Bajkal — najhlbšie jazero na svete
OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V RUSKU
CELÉ veky sa mongolské kmene žijúce v odľahlej oblasti, ktorá je dnes známa ako juh Sibíri, pozerali na toto jazero s posvätnou úctou. Hoci viacero jazier zaberá väčšiu plochu, toto jazero je najhlbšie a má najväčší objem sladkej vody. Jedno z mien, ktoré mu zostalo, je Bajkal a údajne znamená „bohaté jazero“ alebo „more“. Keďže toto jazero je „také obrovské a búrlivé“, ľudia z jeho pobrežia niekedy hovoria, že „idú na more“.
Keď Rusom spomeniete Bajkal, udriete na správnu strunu. Jedna vedkyňa z Moskvy označila toto jazero za „nádherné hudobné dielo, o ktorom sa každý učil už v detstve“. Má veľa „nôt“, či už v podobe úchvatných pobreží, mimoriadne čistej vody, alebo nezvyčajných tvorov, ktoré sa nedajú nájsť nikde inde.
Pri pohľade z vesmíru vyzerá Bajkalské jazero — ktoré je dlhé asi 640 kilometrov a v najširšom bode široké asi 80 kilometrov — ako prižmúrené modré oko. Nachádza sa v ňom pätina všetkej sladkej vody na zemi, čo je viac ako v piatich Veľkých jazerách Severnej Ameriky dohromady. Bajkalské jazero je hlboké vyše 1 600 metrov. Keby náhle vyschlo, museli by doň po celý rok vtekať všetky rieky sveta, aby sa naplnilo!
Zrážka kontinentov
Geológovia teoretizujú, že v dávnej minulosti narazil do Ázie subkontinent, ktorý sa pohyboval na sever. Výsledkom bolo, že obrovské časti zemských platní sa poprehýbali ako hliníková fólia a zemský povrch sa zdvihol, čím vznikli Himaláje. Niektorí tvrdia, že pri tejto kolízii kontinentov sa obnovilo viacero hlbokých zlomov na Sibíri. Jedným z nich je bajkalská priekopová prepadlina. Dážď stekajúci po okolitých kopcoch časom naplnil túto prepadlinu nánosom do výšky asi siedmich kilometrov. Prepadlina sa potom naplnila po okraj vodou a vzniklo Bajkalské jazero. Dnes do tohto jazera ústi vyše 300 riek a potokov, ale len jedna, Angara, z neho vyteká.
Na rozdiel od väčšiny starých jazier na svete Bajkal sa nezaplnil usadeninami ani sa nezmenil na močiar. Podľa vedcov je dôvodom to, že aktívne tektonické platne pod jazerom sa od seba stále vzďaľujú a prehlbujú zlom. Jazero sa tak nezaplní usadeninami, ale v skutočnosti sa z roka na rok prehlbuje. Vďaka týmto aktívnym platniam sa z dna jazera môžu uvoľňovať stĺpce horúcej vody.
Pohľad do Bajkalského jazera
Pre niektorých je plavba člnom naprieč jazerom desivým zážitkom, pretože cez mimoriadne čistú vodu môžu vidieť do hĺbky asi 50 metrov, akoby sa pozerali cez vzduch! Spoločenstvo maličkých kôrovcov nazývaných epischura slúži ako filter jazera a zachytáva riasy a baktérie, ktoré kalia mnohé iné jazerá. Pomáhajú im v tom aj početné druhy rakov, ktoré sa potulujú v jazere a požierajú organický odpad, ktorý by sa inak rozkladal. Preto je voda taká čistá. Napríklad ani nie pred dvadsiatimi rokmi sklená nádoba, ktorá sa použila na odobratie vzorky na laboratórny výskum, kontaminovala vzorku vody.
