„Prejavoval im lásku až do konca“

1., 2. Ako Ježiš využíva posledný večer, ktorý môže byť so svojimi apoštolmi, a prečo tieto posledné okamihy považuje za drahocenné?

JEŽIŠ je so svojimi apoštolmi v hornej miestnosti jedného domu v Jeruzaleme. Vie, že v tento večer je s nimi naposledy. Blíži sa čas jeho návratu k Otcovi. O niekoľko hodín ho zatknú a jeho viera bude skúšaná tak ako nikdy predtým. Ale aj napriek blížiacej sa smrti neprestáva myslieť na svojich apoštolov.

² Ježiš už pripravoval apoštolov na svoj odchod, ale stále im má čo povedať, aby ich posilnil vzhľadom na to, čo má prísť. Preto tieto posledné vzácne okamihy využíva na to, aby im odovzdal dôležité slová poučenia, ktoré im pomôžu, aby zostali verní. Sú to jedny z najvrúcnejších a najosobnejších slov, aké im kedy povedal. Ale prečo si Ježiš robí väčšie starosti o svojich apoštolov než o seba? Prečo považuje tieto posledné hodiny strávené s nimi za také drahocenné? Odpoveď je jednoduchá: pretože ich miluje. Cíti k nim hlbokú lásku.

 3. Ako vieme, že Ježiš nečakal až na posledný večer svojho pozemského života, aby prejavil lásku svojim nasledovníkom?

³ O niekoľko desaťročí apoštol Ján uviedol svoj záznam udalostí toho večera slovami: „Blížil sa sviatok Pesach a Ježiš si uvedomoval, že prišiel jeho čas, aby opustil tento svet a išiel k Otcovi. A pretože miloval svojich, ktorí boli vo svete, prejavoval im lásku až do konca.“ (Ján 13:1) Ježiš nečakal až na tento večer, aby prejavil lásku tým, ktorých nazval „svojimi“. Svoju lásku k učeníkom dokazoval mnohými spôsobmi počas celej svojej služby. Bude pre nás užitočné, keď preskúmame niektoré zo spôsobov, akými dával svoju lásku najavo, lebo len vtedy, keď ho budeme napodobňovať v tomto ohľade, dokážeme sa ako jeho praví učeníci.

4., 5. a) Prečo Ježiš potreboval trpezlivosť pri zaobchádzaní so svojimi učeníkmi? b) Ako Ježiš zareagoval, keď traja z jeho apoštolov v Getsemanskej záhrade nedokázali zostať bdelí?

⁴ Láska úzko súvisí s trpezlivosťou. „Láska je trpezlivá,“ píše sa v 1. Korinťanom 13:4, a trpezlivosť okrem iného znamená znášať iných. Potreboval Ježiš pri zaobchádzaní so svojimi učeníkmi trpezlivosť? A ako! Apoštoli si len veľmi pomaly rozvíjali pokoru, ako sme videli v tretej kapitole. Nie raz sa pochytili pre to, ktorý z nich je najvýznamnejší. Ako na to Ježiš reagoval? Nahneval sa a reagoval podráždene či roztrpčene? Nie. Trpezlivo sa ich snažil poučovať, a to aj keď v ten posledný večer znovu vznikla medzi nimi hádka o tú istú vec! (Lukáš 22:24–30; Matúš 20:20–28; Marek 9:33–37)

⁵ Neskôr v tú noc, keď Ježiš išiel so svojimi jedenástimi vernými apoštolmi do Getsemanskej záhrady, bola jeho trpezlivosť opäť skúšaná. Osem apoštolov nechal na začiatku záhrady a s Petrom, Jakubom a Jánom išiel ešte kúsok ďalej. „Som hlboko zarmútený, až na smrť,“ povedal im. „Zostaňte tu a bdejte.“ Odišiel trochu ďalej a začal sa úpenlivo modliť. Po dlhej modlitbe sa k tým trom apoštolom vrátil. Čo robili, keď prišiel? V hodine jeho najťažšej skúšky tvrdo spali! Nahneval sa, že nezostali bdelí? Nie. Trpezlivo ich povzbudzoval. Láskavými slovami im dal najavo, že chápe, aké znepokojenie pociťujú, a že má pochopenie pre ich slabosti.a „Duch je, pravdaže, dychtivý,“ povedal, „ale telo je slabé.“ Ježiš nestrácal trpezlivosť napriek tomu, že ich v tú noc našiel spať ešte dvakrát. (Matúš 26:36–46)

