Máš vieru ako Eliáš?

DNEŠNÁ ľudská spoločnosť podkopáva vieru. Intelektuáli sa vysmievajú z existencie Boha. Náboženskí pokrytci robia Boha predmetom posmechu. A nenáboženský svet sa stále vo väčšej miere správa tak, akoby na Bohu jednoducho nezáležalo. Či už tieto postoje človeka zastrašia alebo odradia, či nakazia apatiou, v každom prípade je výsledok rovnaký: jeho viera je nahlodaná. Nie div, že apoštol Pavol nazval nedostatok viery „hriechom, do ktorého sa ľahko zapletáme“. — Hebrejom 12:1.

Možno práve preto sa Pavol zvlášť usiloval upriamiť našu pozornosť na život mužov a žien, ktorí mali silnú vieru. (Hebrejom 11. kapitola) Takéto príklady nás môžu inšpirovať a posilniť našu vieru. Uvažujme napríklad o prorokovi Eliášovi a zamerajme sa iba na počiatočné obdobie jeho dlhej a naplnenej prorockej dráhy. Žil za vlády kráľa Achaba a jeho pohanskej manželky kráľovnej Jezábel, v dobe, keď podobne ako dnes viera v pravého Boha upadla.

Skazené desaťkmeňové kráľovstvo

Aká to bola dvojica! Achab bol siedmym kráľom desaťkmeňového Izraelského kráľovstva. Hoci jeho šiesti predchodcovia boli skazení, Achab bol ešte horší. Nielenže v krajine zachovával nečisté uctievanie teľaťa, ale sa aj oženil s cudzou princeznou Jezábel, čím zaviedol ešte výraznejšiu formu uctievania falošného boha Baala, akú jeho krajina predtým nepoznala. — 1. Kráľov 16:30–33.

Jezábel bola od detstva pohrúžená do uctievania Baala. Jej otec Etbál bol kňazom Aštoret (Baalovej manželky) a vraždami sa dostal na trón Sidonu, čo bolo kráľovstvo severne od Izraela. Jezábel ovplyvnila svojho morálne slabého manžela, aby zaviedol v Izraeli uctievanie Baala. Zanedlho bolo v krajine 450 prorokov tohto falošného boha a 400 prorokov bohyne Ašery, a všetci jedli pri kráľovom stole. Aký ohavný bol ich spôsob uctievania v očiach pravého Boha Jehovu! Falické symboly, rituály plodnosti, chrámová prostitúcia (mužská i ženská), dokonca obetovanie detí — tým všetkým sa vyznačovalo toto odporné náboženstvo. S Achabovým požehnaním sa bez prekážky šírilo po celom kráľovstve.

Milióny Izraelčanov zabudli na Jehovu, Stvoriteľa zeme a jej vodného kolobehu. Pre nich to bol Baal, kto požehnal krajinu dažďami na konci obdobia sucha. Každý rok s nádejou vzhliadali k tomuto ‚Oblačnému jazdcovi‘, k tomuto takzvanému bohu plodnosti a obdobia dažďov, aby ukončil obdobie sucha. Rok čo rok prichádzali dažde. Rok čo rok bol za to ctený Baal.

Eliáš vyhlasuje sucho

Bolo to pravdepodobne na konci dlhého letného obdobia sucha — hneď ako ľudia začali očakávať, že Baal privedie životodarné dažde —, keď sa na scéne objavil Eliáš.a V biblickom zázname sa objavuje náhle, ako keď zahrmí. Len málo sa dozvedáme o prostredí, z ktorého pochádzal, a nič nevieme o jeho predkoch. Ale na rozdiel od hromu, Eliáš nebol predzvesťou búrky. Achabovi oznámil: „Akože žije Jehova, Boh Izraela, pred ktorým stojím, nebude ani rosy, ani dažďa počas týchto rokov, iba ak na nariadenie môjho slova!“ — 1. Kráľov 17:1.

Predstav si tohto muža oblečeného do svojho drsného odevu zo srsti. Vyrastal uprostred zvlnených pahorkov Gileádu, vychovávaný zrejme medzi prostými pastiermi stád. Stojí pred mocným kráľom Achabom, možno priamo v jeho obrovskom paláci s jeho slávnym domom zo slonoviny, jeho bohatými a nezvyčajnými ozdobami a impozantnými modlami. Práve tu, uprostred rušného, opevneného mesta Samária, kde je uctievanie Jehovu takmer zabudnuté, hovorí Achabovi, že jeho boh, Baal, je bezmocný, že je to len výmysel. Eliáš vyhlasuje, že počas tohto a ďalších rokov nebude ani dažďa, ani rosy!

