Svetlo ukončuje vek temnoty
SVET Ježiša Krista a jeho apoštolov sa veľmi odlišoval od sveta za čias Hebrejských Písiem. Čitatelia Biblie, ktorí si to neuvedomujú, si možno predstavujú spoločenskú a náboženskú kontinuitu medzi prorokom Malachiášom a pisateľom evanjelia Matúšom a len hmlisto vnímajú to, čo sa udialo za tých 400 rokov medzi nimi.
Malachiáš, ktorý je vo väčšine súčasných Biblií poslednou knihou Hebrejských Písiem, sa končí tým, že ostatok Izraela sa po oslobodení zo zajatia v Babylone opäť usídlil vo svojej domovine. (Jeremiáš 23:3) Verní Židia boli povzbudzovaní, aby čakali na Boží deň súdu, ktorý zbaví svet zla a ktorým sa začne mesiášsky vek. (Malachiáš 4:1, 2) V tom čase vládla Perzia. Perzské jednotky v Judsku silou zbraní udržiavali mier a podporovali kráľovské výnosy. — Porovnaj Ezdráša 4:23.
Avšak počas nasledujúcich štyroch storočí biblické krajiny nezostali stabilné. Začala sa šíriť duchovná tma a zmätok. Blízky východ bol zmietaný násilím, terorizmom, útlakom, radikálnym náboženským zmýšľaním, špekulatívnou filozofiou a prudkými kultúrnymi zmenami.
Matúš, prvá kniha Kresťanských gréckych Písiem, už bol písaný v inej ére. Rímske légie presadzovali Pax Romana — Rímsky mier. Zbožní ľudia dychtivo očakávali príchod Mesiáša, ktorý odstráni utrpenie, tyraniu a biedu a osvetlí život, blahobyt a pokoj. (Porovnaj Lukáša 1:67–79; 24:21; 2. Timotejovi 1:10.) Pozrime sa teraz bližšie na dynamické sily, ktoré pretvárali židovskú spoločnosť v storočiach pred narodením Ježiša Krista.
Život Židov v perzskom období
Po Cýrovom vyhlásení, ktorým boli v roku 537 pred n. l. Židia oslobodení z babylonského zajatia, odišla skupina Židov a ich nežidovských spoločníkov z Babylónie. Tento duchovne vnímavý ostatok sa vrátil na územie zničených miest a spustošenej krajiny. Edomčania, Feničania, Samaritáni, arabské kmene a ďalší si poodkrajovali z kedysi rozľahlého izraelského územia. To, čo zostalo z Júdu a Benjamina, sa stalo provinciou Judsko v perzskej satrapii Abar Nahara (Za Riekou). — Ezdráš 1:1–4; 2:64, 65.
Pod perzskou vládou začalo Judsko prežívať „obdobie rozmachu a populačného rastu“, uvádza The Cambridge History of Judaism. O Jeruzaleme sa tam ďalej píše: „Roľníci a pútnici prinášali dary, Chrám a mesto sa stali bohatými a ich bohatstvo priťahovalo obchodníkov a remeselníkov z cudziny.“ I keď Peržania boli k miestnej vláde a k miestnemu náboženstvu veľmi tolerantní, dane boli veľmi zaťažujúce a mohli sa platiť iba drahými kovmi. — Porovnaj Nehemiáša 5:1–5, 15; 9:36, 37; 13:15, 16, 20.
Posledné roky Perzskej ríše boli veľmi búrlivým obdobím poznačeným vzburami satrapov. Mnohí Židia sa zapojili do povstania v pobrežnej oblasti Stredozemného mora a boli deportovaní ďaleko na sever, do Hyrkánie pri Kaspickom mori. Nezdá sa však, že by trestným opatrením Perzie bola postihnutá väčšina Judska.
Grécke obdobie
Alexander Veľký sa vrhol ako leopard na Stredný východ v roku 332 pred n. l., ale záujem o grécky import ho dokonca už predišiel. (Daniel 7:6) Uvedomoval si politickú hodnotu gréckej kultúry a premyslene začal helenizovať svoju rozpínajúcu sa ríšu. Gréčtina sa stala medzinárodným jazykom. Alexandrovo krátke panovanie podporovalo lásku k sofistike, nadšenie pre šport a zmysel pre estetiku. Helenizmu postupne ustúpilo aj židovské dedičstvo.
Po Alexandrovej smrti v roku 323 pred n. l. zohrali jeho následníci v Sýrii a v Egypte ako prví úlohy „kráľa severu“ a „kráľa juhu“, ako ich nazval prorok Daniel. (Daniel 11:1–19) Za panovania egyptského „kráľa juhu“, Ptolemaia II. Filadelfa (285–246 pred n. l.), sa začali prekladať Hebrejské Písma do hovorovej gréčtiny koiné. Tento preklad bol nazvaný Septuaginta. Mnohé verše tohto diela boli citované v Kresťanských gréckych Písmach. Gréčtina sa ukázala ako vynikajúci jazyk na vyjadrovanie osvetľujúcich významových odtieňov duchovne zmätenému a temnému svetu.
