Trpezlivo som čakal na Jehovu od svojej mladosti

ROZPRÁVA RUDOLF GRAICHEN

Mal som len 12 rokov, keď ako blesk z jasného neba postihla moju rodinu tragédia. Najprv bol môj otec uvrhnutý do väzenia. Potom nás so sestrou násilím zobrali z domu a poslali nás bývať k cudzím ľuďom. Neskôr matku i mňa zatklo gestapo. Ja som šiel do väzenia a ona skončila v koncentračnom tábore.

TENTO sled udalostí bol len začiatkom obdobia úmorného prenasledovania, ktoré som v mladosti znášal ako Jehovov svedok. Neslávne známe nacistické gestapo a neskôr východonemecká Stasi sa pokúšali zlomiť moju rýdzosť pred Bohom. Teraz, po 50 rokoch oddanej služby Bohu, môžem povedať tak ako žalmista: „Dosť dlho od mojej mladosti mi prejavovali nepriateľstvo; napriek tomu nezískali nado mnou prevahu.“ (Žalm 129:2) Aký som vďačný Jehovovi!

Narodil som sa 2. júna 1925 v malom meste Lucka blízko Lipska (Nemecko). Ešte pred mojím narodením moji rodičia Alfred a Teresa rozpoznali v publikáciách Bádateľov Biblie, ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia, zvuk biblickej pravdy. Pamätám si, ako som sa každý deň pozeral na obrázky s biblickými námetmi, ktoré viseli doma na stenách. Na jednom obrázku bol zobrazený vlk s baránkom, kozľa s leopardom a teľa s levom — všetky spolu v mieri, vedené malým chlapcom. (Izaiáš 11:6–9) Takéto obrázky na mňa trvalo zapôsobili.

Keď to bolo možné, moji rodičia ma vždy zapájali do činností zboru. Napríklad vo februári 1933, len niekoľko dní po tom, čo sa Hitler ujal moci, sa v našom malom meste premietala „Fotodráma Stvorenie“ — s diapozitívmi, filmom a nahrávkou komentára. Aký som bol vzrušený, keď som sa už ako sedemročný chlapec viezol po meste na plošine malého nákladného auta, ktoré bolo súčasťou pochodu ohlasujúceho „Fotodrámu“! Vtedy i pri iných príležitostiach mi bratia dávali najavo, že som užitočným členom zboru, aj keď som ešte malý. Teda už od raného detstva som bol vyučovaný Jehovom a pôsobilo na mňa jeho Slovo.

Školený dôverovať Jehovovi

Jehovovi svedkovia sa pre svoju prísnu kresťanskú neutralitu nezapájali do nacistickej politiky. Preto nacisti v roku 1933 vydali zákony, ktoré nám zakazovali zvestovať, zhromažďovať sa, a dokonca čítať našu vlastnú biblickú literatúru. V septembri 1937 všetkých bratov v našom zbore, vrátane môjho otca, zatklo gestapo. Bol som z toho veľmi smutný. Otec bol odsúdený na päť rokov väzenia.

Doma to začalo byť pre nás veľmi ťažké. No rýchlo sme sa naučili dôverovať Jehovovi. Raz, keď som prišiel zo školy domov, matka čítala Strážnu vežu. Chcela mi rýchlo pripraviť niečo na obed, preto položila časopis na malý príborník. Po obede, keď sme odkladali riad, niekto silno zaklopal na dvere. Bol to policajt, ktorý chcel prehľadať náš byt, či nenájde biblickú literatúru. Veľmi som sa naľakal.

V ten deň bolo neobvykle horúco. Policajt si teda najskôr dal dole prilbu a položil ju na stôl. Potom začal s prehliadkou. Keď sa pozeral pod stôl, prilba sa začala skĺzavať zo stola dolu. Matka preto rýchlo zachytila prilbu a položila ju na príborník priamo na Strážnu vežu! Policajt prehľadal náš byt, ale žiadnu literatúru nenašiel. Samozrejme, ani ho nenapadlo pozrieť sa pod svoju prilbu. Keď už chcel odísť, zamrmlal matke ospravedlnenie a siahol pritom za seba po prilbu. Ako sa mi uľavilo!

