Naša drahocenná atmosféra

DŇA 4. mája 1961 vystúpili Malcolm Ross a Vic Prather do výšky 34,6 kilometra. No vytvorenie nového svetového rekordu vtedy neznamenalo pre Malcolma Rossa tak veľa. To, čo naňho zapôsobilo, bol výhľad, keď opatrne zdvihol žalúziu a prvý raz sa pozrel von z gondoly.

„Keď sme dosiahli výšku 100 000 stôp,“ spomína, „bol to naozaj veľkolepý pohľad.“ Ross žasol nad farbami, ktoré vyznačujú rôzne vrstvy atmosféry. Najprv to bola „jasná a belavomodrá“ farba troposféry, ktorá siaha do výšky asi 16 kilometrov nad zemou. Potom sa tmavomodrá stratosféra stáva stále tmavšou, až kým nakoniec neprejde do čierňavy vesmíru. „V tichom obdive sme pozorovali nadpozemskú nádheru atmosféry,“ napísal M. Ross v časopise National Geographic.

Skutočne, naša krásna atmosféra si zasluhuje pozornosť.

Udržuje život

Naša atmosféra je v skutočnosti oceánom vzduchu, ktorý obklopuje našu Zem do výšky asi 80 kilometrov. Váži viac než 5 triliónov ton a na hladine mora tlačí na naše telo silou 101 kilopascalov. Bez tohto atmosférického tlaku by sme nemohli prežiť, lebo chráni tekutiny nášho tela pred vyparovaním. V hornej vrstve atmosféry nie je dostatočný tlak vzduchu na udržanie ľudského života. Preto museli mať M. Ross a V. Prather tlakové kozmické obleky. „Bez umelého tlaku,“ vysvetlil M. Ross, „by naša krv vrela, naše krvné vlásočnice a orgány tela by sa roztrhali.“

Prirodzene, tento oceán vzduchu potrebujeme aj na udržiavanie dýchania. Väčšina z nás to však považuje za samozrejmosť, lebo ho nevidíme. Jeden zbožný muž staroveku s ocenením povedal: „[Boh] dáva všetkým život, dych a všetko.“ — Skutky 17:24, 25.

Bez našej atmosféry by nebolo média, ktoré by udržiavalo nad zemou prach, na ktorom sa tvoria kvapky vody. A tak by nebolo dažďa. Keby nebolo našej atmosféry, spálili by nás priame slnečné lúče a v noci by sme mrzli. No atmosféra pôsobí ako prikrývka a zadržiava niečo zo slnečného tepla, takže noci nie sú príliš studené.

Atmosféra okrem toho poskytuje ochranu pred padajúcimi meteoritmi, ktoré by mohli poraniť obyvateľov Zeme. „Pevné telesá z vesmíru,“ vysvetľuje Herbert Riehl v knihe Introduction to the Atmosphere (Úvod do atmosféry), „prilietajú k vonkajšej hranici atmosféry v celkovej odhadovanej hmotnosti niekoľko tisíc ton denne.“ Väčšina meteoritov sa však v atmosfére rozpadne skôr, než dosiahne povrch Zeme.

Atmosféra prispieva k našej radosti zo života. Dáva nám našu krásnu modrú oblohu, nadýchané biele oblaky, osviežujúci dážď a nádherné západy a východy slnka. Navyše, bez atmosféry by sme nemohli počuť hlasy našich blízkych, ani by sme nemohli počúvať svoju obľúbenú hudbu. Prečo? Lebo zvukové vlny potrebujú substanciu, ktorou sa šíria. Vzduch je dokonalým prenášačom zvuku, zatiaľ čo vo voľnom vesmíre nepočuť nijaký zvuk.

Úžasná zmes

V staroveku ľudia považovali atmosféru za jedinú substanciu. Potom, koncom 18. storočia, vedci objavili, že sa skladá hlavne z dvoch navzájom sa doplňujúcich plynov, z dusíka a kyslíka. Približne 78 percent atmosféry tvorí dusík a 21 percent kyslík; zostávajúce 1 percento tvoria rôzne plyny: argón, vodné pary, oxid uhličitý, neón, hélium, kryptón, vodík, xenón a ozón.

Plynom, ktorý udržiava život, je, samozrejme, kyslík, ktorý naše telo prijíma dýchaním. Množstvo kyslíka v našej atmosfére je ideálne pre život na Zemi. Keby jeho množstvo výrazne pokleslo, boli by sme ospalí a napokon by sme stratili vedomie. A keby jeho koncentrácia príliš stúpla, údajne aj vlhké vetvičky a tráva v lesoch by sa vznietili.

