Rozlišujme slabosť, skazenosť a pokánie

HRIECH je niečo, čo kresťania nenávidia — znamená nedosahovať Jehovove spravodlivé normy. (Hebrejom 1:9) Žiaľ, z času na čas všetci hrešíme. Všetci zápasíme s vrodenou slabosťou a nedokonalosťou. No ak vyznávame svoje hriechy Jehovovi a úprimne sa usilujeme neopakovať ich, vo väčšine prípadov sa môžeme k nemu približovať s čistým svedomím. (Rimanom 7:21–24; 1. Jána 1:8, 9; 2:1, 2) Ďakujeme Jehovovi, že na základe výkupnej obete prijíma našu svätú službu aj napriek našim slabostiam.

Keď sa niekto dopustí vážneho hriechu pre telesnú slabosť, naliehavo potrebuje pastiersku starostlivosť v súlade s postupom opísaným v Jakubovi 5:14–16: „Je niekto medzi vami [duchovne] chorý? Nech si k sebe zavolá starších zboru... Ak hrešil, bude mu odpustené. Preto otvorene vyznávajte hriechy jeden druhému a modlite sa jeden za druhého, aby ste boli uzdravení.“

Keď sa oddaný kresťan dopustí vážneho hriechu, je potrebné niečo viac, ako len osobne sa vyznať Jehovovi. Pretože je ohrozená čistota či pokoj zboru, starší musia podniknúť určité kroky. (Matúš 18:15–17; 1. Korinťanom 5:9–11; 6:9, 10) Starší azda budú musieť zistiť nasledovné skutočnosti: Robí ten človek pokánie? Čo viedlo k hriechu? Je to následok ojedinelej chvíle slabosti? Ide o stále vykonávanie hriechu? Rozpoznať tieto skutočnosti nie je vždy ľahké a vyžaduje si to značnú rozlišovaciu schopnosť.

Čo však, ak k hriechu došlo následkom toho, že dotyčný sa vydal cestou zlého konania a skazeného správania? Potom je zodpovednosť starších jednoznačná. Keď apoštol Pavol dával usmernenie, ako sa má riešiť jedna vážna záležitosť v korintskom zbore, povedal: „Odstráňte toho zlého človeka spomedzi seba.“ (1. Korinťanom 5:13) Zlí ľudia nemajú miesto v kresťanskom zbore.

Zvážiť slabosť, skazenosť a pokánie

Ako môžu starší spoznať, že sa niekto kajá?a To nie je jednoduchá otázka. Zamysli sa napríklad nad kráľom Dávidom. Dopustil sa cudzoložstva a potom v podstate aj vraždy. No Jehova ho ponechal nažive. (2. Samuelova 11:2–24; 12:1–14) Potom sa zamysli nad Ananiášom a Zafírou. Snažili sa ľstivo podviesť apoštolov, pokrytecky predstierajúc, že sú štedrejší, než boli v skutočnosti. Bolo to vážne? Áno. Také zlé ako vražda a cudzoložstvo? Sotva! No Ananiáš a Zafíra za to zaplatili životom. — Skutky 5:1–11.

Prečo také rozdielne súdy? Dávid sa dopustil vážneho hriechu pre telesnú slabosť. Keď bol konfrontovaný s tým, čo urobil, kajal sa, a Jehova mu odpustil — hoci bol tvrdo disciplinovaný v súvislosti s problémami vo svojej domácnosti. Ananiáš a Zafíra zhrešili tým, že pokrytecky klamali, snažiac sa oklamať kresťanský zbor, a tak ‚konali falošne voči svätému duchu a voči Bohu‘. To poukazovalo na skazené srdce. Preto boli posúdení prísnejšie.

Oba prípady rozsúdil Jehova a jeho súd bol správny, lebo on dokáže skúmať srdcia. (Príslovia 17:3) Ľudskí starší to nedokážu. Ako teda môžu starší zistiť, že vážny hriech prezrádza skôr slabosť ako skazenosť?