 6. Ako môžeme napodobňovať Ježiša v zaobchádzaní s druhými?

⁶ Je povzbudzujúce, že Ježiš to so svojimi apoštolmi nevzdával. Jeho trpezlivosť napokon priniesla ovocie, lebo títo verní muži sa naučili, aké dôležité je byť pokorný a bdelý. (1. Petra 3:8; 4:7) Ako môžeme napodobňovať Ježišov spôsob zaobchádzania s druhými? Zvlášť starší v zbore potrebujú prejavovať trpezlivosť. Môže sa stať, že za niektorým starším príde spoluveriaci so svojimi problémami práve v čase, keď aj starší je vyčerpaný alebo má plnú hlavu vlastných starostí. Niekedy tiež trvá dlhšie, kým tí, ktorí potrebujú pomoc, prijmú určitú radu. No trpezliví starší napriek tomu „poučujú s miernosťou“ a „nežne sa starajú o stádo“. (2. Timotejovi 2:24, 25; Skutky 20:28, 29) Aj rodičia konajú múdro, keď napodobňujú Ježiša v prejavovaní trpezlivosti, keďže deti niekedy reagujú na radu či naprávanie len veľmi pomaly. Láska a trpezlivosť pomôže rodičom nevzdávať sa v úsilí vychovávať svoje deti. Taká trpezlivosť môže priniesť skutočne veľkú odmenu! (Žalm 127:3)

 7. Ako Ježiš dával najavo záujem o telesné a hmotné potreby svojich učeníkov?

⁷ Láska sa prejavuje nesebeckými skutkami. (1. Jána 3:17, 18) „Nie je sebecká.“ (1. Korinťanom 13:5) Láska podnecovala Ježiša zaujímať sa o telesné a hmotné potreby svojich učeníkov. Často konal v ich záujme ešte skôr, než sa zmienili o tom, že niečo potrebujú. Keď videl, že sú unavení, navrhol im, aby s ním šli „na opustené miesto a trochu si oddýchli“. (Marek 6:31) Keď videl, že sú hladní, ujal sa iniciatívy a zabezpečil im jedlo – a nielen im, ale aj tisícom ďalších ľudí, ktorí prišli, aby ho počuli vyučovať. (Matúš 14:19, 20; 15:35–37)

8., 9. a) Čo naznačuje, že Ježiš pamätal na duchovné potreby svojich učeníkov? b) Ako dal Ježiš najavo hlboký záujem o blaho svojej matky, keď visel na kole?

⁸ Ježiš pamätal aj na duchovné potreby svojich učeníkov. (Matúš 4:4; 5:3) Pri vyučovaní im často venoval zvláštnu pozornosť. Kázeň na vrchu predniesol v prvom rade na úžitok svojich učeníkov. (Matúš 5:1, 2, 13–16) Často vyučoval v podobenstvách, a „keď bol sám so svojimi učeníkmi, všetko im vysvetľoval“. (Marek 4:34) Ježiš predpovedal, že ustanoví „verného a rozvážneho otroka“, aby boli jeho nasledovníci v posledných dňoch dobre duchovne sýtení. Tento verný otrok, ktorého predstavuje malá skupina Ježišových pomazaných bratov tu na zemi, už od roku 1919 n. l. poskytuje duchovný „pokrm v pravý čas“. (Matúš 24:45)

