Napodobňujte ich vieru

Poučil sa zo svojich chýb

JONÁŠ si prial, aby mohol umlčať tie hrozné zvuky. Nebol to len zvuk zúrivého vetra, ktorý skuvíňal, keď sa preháňal pomedzi rahná a laná, ani rachot ozrutných vĺn, ktoré narážali na loď, takže každý jej trám praskal a stonal. Nie, to nebolo to najhoršie. Oveľa horšie bolo pre Jonáša počúvať výkriky námorníkov, kapitána a jeho posádky, ktorí sa zo všetkých síl snažili udržať loď na hladine. Jonáš si bol istý, že týchto mužov čaká smrť — a to všetko kvôli nemu!

Prečo sa Jonáš dostal do tejto zúfalej situácie? Vážne sa previnil voči svojmu Bohu, Jehovovi. Čo urobil? Mohol to ešte nejako napraviť? Z odpovedí na tieto otázky sa môžeme veľa naučiť. Jonášov príbeh nám napríklad pomáha pochopiť, ako sa môže stať, že dokonca aj ľudia so silnou vierou zídu zo správnej cesty, a tiež to, čo môžu urobiť na nápravu.

Prorok z Galiley

Keď ľudia počujú o Jonášovi, často sa im v mysli vybavia jeho negatíva, napríklad to, že prejavil neposlušnosť a tvrdohlavosť. Ale to ani zďaleka nie je úplný obraz o tomto mužovi. Pamätajme na to, že Jonáš bol vybratý, aby slúžil ako prorok Jehovu Boha. Jehova by ho nevybral na takú závažnú a zodpovednú úlohu, keby bol neverný alebo nespravodlivý.

Z 2. Kráľov 14:25 sa dozvedáme niečo o prostredí, z ktorého Jonáš pochádzal a v ktorom pôsobil. Tento prorok pochádzal z Gát-cheferu, ktorý leží asi 4 kilometre od Nazareta, mesta, kde zhruba o osem storočí neskôr vyrastal Ježiš Kristus.a Jonáš slúžil ako prorok v severnom desaťkmeňovom izraelskom kráľovstve za vlády kráľa Jeroboáma II. Odvtedy, čo slúžil Eliáš, už ubehol dlhý čas; jeho nástupca, Elizeus, zomrel za vlády Jeroboámovho otca. Hoci Jehova použil týchto dvoch mužov, aby očistil Izrael od uctievania Baala, Izraeliti sa znova svojvoľne odklonili od správnej cesty. Krajina bola teraz pod vplyvom kráľa, ktorý „stále robil to, čo je zlé v Jehovových očiach“. (2. Kráľov 14:24) A tak Jonášova služba zrejme nebola ľahká ani príjemná. Napriek tomu si ju verne vykonával.

Jedného dňa sa však Jonášov život dramaticky zmenil. Jehova ho poveril úlohou, ktorú Jonáš pokladal za extrémne náročnú. Čo od neho Jehova žiadal?

‚Vstaň a choď do Ninive‘

Jehova povedal Jonášovi: „Vstaň a choď do veľkého mesta Ninive a hlásaj proti nemu, že ich zlo vystúpilo predo mňa.“ ​(Jonáš 1:2) Nie je ťažké pochopiť, prečo sa táto úloha mohla Jonášovi zdať odstrašujúca. Ninive ležalo asi 800 kilometrov na východ, čo by znamenalo, že Jonáš by tam pešo došiel asi za mesiac. No ťažkosti spojené s touto cestou sa zrejme javili ako tá ľahšia časť úlohy. V Ninive mal Jonáš odovzdať posolstvo súdu Asýrčanom, ktorí boli známi svojou krutosťou, ba až brutalitou. Ak Jonáš videl len malú odozvu na svoje posolstvo medzi Božím ľudom, akú reakciu mohol očakávať od týchto pohanov? Ako sa mohlo dariť osamelému Jehovovmu služobníkovi vo veľkom Ninive, ktoré bolo neskôr nazvané ‚mestom krviprelievania‘? (Náhum 3:1, 7)