Skúsenosti ako táto ma pripravovali na ťažšie skúšky. Napríklad v škole na mňa naliehali, aby som sa stal členom organizácie Hitlerova mládež, v ktorej učili deti vojenskej disciplíne a vštepovali im nacistickú filozofiu. Niektorí učitelia mali osobný cieľ dosiahnuť 100-percentnú účasť žiakov. Môj učiteľ, pán Schneider, musel mať pocit, že úplne zlyhal, pretože — na rozdiel od ostatných učiteľov v škole — jemu do 100-percentnej účasti jeden žiak chýbal. Tým žiakom som bol ja.

Raz pán Schneider celej triede oznámil: „Chlapci, zajtra pôjdeme ako trieda na výlet.“ Všetkým sa ten nápad páčil. Potom dodal: „Každý z vás nech si oblečie rovnošatu Hitlerovej mládeže, aby všetci mohli vidieť, keď budeme pochodovať po ulici, že ste dobrí Hitlerovi chlapci.“ Nasledujúce ráno prišli všetci chlapci okrem mňa v rovnošatách. Učiteľ si ma zavolal dopredu pred triedu a povedal mi: „Pozri sa na ostatných chlapcov a potom sa pozri na seba.“ Dodal: „Viem, že tvoji rodičia sú chudobní a nemôžu si dovoliť kúpiť ti rovnošatu, no niečo ti ukážem.“ Zobral ma k svojmu stolu, otvoril zásuvku a povedal: „Chcem ti dať túto úplne novú rovnošatu. Nie je pekná?“

Radšej by som zomrel, než si dal na seba nacistickú rovnošatu. Keď učiteľ videl, že nemám v úmysle nosiť ju, nahneval sa a celá trieda začala na mňa pokrikovať. Potom nás učiteľ zobral na výlet, ale snažil sa ma skryť, takže som musel ísť uprostred všetkých ostatných chlapcov, ktorí boli v rovnošatách. No mnohí ľudia v meste mohli vidieť, že sa od svojich spolužiakov odlišujem. Každý vedel, že moji rodičia i ja sme Jehovovi svedkovia. Som vďačný Jehovovi, že mi dal potrebnú duchovnú silu, keď som bol mladý.

Prenasledovanie sa stupňuje

Jedného dňa začiatkom roku 1938 ma spolu so sestrou zobrali zo školy a odviezli v policajnom aute asi 80 kilometrov do polepšovne v Stadtrode. Prečo? Súd rozhodol zobrať nás spod vplyvu našich rodičov a vychovať z nás nacistické deti. Pracovníci polepšovne, ktorí nás mali na starosti, si čoskoro všimli, že sme so sestrou zdvorilí a poslušní, hoci sme v našej kresťanskej neutralite pevní. Na riaditeľku to tak zapôsobilo, že sa chcela s mojou matkou osobne stretnúť. Urobila sa výnimka a matke bolo dovolené navštíviť nás. Boli sme so sestrou a matkou takí šťastní a vďační Jehovovi, že nám dal možnosť byť celý deň spolu a vzájomne sa povzbudiť. Skutočne sme to potrebovali.

V polepšovni sme zostali asi štyri mesiace. Potom nás poslali k jednej rodine v Pahne. Nariadili im, aby nám nedovolili žiaden styk s našimi príbuznými. Matke nedovolili ani navštíviť nás. No pri niekoľkých príležitostiach matka našla spôsob, ako sa s nami spojiť. Matka využila tieto zriedkavé príležitosti a zo všetkých síl sa snažila vštepiť nám odhodlanie zachovať vernosť Jehovovi bez ohľadu na skúšky či okolnosti, ktoré pripustí. — 1. Korinťanom 10:13.

