„Ľud, ktorého Bohom je Jehova“

 1. Čo si niektorí ľudia myslia o úprimných jednotlivcoch, ktorí uctievajú Boha?

MNOHO ľudí ochotne pripustí, že hlavné svetové náboženstvá nerobia veľa pre to, aby spoločnosť spela k lepšiemu. Niektorí si myslia, že Boh nemôže tieto náboženstvá schvaľovať, pretože o ňom neučia pravdu a dopúšťajú sa hrozných vecí. Veria však, že v každom z nich sú úprimní ľudia, ktorých Boh považuje za svojich služobníkov. Preto hovoria, že nie je potrebné, aby títo jednotlivci opustili svoje náboženstvo a uctievali Boha ako oddelený ľud. Aký je však Boží názor? Odpoveď na túto otázku nájdeme, keď preskúmame biblickú správu o pravých Jehovových služobníkoch v minulosti.

 2. Koho Jehova vybral za svoj ľud a čo bolo znamením ich výnimočného vzťahu s Jehovom? (Pozri obrázok v úvode článku.)

² Jehova mal na zemi svoj ľud už pred 4 000 rokmi. Abrahám, opísaný v Biblii ako „otec všetkých, ktorí majú vieru“, bol hlavou domácnosti, do ktorej patrilo niekoľko sto ľudí. (Rim. 4:11; 1. Mojž. 14:14) Kanaanski vládcovia ho považovali za „Božieho náčelníka“ a prejavovali mu úctu. (1. Mojž. 21:22; 23:6) Jehova uzavrel s Abrahámom a jeho potomkami zmluvu. (1. Mojž. 17:1, 2, 19) Boh Abrahámovi povedal: „To je moja zmluva, ktorú budete dodržiavať medzi mnou a vami a tvojím semenom po tebe: Každý z vás mužského rodu sa obreže... A to bude slúžiť ako znamenie zmluvy medzi mnou a vami.“ ​(1. Mojž. 17:10, 11) Abrahám a všetci muži v jeho domácnosti sa teda dali obrezať. (1. Mojž. 17:24–27) Obriezka bola znamením toho, že Abrahámovi potomkovia boli s Jehovom vo výnimočnom vzťahu.

 3. Ako sa Abrahámovi potomkovia stali početným ľudom?

³ Abrahámov vnuk Jakob, čiže Izrael, mal 12 synov. (1. Mojž. 35:10, 22b–26) Tí sa časom stali hlavami 12 izraelských kmeňov. (Sk. 7:8) Jakobov syn Jozef sa dostal do Egypta, kde sa neskôr stal faraónovou pravou rukou. Keď zavládol hladomor, mal na starosti zásoby potravín. Hlad donútil Jakoba a jeho rodinu, aby sa presťahovali do Egypta. (1. Mojž. 41:39–41; 42:6) Jakobových potomkov rýchlo pribúdalo a Jehova ich nazval „zbor národov“. (1. Mojž. 48:4; prečítajte Skutky 7:17.)

 4. Aké vzťahy spočiatku vládli medzi Egypťanmi a Jakobovými potomkami?

⁴ Jakobovi potomkovia žili v egyptskej krajine Góšen viac ako 200 rokov. (1. Mojž. 45:9, 10) Asi 100 rokov spolunažívali s Egypťanmi v pokoji, bývali v malých mestách a starali sa o svoje stáda. Faraón ich vo svojej krajine vrelo privítal, lebo poznal Jozefa a veľmi si ho vážil. (1. Mojž. 47:1–6) Ale Egypťania pastiermi oviec pohŕdali. (1. Mojž. 46:31–34) Napriek tomu museli rešpektovať faraóna a Izraelitov vo svojej krajine tolerovať.

5., 6. a) Ako sa zmenila situácia Božieho ľudu v Egypte? b) Ako Mojžiš unikol smrti? c) Čo Jehova urobil pre svoj ľud?