Nevieme, či Jonášovi hlavou vírili takéto myšlienky. Vieme však, že utiekol. Jehova ho poslal na východ, no Jonáš zamieril na západ, a to tak ďaleko na západ, ako sa len dalo. Išiel k pobrežiu, do prístavného mesta Joppa, kde našiel loď, ktorá smerovala do Taršíša. Niektorí učenci hovoria, že Taršíš bol v Španielsku. Ak je to tak, Jonáš sa vydal na miesto, ktoré bolo od Ninive asi 3 500 kilometrov! Taká cesta na opačný koniec Veľkého mora, ako sa vtedy nazývalo Stredozemné more, mohla trvať až rok! Tak veľmi bol Jonáš odhodlaný utiecť pred úlohou, ktorou ho Jehova poveril.

Znamená to, že by sme mali Jonáša odsúdiť ako zbabelca? Nebolo by správne, keby sme nad ním hneď lámali palicu. Ako uvidíme, Jonáš dokázal prejaviť pozoruhodnú odvahu. No tak ako my všetci, aj on bol nedokonalý človek, ktorý bojoval s množstvom chýb. (Žalm 51:5) Kto z nás nikdy nezažil strach?

Z času na čas sa aj nám môže zdať, že Boh od nás vyžaduje niečo, čo považujeme za ťažké, možno až za nemožné. Možno pokladáme za ťažké už to, že máme zvestovať dobré posolstvo o Božom Kráľovstve, ako sa vyžaduje od kresťanov. (Matúš 24:14) Veľmi ľahko sa nám môže stať, že zabudneme na jednu hlbokú pravdu, ktorú vyslovil Ježiš: „U Boha je všetko možné.“ ​(Marek 10:27) Ak sa nám občas stáva, že to stratíme zo zreteľa, azda dokážeme pochopiť Jonáša. Aké následky však mal Jonášov útek?

Jehova usmerňuje svojho neposlušného proroka

Skúsme si predstaviť, ako sa Jonáš usadí na palube, pravdepodobne obchodnej fénickej lode. Pozoruje, ako kapitán a jeho posádka pobehujú hore-dolu a robia posledné prípravy, aby loď mohla vyplávať z prístavu. Ako sa pobrežie pomaly vzďaľuje, až sa úplne stráca z dohľadu, Jonáš zrejme dúfa, že unikol nebezpečenstvu, ktorého sa tak obával. Ale zrazu sa mení počasie.

Strhol sa silný vietor, ktorý rozburácal more tak, že v jeho mohutných vlnách by sa možno stratili aj dnešné plavidlá. Ako dlho asi trvalo, kým sa táto drevená loď, taká zúfalo malá a krehká, stratila vo vzdúvajúcich sa vlnách? Vedel Jonáš v tej chvíli to, čo neskôr zapísal — že „sám Jehova vrhol na more veľký vietor“? Ťažko povedať. Videl však, že námorníci začali volať o pomoc k svojim bohom, a vedel, že je to úplne zbytočné. Vo svojej správe uviedol: „Lodi hrozilo stroskotanie.“ ​(Jonáš 1:4; 3. Mojžišova 19:4) Ako by sa však mohol modliť k Bohu, pred ktorým utekal?

Jonáš s pocitom bezmocnosti zišiel do podpalubia, našiel si tam miesto, kde si mohol ľahnúť, a tvrdo zaspal.b Kapitán ho našiel, zobudil ho a naliehal naňho, aby sa modlil k svojmu bohu, tak ako to robili všetci ostatní. Námorníci, presvedčení, že na tejto búrke je niečo nadprirodzené, začali hádzať lósy, aby zistili, kto z ľudí na palube by mohol byť príčinou ich ťažkostí. Jonášovo srdce istotne zvieral strach, keď sa okruh možných vinníkov postupne zužoval. Pravda čoskoro vyšla najavo. Jehova spôsobil búrku kvôli jedinému človeku, na ktorého teraz ukázal lósom — kvôli Jonášovi! (Jonáš 1:5–7)

