‚Ďalej si ochotne vzájomne odpúšťajte‘

„Ďalej sa navzájom znášajte a ochotne si vzájomne odpúšťajte.“ — KOLOSANOM 3:13.

 1. a) Prečo si Peter možno myslel, že je veľkorysý, keď navrhoval, aby sme odpúšťali druhým „až sedem ráz“? b) Čo mal Ježiš na mysli, keď povedal, že máme odpúšťať „až sedemdesiatsedem ráz“?

„PANE, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, ktorý hreší proti mne? Až sedem ráz?“ (Matúš 18:21) Peter si možno myslel, že v tom, čo navrhuje, je veľmi veľkorysý. Rabínska tradícia v tom čase hovorila, že človek nemá odpustiť rovnaký priestupok viac než trikrát.a Predstav si Petrovo prekvapenie, keď mu Ježiš odpovedal: „Hovorím ti, nie až sedem ráz, ale až sedemdesiatsedem ráz.“ (Matúš 18:22) Zopakovanie sedmičky znamenalo to isté, ako keby povedal: „Neobmedzene.“ Podľa Ježišovho názoru v skutočnosti neexistuje žiadne obmedzenie v tom, koľkokrát má kresťan odpustiť druhým.

 2, 3. a) Napríklad v akých situáciách sa môže zdať ťažké odpustiť druhým? b) Prečo môžeme dôverovať, že odpúšťať druhým je v našom najlepšom záujme?

² Uplatňovať túto radu však nie je vždy ľahké. Kto z nás nepocítil osteň nespravodlivého ublíženia? Možno niekto, komu si dôveroval, zradil tvoju dôveru. (Príslovia 11:13) Bezmyšlienkovité poznámky blízkeho priateľa ťa možno ‚bodli ako meč‘. (Príslovia 12:18) Hrubé správanie niekoho, koho si miloval alebo komu si dôveroval, mohlo spôsobiť hlboké rany. Keď sa také veci stanú, našou prirodzenou reakciou môže byť hnev. Môžeme mať sklon prestať sa s previnilcom rozprávať, a ak je to možné, úplne sa mu vyhýbať. Môže sa zdať, že odpustenie by mu umožnilo uniknúť trestu za to, že nám ublížil. No keď budeme prechovávať rozhorčenie, nakoniec tým budeme škodiť sami sebe.

³ Preto nás Ježiš učí odpúšťať — „až sedemdesiatsedem ráz“. Jeho učenie rozhodne nikdy nepovedie k našej škode. Všetko, čo Ježiš učil, pochádza od Jehovu, ‚Toho, ktorý nás vyučuje na náš úžitok‘. (Izaiáš 48:17; Ján 7:16, 17) Preto odpúšťať druhým logicky musí byť v našom najlepšom záujme. Skôr než budeme hovoriť o tom, prečo máme odpúšťať a ako to môžeme robiť, môže byť užitočné najprv si ujasniť, čo odpúšťanie znamená a čo neznamená. Naša predstava o odpúšťaní môže mať určitý vplyv na našu schopnosť odpustiť, keď sa druhí voči nám previnia.

 4. Čo odpustiť druhým neznamená a ako je odpustenie definované?

⁴ Odpustiť druhým previnenia voči nám neznamená prehliadať alebo zľahčovať to, čo urobili; ani to neznamená dovoliť druhým, aby nás nečestne využívali. Napokon, keď Jehova odpúšťa, rozhodne nezľahčuje naše hriechy a nikdy nedovoľuje, aby hriešni ľudia šliapali po jeho milosrdenstve. (Hebrejom 10:29) Podľa diela Insight on the Scriptures (Hlbší pohľad na Písma) odpustenie je definované ako „akt prepáčenia previnilcovi; upustenie od rozhorčenia voči nemu pre jeho previnenie a vzdanie sa všetkých nárokov na odškodnenie“. (Zväzok 1, strana 861, angl.)b Biblia nám poskytuje rozumné dôvody na odpúšťanie.

Prečo odpúšťať?