Dusík je dokonalým riedidlom kyslíka, no pri udržiavaní života má viac než iba pasívnu úlohu. Všetky organizmy ho potrebujú pre život. Rastliny získavajú dusík zo vzduchu pomocou bleskov a zvláštneho druhu baktérií. My zase získavame dusík z potravy, ktorú jeme.

To, že si naša atmosféra udržiava správny pomer kyslíka a dusíka, je div. Dusík sa vracia do atmosféry vďaka cennej činnosti mikroorganizmov. No ako je to s kyslíkom? Obrovské množstvá sa spotrebujú pri horení a tým, že ho vdychujú ľudia a zvieratá. Atmosféra si však udržiava svojich 21 percent kyslíka. Ako? Prostredníctvom fotosyntézy — chemického procesu v zelených listoch a riasach — ktorou sa denne uvoľňuje do atmosféry vyše jednej miliardy ton kyslíka.

Fotosyntéza nemôže nastať bez oxidu uhličitého — plynu, ktorý tvorí iba 0,03 percenta atmosféry. Od oxidu uhličitého a od svetla závisí rast rastlín a ich produkcia ovocia, orechov, zŕn a zeleniny. Oxid uhličitý odráža tiež teplo späť na Zem a zadržiava ho na našej planéte. Ale keby hladina oxidu uhličitého spaľovaním príliš veľkého množstva dreva, uhlia, plynu a benzínu stúpala, teplota na Zemi by sa mohla natoľko zvýšiť, že život by zanikol. Ak by naproti tomu objem oxidu uhličitého príliš klesol, nemohla by prebiehať fotosyntéza a zomreli by sme hladom.

Ozón je ďalším plynom, od ktorého závisí život na Zemi. Ozón v hornej vrstve atmosféry, ktorá sa nazýva stratosféra, pohlcuje ultrafialové lúče zo Slnka. Tak sme na Zemi chránení pred týmito škodlivými ultrafialovými lúčmi.

Vskutku, čím viac sa o atmosfére dozvedáme, tým väčší dôvod máme obdivovať ju. Jej zloženie z dusíka, kyslíka a ďalších plynov, ktoré sú zastúpené v nepatrnom množstve, je presne vyhovujúce. Aj veľkosť Zeme je vyhovujúca na udržiavanie tejto rovnováhy. Keby bola Zem menšia a vážila by menej, jej gravitácia by bola príliš slabá a veľa z našej drahocennej atmosféry by uniklo do vesmíru.

„Na druhej strane,“ píše vedecká príručka Environment of Life (Životné prostredie), „keby bola Zem o trošku väčšia, než je, zvýšená gravitačná sila by zapríčinila zadržiavanie väčšieho množstva plynov... Krehká rovnováha medzi plynmi atmosféry by sa narušila.“

Je však smutné, že túto „krehkú rovnováhu“ ničí moderný životný štýl človeka. Nakoľko je situácia vážna a aká je nádej na záchranu našej drahocennej atmosféry pred jej zničením?

[Rámček na strane 5]

Keď sú západy slnka krajšie

Atmosféra odráža slnečné lúče tak, že dáva oblohe príjemnú modrú farbu. Keď slnko klesá za horizont, jeho lúče musia prejsť cez oveľa hrubšiu vrstvu vzduchu. To vytvára paletu živých farieb, ktorú obyvatelia miest možno nikdy nevidia.

Západy slnka nad priemyselnými mestami sú obyčajne nevýrazné a nemajú iné farby, iba odtiene červenej. Časopis New Scientist píše, že keď je oblasť veľmi znečistená, „slnko vyzerá ako obyčajný červený disk, ktorý vybledne skôr, než dosiahne horizont“.

„Vo výnimočne čistej, neznečistenej atmosfére,“ píše vyššie uvedený časopis, „sú farby pri západe slnka mimoriadne živé. Slnko je jasnožlté a obloha vôkol neho má odtiene oranžovej a žltej. Keď slnko zapadá za obzor, farby sa postupne menia z oranžovej na modrú. Nízke mraky ďalej odrážajú slnečné svetlo, i keď slnko zapadne.“

Len si predstavte tú pestrosť krásnych západov slnka, z ktorých sa budeme tešiť vo svete, kde už nebude znečistenia! — Zjavenie 21:3–5.