Keď sa Antiochus IV. Epifanes stal kráľom Sýrie a vládcom Palestíny (175–164 pred n. l.), judaizmus bol takmer vyhladený prenasledovaním, ktoré podporovala vláda. Židia boli pod hrozbou smrti nútení zriecť sa Jehovu Boha a prinášať obete iba gréckym božstvám. V decembri roku 168 pred n. l. bol nad veľkým Jehovovým oltárom v jeruzalemskom chráme postavený pohanský oltár, na ktorom sa prinášali obete olympskému Diovi. Otrasení, ale odvážni muži z vidieka sa spojili pod vedením Júdu Makabejského a viedli tuhý boj, až kým nezískali Jeruzalem do svojich rúk. Chrám bol znovu zasvätený Bohu a presne po troch rokoch od jeho znesvätenia boli obnovené každodenné obete.
V priebehu zostávajúceho gréckeho obdobia sa členovia judskej komunity agresívne snažili zväčšiť svoje územie po jeho staroveké hranice. Svoju novozískanú vojenskú zdatnosť využívali bezbožným spôsobom, keď pod hrozbou meča nútili svojich pohanských susedov, aby sa obrátili. Napriek tomu grécka politická teória naďalej ovládala veľké i malé mestá.
V tomto období boli uchádzači o úrad veľkňaza často skazení. Ich úrad poškvrňovali úklady, vraždy a politické intrigy. Čím bezbožnejší duch bol medzi Židmi, tým populárnejšie boli grécke športy. Aké zarážajúce bolo vidieť mladých kňazov, ako zanedbávajú svoje povinnosti, aby sa mohli zúčastniť hier! Židovskí atléti sa dokonca podrobovali bolestivému chirurgickému zákroku, aby sa stali „neobrezanými“, a tak sa vyhli zahanbeniu, keď nahí súťažili s pohanmi. — Porovnaj 1. Korinťanom 7:18.
Náboženské zmeny
V raných poexilových rokoch sa verní Židia bránili zmiešavaniu pohanských predstáv a filozofií s pravým náboženstvom zjaveným v Hebrejských Písmach. Kniha Ester, napísaná po viac než 60 rokoch blízkeho spoločenstva s Perziou, nenesie žiadne stopy zoroastrizmu. A ani do biblických kníh Ezdráš, Nehemiáš či Malachiáš, ktoré boli napísané v raných rokoch perzského obdobia (537–443 pred n. l.), neprenikol vplyv tohto perzského náboženstva.
Učenci sa však domnievajú, že v neskorších rokoch perzského obdobia si mnohí Židia začali osvojovať niektoré názory uctievačov Ahura Mazdu, hlavného perzského božstva. Vidno to z populárnych povier a viery esejcov. Bežné hebrejské slová pre šakalov, ako aj pre ďalšie púšťové zvieratá a pre nočné vtáky sa v mysliach Židov začali spájať so zlými duchmi a nočnými príšerami babylonského a perzského folklóru.
Židia teraz videli pohanské predstavy v inom svetle. Pojmy nebo, peklo, duša, Slovo (Logos) a múdrosť nadobudli nový význam. A ak Boh bol taký vzdialený, že už s ľuďmi nekomunikoval — ako sa to vtedy vyučovalo — potreboval prostredníkov. Gréci nazývali týchto sprostredkujúcich a strážnych duchov daimonmi. Keďže Židia prijali predstavu, že daimoni (démoni) môžu byť dobrí alebo zlí, stali sa ľahkou korisťou démonského vplyvu.
Ku konštruktívnej zmene došlo v miestnom uctievaní. Objavili sa synagógy ako miesta, v ktorých sa stretávali okolité židovské zbory za účelom náboženského vzdelávania a bohoslužieb. Nevie sa presne kedy, kde a ako začali židovské synagógy fungovať. Keďže synagógy uspokojovali potreby Židov v ďalekých krajinách týkajúce sa uctievania v čase, keď nemohli chodiť do chrámu, všeobecne sa predpokladá, že synagógy boli zriaďované v exilovom alebo poexilovom období. Je významné, že pre Ježiša a jeho učeníkov sa synagógy stali vynikajúcimi miestami na to, ‚aby široko-ďaleko oznamovali znamenitosti Boha, ktorý povoláva ľudí z tmy do svojho podivuhodného svetla‘. — 1. Petra 2:9.
Judaizmus prijíma rôzne mysliteľské školy
V druhom storočí pred n. l. sa začali objavovať rôzne mysliteľské školy. Neboli to samostatné náboženské organizácie. Boli to skôr malé združenia židovského duchovenstva, filozofov a politických aktivistov, ktorí sa pod pláštikom judaizmu snažili ovplyvňovať ľudí a ovládať národ.