 5. Aký závažný dôvod na odpúšťanie druhým je ukázaný v Efezanom 5:1?

⁵ Závažný dôvod, prečo odpúšťať, je ukázaný v Efezanom 5:1: „Staňte sa preto napodobňovateľmi Boha ako milované deti.“ V akom ohľade sa máme ‚stať napodobňovateľmi Boha‘? Slovo „preto“ spája toto vyjadrenie s predchádzajúcim veršom, ktorý hovorí: „Staňte sa voči sebe navzájom láskavými, plnými nežného súcitu, ochotne si vzájomne odpúšťajte, podobne ako aj vám Boh ochotne odpustil prostredníctvom Krista.“ (Efezanom 4:32) Áno, keď odpúšťame, máme sa stať napodobňovateľmi Boha. Tak ako sa malý chlapec snaží byť presne taký ako jeho otec, my ako deti, ktoré Jehova vrúcne miluje, by sme mali chcieť byť takí, aký je náš odpúšťajúci nebeský Otec. Aké je to pre Jehovovo srdce určite potešujúce, keď sa pozerá z nebies a vidí svoje pozemské deti, ako sa snažia byť také ako on tým, že odpúšťajú jeden druhému! — Lukáš 6:35, 36; porovnaj Matúša 5:44–48.

 6. V akom zmysle je medzi Jehovovým odpúšťaním a naším odpúšťaním obrovský rozdiel?

⁶ Pravda, my nikdy nedokážeme odpustiť v takom dokonalom zmysle, ako to robí Jehova. No tým skôr máme dôvod odpúšťať jeden druhému. Zamyslime sa: Medzi Jehovovým odpúšťaním a naším odpúšťaním je obrovský rozdiel. (Izaiáš 55:7–9) Keď my odpúšťame tým, ktorí proti nám zhrešili, často si pritom uvedomujeme, že skôr či neskôr môžeme potrebovať, aby nám túto priazeň odplatili tak, že aj oni odpustia nám. V prípade ľudí je to vždy tak, že hriešnici odpúšťajú hriešnikom. Ale v prípade Jehovu je odpúšťanie vždy jednostranné. On odpúšťa nám a nikdy nie je potrebné, aby sme my odpustili jemu. Teda ak Jehova, ktorý nehreší, nám dokáže tak láskyplne a úplne odpúšťať, nemali by sme sa my, hriešni ľudia, snažiť odpúšťať jeden druhému? — Matúš 6:12.

 7. Ako môže byť nepriaznivo ovplyvnený náš vzťah k Jehovovi tým, že neodpustíme druhým, keď existuje podklad pre milosrdenstvo?

⁷ A čo je ešte závažnejšie, ak neodpustíme druhým, keď existuje podklad pre milosrdenstvo, môže to nepriaznivo ovplyvniť náš vzťah k Bohu. Jehova od nás nielen žiada, aby sme odpúšťali jeden druhému, ale to od nás aj očakáva. Podľa Písiem nás k odpúšťaniu sčasti motivuje i to, aby mohol Jehova odpustiť nám, alebo to, že nám Jehova odpustil. (Matúš 6:14; Marek 11:25; Efezanom 4:32; 1. Jána 4:11) Preto ak nie sme ochotní odpúšťať druhým, keď je rozumný dôvod na odpustenie, môžeme skutočne očakávať také odpustenie od Jehovu? — Matúš 18:21–35.

 8. Prečo to, že odpúšťame, je v našom najlepšom záujme?

⁸ Jehova učí svoj ľud „dobrej ceste, ktorou majú chodiť“. (1. Kráľov 8:36) Keď nás učí, aby sme odpúšťali jeden druhému, môžeme dôverovať, že má na srdci to, čo je v našom najlepšom záujme. Biblia opodstatnene hovorí, aby sme ‚nechali miesto hnevu‘. (Rimanom 12:19) Rozhorčenie je v živote ťažkým bremenom. Keď ho prechovávame, pohlcuje naše myšlienky, oberá nás o pokoj a potláča našu radosť. Predlžovaný hnev, takisto ako žiarlivosť, môže mať škodlivý účinok na naše telesné zdravie. (Príslovia 14:30) A previnilec si zatiaľ možno ide svojou cestou a o našom nepokoji ani nevie! Náš milujúci Stvoriteľ vie, že potrebujeme úprimne odpúšťať druhým nielen na ich úžitok, ale aj na náš úžitok. Biblická rada, aby sme odpúšťali, je naozaj ‚dobrou cestou, ktorou máme chodiť‘.

„Ďalej sa navzájom znášajte“

 9, 10. a) Aké situácie si nutne nevyžadujú formálne odpustenie? b) Čo nám odporúčajú slová „ďalej sa navzájom znášajte“?