Jonáš vyrozprával námorníkom všetko — že je služobníkom Všemohúceho Boha, Jehovu, a že to je Boh, pred ktorým uteká a proti ktorému sa previnil, čím ich všetkých vystavil tomuto hroznému nebezpečenstvu. Muži boli zdesení; Jonáš mohol vidieť hrôzu v ich očiach. Opýtali sa ho, čo by s ním mali urobiť, aby zachránili loď pred potopením a aby si zachránili život. Čo im povedal? Jonáš sa možno vnútri rozochvel pri pomyslení, že sa utopí v tom burácajúcom, studenom mori. Ale ako by mohol dovoliť, aby všetkých tých mužov postihla rovnaká smrť, keď vedel, že ich môže zachrániť? A tak povedal: „Zdvihnite ma a vrhnite do mora, a more sa vám upokojí; pretože som si vedomý, že táto veľká búrka prišla na vás kvôli mne.“ ​(Jonáš 1:12)

Povedali by ste, že sú to slová zbabelca? Sotva! Jehovu istotne potešilo, keď videl, aký odvážny a obetavý postoj prejavil Jonáš v tejto kritickej chvíli. Z toho vidieť, že Jonáš mal silnú vieru. Aj my môžeme napodobniť takýto postoj, keď budeme dávať záujmy iných pred svoje vlastné. (Ján 13:34, 35) Keď vidíme, že niekto potrebuje pomoc, či už v telesnom, citovom, alebo duchovnom ohľade, sme ochotní pohotovo podať pomocnú ruku? Keď tak konáme, Jehova má z toho určite radosť.

Jonášove slová možno silne zapôsobili aj na námorníkov, lebo najprv odmietli urobiť, čo im povedal. Namiesto toho robili, čo mohli, aby dostali loď z búrky, ale všetko bolo márne. Búrka bola stále silnejšia. Nakoniec pochopili, že nemajú na výber. Prosiac Jonášovho Boha, Jehovu, aby im prejavil milosrdenstvo, zdvihli Jonáša a vrhli ho do mora. (Jonáš 1:13–15)

Jonášovi je prejavené milosrdenstvo a je oslobodený

Jonáš padá do rozbúrených vĺn. Chvíľu sa možno zmieta vo vode v snahe udržať sa na hladine a cez spenené vlny a striekajúcu vodu vidí, ako sa mu loď rýchlo stráca z dohľadu. Ale zrazu sa cez neho prevalia mohutné vlny, ktoré ho stiahnu pod vodu. Klesá stále hlbšie a hlbšie a má pocit, že stratil akúkoľvek nádej na záchranu.

Neskôr Jonáš opísal, ako sa vtedy cítil. V mysli sa mu rýchlo premietali mnohé obrazy z jeho života. So smútkom premýšľal o tom, že už nikdy neuvidí Jehovov nádherný chrám v Jeruzaleme. Cítil, ako klesá do hlbín mora, až k základom vrchov, kde ho ovinuli morské chaluhy. Zdalo sa, že morská hlbina sa stane jeho hrobom. (Jonáš 2:2–6)

Vtom Jonáš zbadal, že neďaleko sa niečo hýbe — niečo obrovské a tmavé, nejaký živý tvor. Približovalo sa to stále viac a viac a potom sa vrhlo na Jonáša. Otvorila sa veľká papuľa, ktorá sa vzápätí zatvorila — niečo Jonáša zhltlo!

Jonáš si myslel, že toto je už určite jeho koniec. No vzápätí si uvedomil niečo, čo ho veľmi prekvapilo — bol stále nažive! Morský tvor ho nerozdrvil ani ho nezačal tráviť a Jonáš sa dokonca ani nezadusil. Stále v ňom bol dych života, hoci bol na mieste, ktoré mohlo byť právom označené za jeho hrob. Jonáša začala napĺňať bázeň. Bolo nepochybné, že jeho Boh, Jehova, „dal, aby [ho] zhltla veľká ryba“.c (Jonáš 1:17)