⁹ V deň svojej smrti dal Ježiš najavo záujem o duchovné blaho svojich blízkych naozaj dojímavým spôsobom. Skús si predstaviť, čo sa vtedy odohralo. Ježiš visí na kole a zažíva neznesiteľnú bolesť. Keď sa chce nadýchnuť, zrejme sa musí nadvihnúť, a to tak, že sa zaprie nohami. To mu nepochybne spôsobuje ukrutnú bolesť, lebo rany na nohách prebodnutých klincami sa mu pod váhou tela trhajú a jeho chrbát doráňaný od bičovania sa odiera o kôl. Čokoľvek povedať je pre neho určite ťažké a spôsobuje mu to bolesť, lebo si to od neho vyžaduje ovládať dych. Tesne pred smrťou však Ježiš vyslovuje slová, ktorými dáva najavo hlbokú lásku k svojej matke Márii. Keď zbadá Máriu a vedľa nej apoštola Jána, prehovorí k svojej matke hlasom dostatočne silným na to, aby ho počuli okolostojaci: „Pozri, tvoj syn!“ A učeníkovi povedal: „Pozri, tvoja matka!“ (Ján 19:26, 27) Ježiš vedel, že tento verný apoštol sa postará nielen o Máriine telesné a hmotné potreby, ale aj o jej duchovné blaho.b

10. Ako môžu rodičia napodobňovať Ježiša, pokiaľ ide o uspokojovanie potrieb ich detí?

¹⁰ Starostliví rodičia považujú za užitočné rozjímať o Ježišovom príklade. Otec, ktorý skutočne miluje svoju rodinu, sa o ňu určite stará v hmotnom ohľade. (1. Timotejovi 5:8) Muži, ktorí sú hlavou rodiny, prejavujú vyrovnanosť a lásku svojej rodine tak, že dbajú aj na to, aby mala rodina čas na príležitostný oddych a uvoľnenie. Čo je však ešte dôležitejšie, kresťanskí rodičia pamätajú aj na duchovné potreby svojich detí a uspokojujú ich. Ako to robia? Pravidelne so svojimi deťmi študujú Bibliu a snažia sa o to, aby chvíle spoločného rodinného štúdia boli budujúce a aby boli pre deti radostným zážitkom. (5. Mojžišova 6:6, 7) Slovom i príkladom rodičia učia svoje deti, že služba je niečo dôležité a príprava na kresťanské zhromaždenia a účasť na nich je neoddeliteľnou súčasťou ich duchovného programu. (Hebrejom 10:24, 25)

11. Čo učil Ježiš svojich nasledovníkov o odpúšťaní?

¹¹ Jednou zo stránok lásky je aj odpúšťanie. (Kolosanom 3:13, 14) Láska „nepočíta krivdy,“ píše sa v 1. Korinťanom 13:5. Ježiš pri viacerých príležitostiach vysvetľoval svojim nasledovníkom, aké dôležité je odpúšťať. Nabádal ich, aby odpúšťali druhým „nie až sedem ráz, ale až 77 ráz“ – čiže neobmedzene. (Matúš 18:21, 22) Učil ich, že ak je hriešnik pokarhaný a prejavuje pokánie, mali by mu odpustiť. (Lukáš 17:3, 4) Ježiš však nebol ako pokryteckí farizeji, ktorí učili len slovom. Učil ľudí aj svojím príkladom. (Matúš 23:2–4) Pozrime sa, ako Ježiš dával najavo ochotu odpustiť aj vtedy, keď ho sklamal priateľ, ktorému dôveroval.

12., 13. a) Ako Peter sklamal Ježiša v tú noc, keď bol Ježiš zatknutý? b) Ako bolo z Ježišových skutkov po vzkriesení zjavné, že o odpúšťaní nielen hovoril?

