Zo srdca odpúšťaj
„Rovnako bude môj nebeský Otec zaobchádzať s vami, ak nebude každý zo srdca odpúšťať svojmu bratovi.“ — MATÚŠ 18:35.
1, 2. a) Ako prejavila Ježišovi ocenenie známa hriešnica? b) Na čo poukázal Ježiš vo svojej odpovedi?
BOLA pravdepodobne prostitútkou, niekým, koho by si nečakal v dome nábožného človeka. Ak boli niektorí ľudia prekvapení, že ju tam uvideli, tak to, čo urobila, bolo ešte prekvapujúcejšie. Pristúpila k mužovi s tou najvyššou morálkou a vyjadrila ocenenie za jeho konanie tým, že mu slzami umyla nohy a utrela ich svojimi vlasmi.
2 Žena, „ktorá bola známa v meste ako hriešnica“, tohto muža, Ježiša, neodpudzovala. Ale farizej Šimon, ktorému patril dom, bol znepokojený tým, že je hriešnica. Ježiš na to reagoval rozprávaním o dvoch mužoch, ktorí mali dlžobu u istého veriteľa. Jeden dlhoval veľa — asi dvojročný zárobok robotníka. Druhý dlhoval desatinu z toho — menej ako trojmesačnú mzdu. Pretože ani jeden z nich svoj dlh nemohol splatiť, veriteľ ‚im obom ochotne odpustil‘. Je jasné, že ten, ktorému viac odpustil, mal väčší dôvod prejaviť mu lásku. Po tom, čo to Ježiš prirovnal k láskavému skutku tej ženy, dodal zásadu: „Komu je málo odpustené, málo miluje.“ Potom jej povedal: „Tvoje hriechy sú odpustené.“ — Lukáš 7:36–48.
3. Nad čím by sme sa mali osobne zamyslieť?
3 Opýtaj sa sám seba: ‚Keby som bol na mieste tej ženy alebo keby som bol v podobnej situácii a bolo by mi preukázané milosrdenstvo, bol by som potom voči druhým drsný a neochotný odpúšťať?‘ Možno odpovieš: ‚Určite nie!‘ A predsa, si naozaj presvedčený, že ochotne odpúšťaš? Patrí odpúšťanie k základným rysom tvojej povahy? Odpúšťaš často a ochotne a opísali by ťa iní ako človeka, ktorý je ochotný odpúšťať? Pozrime sa, prečo by sa mal každý z nás podrobiť úprimnému sebaskúmaniu.
Potrebujeme odpustenie — a je nám preukázané
4. Akú skutočnosť o sebe by sme si mali priznať?
4 Si nedokonalý a vieš to veľmi dobre. Ak by sa ťa niekto na to opýtal, uznal by si to, a možno by si si dokonca spomenul na slová z 1. Jána 1:8: „Ak vyhlasujeme: ‚Nemáme hriech,‘ zvádzame sami seba a niet v nás pravdy.“ (Rimanom 3:23; 5:12) V prípade niektorých ľudí sa hriešnosť prejavuje ťažkými, pohoršujúcimi hriechmi. Ale aj keď nie si si vedomý, že by si sa dopustil takých hriechov, určite si mnohokrát a mnohými spôsobmi zlyhal v dodržiavaní Božích noriem — zhrešil si. Nie je to tak?
5. Za čo by sme mali byť Bohu vďační?
5 Preto sa tvoja situácia môže zhodovať s opisom apoštola Pavla: „Boh vás oživil spolu s ním [Ježišom], hoci ste boli mŕtvi v svojich priestupkoch a v neobrezanom stave svojho tela. Láskavo nám odpustil všetky naše prestúpenia.“ (Kolosanom 2:13; Efezanom 2:1–3) Všimni si vyjadrenie „odpustil všetky naše prestúpenia“. To znamená veľmi veľa. Každý z nás má dobrý dôvod na to, aby prosil ako Dávid: „Kvôli svojmu menu, ó, Jehova, mi odpustíš aj moje previnenie, lebo je značné.“ — Žalm 25:11.