Všetky hriechy sú v skutočnosti zlé, ale nie všetci hriešnici sú zlí. Podobné hriechy môžu byť u jedného človeka prejavom slabosti a u druhého prejavom skazenosti. Zaiste, v prípade hriechu ide u hriešnika obvykle o určitú mieru slabosti a zároveň skazenosti. Jedným z určujúcich faktorov je to, ako sa hriešnik pozerá na to, čo urobil a čo chce v tej veci podniknúť. Prejavuje kajúcneho ducha? Aby to starší zistili, potrebujú rozlišovaciu schopnosť. Ako môžu získať takú rozlišovaciu schopnosť? Apoštol Pavol sľúbil Timotejovi: „Stále premýšľaj o tom, čo hovorím. Pán ti naozaj dá rozlišovaciu schopnosť vo všetkom.“ (2. Timotejovi 2:7, Reference Bible) Keď starší pokorne ‚stále premýšľajú‘ nad inšpirovanými slovami Pavla a iných biblických pisateľov, nadobudnú rozlišovaciu schopnosť, ktorá je potrebná na to, aby správne videli tých v zbore, ktorí hrešia. Potom ich rozhodnutia budú odrážať Jehovovo myslenie, nie ich vlastné. — Príslovia 11:2; Matúš 18:18.

Ako sa to dá robiť? Jedným spôsobom je skúmať, ako Biblia opisuje skazených ľudí, a zistiť, či sa taký opis vzťahuje na jednotlivca, prípadom ktorého sa starší zaoberajú.

Prijať zodpovednosť a kajať sa

Prví ľudia, ktorí si vybrali cestu skazenosti, boli Adam a Eva. Napriek tomu, že boli dokonalí a mali úplné poznanie Jehovovho zákona, vzbúrili sa proti božskej zvrchovanosti. Keď ich Jehova konfrontoval s tým, čo urobili, ich reakcia bola hodná povšimnutia — Adam obviňoval Evu a Eva obviňovala hada! (1. Mojžišova 3:12, 13) Porovnaj to s hlbokou pokorou Dávida. Keď bol konfrontovaný so svojimi vážnymi hriechmi, uznal svoju zodpovednosť a úpenlivo prosil o odpustenie slovami: „Zhrešil som proti Jehovovi.“ — 2. Samuelova 12:13; Žalm 51:4, 9, 10.

Starší urobia dobre, keď sa zamyslia nad týmito dvoma príkladmi, keď sa zaoberajú prípadmi vážneho hriechu, najmä u dospelých previnilcov. Je hriešnik — podobne ako Dávid, keď bol usvedčený zo svojho hriechu — ochotný bez váhania uznať, že sa previnil, a kajúcne sa obracia k Jehovovi o pomoc a odpustenie, alebo sa snaží zľahčovať to, čo urobil, obviňujúc možno niekoho iného? Je pravda, že človek, ktorý hreší, si azda bude želať vysvetliť, čo viedlo k jeho počínaniu, a môžu tu byť okolnosti, či už minulé alebo súčasné, ktoré azda starší budú potrebovať zohľadniť, keď sa budú rozhodovať, ako mu pomôcť. (Porovnaj Hozeáša 4:14.) Ale mal by uznať, že on je tým, kto zhrešil, a že on je zodpovedný pred Jehovom. Pamätaj: „Jehova je blízko tých, ktorí majú zlomené srdcia, a tých, ktorí sú zdrvení na duchu, zachraňuje.“ — Žalm 34:18.

Konanie toho, čo je zlé

V knihe Žalmov sa veľakrát hovorí o skazených ľuďoch. Takéto texty môžu tiež pomôcť starším rozlíšiť, či je niekto od základu skazený alebo slabý. Uvažuj napríklad nad inšpirovanou modlitbou kráľa Dávida: „Nevleč ma spolu so zlými a s tými, ktorí konajú to, čo škodí, s tými, ktorí so svojimi druhmi hovoria o pokoji, ale v ich srdciach je to, čo je zlé.“ (Žalm 28:3) Všimni si, že o zlých je zmienka popri tých, „ktorí konajú to, čo škodí“. Človek, ktorý hreší pre telesnú slabosť, to pravdepodobne prestane robiť, len čo sa spamätá. Ale ak niekto ‚koná‘ to, čo je zlé, takže sa to stáva súčasťou jeho života, mohlo by to byť dokladom skazeného srdca.