A skúšky naozaj prišli. Pätnásteho decembra 1942, keď som mal ešte len 17 rokov, ma zobralo gestapo a dalo ma do nápravného zariadenia pre mladistvých previnilcov v Gere. Asi o týždeň zatkli aj moju matku a dali ju do tej istej väznice. Keďže som ešte nebol plnoletý, nemohli ma odsúdiť. Preto nás s matkou držali šesť mesiacov vo väzení, zatiaľ čo súd čakal na moje 18. narodeniny. V deň, keď som mal 18 rokov, nás s matkou predviedli na súdne pojednávanie.

Skôr ako som si to stihol uvedomiť, bolo po pojednávaní. Netušil som, že matku už nikdy neuvidím. Moja posledná spomienka na ňu sa viaže na to, ako ju vidím na súde sedieť hneď vedľa mňa na tmavej drevenej lavici. Obaja sme boli vyhlásení za vinných. Ja som bol odsúdený na štyri roky väzenia a matka na jeden a pol roka.

V tých dňoch boli vo väzniciach a táboroch držané tisíce Jehovových svedkov. Mňa však poslali do väznice v Stollbergu, kde som bol jediným svedkom. Vyše roka som strávil v samoväzbe, ale Jehova bol so mnou. Láska, ktorú som si k nemu vypestoval v mladosti, bola kľúčom k môjmu duchovnému prežitiu.

Deviateho mája 1945, po dva a pol roku väzenia, sme dostali dobrú správu — bolo po vojne! V ten deň som bol prepustený. Po 110-kilometrovej ceste pešo som prišiel domov doslova chorý od vyčerpania a vyhladovania. Trvalo niekoľko mesiacov, kým sa mi vrátilo zdravie.

Krátko po príchode ma ranili veľmi skľučujúce správy. Najprv o mojej matke. Po jeden a pol roku vo väzení nacisti chceli, aby podpísala dokument, že sa vzdáva svojej viery v Jehovu. Odmietla. Preto ju gestapo zobralo do ženského koncentračného tábora v Ravensbrücku. Tam tesne pred skončením vojny zomrela na týfus. Bola veľmi odvážnou kresťankou — tvrdou bojovníčkou, ktorá sa nikdy nevzdala. Kiež na ňu Jehova láskavo pamätá.

Dostal som správu aj o mojom staršom bratovi Wernerovi, ktorý sa nikdy neoddal Jehovovi. Vstúpil do nemeckej armády a bol zabitý v Rusku. A môj otec? Prišiel domov, ale je smutné, že bol jedným z veľmi mála svedkov, ktorí podpísali ten neslávny dokument, že sa vzdáva svojej viery. Keď som ho uvidel, vyzeral zatrpknutý a mentálne narušený. — 2. Petra 2:20.

Krátke obdobie horlivej duchovnej činnosti

Desiateho marca 1946 som sa zúčastnil na svojom prvom povojnovom zjazde v Lipsku. Akí sme boli vzrušení, keď bolo ohlásené, že v ten istý deň by sa mal uskutočniť krst! Hoci som oddal svoj život Jehovovi pred mnohými rokmi, tu som mal prvú príležitosť dať sa pokrstiť. Nikdy na ten deň nezabudnem.

Prvého marca 1947, po mesiaci priekopníckej služby, som bol pozvaný do Bételu v Magdeburgu. Kancelárie Spoločnosti boli značne poškodené bombardovaním. Akou výsadou bolo pomáhať pri opravách! Keď sa skončilo leto, bol som pridelený do mesta Wittenberg ako zvláštny priekopník. Niektoré mesiace som strávil vyše 200 hodín zvestovaním dobrého posolstva o Božom Kráľovstve. Aký som bol šťastný, že som opäť slobodný — žiadna vojna, žiadne prenasledovanie, žiadne väzenie!

No je smutné, že sloboda netrvala dlho. Po vojne bolo Nemecko rozdelené a oblasť, kde som žil, sa dostala pod nadvládu komunistov. V septembri 1950 východonemecká tajná polícia známa ako Stasi začala bratov systematicky zatýkať. Obvinenia proti mne boli smiešne. Obvinili ma, že som špión americkej vlády. Poslali ma do väznice v Brandenburgu, najhoršej väznice Stasi v krajine.