Plynuli minúty, ba celé hodiny. Jonáš si tam, v tej najhlbšej temnote, akú kedy zažil, začal urovnávať myšlienky a modliť sa k Jehovovi Bohu. Jeho modlitba, ktorá je celá zapísaná v 2. kapitole knihy Jonáš, veľa odhaľuje. Ukazuje, že Jonáš mal rozsiahle poznanie Písiem, lebo často používa myšlienky z knihy Žalmy. Z tejto modlitby je tiež zjavná jedna pekná Jonášova vlastnosť: vďačnosť. Jonáš na záver povedal: „Ja ti však budem obetovať s hlasom vďakyvzdania. Čo som slávnostne sľúbil, splním. Záchrana patrí Jehovovi.“ ​(Jonáš 2:9)

Jonáš pochopil, že Jehova dokáže zabezpečiť záchranu komukoľvek, kdekoľvek a kedykoľvek. Dokonca aj tam, „vo vnútri ryby“, Jehova našiel svojho utrápeného služobníka a zachránil ho. (Jonáš 1:17) Iba Jehova môže udržať človeka pri živote tri dni a tri noci v bruchu veľkej ryby. Je múdre, aby sme pamätali na to, že Jehova je Boh, „v ktorého ruke je [náš] dych“. (Daniel 5:23) Jehovovi vďačíme za každý svoj dych, za samotnú našu existenciu. Sme mu vďační? Nedlhujeme mu teda našu poslušnosť?

A čo Jonáš? Naučil sa dať Jehovovi najavo svoju vďačnosť poslušnosťou? Áno. Po troch dňoch a troch nociach ryba priplávala k brehu a „vyvrátila Jonáša na suchú zem“. (Jonáš 2:10) Len si to predstavte — po tom všetkom Jonáš ani nemusel doplávať k brehu! Pravda, sám si musel nájsť cestu z pobrežia, nech to bolo kdekoľvek. Už zakrátko bola Jonášova vďačnosť vyskúšaná. Jonáš 3:1, 2 uvádza: „Potom sa stalo Jehovovo slovo k Jonášovi druhý raz hovoriac: ‚Vstaň, choď do veľkého mesta Ninive a oznám mu vyhlásenie, ktoré ti hovorím.‘“ Čo teraz Jonáš urobí?

Jonáš tentoraz nezaváhal. Čítame o tom: „Na to Jonáš vstal a šiel do Ninive v súlade s Jehovovým slovom.“ ​(Jonáš 3:3) Áno, Jonáš poslúchol. Je zjavné, že sa zo svojich chýb poučil. Aj v tomto ohľade je potrebné napodobňovať jeho vieru. Všetci hrešíme; všetci robíme chyby. (Rimanom 3:23) Necháme sa však nimi odradiť a vzdáme sa alebo sa z nich poučíme a budeme poslušne slúžiť Bohu?

Odmenil Jehova Jonáša za poslušnosť? Rozhodne áno. Napríklad zdá sa, že Jonáš sa dozvedel, že námorníci sa zachránili. Hneď po Jonášovom nesebeckom skutku sa búrka utíšila a námorníci sa začali „veľmi báť Jehovu“ a nepredložili obeť svojim falošným bohom, ale Jehovovi. (Jonáš 1:15, 16)

Oveľa neskôr prišla ešte väčšia odmena. Čas, ktorý Jonáš bol vo veľkej rybe, Ježiš použil ako prorocký predobraz toho, ako dlho on sám zostane v šeole, čiže v hrobe. (Matúš 12:38–40) Aké vzrušujúce to bude pre Jonáša, keď bude vzkriesený k životu tu na zemi a dozvie sa o tomto požehnaní! (Ján 5:28, 29) Jehova chce požehnať aj vás. Budete tak ako Jonáš ochotní poučiť sa zo svojich chýb a budete prejavovať poslušnosť a nesebecký postoj?