Okrem toho, že voda Bajkalského jazera je známa svojou priezračnosťou, je nezvyčajne bohatá na kyslík. Niektoré hlboké jazerá už v istej hĺbke strácajú kyslík, a tak väčšina vodných živočíchov musí žiť relatívne blízko hladiny. Ale v Bajkalskom jazere prúdi voda vertikálne i horizontálne, vďaka čomu sa môže kyslík dostať čo najhlbšie a dôkladne sa premiešať s vodou. Preto život pulzuje v celom jazere.
V čistej studenej vode sa darí vodnému rastlinstvu. Zelené hubky, ktoré sa rozvetvujú ako koraly, poskytujú úkryt množstvu malých vodných živočíchov. Mnohé teplomilné organizmy sa združujú okolo horúcich prívodných kanálov. Z vyše 2 000 vodných druhov, ktoré žijú v jazere, 1 500 inde nenájdete.
Bajkalské jazero je známe chutnou rybou sih omul z čeľade lososovitých, ktorá žije v studených vodách a ktorú si rybári cenia. Ďalšie tunajšie živočíchy sú nezvyčajné, dokonca bizarné. Jeden druh ploskule dorastá do dĺžky 30 centimetrov a požiera ryby. Medzi zrnkami piesku žijú dokonca jednobunkové organizmy. Jazero sa stalo známym aj vďaka golomianke — azda najzvláštnejšej tunajšej rybe, ktorá nežije nikde inde.
Táto malá ryba je priesvitná a hrá dúhovými farbami. Žije takmer na dne jazera a je živorodá. Tretinu jej tela tvorí tuk bohatý na vitamín A. Odoláva nesmiernemu tlaku v hĺbke 200 až 450 metrov; no na slnku sa jej telo rozpustí a ostanú z nej len kosti a tuk. Na golomianke si pochutnáva azda najznámejší obyvateľ Bajkalu — tuleň bajkalský. Je to jediný tuleň, ktorý žije výlučne v sladkej vode.
Striedanie ročných období
Asi päť mesiacov v roku Bajkalské jazero pokrýva ľad. Koncom januára je hrubý vyše jedného metra. Zdobia ho ryhy, ktoré vytvárajú dojem mozaiky, a na slnku sa trbliece ako okenná tabuľa. Ľad vyzerá nebezpečne tenký — je totiž taký priezračný, že ľudia, ktorí po ňom prechádzajú, môžu vidieť skaly na dne jazera. No väčšinou je neuveriteľne pevný. Keď v zime pred sto rokmi zúrila rusko-japonská vojna, ruská armáda položila na ľad koľajnice a úspešne po nich prepravila 65 lokomotív!
Od konca apríla až do júna sa ľad s rachotom láme a triešti. Nepretržitý hluk šíriaci sa z jazera znie ako „ľadová hudba“ typická pre toto obdobie roka a miestni ľudia ju dobre poznajú. Prírodovedec Gerald Durrell napísal, že ľad „cinká ako malé cimbaly [a] pradie ako mačky v košíku“. Ako sa otepľuje, vietor a vlny zmetajú ľad na trblietavé kopy, ktoré potom odnášajú na pobrežie.
Keď už vidno vodu jazera, vracajú sa vtáky. Niektoré miestne vtáky, ako je vodnár obyčajný, zimujú pri prameni rieky Angara, jedinej časti jazera, ktorá nikdy nezamŕza. Teraz sa zamiešajú medzi iné vodné vtáky — kačky, husi, labute spevavé a volavky.
V júni môžu návštevníci vidieť, ako sa medvedie rodinky vlečú k brehu, aby sa dosýta nakŕmili larvami potočníkov, ktoré sa vo veľkom liahnu na skalách. Medvede maškrtne lížu tento hmyz, nedbajúc na bzukot navôkol. V tomto čase sa k pobrežiu vydáva mnoho zvierat a vtákov s vidinou hodov.