6. V čom si vzhľadom na Jehovu a odpúšťanie môžeme byť istí?
6 Ako môžeš ty — alebo ktokoľvek z nás — získať odpustenie? Kľúčom k tomu je ochota Jehovu Boha odpúšťať. Je to charakteristická črta jeho osobnosti. (2. Mojžišova 34:6, 7; Žalm 86:5) Je pochopiteľné, že Boh od nás očakáva, že sa budeme na neho obracať v modlitbe a žiadať ho o prepáčenie, o to, aby nám odpustil. (2. Paralipomenon 6:21; Žalm 103:3, 10, 14) A Jehova zaobstaral právny podklad na prejavovanie takého odpúšťania — Ježišovu výkupnú obeť. — Rimanom 3:24; 1. Petra 1:18, 19; 1. Jána 4:9, 14.
7. V čom by sme mali chcieť napodobňovať Jehovu?
7 V Božej ochote odpúšťať by si mal vidieť vzor toho, ako by si mal zaobchádzať s druhými ľuďmi. Pavol na to sústredil pozornosť, keď napísal: „Staňte sa voči sebe navzájom láskavými, plnými nežného súcitu, ochotne si vzájomne odpúšťajte, podobne ako aj vám Boh ochotne odpustil prostredníctvom Krista.“ (Efezanom 4:32) Niet pochýb, že Pavlova pripomienka sa týka toho, aby sme sa učili z Božieho príkladu, lebo nasledujúci verš pokračuje: „Staňte sa preto napodobňovateľmi Boha ako milované deti.“ (Efezanom 5:1) Vidíš tú súvislosť? Jehova Boh nám odpustil, a tak — pôsobivo dokazuje Pavol — ho potrebuješ napodobňovať a byť voči druhým ‚plný nežného súcitu, ochotne im odpúšťať‘. Ale opýtaj sa sám seba: ‚Konám tak? Ak to nie je pre mňa prirodzené, snažím sa na tom pracovať, skutočne sa namáhať, aby som napodobňoval Boha v odpúšťaní?‘
Potrebujeme pracovať na odpúšťaní
8. Čo by sme mali uznať o zložení nášho zboru?
8 Bolo by pekné myslieť si, že v kresťanskom zbore je len málo príležitostí, keď musíme prejavovať zbožný spôsob odpúšťania. Skutočnosť je iná. Naši kresťanskí bratia a sestry sa, samozrejme, snažia nasledovať Ježišov príklad lásky. (Ján 13:35; 15:12, 13; Galaťanom 6:2) Dlho pracovali a stále pracujú na tom, aby zanechali spôsob myslenia, reči a konania bežný pre tento skazený svet. Naozaj chcú prejavovať novú osobnosť. (Kolosanom 3:9, 10) Nesmieme však prehliadať skutočnosť, že celosvetový kresťanský zbor a každý miestny zbor tvoria nedokonalí ľudia. Celkovo sú určite lepší, než boli kedysi, ale ešte stále sú nedokonalí.
9, 10. Prečo by sme nemali byť prekvapení, ak medzi bratmi vzniknú problémy?
9 Boh nám prostredníctvom Biblie zámerne hovorí, že v zbore, medzi našimi bratmi a sestrami, môžeme očakávať nedokonalosť. Zamysli sa napríklad nad Pavlovými slovami zaznamenanými v Kolosanom 3:13: „Ďalej sa navzájom znášajte a ochotne si vzájomne odpúšťajte, ak má niekto proti inému dôvod na sťažnosť. Podobne ako Jehova ochotne odpustil vám, tak robte aj vy.“
10 Všimnime si, že Biblia nám tu pripomína súvislosť medzi tým, ako nám Boh odpúšťa, a našou povinnosťou a potrebou odpúšťať druhým. Prečo je to náročné? Pretože ako Pavol pripustil, niekto môže mať „proti inému dôvod na sťažnosť“. Pavol si uvedomoval, že také dôvody budú existovať. Určite existovali v prvom storočí, dokonca medzi kresťanskými ‚svätými‘, ktorí mali ‚nádej vyhradenú v nebesiach‘. (Kolosanom 1:2, 5) Môžeme si preto predstavovať, že to dnes bude iné, keď väčšina pravých kresťanov nemá svedectvo ducha, že sú „Boží vyvolení, svätí a milovaní“? (Kolosanom 3:12) Nemali by sme teda dospieť k záveru, že niečo je výnimočne zlé, ak sú v našom zbore dôvody na sťažnosť — zranené city pre skutočné alebo domnelé krivdy.
11. Čo nám pripomína učeník Jakub?
