Kto boli pútnici a puritáni?

NA POBREŽÍ Severnej Ameriky v meste Plymouth v štáte Massachusetts stojí veľká žulová skala, do ktorej je vytesané číslo 1620. Táto Plymouthská skala stojí neďaleko miesta, o ktorom sa všeobecne predpokladá, že sa tam takmer pred 400 rokmi vylodila skupina Európanov. Možno ste už o nich počuli aj vy. Hovorí sa o nich ako o pútnikoch alebo o otcoch pútnikoch.

Mnohí ľudia poznajú príbehy o tom, ako títo pohostinní pútnici pozývali svojich priateľov Indiánov na veľkú oslavu zberu úrody. Ale kto boli vlastne pútnici a prečo prišli do Severnej Ameriky? Odpoveď nájdeme, keď sa vrátime do čias anglického kráľa Henricha VIII.

Náboženské otrasy v Anglicku

Ani nie sto rokov pred odchodom pútnikov do Ameriky bolo Anglicko katolíckou krajinou a kráľ Henrich VIII. požíval titul Ochranca viery, ktorý mu udelil pápež. Keď však pápež Klement VII. odmietol zrušiť Henrichovo manželstvo s Katarínou Aragónskou, prvou zo šiestich kráľových manželiek, tento stav sa naštrbil.

Kým Henrich premýšľal o riešení svojich rodinných záležitostí, vo veľkej časti Európy otriasala rímskokatolíckou cirkvou protestantská reformácia. Henrich spočiatku neumožňoval reformátorom vstúpiť do Anglicka, aby neprišiel o prestížne postavenie, ktoré mu dala cirkev. Potom však svoj postoj zmenil. Keď katolícka cirkev nechce zrušiť jeho manželstvo, on zruší cirkev. V roku 1534 odrezal anglických katolíkov od pápežovho vplyvu a vyhlásil sa za najvyššiu hlavu anglikánskej cirkvi. Onedlho pozatváral kláštory a rozpredal ich obrovský majetok. Keď v roku 1547 Henrich zomrel, Anglicko bolo na ceste k protestantizmu.

Henrichov syn Eduard VI. zachoval odluku od Ríma. Po Eduardovej smrti v roku 1553 sa stala kráľovnou Mária I., dcéra Henricha a Kataríny Aragónskej. Keďže bola katolíčkou, snažila sa docieliť, aby sa národ podriadil pápežovi. Mnohých protestantov prinútila utiecť z krajiny a vyše 300 ľudí dala upáliť na kole, čím si vyslúžila prezývku Krvavá Mária. No i tak nemohla zabrániť ďalším zmenám. Zomrela v roku 1558 a jej následníčka, nevlastná sestra Alžbeta I., zariadila, aby pápež už nemohol ovplyvňovať náboženský život v Anglicku.

Avšak niektorým protestantom nestačila len odluka od rímskej cirkvi — chceli, aby boli odstránené všetky stopy rímskeho katolicizmu. Chceli očistiť cirkev, a tak boli nazvaní puritánmi (z anglického „pure“, čiže čistý). Niektorí puritáni nepovažovali biskupov za potrebných a domnievali sa, že každý zbor sa má spravovať sám, oddelene od štátnej cirkvi. Boli nazvaní separatisti (z anglického „separate“, čiže oddelený).

Za Alžbetinej vlády sa objavili bojovní puritáni. Kráľovnú dráždil neformálny spôsob obliekania niektorých duchovných a v roku 1564 prikázala canterburskému arcibiskupovi, aby duchovným nariadil nosiť predpísaný odev. Puritáni v tom videli návrat k rúcham katolíckych kňazov, a preto odmietli poslúchnuť. Ďalšie rozpory vznikli okolo dávnej hierarchie biskupov a arcibiskupov. Alžbeta ponechala biskupov v úrade a žiadala od nich, aby jej prisľúbili vernosť ako hlave cirkvi.

Od separatistov k pútnikom

Alžbetu v roku 1603 vystriedal na tróne Jakub I., ktorý vyvíjal na separatistov veľký tlak, aby sa podriadili jeho autorite. V roku 1608 utiekol jeden zbor separatistov z mestečka Scrooby do Holandska v túžbe po slobode, ktorú táto krajina ponúkala. Ale napokon sa separatistom páčilo v Holandsku menej než v Anglicku, vzhľadom na toleranciu Holanďanov voči iným náboženstvám a uvoľnenej morálke. Rozhodli sa odísť z Európy a začať nový život v Severnej Amerike. Časom sa táto skupina separatistov stala známou ako pútnici, pretože boli ochotní pre vieru cestovať ďaleko od domova.