⁹ Telesné zranenia môžu byť rôzneho rozsahu — od malých škrabnutí po hlboké rany — a nie všetky si vyžadujú rovnakú mieru pozornosti. Podobne je to pri zranených citoch — niektoré rany sú hlbšie než iné. Naozaj je potrebné robiť spornú otázku z každého malého poranenia, ktoré utrpíme v našich vzťahoch s druhými? Malé podráždenia, urazenia a nahnevania sú súčasťou života a nutne si nevyžadujú formálne odpustenie. Ak sme známi tým, že sa stránime druhých po každom drobnom sklamaní a že trváme na tom, aby sa nám ospravedlnili, skôr než sa k nim opäť budeme správať zdvorilo, môžeme ich nútiť, aby okolo nás chodili po špičkách alebo aby sa držali v bezpečnej vzdialenosti.

¹⁰ Je oveľa lepšie ‚mať povesť rozumných‘. (Filipanom 4:5, Phillips) Keďže sme nedokonalí tvorovia, ktorí slúžia plece pri pleci, môžeme rozumne očakávať, že z času na čas sa naši bratia o nás možno takpovediac obtrú nesprávnym spôsobom a že my možno urobíme to isté im. Kolosanom 3:13 nám radí: „Ďalej sa navzájom znášajte.“ Tieto slová nám odporúčajú, aby sme boli k druhým trpezliví a aby sme znášali to, čo sa nám na nich nepáči, alebo tie ich stránky, ktoré nás možno dráždia. Takáto trpezlivosť a znášanlivosť nám môže pomôcť vyrovnať sa s malými odreninami a škrabnutiami, ku ktorým prídeme v našich vzťahoch s druhými — bez toho, aby sa narušil pokoj zboru. — 1. Korinťanom 16:14.

Keď sú rany hlbšie

11. Čo nám môže pomôcť, aby sme druhým odpustili, keď proti nám zhrešia?

¹¹ Ale čo ak druhí proti nám zhrešia a spôsobia nám rozoznateľnú ranu? Ak hriech nie je príliš vážny, možno nie je pre nás ťažké uplatniť biblickú radu, aby sme si ‚ochotne vzájomne odpúšťali‘. (Efezanom 4:32) Takáto ochota odpúšťať je v súlade s Petrovými inšpirovanými slovami: „Predovšetkým majte jeden k druhému vrúcnu lásku, lebo láska prikrýva množstvo hriechov.“ (1. Petra 4:8) Keď pamätáme na to, že aj my sme hriešnici, umožňuje nám to prejaviť zhovievavosť pri previneniach druhých. Keď odpustíme, zbavíme sa rozhorčenia miesto toho, že by sme ho živili. A tak v našom vzťahu k previnilcovi nemusí dôjsť k žiadnej trvalej škode a prispejeme tým aj k zachovaniu vzácneho pokoja v zbore. (Rimanom 14:19) Je dosť možné, že po čase spomienka na to, čo previnilec urobil, vymizne.

12. a) Aká iniciatíva z našej strany bude možno potrebná, aby sme odpustili niekomu, kto nás hlboko zranil? b) Ako ukazujú slová v Efezanom 4:26, že máme veci riešiť rýchlo?

¹² Ale čo ak proti nám niekto zhreší vážnejšie a hlboko nás zraní? Napríklad dôverný priateľ možno prezradil nejaké mimoriadne dôverné veci, s ktorými si sa mu zveril. Cítiš sa hlboko zranený, zahanbený a zradený. Snažil si sa vypustiť to z mysle, ale nejde to. V takom prípade bude možno potrebné, aby si vyvinul určitú iniciatívu na vyriešenie problému, azda tak, že sa s previnilcom porozprávaš. Je múdre urobiť to skôr, než by ťa tá záležitosť začala vnútorne zožierať. Pavol nás nabádal: „Hnevajte sa, a predsa nehrešte [prechovávaním hnevu alebo konaním v hneve]; nech slnko nezapadne nad vašou podráždenou náladou.“ (Efezanom 4:26) Pavlovým slovám pridáva na význame skutočnosť, že u Židov vyznačoval západ slnka koniec jedného dňa a začiatok nového dňa. Teda rada znie: Urovnaj tú vec rýchlo! — Matúš 5:23, 24.