11 Slová Ježišovho nevlastného brata Jakuba tiež ukazujú, že musíme očakávať, že aspoň príležitostne zažijeme situácie, ktoré si od nás budú vyžadovať, aby sme odpustili našim bratom. „Kto je múdry a má porozumenie medzi vami? Nech dokáže svojím znamenitým správaním svoje skutky s miernosťou, ktorá patrí k múdrosti. Ale ak máte v svojom srdci trpkú žiarlivosť a svárlivosť, nepýšte sa a neluhajte proti pravde.“ (Jakub 3:13, 14) ‚Trpká žiarlivosť a svárlivosť‘ v srdciach pravých kresťanov? Áno, Jakubove slová jasne naznačujú, že sa tieto vlastnosti objavili v zbore v prvom storočí a objavia sa aj v súčasnosti.
12. Aký problém vznikol v zbore v starovekom meste Filipi?
12 Jeden skutočný príklad sa týkal dvoch pomazaných kresťanských sestier, ktoré mali dobrú povesť vyplývajúcu z toho, že sa namáhali bok po boku s Pavlom. Možno si spomenieš na Euodiu a Syntyche, ktoré patrili do zboru vo Filipi. Hoci Filipanom 4:2, 3 neopisuje podrobnosti, poukazuje na to, že medzi nimi bol nejaký problém. Mohlo sa to začať bezmyšlienkovitou, neláskavou poznámkou, zľahčovaním príbuzného alebo nejakým náznakom súperivej žiarlivosti? Nech bol dôvod akýkoľvek, situácia sa stala natoľko vážnou, že sa o tom dopočul aj Pavol vo vzdialenom Ríme. Medzi týmito dvoma duchovnými sestrami možno zavládlo mrazivé ticho, ktoré viedlo k tomu, že sa na zhromaždeniach zďaleka obchádzali alebo jedna o druhej neúctivo rozprávali priateľom.
13. Čo sa asi stalo medzi Euodiou a Syntyche a čo sa môžeme z toho naučiť?
13 Nie je ti niečo z toho povedomé? Nepripomína ti to niečo, čo sa stalo medzi niektorými členmi vášho zboru alebo tebe osobne? Taký problém môže v nejakej miere existovať dokonca aj teraz. Čo môžeme robiť? V spomínanom prípade zo staroveku Pavol nabádal tieto dve oddané sestry, „aby boli rovnakej mysle v Pánovi“. Možno súhlasili s rozhovorom o tejto veci, aby odstránili napätie a vyjadrili si vzájomnú ochotu odpúšťať a potom skutočne napodobňovať Jehovov postoj v odpúšťaní. Nie je dôvod, aby sme si mysleli niečo iné než to, že Euodia a Syntyche to dokázali, a my to môžeme dokázať tiež. Takýto postoj odpúšťania je možné úspešne prejavovať aj dnes.
Zmieriť sa — odpustiť
14. Prečo je často možné a aj najlepšie jednoducho prejsť cez osobné nedorozumenia?
14 Čo naozaj znamená odpustiť, ak máš s druhým kresťanom nejaký problém? Úprimne povedané, neexistuje žiadny jednoduchý univerzálny spôsob, ale Biblia ponúka užitočné príklady a realistické rady. Kľúčové odporučenie — hoci ho nie je ľahké prijať a uplatniť — je jednoducho na to zabudnúť, prejsť cez to. Často ak je nejaký problém, ako to bolo medzi Euodiou a Syntyche, každý si myslí, že ten druhý je v nepráve alebo že je to najmä jeho vina. Preto si v takej situácii môžeš myslieť, že hlavne ten druhý kresťan je vinný alebo že on ublížil najviac. Môžeš to však jednoducho ukončiť tým, že odpustíš? Uvedom si, že ak, a môže to byť dvakrát podčiarknuté ak, hlavnú či úplnú vinu nesie ten druhý kresťan, potom je predovšetkým na tebe, aby si odpustil a ukončil túto záležitosť.
15, 16. a) Ako Micheáš opísal Jehovu? b) Čo to znamená, že ‚prechádza cez priestupok‘?