Pútnici, medzi ktorými boli mnohí separatisti, dostali povolenie usadiť sa v britskej kolónii Virgínia a v septembri 1620 sa nalodili na loď Mayflower smerujúcu do Severnej Ameriky. Asi 100 dospelých a detí prežilo dva mesiace búrlivej plavby severnou časťou Atlantického oceánu a nakoniec dorazili k Mysu Cod, stovky kilometrov severne od Virgínie. Tam zostavili Mayflowerskú zmluvu, dokument, v ktorom vyjadrili túžbu založiť komunitu a podriadiť sa jej zákonom. Dňa 21. decembra 1620 sa usídlili v neďalekom meste Plymouth.

Začína sa život v Novom svete

Emigranti dorazili do Severnej Ameriky bez toho, že by boli pripravení na zimu. Polovica z nich za niekoľko mesiacov umrela. Na jar nastala úľava. Prežijúci si postavili primerané domy a od miestnych Indiánov sa naučili pestovať tamojšie plodiny. Kým nadišla jeseň roku 1621, pútnikom sa darilo tak dobre, že si vyhradili čas na vďaku Bohu za požehnanie. Tu má pôvod Deň vďakyvzdania, sviatok, ktorý sa teraz slávi v Spojených štátoch a iných krajinách. Do Plymouthu prišli ďalší prisťahovalci, a tak tam o necelých 15 rokov bolo už vyše 2000 obyvateľov.

V tom istom čase niektorí puritáni v Anglicku usúdili, podobne ako separatisti, že ich „Zasľúbená krajina“ leží za Atlantikom. Časť z nich pricestovala v roku 1630 na miesto severne od Plymouthu a založili kolóniu Massachusetts Bay. V roku 1640 žilo v Novom Anglicku okolo 20 000 vysťahovalcov z Anglicka. Keď sa Plymouth stal v roku 1691 súčasťou kolónie Massachusetts Bay, separatisti už neboli takí oddelení. Duchovným centrom tejto oblasti sa stal Boston a náboženský život v Novom Anglicku ovládli puritáni. Čím sa vyznačovalo ich náboženstvo?

Náboženstvo puritánov

Puritáni si v Novom svete najprv postavili drevené modlitebne, kde sa stretávali v nedeľu ráno. Za dobrého počasia sa dnu dalo vydržať, ale bohoslužby v zime preverili odolnosť aj tých najodolnejších puritánov. V modlitebniach sa nekúrilo a veriaci sa triasli od zimy. Vnútri bol taký mrazivý vzduch, že kazatelia často nosili palčiaky, aby si pri gestikulovaní chránili ruky pred mrazom.

Puritáni zakladali svoje presvedčenie na náukách francúzskeho protestantského reformátora Jána Kalvína. Prijali náuku o predurčení a verili, že Boh vopred určil, koho zachráni a koho naveky zatratí v ohnivom pekle. Bez ohľadu na to, čo ľudia robia, nemôžu zmeniť svoje postavenie pred Bohom. Človek nevie, či ho po smrti ovanie nebeský vánok, alebo či bude navždy horieť ako knôt lampy.

Časom začali puritánski duchovní kázať pokánie. Varovali, že hoci Boh je milosrdný, ľudia, ktorí neposlúchajú jeho zákony, pôjdu priamo do pekla. Títo kazatelia stále prikladali do pekelného ohňa, aby zostal horúci, a tak držali ľud v podriadenosti. Kazateľ Jonathan Edwards, ktorý žil v 18. storočí, raz hovoril na tému „Hriešnici v rukách rozhnevaného Boha“. Peklo vykreslil tak hrozivo, že ďalší duchovní museli utešovať vydesený zbor, ktorý si túto kázeň vypočul.

Evanjelisti, ktorí prišli kázať do Massachusetts odinakiaľ, to robili na vlastné nebezpečenstvo. Úrady trikrát vyhostili kvakerskú kazateľku Mary Dyerovú, ale ona sa zakaždým vrátila a hlásala svoje názory. Prvého júna 1660 ju v Bostone obesili. Phillip Ratcliffe zjavne zabudol na horlivosť, s akou sa puritánski vodcovia zbavovali odporcov. Za to, že hovoril proti vláde a cirkevnému zboru v Saleme, ho zbičovali a udelili mu pokutu. A aby si to lepšie zapamätal, skôr než ho poslali preč, mu odsekli uši. Netolerantnosť puritánov vyhnala ľudí z Massachusetts a prispela k rastu ďalších kolónií.