⁵ Situácia Božieho ľudu sa však dramaticky zmenila. „Časom povstal nad Egyptom nový kráľ, ktorý nepoznal Jozefa. A tak povedal svojmu ľudu: ‚Hľa, ľud synov Izraela je početnejší a mocnejší ako sme my.‘ Preto si Egypťania tyransky zotročili synov Izraela. A strpčovali im život tvrdým otroctvom pri hlinenej malte a tehlách a každým druhom otroctva na poli, áno, každým druhom ich otroctva, v ktorom ich tyransky používali ako otrokov.“ ​(2. Mojž. 1:8, 9, 13, 14)

⁶ Nový faraón dokonca prikázal, aby boli všetci hebrejskí chlapci hneď po narodení usmrtení. (2. Mojž. 1:15, 16) V tom čase sa narodil Mojžiš. Keď mal tri mesiace, jeho matka Jochebed ho skryla do trstiny pri brehu rieky Níl. Tam ho našla faraónova dcéra a neskôr si ho adoptovala. V prvých rokoch života sa oňho starala jeho vlastná matka, oddaná Božia služobníčka, a tak aj on začal verne slúžiť Jehovovi. (2. Mojž. 2:1–10; Hebr. 11:23–25) Jehova „si všimol“, ako jeho ľud trpí, a rozhodol sa, že ho prostredníctvom Mojžiša oslobodí. (2. Mojž. 2:24, 25; 3:9, 10) Tak Izraelitov „vykúpil“, čiže oslobodil z otroctva. (2. Mojž. 15:13; prečítajte 5. Mojžišovu 15:15.)

7., 8. Ako sa Jehovov ľud stal svätým národom?

⁷ Hoci Jehova ešte nevytvoril z Izraelitov národ s vlastnými zákonmi a kňazstvom, už ich považoval za svoj ľud. Preto mal Mojžiš a Áron oznámiť faraónovi: „Toto povedal Jehova, Boh Izraela: ‚Pošli môj ľud preč, aby mi slávili sviatok v pustatine.‘“ ​(2. Mojž. 5:1)

⁸ No faraón nechcel Izraelitov prepustiť. Jehova preto zoslal na Egypt desať rán a napokon faraóna a jeho vojsko zničil v Červenom mori. (2. Mojž. 15:1–4) Neprešli ani tri mesiace a Jehova pri vrchu Sinaj uzavrel s Izraelitmi zmluvu. Dal im tento významný sľub: „Ak budete teraz prísne poslúchať môj hlas a skutočne budete dodržiavať moju zmluvu, tak sa istotne stanete mojím zvláštnym majetkom zo všetkých ostatných národov... a svätým národom.“ ​(2. Mojž. 19:5, 6)

9., 10. a) Čím sa podľa 5. Mojžišovej 4:5–8 Izraeliti odlišovali od ostatných národov? b) Čo museli Izraeliti robiť, aby „sa preukazovali ako svätý ľud Jehovovi“?

⁹ Celé stáročia viedli Jehovových služobníkov patriarchovia, čiže hlavy rodov, ktorí vo svojej domácnosti vykonávali úlohu vládcu, sudcu i kňaza. Keď boli Izraeliti v Egypte, tento systém fungoval až do času, kým sa nestali otrokmi. (1. Mojž. 8:20; 18:19; Jób 1:4, 5) No po vyslobodení z otroctva im Jehova dal prostredníctvom Mojžiša zákony, vďaka ktorým sa odlišovali od ostatných národov. (Prečítajte 5. Mojžišovu 4:5–8; Žalm 147:19, 20) Mojžišovský Zákon stanovoval, aby bola oddelená skupina mužov, ktorí mali slúžiť ako kňazi. Úloha sudcov bola zverená „starším mužom“, ktorých si druhí vážili pre ich poznanie a múdrosť. (5. Mojž. 25:7, 8) Zákon tiež obsahoval smernice, ktoré sa týkali uctievania Boha i každodenného života.