Politicky angažovaní saduceji boli prevažne bohatí aristokrati, ktorí boli už od hasmonejského povstania v polovici druhého storočia pred n. l. známi svojou obratnou diplomaciou. Väčšinu z nich tvorili kňazi, ale niektorí boli obchodníci a statkári. V čase, keď sa narodil Ježiš, väčšina saducejov bola priaznivo naklonená rímskej vláde nad Palestínou, lebo sa domnievali, že je stabilnejšia a pravdepodobne udrží existujúci stav. (Porovnaj Jána 11:47, 48.) Menšina (herodiáni) sa domnievala, že vláda Herodesovho rodu by lepšie vyhovovala národnému cíteniu. Saduceji rozhodne nechceli, aby národ bol v rukách židovských fanatikov alebo aby kontrolu nad chrámom mal niekto iný než kňazi. Názory saducejov boli konzervatívne a prevažne založené na ich výklade Mojžišových spisov; odzrkadľovali ich odpor proti mocnej sekte farizejov. (Skutky 23:6–8) Saduceji odmietali proroctvá Hebrejských Písiem ako špekulácie. Učili, že historické a poetické knihy Biblie, ako aj jej knihy prísloví nie sú inšpirované a ani podstatné.
Farizeji vznikli počas gréckeho obdobia ako mohutná reakcia na protižidovský helenizmus. V Ježišových dňoch však už boli skupinou strnulých, tradíciami zviazaných, formalistických, pyšných, samospravodlivých ľudí získavajúcich prozelytov, učiteľmi, ktorí sa vyučovaním v synagógach snažili ovládnuť národ. Pochádzali prevažne zo strednej vrstvy a pohŕdali obyčajnými ľuďmi. Ježiš považoval väčšinu farizejov za nemilosrdných ľudí, ktorí idú za vlastnými záujmami, milujú peniaze a sú presiaknutí pokrytectvom. (Matúš, 23. kapitola) Farizeji prijímali celé Hebrejské Písma vo svetle svojich vlastných vysvetlení, ale rovnaký alebo ešte väčší význam prikladali svojim ústnym tradíciám. Hovorili, že ich tradície sú „plotom okolo Zákona“. Ich tradície však ani zďaleka neboli plotom; naopak, robili Božie Slovo neplatným a miatli ľudí. — Matúš 23:2–4; Marek 7:1, 9–13.
Esejci boli mystici, ktorí zjavne žili v niekoľkých izolovaných spoločenstvách. Považovali sa za pravý ostatok Izraela, čakajúci v čistote na to, aby prijal sľúbeného Mesiáša. Život esejcov sa vyznačoval rozjímaním a zbožnou askézou a v mnohých ich názoroch sa odzrkadľovali perzské a grécke predstavy.
Viacero rôznych skupín nábožensky motivovaných a fanaticky vlasteneckých zelótov vražedne považovalo za nepriateľa každého, kto sa staval do cesty myšlienke o nezávislom židovskom štáte. Boli prirovnávaní k Hasmonejcom a priťahovali najmä mladých mužov s idealistickými predstavami a s túžbou po dobrodružstve. Boli vnímaní ako banditi a atentátnici alebo ako bojovníci v odboji; používali partizánsku taktiku, v dôsledku čoho sa cesty v krajine i verejné námestia stali nebezpečnými a to ešte viac pridávalo k napätiu tej doby.
V Egypte medzi alexandrijskými Židmi prekvitala grécka filozofia. Odtiaľ sa šírila do Palestíny a k Židom v diaspore rozptýleným široko-ďaleko. Židovskí teoretici, ktorí písali apokryfy a pseudoepigrafy, vykladali Mojžišove spisy ako hmlisté a mdlé alegórie.
Až do nástupu rímskej éry helenizácia neustále pretvárala Palestínu spoločensky, politicky i filozoficky. Biblické náboženstvo Židov bolo nahradené judaizmom — zmesou babylonských, perzských a gréckych predstáv premiešaných s určitým množstvom biblickej pravdy. Saduceji, farizeji a esejci však tvorili dohromady menej než 7 percent národa. Vo víre týchto protichodných síl boli uväznené masy židovského ľudu, ‚zodraté a zmietané sem a tam ako ovce bez pastiera‘. — Matúš 9:36.
Do tohto temného sveta vkročil Ježiš Kristus. Aké potešujúce bolo jeho upokojujúce pozvanie: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa lopotíte a ste preťažení, a ja vás občerstvím.“ (Matúš 11:28) Aké vzrušujúce bolo počúvať ho, ako hovorí: „Ja som svetlo sveta“! (Ján 8:12) A skutočne nádherný bol jeho sľub rozradostňujúci srdce: „Kto mňa nasleduje, určite nebude chodiť v tme, ale bude mať svetlo života.“ — Ján 8:12.
[Obrázok na strane 26]
Ježiš ukázal, že židovskí náboženskí vodcovia sú v duchovnej tme
[Obrázok na strane 28]
Minca s podobizňou Antiocha IV. (Epifana)
[Prameň ilustrácie]
Pictorial Archive (Near Eastern History) Est.