15 Nestraťme zo zreteľa Boha ako náš vzor v odpúšťaní. (Efezanom 4:32–5:1) Prorok Micheáš napísal o Božom vzore prejdenia cez priestupok: „Kto je Boh ako ty, ktorý odpúšťa previnenie a prechádza cez priestupok ostatku svojho dedičstva? Určite sa nebude navždy držať svojho hnevu, lebo má potešenie z milujúcej láskavosti.“ — Micheáš 7:18.
16 Tým, že Biblia opisuje Jehovu ako toho, ktorý „prechádza cez priestupok“, nehovorí, že nie je schopný pripomenúť si zlé konanie, akoby mal niečo ako selektívnu stratu pamäti. Pouvažuj o prípadoch Samsona a Dávida, ktorí urobili vážne chyby. Boh bol schopný pripomenúť si ich hriechy ešte dlho potom; dokonca i my vieme o niektorých ich hriechoch, lebo Jehova ich dal zapísať do Biblie. Náš milosrdný Boh napriek tomu obom preukázal milosrdenstvo a dal nám ich za príklad viery, ktorý máme napodobňovať. — Hebrejom 11:32; 12:1.
17. a) Aký prístup nám môže pomôcť prejsť zlyhania alebo urážky druhých? b) Ak sa namáhame, aby sme tak konali, ako v tom budeme napodobňovať Jehovu? (Pozri poznámku pod čiarou.)
17 Áno, Jehova bol schopný ‚prejsť‘a cez priestupky, tak ako ho Dávid o to opakovane prosil. (2. Samuelova 12:13; 24:10) Môžeme napodobňovať Boha a ochotne prejsť prípady zľahčovania a urážok, ktorými sa ako nedokonalí ľudia previnia naši spoluslužobníci? Predstav si seba v prúdovom lietadle, ktoré sa rozbieha po rozjazdovej dráhe. Pri pohľade von uvidíš nejakú známu, ktorá ako dieťa drzo vyplazí jazyk. Vieš, že bola nahnevaná, a možno to patrilo tebe. Alebo možno vôbec na teba nemyslela. Nech je to už akokoľvek, zatiaľ čo lietadlo krúži, aby nabralo výšku, dostávaš sa vysoko nad túto ženu, ktorá teraz vyzerá len ako smietka. O hodinu si stovky kilometrov ďaleko a jej urážlivé gesto zostalo kdesi tam dolu. Podobne nám mnohokrát pomôže odpustiť, ak sa snažíme byť ako Jehova a múdro prejsť ponad urážku. (Príslovia 19:11) Nebude to poníženie vyzerať nepatrne o desať rokov alebo o dvesto rokov v Miléniu? Prečo naň nezabudnúť?
18. Akú radu môžeme uplatniť, ak sa nám zdá, že nemôžeme zabudnúť na urážku?
18 V zriedkavých prípadoch si sa však možno modlil v tejto veci a pokúšal si sa odpustiť, ale cítiš, že to nedokážeš. Čo potom? Ježiš nabádal ísť k tomu druhému a snažiť sa vyriešiť nezhody v súkromí, aby ste dosiahli pokoj. „Ak teda nesieš svoj dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar pred oltárom a odíď; najprv sa zmier so svojím bratom a potom, keď sa vrátiš, obetuj svoj dar.“ — Matúš 5:23, 24.
19. Aký postoj by sme mali mať a akému by sme sa mali vyhnúť, ak hľadáme pokoj s naším bratom?
19 Všimni si, že Ježiš nepovedal, aby si išiel za svojím bratom a presvedčil ho, že ty si bol v práve a on v nepráve. Možno bol v nepráve. Je však pravdepodobnejšie, že nejaká vina bola na oboch stranách. V každom prípade cieľom by nemalo byť, aby sa ten druhý poddal, aby sa takpovediac pred tebou plazil. Ak budeš takto pristupovať k rozhovoru, neúspech je takmer zaručený. Cieľom by nemalo byť ani znova sa zaoberať všetkými detailmi skutočnej či zdanlivej urážky. Ak pokojný rozhovor v duchu kresťanskej lásky odhalí smutné nedorozumenie, ktoré bolo jadrom problému, obaja sa môžete snažiť odstrániť ho. Ale aj keď rozhovor nevedie k úplnej zhode, je vždy nevyhnutná? Nebolo by lepšie, keby ste sa zhodli aspoň v tom, že obaja úprimne chcete slúžiť nášmu odpúšťajúcemu Bohu? Ak uznáte túto skutočnosť, môže byť pre každého z vás ľahšie zo srdca povedať: „Je mi ľúto, že sme pre našu nedokonalosť mali toto nedorozumenie. Zabudnime na to, prosím.“
20. Čo sa môžeme naučiť z príkladu apoštolov?
