Klenoty Jánovho evanjelia
JEHOVOV duch inšpiroval starého apoštola Jána, aby napísal pôsobivú správu o živote a službe Ježiša Krista. Toto evanjelium Ján napísal asi v roku 98 n. l. v Efeze alebo neďaleko neho. Čím sa vyznačuje táto správa? Aké klenoty obsahuje?
Z veľkej časti doplňujúca
Ján si látku vyberal a z toho, čo napísal Matúš, Marek a Lukáš, opakoval len málo. Svoju správu zaznamenal ako očitý svedok. Správa je z veľkej časti doplňujúca, pretože deväťdesiat percent látky hovorí o tom, o čom sa ostatné evanjeliá nezmieňujú. Napríklad len Ján hovorí o Ježišovej predľudskej existencii a o tom, že „Slovo sa stalo telom“. (1:1–14) Ostatní pisatelia evanjelií hovoria, že Ježiš vyčistil chrám na konci svojej zvestovateľskej služby, ale Ján hovorí, že to Ježiš urobil aj na začiatku. (2:13–17) Len tento starý apoštol nám rozpráva o niektorých Ježišových zázrakoch, napríklad o tom, ako premenil vodu na víno, o vzkriesení mŕtveho Lazara a o zázračnom rybolove po Ježišovom vzkriesení. — 2:1–11; 11:38–44; 21:4–14.
Všetci pisatelia evanjelií hovoria o tom, ako Ježiš ustanovil slávnosť na pamiatku svojej smrti, ale iba Ján hovorí, ako Kristus poučil apoštolov o pokore, keď im v tú noc umyl nohy. Jedine Ján zaznamenáva Ježišove vrúcne slová dotýkajúce sa srdca a modlitbu, ktorú vyslovil za učeníkov. — 13:1–17:26.
Meno Ján sa v tomto evanjeliu vzťahuje na Jána Krstiteľa, o sebe pisateľ hovorí ako o učeníkovi, ktorého ‚Ježiš miloval‘. (13:23) Apoštol určite miloval Ježiša a naša láska ku Kristovi rastie, keď čítame Jánov opis Ježiša — Slovo, chlieb života, svetlo sveta, dobrý pastier, cesta, pravda a život. (1:1–3, 14; 6:35; 8:12; 10:11; 14:6) To spĺňa účel, ktorý oznámil Ján: „Tieto... boli napísané preto, aby ste verili, že Ježiš je Kristus, Boží Syn, a aby ste vierou mohli mať život prostredníctvom jeho mena.“ — 20:31.
Pokora a radosť
Jánovo evanjelium predstavuje Ježiša, že je Slovo a Baránok zmierenia za hriechy a uvádza zázraky, ktoré dokazujú, že On je „Boží Svätý“. (1:1–9:41) Správa hovorí aj o pokore a radosti Jána Krstiteľa. Bol predchodcom Krista, ale povedal: „Nie som hoden rozviazať [mu] remienok na sandáloch.“ (1:27) Sandále sa zaväzovali koženými remienkami alebo šnúrkami. Rozviazať niekomu šnúrky na sandáloch bola podradná povinnosť a robil to otrok. Ján Krstiteľ tak prejavil pokoru a vedomie vlastnej bezvýznamnosti v porovnaní so svojím Pánom. Je to výborné poučenie, pretože len pokorní sú vhodní pre službu Jehovovi a jeho mesiášskemu kráľovi. — Žalm 138:6; Príslovia 21:4.
Ján Krstiteľ nebol pyšný, nič Ježišovi nezazlieval, ale naopak, povedal mu: „Priateľ ženícha, keď stojí pri ňom a počuje ho, má veľkú radosť z hlasu ženícha. Preto sa táto moja radosť naplnila.“ (3:29) Ženíchov priateľ bol zástupcom ženícha, vybavoval svadbu a niekedy organizoval zásnuby a odovzdával dary neveste a jej otcovi cenu za nevestu. Tento zástupca mal dôvod na radosť, keď splnil svoju povinnosť. Takisto sa radoval aj Ján, keď mohol Ježišovi priviesť prvých členov jeho nevesty. (Zjavenie 21:2, 9) Služba ženíchovho priateľa bola len krátkodobá, a preto aj Jánova služba sa čoskoro končila. Zmenšoval sa, kým Ježiš stále rástol. — Ján 3:30.
Ježiš má ohľad na ľudí
Pri studni neďaleko mesta Sychar Ježiš povedal jednej Samaritánke o symbolickej vode, ktorá dá večný život. Keď prišli jeho učeníci, „divili sa, že sa zhováral so ženou“. (4:27) Prečo? Lebo Židia Samaritánmi pohŕdali a nestýkali sa s nimi. (4:9; 8:48) Tiež bolo nezvyčajné, že židovský učiteľ sa verejne rozprával s dajakou ženou. Ale Ježiš vydal toto svedectvo z ohľadu a zo súcitu k ľuďom, preto „prichádzali k nemu“ obyvatelia toho mesta. — 4:28–30.