¹² Ježiš mal veľmi blízky vzťah k apoštolovi Petrovi, dobrosrdečnému mužovi, ktorý občas konal impulzívne. Ježiš si cenil Petrove dobré vlastnosti a poveril ho mimoriadnymi úlohami. Peter spolu s Jakubom a Jánom sa stali očitými svedkami niektorých zázrakov, ktoré ostatní apoštoli nevideli. (Matúš 17:1, 2; Lukáš 8:49–55) Ako sme sa už zmienili, Peter bol jedným z apoštolov, ktorí sprevádzali Ježiša ďalej do Getsemanskej záhrady v tú noc, keď bol zatknutý. Ale v tú istú noc po tom, čo bol Ježiš zradený a zatknutý, ho Peter i ostatní apoštoli opustili a ušli. Neskôr Peter prejavil odvahu a stál obďaleč, kým bol Ježiš nezákonne súdený. Ale potom dostal strach a dopustil sa vážnej chyby – trikrát poprel, že Ježiša vôbec pozná! (Matúš 26:69–75) Ako na to reagoval Ježiš? Ako by si reagoval ty, keby ťa tvoj blízky priateľ takto sklamal?

¹³ Ježiš bol ochotný Petrovi odpustiť. Vedel, že Peter je zdrvený svojím hriechom. Veď tohto kajúcneho apoštola to „zlomilo a rozplakal sa“. (Marek 14:72) Ježiš sa v deň, keď bol vzkriesený, Petrovi zjavil, pravdepodobne preto, aby ho utešil a upokojil. (Lukáš 24:34; 1. Korinťanom 15:5) O necelé dva mesiace, v deň Letníc, poctil Petra tým, že práve jemu dovolil svedčiť o ňom zástupom v Jeruzaleme. (Skutky 2:14–40) Pamätajme tiež na to, že Ježiš neprechovával negatívne pocity ani voči apoštolom ako skupine za to, že ho opustili. Naopak, aj po tom, čo bol vzkriesený, stále ich nazýval „moji bratia“. (Matúš 28:10) Či nie je jasné, že Ježiš o odpúšťaní nielen hovoril?

14. Prečo by sme sa mali učiť odpúšťať druhým a ako môžeme dávať najavo ochotu odpúšťať?

¹⁴ Ako Kristovi učeníci by sme sa mali učiť odpúšťať. Prečo? Na rozdiel od Ježiša sme nedokonalí a rovnako sú nedokonalí aj tí, ktorí sa proti nám možno niečím previnili. Občas každý z nás zhreší slovom či skutkom. (Rimanom 3:23; Jakub 3:2) Tým, že druhým odpúšťame, keď je dôvod na milosrdenstvo, vytvárame podklad na to, aby nám Boh odpustil naše priestupky. (Marek 11:25) Ako môžeme dávať najavo ochotu odpustiť ľuďom, ktorí sa proti nám možno nejako previnili? V mnohých prípadoch nám láska pomôže prehliadnuť malé hriechy a nedostatky druhých. (1. Petra 4:8) Keď sa tí, ktorí sa proti nám niečoho dopustili, úprimne kajajú tak ako Peter, istotne budeme chcieť napodobniť Ježišovu ochotu odpustiť. Nebudeme v sebe prechovávať negatívne pocity, ale múdro sa rozhodneme zbaviť sa zatrpknutosti. (Efezanom 4:32) Tak prispejeme k pokoju v zbore i k pokoju našej mysle a srdca. (1. Petra 3:11)

15. Prečo Ježiš dôveroval svojim učeníkom napriek ich nedostatkom?

¹⁵ Láska je tiež úzko spojená s dôverou. Láska „všetkému verí“.c (1. Korinťanom 13:7) Práve láska Ježiša podnecovala, aby bol ochotný dôverovať svojim učeníkom napriek ich nedokonalostiam. Veril im a bol presvedčený, že v srdci naozaj milujú Jehovu a chcú konať jeho vôľu. Aj keď robili chyby, Ježiš nespochybňoval ich pohnútky. Napríklad keď apoštoli Jakub a Ján zjavne poslali svoju matku za Ježišom so žiadosťou, aby mohli sedieť pri Ježišovi v jeho Kráľovstve, Ježiš nezapochyboval o ich vernosti ani ich ako apoštolov nezavrhol. (Matúš 20:20–28)

16., 17. Aké zodpovedné úlohy zveril Ježiš svojim učeníkom?