Kde zobral takú vieru? Necítil strach, keď stál pred týmto arogantným, odpadlíckym kráľom? Možno cítil. O viac ako tisíc rokov neskôr nás Ježišov nevlastný brat Jakub uisťuje, že Eliáš bol „človek s pocitmi ako sú naše“. (Jakub 5:17) Ale všimni si Eliášove slová: „Akože žije Jehova, Boh Izraela, pred ktorým stojím.“ Eliáš mal na pamäti, že ako Jehovov služobník stojí pred omnoho vyšším trónom, ako bol Achabov — pred trónom Zvrchovaného Pána vesmíru! Bol zástupcom, vyslancom tohto trónu. Keď sa na to pozeral z tohto hľadiska, mal sa báť Achaba, nepatrného ľudského panovníka, ktorý stratil Jehovovo požehnanie?

Nebolo žiadnou náhodou, že Jehova bol pre Eliáša taký skutočný. Prorok určite preskúmal to, čo bolo zaznamenané o Božom zaobchádzaní s jeho ľudom. Jehova varoval Židov, že ich potrestá suchom a hladom, ak sa obrátia k uctievaniu falošných bohov. (5. Mojžišova 11:16, 17) Eliáš dôveroval, že Jehova vždy splní svoje slovo a „modlil [sa] v modlitbe, aby nepršalo“. — Jakub 5:17.

Viera vyjadrená plnením pokynov

V momente vyhlásenia, ktoré Eliáš urobil, sa však ocitol v smrteľnom nebezpečenstve. Nastal čas, keď bola potrebná iná stránka jeho viery. Aby zostal nažive, musel sa verne riadiť Jehovovými pokynmi: „Odíď odtiaľto a obrátiš sa cestou na východ a skryješ sa v údolí bystriny Kerit, ktoré je východne od Jordána. A máš piť z údolia bystriny, a prikážem krkavcom, aby ťa tam zásobovali potravou.“ — 1. Kráľov 17:3, 4.

Eliáš okamžite poslúchol. Ak chcel prežiť sucho a hlad, ktoré postihli jeho krajinu, musel sa spoliehať na akékoľvek opatrenia, ktoré preňho Jehova urobil. To určite nebolo ľahké. Znamenalo to ukryť sa a žiť v úplnej izolácii počas dlhých mesiacov. Znamenalo to jesť mäso a chlieb, ktoré mu nosili krkavce — vtáky živiace sa zdochlinami, považované podľa mojžišovského Zákona za nečisté — a dôverovať Jehovovi, že toto mäso nepochádza zo zdochlín, ale je to mäso správne vykrvácané podľa zákona. Tento dlhotrvajúci zázrak sa zdá niektorým komentátorom Biblie taký nepravdepodobný, že sa domnievajú, že pôvodné slovo, ktoré tu bolo použité, muselo znamenať „Arabi“, a nie „krkavce“. Ale skutočnosť, že boli vybraté krkavce, bola ideálna. V nikom by nemohlo skrsnúť podozrenie, že tieto všedné, nečisté vtáky, lietajúce do pustatiny s kusmi potravy, v skutočnosti živia Eliáša, ktorého Achab a Jezábel hľadali po všetkých kráľovstvách naokolo. — 1. Kráľov 18:3, 4, 10.

Keďže sucho trvalo, Eliáš si mohol začať robiť starosti o svoje zásoby vody v údolí bystriny Kerit. Väčšina izraelských údolných bystrín vysychá v čase sucha a „na konci niekoľkých dní“ vyschla aj táto. Vieš sa vžiť do Eliášových pocitov, keď sa z prúdu postupne stával len pramienok a voda v jazierkach deň čo deň klesala? Eliáš si určite kládol otázky, čo sa stane, keď vody už nebude. Napriek tomu tam verne zostával. Až potom, keď voda vyschla, dal mu Jehova ďalšie pokyny. Choď do Carefatu, bolo povedané prorokovi. Tam nájde obživu v dome jednej vdovy. — 1. Kráľov 17:7–9.

Carefat! To mesto patrilo k Sidonu, odkiaľ pochádzala Jezábel a kde vládol ako kráľ jej otec! Bude to bezpečné? Eliáš si možno kládol túto otázku. Ale „vstal a išiel“. — 1. Kráľov 17:10.

