Milovala to, čo sa učila

PREDNEDÁVNOM sa našiel list, ktorý napísala jedna žena, skôr ako v máji 2004 zomrela na rakovinu. Nedokončila ho, a to zjavne preto, že jej zdravotný stav sa náhle zhoršil. No tí, ktorí si neskôr tento neodoslaný list prečítali, boli dojatí a posilnilo to ich vieru v Boha.

Susan, pisateľka tohto listu, opisuje, ako vo veku dospievania prvý raz zatelefonovala istému kresťanskému staršiemu spomedzi Jehovových svedkov v štáte Connecticut v Spojených štátoch. Pokračuje opisom toho, v akej situácii bola v tom čase. Susanina matka sa k tomuto dojemnému listu dostala koncom minulého roka a poslala jeho kópiu do ústredia Jehovových svedkov v New Yorku.

Susan napísala, že telefónne číslo tohto staršieho v Connecticute našla v telefónnom zozname v roku 1973. „V tom roku som ako 14-ročná na základe čítania Strážnej veže a Prebuďte sa! dospela k záveru, že to musí byť pravda,“ vysvetľuje v liste. „Keďže som nikdy nestretla Jehovových svedkov, hľadala som ich v telefónnom zozname a vybrala som si číslo, ktoré malo rovnakú predvoľbu ako naše. Telefón zdvihol brat Genrich a bol prekvapený, keď som mu povedala, že som nikdy nestretla žiadneho svedka.“a

Trpká skúsenosť

Susan vo svojom liste píše, že keď mala desať rokov, musela odísť bývať k matkinej sestre do Connecticutu. Pôvodne tam mala bývať len dočasne, ale po nejakom čase Susan povedala matke, ktorá žila sama na Floride, že chce zostať tam, kde je. V liste napísala, že prežívala niečo podobné tomu, „čo sa nazýva štokholmský syndróm, keď si človek vytvorí určitú väzbu s násilníkom“.b Susan bola hrozne týraná.

„Moja teta a jej druh so mnou kruto zaobchádzali,“ napísala Susan. „Okrem toho k nám chodilo len málo ľudí. Keď mi bolo dovolené ísť do školy, nedostala som žiadny obed ani slušné šaty, hoci mamička posielala značné množstvo peňazí. Mala som iba jednu súpravu spodnej bielizne, zatiaľ čo tetine dve dcéry, ktoré boli o niekoľko rokov mladšie ako ja, mali všetko.“ Tieto veci Susan opísala na vysvetlenie toho, prečo vedela, že sa dostane do veľkých ťažkostí, keď sa jej teta dozvie, že chce lepšie spoznať Bibliu.

Ako Susan rástla v poznaní Biblie

Susan napísala: „Brat Genrich ma zoznámil s Laurou, zrelou kresťankou, ktorá venovala veľa času, aby zodpovedala mnoho mojich biblických otázok, pričom sme sa často stretávali vo verejnej práčovni.“ Susan vysvetlila, že nikdy predtým neurobila žiadne nezávislé rozhodnutie. Ale vďaka týmto rozhovorom a čítaniu literatúry založenej na Biblii, ako bola napríklad kniha Pravda, ktorá vedie k večnému životu, takéto rozhodnutie urobila.

„Raz v piatok večer,“ pokračovala Susan, „som tete povedala, že som sa rozprávala so svedkami. Prinútila ma zostať hore celú noc a musela som stáť uprostred kuchyne. Po tejto skúsenosti som bola viac než kedykoľvek predtým odhodlaná stať sa svedkom.“

Odvtedy brat Genrich zásoboval Susan literatúrou, aby jej pomohol porozumieť Biblii. „V pamäti mi utkvela Ročenka Jehovových svedkov 1974,“ napísala Susan, „pretože hovorila o tom, ako svedkovia v nacistickom Nemecku vytrvávali napriek prenasledovaniu pred druhou svetovou vojnou i počas nej... Vtedy som poprosila tohto staršieho, či by mi nenahral na pásku piesne Kráľovstva, aby som sa ich mohla naučiť. Do roka som vedela zaspievať zaradom všetkých 119 piesní zo spevníka ‚Spievať a sprevádzať sa hudbou vo svojich srdciach‘, ktorý bol vydaný v roku 1966.