Podpora od duchovných bratov

Tam mi Stasi nedovolila cez deň spať. Potom ma celú noc vypočúvala. Po takomto niekoľkodňovom mučení to bolo ešte horšie. Jedno ráno ma nedali späť do mojej cely, ale dali ma do jednej z ich neslávnych U-Boot Zellen (známych ako ponorkové cely, pretože boli umiestnené hlboko v pivnici). Otvorili staré hrdzavé železné dvere a povedali mi, aby som vstúpil dnu. Musel som prekročiť vysoký prah. Keď som nohou stúpil na podlahu, zistil som, že je úplne zatopená vodou. Dvere sa s treskotom a hrozným vŕzgavým zvukom zavreli. Nebolo tam žiadne svetlo ani žiadne okno. Tma bola čierna ako uhoľ.

Pre niekoľko centimetrov vody na podlahe som si nemohol ani sadnúť, ani ľahnúť, a nemohol som ani spať. Po čakaní, ktoré sa zdalo nekonečné, ma odviedli späť na ďalšie vypočúvanie pri silnom osvetlení. Neviem, čo bolo horšie — stáť celý deň vo vode v takmer úplnej tme, alebo vydržať celú noc nepríjemnú žiaru reflektorov nasmerovaných priamo na mňa.

Pri viacerých príležitostiach sa mi vyhrážali, že ma zastrelia. Po niekoľkých nociach vypočúvania ma jedno ráno navštívil ruský vysoký vojenský hodnostár. Mal som možnosť povedať mu, že nemecká Stasi so mnou zaobchádza ešte horšie, než so mnou zaobchádzalo nacistické gestapo. Povedal som mu, že Jehovovi svedkovia boli neutrálni pod nacistickou vládou a sú neutrálni aj pod komunistickou vládou a že nikde na svete sa nemiešame do politiky. Naproti tomu, povedal som, mnohí, ktorí sú dnes pracovníkmi Stasi, boli členmi organizácie Hitlerova mládež, kde sa pravdepodobne naučili, ako brutálne týrať nevinných ľudí. Ako som rozprával, telo sa mi triaslo od zimy, hladu a vyčerpania.

Napodiv, ruský hodnostár sa na mňa nenahneval. Naopak, dal na mňa deku a zaobchádzal so mnou láskavým spôsobom. Krátko po jeho návšteve ma dali opäť do pohodlnejšej cely. O niekoľko dní ma odovzdali nemeckým súdom. Kým sa môj prípad ešte prejednával, tešil som sa z vynikajúcej výsady byť v cele s piatimi inými svedkami. Akým osviežením bolo byť v spoločnosti mojich duchovných bratov po tom, čo som znášal veľa krutého zaobchádzania! — Žalm 133:1.

Súd ma vyhlásil za vinného zo špionáže a odsúdil ma na štyri roky väzenia. To sa považovalo za mierny trest. Niektorí bratia boli odsúdení na viac ako desať rokov. Poslali ma do väznice s najprísnejšími bezpečnostnými opatreniami. Myslím, že ani myš sa nemohla vkradnúť do väzenia či ujsť z neho — také prísne boli bezpečnostné opatrenia. No niektorí statoční bratia s Jehovovou pomocou dokázali prepašovať tam celú Bibliu. Bola rozobraná, rozdelená na jednotlivé knihy a kolovala medzi bratmi vo väzení.

Ako sme to robili? Bolo to veľmi ťažké. Stretli sme sa len v čase, keď nás každé dva týždne zobrali osprchovať sa. Pri jednej príležitosti, keď som sa sprchoval, mi brat pošepkal do ucha, že skryl nejaké strany Biblie do svojho uteráka. Po osprchovaní som si mal namiesto svojho uteráka zobrať jeho.

Jeden z dozorcov videl, ako mi brat niečo šepká, a veľmi surovo ho zbil obuškom. Musel som rýchlo schytiť ten uterák a zamiešať sa medzi ostatných väzňov. Našťastie ma so stránkami Biblie nechytili. Inak by bol náš program duchovného sýtenia ohrozený. Podobných skúseností sme zažili mnoho. Bibliu sme čítali vždy tajne a s veľkým rizikom. Slová apoštola Petra „buďte triezvi, bdejte“ boli naozaj veľmi vhodné. — 1. Petra 5:8.