13. Čo by malo byť naším cieľom, keď pristupujeme k niekomu, kto sa proti nám previnil, a aké návrhy nám pomôžu tento cieľ dosiahnuť?

¹³ Ako by si mal pristúpiť k previnilcovi? ‚Hľadaj pokoj a usiluj sa oň,‘ hovorí 1. Petra 3:11. Tvojím cieľom teda nie je vyjadriť hnev, ale dosiahnuť pokoj so svojím bratom. Preto najlepšie je vyhnúť sa drsným slovám a gestám; tie by mohli vyvolať podobnú reakciu zo strany toho druhého. (Príslovia 15:18; 29:11) Okrem toho sa vyhýbaj aj prehnaným výrokom, ako napríklad: „Ty vždy...!“ alebo „Ty nikdy...!“ Také prehnané výroky môžu viesť len k tomu, že sa ten druhý začne brániť. Namiesto toho nech tón tvojho hlasu a výraz tvojej tváre vyjadrujú, že chceš vyriešiť vec, ktorá ťa hlboko zranila. Buď konkrétny pri vysvetľovaní, čo si myslíš o tom, čo sa stalo. Daj tomu druhému možnosť, aby vysvetlil svoje konanie. Počúvaj, čo hovorí. (Jakub 1:19) Aké dobro sa tým dosiahne? Príslovia 19:11 vysvetľujú: „Pochopenie človeka určite zmierni jeho hnev a je od neho pekné, ak prejde ponad priestupok.“ Pochopenie pocitov druhého človeka a dôvodov jeho konania môže rozptýliť negatívne myšlienky a pocity voči nemu. Keď pristúpime k problému s cieľom dosiahnuť pokoj a udržať si takýto postoj, je veľmi pravdepodobné, že to umožní vyriešenie akéhokoľvek nedorozumenia, náležité ospravedlnenie a odpustenie.

14. V akom zmysle by sme mali zabudnúť, keď druhým odpúšťame?

¹⁴ Keď odpustíme, znamená to, že v skutočnosti musíme zabudnúť, čo sa stalo? Spomeň si v tomto ohľade na Jehovov príklad, ktorý bol rozoberaný v predošlom článku. Keď Biblia hovorí, že Jehova zabúda na naše hriechy, neznamená to, že si na ne nedokáže spomenúť. (Izaiáš 43:25) Zabúda skôr v tom zmysle, že keď odpustí, už tie hriechy proti nám v budúcnosti nepoužije. (Ezechiel 33:14–16) Podobne odpustiť blížnym nemusí znamenať, že si nedokážeme spomenúť, čo urobili. Môžeme však zabudnúť v tom zmysle, že v budúcnosti to proti previnilcovi znova nepoužijeme ani to nebudeme pripomínať. Keď je záležitosť takto vyriešená, nebolo by vhodné, aby sa o nej viedli reči; a nebolo by láskyplné ani úplne sa previnilcovi vyhýbať a správať sa k nemu, akoby bol vylúčený. (Príslovia 17:9) Je pravda, že na zahojenie nášho vzťahu k nemu môže byť potrebný nejaký čas; možno sa nebudeme tešiť z takého blízkeho vzťahu ako predtým. Ale i tak toho človeka milujeme ako svojho kresťanského brata a robíme všetko, čo môžeme, pre udržanie pokojných vzťahov. — Porovnaj Lukáša 17:3.

Keď sa zdá nemožné odpustiť

15, 16. a) Vyžaduje sa od kresťanov, aby odpustili previnilcovi, ktorý nerobí pokánie? b) Ako môžeme uplatniť biblickú radu zo Žalmu 37:8?

¹⁵ Ale čo ak druhí hrešia proti nám takým spôsobom, ktorý zanecháva tie najhlbšie rany, a napriek tomu si previnilec hriech neuzná, nerobí pokánie a neospravedlní sa? (Príslovia 28:13) Písma jasne ukazujú, že Jehova neodpúšťa nekajúcnym, zatvrdilým hriešnikom. (Hebrejom 6:4–6; 10:26, 27) A čo my? Dielo Insight on the Scriptures (Hlbší pohľad na Písma) uvádza: „Od kresťanov sa nevyžaduje, aby odpúšťali tým, ktorí zlomyseľne, svojvoľne hrešia a nerobia pokánie. Takí ľudia sa stávajú Božími nepriateľmi.“ (Zväzok 1, strana 862, angl.) Žiaden kresťan, ktorý je obeťou mimoriadne nespravodlivého, odporného či ohavného zaobchádzania, by sa nemal cítiť nútený odpustiť či prepáčiť previnilcovi, ktorý nerobí pokánie. — Žalm 139:21, 22.