Medzitým mi brat Genrich dával aj nahrávky biblických prednášok, drám a zjazdových programov. Nechával mi ich na Route 10, neďaleko jedného telefónneho stĺpa, odkiaľ som si ich brávala... Moja situácia ma potom začala skľučovať, lebo som sa snažila robiť čo najväčší pokrok, ale nebola som ani na jedinom zhromaždení. Myslím, že mi došiel dych.“

Susan sa vyjadrila, že nasledujúce roky boli veľmi ťažké. Prerušila kontakt aj s tými dvoma svedkami, ktorých poznala. Ale ako napísala, to, že „sa naučila všetky piesne, sa stalo ‚prekliatím‘“. Prečo sa tak vyjadrila? Vzhľadom na slová niektorých piesní. Vedela napríklad, že pieseň ‚Vpred, svedkovia!‘ napísal jeden svedok v nemeckom koncentračnom tábore počas druhej svetovej vojny. „To ešte pridávalo k môjmu trápeniu. Cítila som sa ako zbabelec a myslela som si, že Jehova ma opustil.“

Konečne sloboda

„Prelomovým bodom boli moje 18. narodeniny. K našim dverám roky neprišli žiadni svedkovia, pretože sme boli na zozname tých, ktorí si neprajú byť navštívení. Ale v ten deň nám zaklopala na dvere sestra z iného zboru a ja som sa s ňou mohla porozprávať, lebo nikto iný nebol doma. Nespomínam si, že by sa dovtedy niekedy stalo, že by som bola v sobotu sama doma. Považovala som to za dôkaz, že Jehova ma neopustil. A tak som opäť zavolala bratovi Genrichovi. Povedala som mu, že som pripravená odísť z domu, a opýtala som sa ho, či mi v tom môže nejako pomôcť. Nakoniec som dostala pomoc, takže som sa mohla odsťahovať.“

Susan sa presťahovala na iné miesto v apríli 1977. V jej liste sa ďalej píše: „Počas nasledujúceho roka som konečne mohla navštevovať všetky zhromaždenia a zjazdy a začala som sa zúčastňovať na zvestovateľskej službe. Znovu som sa skontaktovala s matkou. Vôbec netušila, ako hrozne so mnou celé tie roky zaobchádzali, a bola z toho zhrozená. Hneď sa postarala o to, aby som mala všetko, čo som potrebovala. Mamička sa niekoľko rokov predtým presťahovala na Aljašku. Keďže sa veľmi zaujímala o biblickú pravdu, v roku 1978 som sa aj ja presťahovala na Aljašku, aby som mohla byť s ňou. Mamička sa stala svedkyňou a dodnes verne slúži Jehovovi.

Po tom, čo som začala navštevovať zhromaždenia, brat Genrich naplánoval skupinový výlet do svetového ústredia Jehovových svedkov v Brooklyne v New Yorku a pozval aj mňa. Bol to jeden z tých darov, ktorý má pre mňa trvalú hodnotu, lebo vďaka tejto návšteve v mojom srdci vyrástlo hlboké ocenenie pre Jehovovu organizáciu, ktoré pretrváva. Tak aspoň toľko. Snažila som sa byť stručná, lebo som to chcela stihnúť napísať.“

Vyjadrenia, ktoré sú tu uvedené, sú iba výňatky z husto popísaného šesťapolstranového listu. V záverečnej časti Susaninho listu je vyjadrenie: „Posledný mesiac v nemocnici mala moja choroba veľmi ťažký priebeh a myslela som si, že už zomriem... Modlila som sa k Jehovovi, aby som ešte aspoň dva týždne mala také zdravie, aby som mohla dať do poriadku určité veci... Myslím si, že tu už dlho nezostanem, ale musím povedať, že tie roky v pravde boli nádherné — bolo to to najlepšie, čo by si len človek mohol v živote želať.“

V liste nebol žiaden zdvorilostný záver ani podpis a tento list nebol nikdy odoslaný. Ľudia, ktorí ho našli, nevedeli, komu mal byť doručený. Ale ako už bolo uvedené, napokon ho poslali Susaninej matke.

Ešte niečo o Susan

Po Susaninom krste 14. apríla 1979 sa jej matka vrátila na Floridu. Susan zostala na Aljaške, lebo si vytvorila blízke vzťahy s bratmi a sestrami v zbore North Pole. Krátko nato začala slúžiť celým časom ako pravidelná priekopníčka, teda vo zvýšenej miere zvestovať. Neskôr sa presťahovala na Floridu a v roku 1991 sa vydala za kresťanského staršieho, ktorý bol tiež priekopníkom. Zomrel krátko po Susaninej smrti.

Susan a jej manžel, ktorých mali bratia veľmi radi, slúžili spolu celým časom, až kým v tom Susan choroba nezabránila. Susan sa tešila zo služby celým časom vyše 20 rokov. Smútočný prejav na jej pohrebe na Floride počúval vďaka telefonickému spojeniu aj zbor North Pole.

Susanin list nám môže pomôcť ešte viac si oceniť požehnania, z ktorých sa v duchovnom ohľade tešia tí, ktorí slúžia Jehovovi a majú úžasnú nádej na vzkriesenie. (Skutky 24:15) Táto životná skúsenosť tiež ukazuje, že Boh je blízko všetkých, ktorí sa k nemu približujú. — Jakub 4:7, 8.

[Poznámky pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 23]

„Tie roky v pravde boli nádherné — bolo to to najlepšie, čo by si len človek mohol v živote želať“

[Obrázok na strane 21]

Susan, keď mala desať rokov

[Obrázok na strane 23]

Susan a jej manžel James Seymour