Jehova poskytuje obživu a život

Jeho poslušnosť bola čoskoro odmenená. Ako bolo predpovedané, stretol sa s vdovou a našiel u nej práve ten druh viery, ktorý tak chýbal jeho krajanom. Táto chudobná vdova mala iba toľko múky a oleja, aby urobila posledné jedlo pre seba a pre svojho malého syna. No i napriek tejto krajnej núdzi bola ochotná urobiť najprv chlieb pre Eliáša, dôverujúc jeho sľubu, že Jehova bude stále napĺňať jej džbán na olej a jej džbán na múku, pokiaľ bude trvať núdza. Nie div, že Ježiš Kristus pripomenul príklad vernosti tejto vdovy, keď odsúdil neverných Izraelčanov svojej doby. — 1. Kráľov 17:13–16; Lukáš 4:25, 26.

Napriek tomuto zázraku však viera vdovy i Eliáša mala byť čoskoro vystavená krutej skúške. Jej syn náhle zomrel. Vdova bola zdrvená a mohla sa iba domnievať, že táto tragická rana mala nejakú súvislosť s Eliášom, „mužom pravého Boha“. Chcela vedieť, či je trestaná za nejaký minulý hriech. Ale Eliáš jej vzal mŕtveho syna z náručia a vyniesol ho do podkrovnej izby. Vedel, že Jehova môže poskytnúť viac ako iba obživu. Veď Jehova je zdrojom samotného života! A tak sa Eliáš vrúcne a opakovane modlil, aby sa dieťaťu vrátil život.

Eliáš nebol prvý, kto mal takúto vieru vo vzkriesenie, ale podľa záznamu v Biblii bol prvým človekom, ktorý bol použitý na uskutočnenie vzkriesenia. Chlapec „ožil“! Radosť jeho matky bola určite obrovská, keď jej Eliáš odovzdal syna a jednoducho povedal: „Vidíš, tvoj syn je nažive.“ Nepochybne so slzami v očiach povedala: „Teraz skutočne viem, že si Boží muž a že Jehovovo slovo v tvojich ústach je pravé.“ — 1. Kráľov 17:17–24.

„Môj Boh je Jehova“

Aké je to dojímavé a vhodné, že Eliášovo meno znamená „môj Boh je Jehova“! V čase sucha a hladu mu Jehova dal pokrm a nápoj; v čase morálneho zmätku mu Jehova dal zdravé vedenie; keď došlo k úmrtiu, Jehova ho použil na obnovenie života. A zdá sa, že zakaždým, keď bol Eliáš vyzvaný, aby prejavil vieru v svojho Boha — dôverou, že sa oňho postará tým, že sa bude riadiť jeho pokynmi, spoliehať sa na neho, že posvätí svoje meno — bol odmenený vždy ďalšími dôvodmi pre vieru v Jehovu. To stále platilo, keď ďalej prijímal od svojho Boha Jehovu ťažké pridelenia, ktoré mohli vzbudzovať strach; pritom niektoré z jeho najpozoruhodnejších zázrakov boli ešte pred ním. — Pozri 1. Kráľov 18. kapitolu.

Vo veľkej miere to platí i pre dnešných Jehovových služobníkov. Asi nebudeme zázračne nasýtení alebo použití na uskutočnenie vzkriesenia; nežijeme totiž v dobe vykonávania takýchto zázrakov. Jehova sa však od Eliášových dní ani trochu nezmenil. — 1. Korinťanom 13:8; Jakub 1:17.

Aj my môžeme dostať nejaké pridelenia vzbudzujúce strach, nejaké ťažké a obávané územia, aby sme na nich rozšírili posolstvo od Boha. Mohli by sme tiež čeliť prenasledovaniu. Mohli by sme i trpieť hladom. Ale Jehova opakovane dokazuje verným jednotlivcom a svojej organizácii ako celku, že stále vedie a ochraňuje svojich služobníkov. Stále im dáva silu, aby plnili akékoľvek úlohy, ktoré im pridelil. A stále im pomáha, aby vytrvávali v akýchkoľvek skúškach, ktoré ich môžu postihnúť v tomto svete, plnom problémov. — Žalm 55:22.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 18]

Máš vieru, podobne ako Eliáš, že Jehova sa postará o potreby svojich služobníkov?