Dávid sa v tomto verši zmienil ešte o ďalšej charakteristike skazenosti. Skazený človek, podobne ako Ananiáš a Zafíra, svojimi ústami hovorí dobré veci, ale vo svojom srdci má zlé veci. Môže byť pokrytcom — tak ako farizeji za Ježišových dní, ktorí ‚sa síce zdali zvonku ľuďom spravodliví, ale vnútri boli plní pokrytectva a nezákonnosti‘. (Matúš 23:28; Lukáš 11:39) Jehova nenávidí pokrytectvo. (Príslovia 6:16–19) Keď sa niekto pokrytecky snaží popierať svoje vážne hriechy ešte aj vtedy, keď hovorí s právnym výborom, alebo ak neochotne pripúšťa len to, čo je už druhým známe, a odmieta sa úplne priznať, mohlo by to byť naozaj prejavom skazeného srdca.

Povýšenecká neúcta k Jehovovi

Ešte ďalšie veci, ktoré charakterizujú skazeného človeka, sú uvedené v 10. žalme. Čítame tam: „Zlý vo svojom povýšenectve rozpálene prenasleduje utláčaného... znevážil Jehovu.“ (Žalm 10:2, 3) Ako sa máme pozerať na kresťana, ktorý sa oddal Jehovovi, ale správa sa povýšenecky a Jehovu si neváži? Zaiste, je to skazený duševný postoj. Keď si človek, ktorý hreší zo slabosti, uvedomí svoj hriech alebo je naň upozornený, bude sa kajať a bude sa vážne usilovať zmeniť svoj život. (2. Korinťanom 7:10, 11) A naopak, ak človek hreší zo zásadnej neúcty k Jehovovi, čo mu zabráni v tom, aby sa opäť a opäť nevracal k svojmu hriešnemu konaniu? Ak je povýšený aj napriek tomu, že dostával rady v duchu miernosti, ako môže mať potrebnú pokoru na to, aby sa úprimne a opravdivo kajal?

Zamysli sa nad Dávidovými slovami v tom istom žalme, uvedenými o trochu ďalej: „Prečo len zlý znevážil Boha? Povedal si v srdci: ‚Nebudeš vyžadovať počet.‘“ (Žalm 10:13) Zlý človek v kresťanskom zbore pozná rozdiel medzi správnym a nesprávnym, ale neváha robiť zlé, keď si myslí, že môže zostať bez trestu. Pokiaľ nemá obavy, že by bol odhalený, dáva voľný priechod svojim hriešnym sklonom. Keď jeho hriechy vyjdú na svetlo, bude — na rozdiel od Dávida — špekulovať, ako sa vyhnúť disciplíne. Taký človek prejavuje hrubú neúctu k Jehovovi. „Pred jeho očami niet bázne pred Bohom... Čo je zlé, nezamieta.“ — Žalm 36:1, 4.

Škoda spôsobená iným

Hriech obvykle nepostihuje len jednu osobu. Napríklad cudzoložník hreší proti Bohu; robí obeťou hriechu svoju manželku a deti; ak je partnerka, s ktorou sa dopustil hriechu, vydatá, robí obeťou hriechu jej rodinu; a poškvrňuje dobré meno zboru. Ako sa ten človek na to všetko pozerá? Prejavuje úprimnú ľútosť spolu s opravdivým pokáním? Alebo dáva najavo ducha opísaného v 94. žalme? „Všetci, ktorí konajú to, čo škodí, sa vychvaľujú sami sebou. Tvoj ľud, ó, Jehova, stále drvia, a tvoje dedičstvo stále trápia. Vdovu a cudzieho usadlíka zabíjajú a chlapca bez otca vraždia. A stále hovoria: ‚Jah nevidí; a Boh Jakoba tomu nerozumie.‘“ — Žalm 94:4–7.

