65. KAPITOLA
Rozhovory cestou do Jeruzalema
MATÚŠ 8:19–22 LUKÁŠ 9:51–62 JÁN 7:2–10
AKO SA NA JEŽIŠA POZERAJÚ JEHO BRATIA
NAKOĽKO DÔLEŽITÁ JE SLUŽBA BOHU
Ježiš už nejaký čas sústreďuje svoju službu prevažne na Galileu, kde ľudia reagujú lepšie než v Judei. Navyše, keď bol v Jeruzaleme a uzdravil v sabat jedného človeka, „Židia sa ešte viac usilovali zabiť ho“. (Ján 5:18; 7:1)
Teraz je jeseň roku 32 n. l. a blíži sa Sviatok stánkov (čiže dočasných prístreškov). Slávi sa sedem dní a na ôsmy deň sa koná slávnostné zhromaždenie. Tento sviatok znamená koniec poľnohospodárskeho roka. Je to čas veľkej radosti a vďakyvzdania.
Ježišovi bratia Jakub, Šimon, Jozef a Júda ho presviedčajú: „Odíď odtiaľto a choď do Judey.“ Jeruzalem je náboženským centrom krajiny. Počas troch výročných sviatkov je mesto plné ľudí. Ježišovi bratia argumentujú: „Nikto nerobí nič potajomky, pokiaľ chce byť verejne známy. Ak robíš tieto veci, ukáž sa svetu.“ (Ján 7:3, 4)
Títo štyria bratia neveria, že Ježiš je Mesiáš. Ale chcú, aby ľudia, ktorí sa zišli na sviatok, videli jeho mocné skutky. Ježiš si uvedomuje hroziace nebezpečenstvo, a tak im hovorí: „Svet nemá dôvod nenávidieť vás, ale mňa nenávidí, lebo svedčím o tom, že jeho skutky sú zlé. Vy choďte na sviatok. Ja ešte nepôjdem, lebo môj čas ešte nenastal.“ (Ján 7:5–8)
Ježišovi bratia sa teda pripoja k hlavnej skupine cestujúcich do Jeruzalema. O niekoľko dní sa za nimi vyberú aj Ježiš a učeníci, ale tajne, aby ich nikto nespozoroval. Nejdú však bežnou cestou popri Jordáne, ale priamejšou cestou cez Samáriu. V Samárii budú potrebovať nejaké ubytovanie, preto Ježiš posiela niekoľkých učeníkov napred, aby sa o to postarali. V jednej dedine ich však ľudia odmietnu prijať a prejaviť im zvyčajnú pohostinnosť. Dôvodom je to, že Ježiš má namierené do Jeruzalema na židovský sviatok. Jakub a Ján sa rozhorčene pýtajú: „Pane, máme povedať, aby zostúpil oheň z neba a zničil ich?“ (Lukáš 9:54) Ježiš ich za to pokarhá a pokračujú v ceste.
Počas cesty pristupuje k Ježišovi jeden zo znalcov Zákona so slovami: „Učiteľ, budem ťa nasledovať, kam len pôjdeš.“ Ale Ježiš mu odpovedá: „Líšky majú brlohy a vtáci hniezda, ale Syn človeka nemá kde zložiť hlavu.“ (Matúš 8:19, 20) Ježiš mu vlastne hovorí, že ak ho začne nasledovať, zažije ťažkosti. A zdá sa, že tento znalec Zákona je príliš hrdý na to, aby prijal takýto spôsob života. Každý z nás sa preto môže zamyslieť: Do akej miery som ochotný nasledovať Ježiša?
Potom Ježiš hovorí inému mužovi: „Buď mojím nasledovníkom.“ Ten muž však odpovedá: „Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať svojho otca.“ Ježiš pozná jeho situáciu a hovorí mu: „Nech mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych, ale ty choď a všade oznamuj Božie Kráľovstvo.“ (Lukáš 9:59, 60) Otec toho muža je očividne ešte nažive. Inak by tu jeho syn zrejme nebol a nerozprával sa s Ježišom. Tento muž teda nie je pripravený zamerať sa v živote na Božie Kráľovstvo.
Ako pokračujú v ceste, pristupuje k Ježišovi ďalší človek a hovorí mu: „Pane, budem ťa nasledovať, ale najprv mi dovoľ, aby som sa rozlúčil so svojou domácnosťou.“ Ježiš mu odpovedá: „Nikto, kto položil ruku na pluh a obzerá sa späť, sa nehodí pre Božie Kráľovstvo.“ (Lukáš 9:61, 62)
Kto chce byť Ježišovým učeníkom, musí byť zameraný na službu Bohu. Ak sa oráč nepozerá priamo pred seba, pravdepodobne urobí krivé brázdy. A ak pustí pluh z rúk, aby sa pozrel za seba, práca na poli bude stáť. Niečo podobné sa môže stať tomu, kto sa obzerá za týmto svetom. Môže zísť z cesty vedúcej k večnému životu.