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček/obrázok na strane 29]

Jonáš pod paľbou kritiky

▪ Naozaj sa odohrali udalosti opísané v biblickej knihe Jonáš? Táto kniha má už oddávna svojich kritikov. V novodobej ére vyššej kritiky je táto kniha často znevažovaná ako bájka, legenda, mýtus alebo fikcia. Jeden učenec z 19. storočia podáva správu o tom, že istý duchovný vysvetlil príbeh o Jonášovi a veľkej rybe ako zvláštny druh alegórie: Jonáš sa ubytoval v Joppe v hostinci s názvom U veľryby. Keď nemal dosť peňazí na zaplatenie, majiteľ ho vyhodil. Tak vysvetlil, ako sa Jonáš dostal do veľryby a neskôr bol z nej „vyvrhnutý“. Zdá sa, že kritikom Biblie leží Jonáš v žalúdku viac než tej veľkej rybe!

Prečo táto biblická kniha vyvoláva toľko pochybností? Lebo opisuje zázraky. Mnohí kritici, ako sa zdá, sa k zázrakom stavajú s vopred vytvorenou skostnatenou predstavou, že zázraky sú nemožné. Ale je takýto prístup naozaj rozumný? Položte si otázku: ‚Verím prvej vete zapísanej v Biblii, ktorá znie: „Na začiatku Boh stvoril nebesia a zem“?‘ (1. Mojžišova 1:1) Milióny premýšľajúcich ľudí na celom svete múdro prijímajú túto jednoduchú pravdu. No v istom zmysle je v tomto jedinom výroku zahrnutých oveľa viac zázrakov, než je v Biblii opísaných neskôr.

Zamyslite sa: Ktorý zo zázrakov opísaných v Jonášovej knihe by bolo ťažké urobiť pre Toho, kto stvoril nezmerné hviezdnaté nebo a všetky tie zložité zázraky života na zemi? Spôsobiť búrku? Prinútiť obrovskú rybu, aby zhltla človeka, alebo spôsobiť, aby ho zas vyvrhla? Pre Toho, kto má neobmedzenú moc, žiadna z týchto vecí určite nepredstavuje problém. (Izaiáš 40:26)

Dokonca aj bez zásahu božskej moci sa niekedy dejú pozoruhodné veci. Napríklad v roku 1758 sa údajne stalo, že v Stredozemnom mori istý námorník spadol z lode a prehltol ho žralok. No na žraloka vystrelili z dela. Zasiahnutá ryba vyvrhla námorníka, ktorého vytiahli živého a takmer bez zranenia. Ak je tento príbeh pravdivý, možno ho pokladať za naozaj pozoruhodný, ba až obdivuhodný — ale nie za zázrak. Nemohol teda Boh svojou mocou dokázať oveľa viac?

Skeptici tiež tvrdia, že je nemožné, aby bol človek tri dni vnútri ryby a nezadusil sa. No aj ľudia boli dostatočne bystrí na to, aby zistili, ako možno zostať pod vodou dlhší čas — vďaka fľašiam so stlačeným vzduchom, ktoré im umožňujú dýchať pod vodou. Nemohol azda Boh, ktorý má neporovnateľne väčšiu moc a múdrosť, udržať Jonáša pri živote tri dni a zabezpečiť, aby mohol dýchať? Ako raz povedal jeden Jehovov anjel Ježišovej matke Márii, „u Boha nebude žiadne vyhlásenie nemožné“. (Lukáš 1:37)

Aké ďalšie dôkazy o historickej presnosti nachádzame v Jonášovej knihe? Jonáš podrobne a realisticky opisuje loď i jej posádku. V Jonášovi 1:5 čítame o tom, že námorníci vyhadzovali z lode rôzne predmety, aby ju odľahčili. Starovekí historici a dokonca aj rabínsky zákon potvrdzuje, že v zlom počasí sa to bežne robilo. Aj Jonášov neskorší opis Ninive je v súlade s historickými dôkazmi a archeologickými nálezmi. No čo je najdôležitejšie, sám Ježiš Kristus hovoril o tom, že Jonáš bol v obrovskej rybe tri dni, ako o prorockom predobraze toho, ako dlho on sám zostane v hrobe. (Matúš 12:38–40) Ježišovo svedectvo potvrdzuje, že Jonášov príbeh je pravdivý.

„U Boha nebude žiadne vyhlásenie nemožné.“ ​(LUKÁŠ 1:37)

[Obrázok na strane 26]

Na Jonášovo naliehanie ho námorníci zdvihli a hodili do mora