¹⁰ Pred vstupom Izraelitov do Zasľúbenej krajiny im Jehova zopakoval svoje zákony. Mojžiš národu povedal: „Jehova, ten ťa podnietil, aby si dnes povedal, že sa staneš jeho ľudom, zvláštnym majetkom, tak ako ti sľúbil, a aby si zachovával všetky jeho prikázania, a že ťa postaví vysoko nad všetky ostatné národy, ktoré urobil, tak ako sľúbil, čo povedie k chvále a povesti a kráse, kým sa budeš preukazovať ako svätý ľud Jehovovi, svojmu Bohu.“ ​(5. Mojž. 26:18, 19)

11. – 13. a) Kto sa pridal k Božiemu vyvolenému ľudu? b) Čo museli urobiť ľudia z iných národov, ak chceli uctievať Jehovu?

¹¹ Jehova mal teraz na zemi vyvolený národ, no dovolil, aby v ňom žili aj ľudia z iných národov. Biblia napríklad hovorí, že spoločne s Izraelitmi vyšla z Egypta „veľká zmiešaná spoločnosť“, do ktorej patrili aj Egypťania. (2. Mojž. 12:38) Je veľmi pravdepodobné, že v nej boli aj niektorí faraónovi sluhovia, ktorí pri siedmej rane poslúchli Mojžišovo varovanie. (2. Mojž. 9:20)

¹² Tesne predtým ako Izraeliti prekročili rieku Jordán a dobyli Kanaan, im Mojžiš povedal: „Budete milovať cudzieho usadlíka.“ ​(5. Mojž. 10:17–19) Členovia Božieho vyvoleného národa mali prijať medzi seba všetkých cudzincov ochotných poslúchať základné zákony, ktoré dal Jehova Mojžišovi, napríklad Desať prikázaní. (3. Mojž. 24:22) Niektorí cudzí usadlíci začali uctievať Jehovu a mali rovnaké pocity ako Moábčanka Rút, ktorá svojej svokre, Izraelitke Noeme, povedala: „Tvoj ľud bude mojím ľudom a tvoj Boh bude mojím Bohom.“ ​(Rút 1:16) Títo cudzinci sa stali prozelytmi a muži sa dali obrezať. (2. Mojž. 12:48, 49) Jehova bol rád, že ich mohol prijať za členov svojho vyvoleného ľudu. (4. Mojž. 15:14, 15)

¹³ To, že ľudia z iných národov mohli získať Jehovovu priazeň, dokazuje aj Šalamúnova modlitba pri zasvätení chrámu: „Cudzinec, ktorý nie je časťou tvojho ľudu Izraela a ktorý príde zo vzdialenej krajiny kvôli tvojmu veľkému menu a tvojej silnej ruke a tvojmu vystretému ramenu, a prídu a budú sa modliť smerom k tomuto domu, kiež ty potom vypočuješ z nebies, zo svojho ustanoveného miesta bývania, a urobíš podľa všetkého, o čo cudzinec k tebe volá, aby všetky národy zeme poznali tvoje meno a báli sa rovnako ako tvoj ľud Izrael a poznali, že tvoje meno sa vzýva nad týmto domom, ktorý som postavil.“ ​(2. Par. 6:32, 33) Aj v Ježišových dňoch mohli ľudia z národov uctievať Jehovu, ale len s jeho vyvoleným ľudom. (Ján 12:20; Sk. 8:27)

14. – 16. a) O čom mali Izraeliti ako národ svedčiť? b) Čo Jehova očakáva od svojho ľudu?

¹⁴ Izraeliti uctievali svojho Boha, Jehovu, a iné národy zasa svojich bohov. Preto bolo potrebné dať odpoveď na dôležitú otázku: Kto je pravý Boh? V Izaiášových dňoch Jehova povedal, že táto otázka má byť zodpovedaná rovnakým spôsobom, ako keby bola vznesená na súde. Ak sú bohovia národov praví, musia si zabezpečiť svedkov, ktorí to potvrdia. Vyhlásil: „Nech sa všetky národy zhromaždia na jedno miesto a nech sa zhromaždia národnostné skupiny. Kto [z ich bohov] to môže medzi nimi povedať? Alebo môžu spôsobiť, aby sme počuli aj prvé veci? Nech zariadia, aby ich svedkovia boli vyhlásení za spravodlivých, alebo nech počujú a povedia: ‚To je pravda!‘“ ​(Iz. 43:9)