Povýšenosť vedie k násiliu

Mnohí puritáni sa považovali za „vyvolených“ Bohom, a preto sa na pôvodných obyvateľov pozerali ako na podradnú rasu bez nároku na pôdu, na ktorej žijú. Tento postoj vyvolal u Indiánov odpor a niektorí začali podnikať útoky. Preto puritánski vodcovia urobili v zákonoch o sabate ústupok, aby muži mohli cestou na bohoslužby nosiť zbraň. Situácia sa vyostrila v roku 1675.

Keď wampanoagský Indián Metacomet, známy ako kráľ Philip, videl, ako sa zmenšuje územie jeho kmeňa, začal robiť nájazdy na obydlia puritánov, páliť ich domy a zabíjať usadlíkov. Puritáni podnikli protiútok a boje trvali niekoľko mesiacov. V auguste 1676 puritáni zajali Philipa v Rhode Island. Sťali ho, vybrali mu vnútornosti a rozštvrtili ho. Tak sa skončila vojna kráľa Philipa i nezávislosť pôvodných obyvateľov Nového Anglicka.

V 18. storočí sa horlivosť puritánov prejavila novým spôsobom. Niektorí duchovní v Massachusetts kritizovali anglickú vládu a roznecovali v ľuďoch túžbu po nezávislosti. Tým, že hovorili o revolúcii, miešali politiku s náboženstvom.

Puritáni boli zvyčajne pracovití, odvážni a oddaní svojmu náboženstvu. Ľudia dodnes hovoria o „puritánskom charaktere“ a „puritánskej poctivosti“. Ale samotná úprimnosť neočistí nesprávne náuky. Ježiš Kristus nemiešal politiku s náboženstvom. (Ján 6:15; 18:36) A krutosť je v rozpore s veľmi dôležitou pravdou: „Kto nemiluje, nespoznal Boha, lebo Boh je láska.“ — 1. Jána 4:8.

Učí vaše náboženstvo o pekle, predurčení alebo vyučuje iné nebiblické náuky? Zapájajú sa vodcovia vášho náboženstva do politických kampaní? Úprimné štúdium Božieho Slova, Biblie, vám pomôže nájsť „spôsob uctievania, ktorý je čistý a nepoškvrnený“, áno, čistý a prijateľný v Božích očiach. — Jakub 1:27.

[Rámček/obrázok na strane 13]

PURITÁNI A PEKLO

Puritáni odporovali Božiemu Slovu, keď hlásali o pekle. Biblia učí, že mŕtvi nie sú pri vedomí, nemôžu cítiť bolesť ani radosť. (Kazateľ 9:5, 10) Navyše, pravému Bohu mučenie nikdy „ani nevstúpilo do srdca“. (Jeremiáš 19:5; 1. Jána 4:8) Pravý Boh nabáda ľudí, aby zmenili svoj život, a s nekajúcnymi previnilcami nezaobchádza kruto. (Ezechiel 33:11) Puritánski kazatelia však často vykresľovali Boha ako krutého a pomstychtivého, čo je v rozpore s týmito biblickými pravdami. Podporovali ľudí aj v tom, aby sa necitlivo pozerali na život a použili hoci aj silu na umlčanie odporcov.

[Obrázok na strane 10]

Pútnici sa vyloďujú v Severnej Amerike v roku 1620

[Prameň ilustrácie]

Harper’s Encyclopædia of United States History

[Obrázok na strane 12]

Slávenie prvého Dňa vďakyvzdania v roku 1621

[Obrázok na strane 12]

Modlitebňa puritánov v Massachusetts

[Obrázok na strane 12]

Ján Kalvín

[Obrázok na strane 12]

Jonathan Edwards

[Obrázok na strane 13]

Ozbrojená dvojica puritánov cestou na pobožnosť

[Prameň ilustrácie na strane 11]

Library of Congress, Prints & Photographs Division

[Pramene ilustrácií na strane 12]

Vľavo hore: Snark/​Art Resource, NY; vpravo hore: Harper’s Encyclopædia of United States History; Ján Kalvín: portrét z Life of Calvin od Paula Henryho, z knihy The History of Protestantism (zv. II); Jonathan Edwards: Dictionary of American Portraits/​Dover

[Prameň ilustrácií na strane 13]

Fotografie: North Wind Picture Archives