Vrchnosti sa z nejakých dôvodov rozhodli, že niektorých z nás budú neustále premiestňovať z jednej väznice do druhej. Počas štyroch rokov som bol premiestnený asi do desiatich rôznych väzníc. No vždy som dokázal nájsť bratov. Vytvoril som si k týmto bratom hlbokú lásku a vždy pri premiestnení som ich opúšťal s veľkým smútkom v srdci.

Nakoniec ma poslali do Lipska, kde som bol z väzenia prepustený. Dozorca väzňov, ktorý ma prepúšťal, mi namiesto pozdravu na rozlúčku povedal: „Čoskoro ťa opäť uvidíme.“ Jeho skazená myseľ chcela, aby som bol opäť za mrežami. Často som myslel na Žalm 124:2, 3, kde sa píše: „Keby sa nebolo ukázalo, že Jehova je za nás, keď ľudia povstali proti nám, tak by nás boli zaživa pohltili, keď proti nám horel ich hnev.“

Jehova oslobodzuje svojich lojálnych služobníkov

Teraz som bol opäť slobodným človekom. Moja sestra Ruth, dvojča, a duchovná sestra Herta Schlensogová ma čakali pri bráne. Počas všetkých týchto rokov väzenia mi Herta každý mesiac posielala malý balíček s jedlom. Naozaj si myslím, že bez tých malých balíčkov by som vo väzení zomrel. Kiež na ňu Jehova láskavo pamätá.

Od môjho prepustenia ma Jehova požehnal mnohými výsadami služby. Opäť som slúžil ako zvláštny priekopník v Gronau (Nemecko) a slúžil som aj ako krajský dozorca v nemeckých Alpách. Neskôr som bol povzbudený, aby som sa prihlásil do 31. triedy Gileádu, biblickej školy Watchtower pre misionárov. Naša graduácia sa konala na Yankee štadióne počas medzinárodného zjazdu Jehovových svedkov v roku 1958. Mal som výsadu prehovoriť k veľkému zástupu bratov a sestier a porozprávať im niektoré svoje skúsenosti.

Po graduácii som odcestoval do Chile, kde som slúžil ako misionár. Opäť som slúžil aj ako krajský dozorca v najjužnejšej časti Chile — bol som doslova poslaný do končín zeme. V roku 1962 som sa oženil s Patsy Beutnagelovou, milou misionárkou zo San Antonia (Texas, USA). S Patsy po boku som sa tešil z mnohých nádherných rokov v službe Jehovovi.

Počas vyše 70 rokov svojho života som prežil mnoho šťastných chvíľ i mnoho nešťastí. Žalmista hovorí: „Mnohé sú nešťastia spravodlivého, ale Jehova ho oslobodzuje zo všetkých.“ (Žalm 34:19) V roku 1963, keď sme boli s Patsy ešte v Chile, nám tragicky zomrela naša malá dcérka. Neskôr Patsy veľmi ochorela a presťahovali sme sa do Texasu. Hoci mala ešte len 43 rokov, zomrela, tiež za tragických okolností. Často sa modlím, aby Jehova láskavo pamätal na moju milovanú manželku.

Teraz, hoci som chorý a starý, teším sa z toho, že mám výsadu slúžiť ako pravidelný priekopník a starší v meste Brady (Texas). Pravda, život som nemal vždy ľahký a možno prídu ešte ďalšie skúšky, ktoré budem musieť zniesť. No môžem povedať tak ako žalmista: „Ó, Bože, vyučoval si ma od mladosti, a ja až dosiaľ rozprávam o tvojich obdivuhodných dielach.“ — Žalm 71:17.

[Obrázky na strane 23]

1. Teraz slúžim ako starší a priekopník; 2. s Patsy tesne pred svadbou; 3. v triede pána Schneidera; 4. moja matka Teresa, ktorá zomrela v Ravensbrücku