¹⁶ Ježiš dával najavo dôveru svojim učeníkom tým, že ich poveroval rôznymi úlohami. Pri dvoch príležitostiach, keď zázračne rozmnožil jedlo a nasýtil zástupy, poveril svojich učeníkov rozdeľovaním jedla. (Matúš 14:19; 15:36) Pred svojím posledným Pesachom poveril Petra a Jána, aby išli do Jeruzalema a všetko tam pripravili. Títo dvaja apoštoli zaobstarali jahňa, víno, nekvasený chlieb, horké byliny a ďalšie potrebné veci. Nebola to žiadna podradná úloha, lebo slávenie Pesachu náležitým spôsobom bolo jednou z požiadaviek mojžišovského Zákona a Ježiš musel tento Zákon dodržiavať. Okrem toho neskôr v ten večer Ježiš použil víno a nekvasený chlieb ako dôležité symboly, keď ustanovil Slávnosť na pamiatku svojej smrti. (Matúš 26:17–19; Lukáš 22:8, 13)

¹⁷ Ježiš považoval za vhodné zveriť svojim učeníkom aj ďalšie, ešte zodpovednejšie úlohy. Spomeň si, že im zveril dôležité poverenie zvestovať a robiť učeníkov. (Matúš 28:18–20) Ako sme sa už zmienili, predpovedal, že malú skupinu svojich pomazaných nasledovníkov na zemi poverí prípravou a rozdeľovaním duchovného pokrmu, čo je naozaj zodpovedná úloha. (Lukáš 12:42–44) Aj dnes, hoci je neviditeľný a vládne z neba, zveruje svoj zbor na zemi do starostlivosti duchovne spôsobilých mužov, ktorí sú „darmi v podobe ľudí“. (Efezanom 4:8, 11, 12, pozn. pod čiarou).

18. – 20. a) Ako môžeme spoluveriacim prejavovať dôveru? b) Ako môžeme napodobňovať Ježišovu ochotu poverovať úlohami iných? c) O čom budeme hovoriť v ďalšej kapitole?

¹⁸ Ako môžeme nasledovať Ježišov príklad v zaobchádzaní s druhými? Keď spoluveriacim prejavujeme dôveru, dávame im tým najavo svoju lásku. Pamätajme na to, že láska je zameraná pozitívne, nie negatívne. Keď nás druhí sklamú, čo sa z času na čas určite stane, láska nám zabráni rýchlo dospieť k záveru, že ich pohnútky sú zlé. (Matúš 7:1, 2) Ak si zachovávame pozitívny pohľad na spoluveriacich, budeme s nimi zaobchádzať takým spôsobom, ktorý ich povzbudzuje, nie zráža. (1. Tesaloničanom 5:11)

¹⁹ Môžeme napodobňovať Ježišovu ochotu poverovať úlohami iných? Tým, ktorí majú v zbore zodpovedné postavenie, prináša úžitok, keď poverujú druhých vhodnými a zmysluplnými úlohami, s dôverou, že si ich splnia, ako najlepšie vedia. Tak môžu skúsení zboroví starší dávať potrebné a cenné školenie spôsobilým mladším mužom, ktorí sa usilujú pomáhať v zbore. (1. Timotejovi 3:1; 2. Timotejovi 2:2) Takéto školenie je veľmi dôležité. Keďže Jehova stále urýchľuje vzrast diela Kráľovstva, je potrebné školiť spôsobilých mužov, aby sa starali o všetko, čo s týmto rastom súvisí. (Izaiáš 60:22)

²⁰ Ježiš nám dal vynikajúci príklad v prejavovaní lásky iným. Zo všetkých spôsobov, v ktorých ho môžeme nasledovať, ten najdôležitejší je napodobňovať jeho lásku. V ďalšej kapitole budeme hovoriť o najväčšom prejave jeho lásky k nám – o jeho ochote obetovať za nás svoj život.