Je pravdepodobné, že k hriechom, ktorými sa bude zaoberať zbor, nebude patriť vražda a zabíjanie. Ale keď starší vyšetrujú nesprávne konanie, môže vyjsť najavo duch, ktorý sa tu prejavil — duch toho, kto je ochotný pre osobný úžitok urobiť iných obeťami. Aj to je arogancia, známka skazeného človeka. (Príslovia 21:4) Je to v úplnom protiklade k duchu pravého kresťana, ktorý je ochotný obetovať sám seba za svojho brata. — Ján 15:12, 13.

Uplatňovanie zbožných zásad

Týchto niekoľko usmernení nie je určených na stanovenie pravidiel. Určite však podávajú predstavu o niektorých veciach, ktoré Jehova považuje za naozaj zlé. Aký postoj hriešnik prejavuje: Odmieta prijať zodpovednosť za nesprávne konanie, ktorého sa dopustil? Ignoroval bezočivo predošlú radu práve k tejto záležitosti? Ide tu o hlboko zakorenený zvyk vážneho nesprávneho konania? Dáva previnilec najavo hrubú neúctu k Jehovovmu zákonu? Vyvíjal cieľavedomé úsilie, aby zakryl nesprávne konanie, pričom možno ešte kazil iných? (Júda 4) Len zosilní toto úsilie, keď nesprávne úsilie vyjde najavo? Dáva previnilec najavo, že vôbec neberie ohľad na škodu, ktorú spôsobil iným a Jehovovmu menu? Aký je jeho postoj? Je povýšenecký či arogantný, keď dostal láskavú biblickú radu? Chýba mu úprimná túžba vyhnúť sa opakovaniu svojho nesprávneho konania? Ak starší zistia takéto veci, ktoré jasne ukazujú nedostatok pokánia, môžu dôjsť k záveru, že spáchané hriechy sú skôr dokladom skazenosti, než iba slabosti tela.

Aj keď sa starší zaoberajú človekom, u ktorého sú zrejmé skazené sklony, neprestanú ho povzbudzovať k tomu, aby sa usiloval o spravodlivosť. (Hebrejom 3:12) Skazení jednotlivci sa môžu kajať a zmeniť sa. Keby to tak nebolo, prečo by Jehova nabádal Izraelitov: „Nech zlý opustí svoju cestu a škodiaci muž svoje myšlienky a nech sa vráti k Jehovovi, ktorý sa zmiluje nad ním a k nášmu Bohu, lebo odpustí vo veľkej miere“? (Izaiáš 55:7) Možno počas právneho konania starší spozorujú značnú zmenu stavu jeho srdca, prejavujúcu sa kajúcnym výzorom a postojom.

No i keď dochádza k vylúčeniu jednotlivca, starší ako pastieri ho budú nabádať, aby sa kajal a snažil sa vrátiť do Jehovovej priazne. Pamätaj na „zlého muža“ v Korinte. Zrejme zmenil svoj spôsob konania a Pavol neskôr odporučil, aby ho znovu prijali. (2. Korinťanom 2:7, 8) Zamysli sa aj nad kráľom Manašem. Bol skutočne veľmi zlý, ale keď sa nakoniec kajal, Jehova prijal jeho pokánie. — 2. Kráľov 21:10–16; 2. Paralipomenon 33:9, 13, 19.

Pravda, existuje hriech, ktorý nebude odpustený — hriech proti svätému duchu. (Hebrejom 10:26, 27) Jehova sám určuje, kto sa dopustil takého hriechu. Ľudia na to nemajú autoritu. Zodpovednosťou starších je udržať zbor čistý a pomôcť obnoviť kajúcnych hrešnikov. Keď to robia s rozlišovacou schopnosťou a pokorou, pričom chcú pri svojom rozhodovaní odzrkadľovať Jehovovu múdrosť, potom Jehova požehná túto stránku ich pastierskej starostlivosti.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 29]

Ananiáš a Zafíra pokrytecky konali falošne voči svätému duchu, prejavujúc tak skazenosť srdca