťanom, napodobňovať Ježišov nesebecký postoj?

¹⁷ Manželia, ako môžete napodobňovať Ježiša v prejavovaní obetavej lásky? Biblia odpovedá: „Manželia, milujte svoje manželky, ako aj Kristus miloval zbor a vzdal sa zaň svojho života.“ (Efezanom 5:25) Ako sme už videli, Ježiš tak veľmi miloval svojich nasledovníkov, že za nich zomrel. Manžel, ktorý je kresťanom, napodobňuje nesebecký postoj Ježiša, ktorý „nerobil to, čo sa páčilo jemu“. (Rimanom 15:3) Taký manžel ochotne kladie potreby a záujmy svojej manželky pred svoje vlastné. Netrvá tvrdohlavo na tom, aby bolo vždy tak, ako chce on, ale dáva najavo ochotu ustúpiť, pokiaľ sa tým neporušia biblické zásady. Manžel, ktorý prejavuje obetavú lásku, získava Jehovovo schválenie a lásku a úctu svojej manželky a detí.

Čo urobíš?

18. Čo nás podnecuje dodržiavať nové prikázanie milovať jeden druhého?

¹⁸ Dodržiavať nové prikázanie milovať jeden druhého nie je jednoduché, ale máme silnú motiváciu, aby sme sa o to snažili. Pavol napísal: „Podnecuje nás Kristova láska, lebo sme pochopili, že jeden človek zomrel za všetkých... A zomrel za všetkých, aby tí, čo žijú, už nežili pre seba, ale pre toho, ktorý za nich zomrel a bol vzkriesený.“ (2. Korinťanom 5:14, 15) Keďže Ježiš za nás zomrel, nemalo by nás to podnecovať žiť preňho? A žiť preňho budeme vtedy, keď ho budeme nasledovať a prejavovať obetavú lásku.

19., 20. Aký vzácny dar nám dal Jehova a ako môžeme dávať najavo, že ho prijímame?

¹⁹ Ježiš nepreháňal, keď povedal: „Nikto nemá väčšiu lásku ako ten, kto dá svoj život za svojich priateľov.“ (Ján 15:13) Jeho ochota dať svoj život za nás bola tým najväčším prejavom jeho lásky k nám. No niekto iný nám prejavil ešte väčšiu lásku. Ježiš vysvetlil: „Tak veľmi Boh miloval svet, že dal svojho jediného Syna, aby nikto, kto v neho prejavuje vieru, nezahynul, ale mal večný život.“ (Ján 3:16) Boh nás tak veľmi miluje, že dal svojho Syna ako výkupné, a tak umožnil, aby sme boli oslobodení od hriechu a smrti. (Efezanom 1:7) Výkupné je vzácnym darom od Jehovu, no Jehova nás nenúti prijať ho.

²⁰ Je na nás, či tento dar od Jehovu prijmeme, alebo nie. Ako môžeme dávať najavo, že ho prijímame? Tým, že prejavujeme vieru v jeho Syna. Ale viera, to nie sú len slová. Viera sa dokazuje skutkami, tým, ako žijeme. (Jakub 2:26) Vieru v Ježiša Krista dokazujeme tak, že ho dennodenne nasledujeme. Také konanie nám prinesie bohaté požehnania dnes i v budúcnosti, ako to bude vysvetlené v poslednej kapitole tejto knihy.