¹⁵ Bohovia národov nedokázali predložiť žiadny dôkaz o svojom božstve. Boli len obyčajnými modlami, ktoré nedokážu ani hovoriť, ani sa hýbať. (Iz. 46:5–7) Naproti tomu Jehova svojmu izraelskému ľudu povedal: „Ste moji svedkovia... áno, môj sluha, ktorého som si vyvolil, aby ste poznali a verili vo mňa a aby ste rozumeli, že som Ten istý. Predo mnou nebol vytvorený nijaký Boh a ani po mne nebol žiadny. Ja — ja som Jehova a okrem mňa niet záchrancu... Vy ste moji svedkovia... a ja som Boh.“ ​(Iz. 43:10–12)

¹⁶ Podobne ako svedkovia vo veľkom súdnom prípade, aj Jehovov vyvolený ľud mal nahlas a jasne svedčiť, že jediný pravý Boh je Jehova. Jehova o svojom ľude povedal, že si ho „vytvoril, aby [o ňom] rozprával chválu“. (Iz. 43:21) Izraeliti nosili jeho meno. Jehova ich vyslobodil z Egypta, a preto očakával, že ho budú ochotne poslúchať a chváliť ako Zvrchovaného Panovníka. Mali mať rovnaký postoj ako Boží ľud dnes. Prorok Micheáš ho opísal týmito slovami: „Všetky národy, tie budú chodiť každý v mene svojho Boha; ale my, my budeme chodiť v mene Jehovu, nášho Boha, na neurčitý čas, áno navždy.“ ​(Mich. 4:5)

17. Prečo Jehova povedal, že „Izrael je zvrhlý vinič“?

¹⁷ Žiaľ, Izraeliti Jehovu zradili. Začali napodobňovať národy, ktoré uctievali bohov z dreva a kameňa. V ôsmom storočí pred n. l. prorok Hozeáš napísal: „Izrael je zvrhlý vinič... Rozmnožil svoje oltáre... Ich srdce sa stalo pokryteckým; teraz budú nájdení ako vinní.“ ​(Hoz. 10:1, 2) Asi po 150 rokoch zapísal Jeremiáš slová, ktoré Jehova adresoval svojmu nevernému ľudu: „Ja som ťa predtým zasadil ako vyberaný červený vinič, všetko z pravého semena. Ako si sa teda premenila voči mne na zvrhlé odnože cudzokrajného viniča?... Kde sú tvoji bohovia, ktorých si si urobila? Nech vstanú, ak ťa môžu zachrániť v čase tvojho nešťastia... Môj vlastný ľud — dní bez počtu na mňa zabúdali.“ ​(Jer. 2:21, 28, 32)

18., 19. a) Ako Jehova predpovedal, že bude mať na zemi nový národ? b) O čom bude hovoriť nasledujúci článok?

¹⁸ Izraeliti už neuctievali Jehovu čistým spôsobom, a tak prestali byť jeho svedkami. Prinášali skazené ovocie, pretože sa zaplietli do modlárstva. Práve preto Ježiš pokryteckým židovským vodcom povedal: „Božie kráľovstvo vám bude odňaté a bude dané národu, ktorý prináša jeho ovocie.“ ​(Mat. 21:43) Do tohto nového národa, duchovného Izraela, mohli patriť iba jednotlivci, ktorých vybral Jehova a s ktorými uzavrel „novú zmluvu“. Prostredníctvom proroka Jeremiáša o nich predpovedal: „Stanem sa ich Bohom a oni sa stanú mojím ľudom.“ ​(Jer. 31:31–33)

¹⁹ Keď prirodzení Izraeliti Jehovu zradili, Jehova vytvoril v prvom storočí duchovný Izrael. Ale kto je jeho ľudom dnes? A ako ho môžu úprimní ľudia rozpoznať? Na tieto otázky nájdeme odpoveď v nasledujúcom článku.