¹⁶ Je pochopiteľné, že tí, ktorí sú obeťou krutého zaobchádzania, môžu pociťovať bolesť a hnev. Ale spomeň si, že zotrvávať v hneve a rozhorčení môže byť pre nás veľmi škodlivé. Ak čakáme na priznanie alebo ospravedlnenie, ku ktorému nikdy nepríde, môže nás to len viac a viac rozrušovať. Ak sa príliš zaoberáme nespravodlivosťou, môže nás premáhať hnev, čo má ničivé účinky na naše duchovné, citové a telesné zdravie. Tak vlastne dovoľujeme tomu, kto nás zraňuje, aby nás zraňoval ďalej. Biblia múdro radí: „Opusť hnev a zanechaj zúrivý hnev.“ (Žalm 37:8) A tak niektorí kresťania zistili, že po čase sa dokázali rozhodnúť pre odpustenie v tom zmysle, že prestali prechovávať rozhorčenie — neospravedlnili to, čo sa im stalo, ale nedali sa pohltiť hnevom. Tým, že záležitosť úplne ponechali v rukách Boha práva, zažili veľkú úľavu a mohlo sa im v živote ďalej dariť. — Žalm 37:28.

17. Aké utešujúce uistenie nám dáva Jehovov sľub zaznamenaný v Zjavení 21:4?

¹⁷ Keď je rana veľmi hlboká, možno sa nám nepodarí úplne ju vymazať z mysle, aspoň nie v tomto systéme vecí. Ale Jehova sľubuje nový svet, v ktorom „zotrie... každú slzu z očí a smrti už viac nebude a nebude už viac ani smútku, ani kriku, ani bolesti. Predošlé veci sa pominuli.“ (Zjavenie 21:4) Nič z toho, na čo si v tom čase spomenieme, nám nespôsobí hlboké zranenie ani bolesť, ktorá v súčasnosti možno ťaží naše srdce. — Izaiáš 65:17, 18.

18. a) Prečo je v našich vzťahoch s našimi bratmi a sestrami potrebné odpúšťať? b) V akom zmysle môžeme odpustiť a zabudnúť, keď druhí proti nám zhrešia? c) Aký úžitok nám to prináša?

¹⁸ Dovtedy musíme žiť a pracovať spolu ako bratia a sestry, ktorí sú nedokonalými, hriešnymi ľuďmi. Všetci robíme chyby. Z času na čas jeden druhého sklameme, ba aj zraníme. Ježiš dobre vedel, že bude potrebné, aby sme druhým odpúšťali, „nie až sedem ráz, ale až sedemdesiatsedem ráz“! (Matúš 18:22) Pravdou je, že nedokážeme odpúšťať tak úplne ako Jehova. Ale vo väčšine prípadov, keď proti nám zhrešia naši bratia, môžeme odpustiť v tom zmysle, že premôžeme rozhorčenie, a zabudnúť v tom zmysle, že tú vec proti nim nebudeme v budúcnosti donekonečna používať. Keď takto odpúšťame a zabúdame, pomáhame zachovávať nielen pokoj v zbore, ale aj svoj vlastný pokoj mysle a srdca. A predovšetkým sa budeme tešiť z pokoja, aký môže poskytnúť iba náš milujúci Boh, Jehova. — Filipanom 4:7.

[Poznámky pod čiarou]

Otázky na opakovanie

◻ Prečo by sme mali byť ochotní odpúšťať?

◻ Aké situácie si od nás vyžadujú, aby ‚sme sa ďalej navzájom znášali‘?

◻ Čo môžeme urobiť na pokojné vyriešenie záležitosti, keď nás hlboko zranili hriechy druhých?

◻ V akom zmysle by sme mali zabudnúť, keď druhým odpúšťame?

[Obrázok na strane 16]

Keď prechovávame rozhorčenie, previnilec o našom nepokoji možno ani nevie

[Obrázok na strane 17]

Keď pristupuješ k druhým, aby si dosiahol pokoj, nedorozumenia možno ľahko vyriešiť