Ohľad na ľudí priviedol Ježiša k tomu, že povedal: „Ak je niekto smädný, nech príde ku mne a pije.“ (7:37) Zrejme tým nepriamo poukázal na zvyk pripojený k osemdňovému sviatku stanov. Sedem dní kňaz každé ráno čerpal vodu z rybníka Siloe a vylieval ju pri chrámovom oltári. Okrem iného to vraj znázorňovalo vylievanie ducha. Od Letníc roku 33 n. l. Boží duch podnecoval Ježišových nasledovníkov, aby ľuďom na celej zemi prinášali životodarné pravdy. Iba od Jehovu, ktorý je ‚zdrojom živej vody‘, môže skrze Krista každý dostať večný život. — Jeremiáš 2:13; Izaiáš 12:3; Ján 17:3.
Dobrý pastier sa stará
Ježišov ohľad na ľudí vidno z toho, ako sa v postavení dobrého pastiera stará o svojich nasledovníkov — o svoje ovce. Aj keď sa blížila jeho smrť, Ježiš s láskou radil svojim učeníkom a modlil sa za nich. (10:1–17:26) Na rozdiel od zlodejov a lupičov vchádza do ovčinca dverami. (10:1–5) Ovčinec bola ohrada, kde ovce boli cez noc chránené pred zlodejmi a dravými zvieratami. Mával kamenné múry, na ktorých hore boli tŕňové vetvy a vchod strážil vrátnik.
Mohlo sa stať, že v jednom ovčinci boli stáda niekoľkých pastierov, ale ovce počúvali len hlas svojho vlastného pastiera. Fred H. Wight v knihe Spôsoby a obyčaje v biblických krajinách (angl.) hovorí: „Keď treba od seba oddeliť niekoľko stád oviec, stane si jeden pastier po druhom a volá: ‚Tahú! Tahú!‘ alebo dajaký iný pokrik podľa vlastnej voľby. Ovce zodvihnú hlavu, začnú sa navzájom strkať a potom sa každá vydá za svojím pastierom. Presne poznajú zvuk hlasu svojho pastiera. Cudzí ľudia často použili rovnaké volanie, ale nikdy sa im nepodarilo, aby ich ovce nasledovali.“ Ježiš povedal zaujímavú vec: „Moje ovce počúvajú môj hlas a poznám ich a nasledujú ma. A dávam im večný život.“ (10:27, 28) „Malé stádo“ aj „iné ovce“ reagujú na Ježišov hlas, riadia sa podľa jeho vedenia a tešia sa z jeho nežnej starostlivosti. — Lukáš 12:32; Ján 10:16.
Vždy verný Boží Syn
Kristus bol vždy verný Bohu a počas svojho pozemského života ukázal príklad milujúceho pastiera. Prejavoval súcit aj po svojom vzkriesení. Keďže mal súcitný ohľad na druhých, Ježiš nabádal Petra, aby sýtil jeho ovce. — 18:1–21:25.
Ježiš bol pribitý na kôl a ukázal pritom vrcholný príklad vernosti až do smrti. Aby sa splnilo proroctvo, vojaci si potupne ‚rozdelili medzi sebou časti jeho odevu‘. (Žalm 22:18; 22:19, RP) Hádzali lós, aby sa rozhodlo, kto dostane jeho jemný spodný odev (po grécky chitón) utkaný bez švu. (19:23, 24) Takáto tunika mohla byť utkaná z vlny alebo z ľanového vlákna v jednom kuse a mohla byť biela alebo rôznofarebná. Často bývala bez rukávov, nosila sa priamo na tele a siahala až po kolená, ba dokonca až po členky. Ježiš samozrejme nebol zameraný hmotársky, ale mal takýto kvalitný odev, tuniku z jedného kusa.
Keď sa raz po vzkriesení ukázal rečníkom, pozdravil ich slovami: „Pokoj vám.“ (20:19) Židia sa tak pozdravovali bežne. (Matúš 10:12, 13) Pre mnohých možno tieto slová nemali veľký význam. Ale Ježiš sa na to pozeral ináč, pretože už predtým svojim nasledovníkom povedal: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam.“ (Ján 14:27) Pokoj, ktorý dal Ježiš svojim učeníkom, bol založený na tom, že verili, že je Boží Syn a tento pokoj upokojoval ich srdce a myseľ.
Aj my sa rovnako môžeme tešiť z ‚Božieho pokoja‘. Udržiavajme v sebe tento neporovnateľný pokoj, ktorý pramení z dôverného vzťahu k Jehovovi skrze jeho milovaného Syna. — Filipanom 4:6, 7.
[Prameň ilustrácie na strane 25]
Pictorial Archive (Near Eastern History) Est.