20 Pamätaj, že aj apoštoli mali medzi sebou isté nedorozumenia, ako vtedy, keď niektorí z nich túžili po väčšej cti. (Marek 10:35–39; Lukáš 9:46; 22:24–26) Viedlo to k napätiu, možno k zraneným citom alebo dokonca k hlbokej urážke. Ale boli schopní prejsť cez tieto nedorozumenia a ďalej spolupracovať. Jeden z nich neskôr napísal: „Kto by chcel milovať život a vidieť dobré dni, nech zdržiava svoj jazyk od zla a rty, aby nehovorili podvod, a nech sa odvráti od zla a koná dobro; nech hľadá pokoj a usiluje sa oň.“ — 1. Petra 3:10, 11.
21. Akú dôležitú radu o odpúšťaní poskytol Ježiš?
21 Už sme sa zmienili o jednej fáze cyklu: Boh nám odpustil mnoho hriechov, ktoré sme v minulosti spáchali, preto by sme ho mali napodobňovať a odpúšťať našim bratom. (Žalm 103:12; Izaiáš 43:25) Ale v tomto cykle je ešte ďalšia fáza. Po uvedení vzorovej modlitby Ježiš povedal: „Ak odpustíte ľuďom ich priestupky, aj váš nebeský Otec odpustí vám.“ Po vyše roku zopakoval jadro tejto myšlienky, keď učil svojich učeníkov modliť sa: „Odpusť nám naše hriechy, lebo i my odpúšťame každému, kto je nám dlžen.“ (Matúš 6:12, 14; Lukáš 11:4) Ježiš neskôr, len niekoľko dní pred svojou smrťou, dodal: „Keď stojíte a modlíte sa, odpusťte, čokoľvek máte proti niekomu, aby aj váš Otec, ktorý je v nebesiach, odpustil vám vaše priestupky.“ — Marek 11:25.
22, 23. Ako môže naša ochota odpúšťať ovplyvniť našu budúcnosť?
22 Áno, naše vyhliadky na to, aby sme mohli prijímať Božie odpúšťanie, sú do veľkej miery podmienené našou vlastnou ochotou odpúšťať našim bratom. Ak medzi kresťanmi vznikne osobný problém, opýtaj sa sám seba: ‚Nie je dosiahnutie Božieho odpustenia omnoho dôležitejšie, než aby som dokázal, že brat alebo sestra urobili chybu nejakou nevýznamnou ponižujúcou poznámkou, malichernou urážkou alebo nejakým prejavom ľudskej nedokonalosti?‘ Odpoveď poznáš.
23 Čo však robiť, keď je záležitosť vážnejšia než len malá osobná urážka alebo problém? A kedy máme uplatniť Ježišovu radu zaznamenanú v Matúšovi 18:15–18? O týchto záležitostiach budeme uvažovať nabudúce.
[Poznámka pod čiarou]
a Jeden učenec hovorí, že hebrejská metafora použitá v Micheášovi 7:18 je „odvodená od správania cestovateľa, ktorý bez povšimnutia prechádza okolo objektu, ktorému nechce venovať pozornosť. Táto metafora nemá vyjadriť myšlienku, že Boh je nevšímavý voči hriechu alebo že ho považuje za vec malého alebo žiadneho záujmu, ale že v určitých prípadoch si ho neznačí s vyhliadkou na potrestanie; že netrestá, ale odpúšťa.“ — Sudcovia 3:26; 1. Samuelova 16:8.
Spomínaš si?
◻ Aký vzor v odpúšťaní nám dáva Jehova?
◻ Na čo musíme pamätať vzhľadom na kresťanov v zbore?
◻ Čo by sme vo väčšine prípadov mali byť schopní urobiť, keď nás niekto poníži alebo urazí?
◻ Ak je to potrebné, čo môžeme urobiť, aby sme sa zmierili s naším bratom?
[Obrázok na strane 15]
Ak medzi kresťanmi vznikne nedorozumenie, snažte sa na to zabudnúť; časom sa táto záležitosť stane bezvýznamnou