Jazero začiatkom jari a v lete nakrátko zakvitne riasami, ktoré poskytujú potravu malým kôrovcom a dodávajú mu nádych zelenej farby. Ale z pobrežia sa voda zvyčajne zdá tyrkysová a pri plavbe po jazere sa zdá tmavomodrá — presne ako v oceáne.
Na pobreží nájdete pieskové duny a majestátne útesy. Mnohé malebné zálivy a mysy vytvárajú veľkolepú scenériu, ku ktorej patrí to, čo jeden spisovateľ opísal ako „jemná, trblietajúca sa plocha, ktorá sa mení v diaľke“ — stále sa meniaci obraz vody a oblohy.
V neskoršom období roka sa jazero často rozbúri. Jesenný vietor, ktorý sa preháňa nad hladinou, má niekedy intenzitu hurikánu. Dokáže rýchlo rozčeriť pokojnú hladinu a vytvoriť mohutné vlny vysoké štyri až šesť metrov. V tomto období, dokonca aj v iných obdobiach roka, sa stáva, že vietor potopí osobné lode a rybárske člny.
Mnohotvárna krajina
Drsné podmienky na Sibíri môžu vytvárať dojem, že Bajkalské jazero je chladný osamotený velikán. V skutočnosti však v jeho okolí žije množstvo zvierat a obklopuje ho mnohotvárna krajina. Štyri majestátne horské pásma, ktoré obkolesujú jazero, sú domovom soba i ohrozeného kozorožca sibírskeho.
V nižšej nadmorskej výške sa nachádzajú stepi. Niektoré z týchto trávnatých planín by sa pre mimoriadnu rôznorodosť poľných kvetov dali nazvať kvetinové záhony Sibíri. K vzácnym vtákom žijúcim na týchto stepiach patrí elegantný žeriavec stepný a drop fúzatý, najväčší vták Ázie.
Pre Bajkalské jazero je dôležitá tajga, hustý ihličnatý les, ktorý ho obklopuje. Zaberá dvakrát takú plochu ako amazonský dažďový les v Brazílii. Rovnako ako tento les, aj tajga zohráva podstatnú úlohu v udržiavaní životného prostredia a podnebia zeme. Žije v nej viacero druhov vtákov vrátane tetrova hlucháňa, ktorý je známy okázalým tokaním. Často tu stretneme aj elegantnú kačicu dvojškvrnnú, ktorú môžete vidieť na 17. strane.
Jedným pozoruhodným cicavcom je kuna soboľ. Kedysi ju ľudia nemilosrdne lovili pre nádhernú kožušinu, no teraz sa jej počet obnovuje vďaka ochranárom. Snahy zachrániť tohto nádherného tvora viedli k tomu, že na brehoch Bajkalu bola v roku 1916 zriadená Barguzinská prírodná rezervácia. V súčasnosti sa brehov jazera dotýkajú tri prírodné rezervácie, ako aj tri národné parky sprístupnené verejnosti.
Svedectvo o hĺbke Božej múdrosti
Bajkalské jazero patrí do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO a je obľúbenou turistickou destináciou. Každý rok sem zavíta vyše 300 000 turistov z celého sveta. „Bajkal je dnes rajom prírodovedcov a idylickým miestom na dovolenku,“ píše sa v jednom článku. „Nádherné pláže, výborné príležitosti na vychádzky, pozorovanie vtáctva a člnkovanie — to všetko prispieva k tomu, aby sa Bajkalské jazero stalo jedným z najatraktívnejších rekreačných stredísk Ázie.“
Toto jazero je vhodným miestom na to, aby sa človek zamyslel nad Božou neprekonateľnou múdrosťou a nad majestátnosťou Božieho stvorenia. Kto ak nie Boh by dokázal vytvoriť všetky tie jedinečné prírodné procesy, ktoré udržiavajú toľkú rozmanitosť života v tomto nádhernom jazere? Keď človek stojí na brehu Bajkalského jazera, na jazyk sa mu tisnú slová, ktoré vyriekol jeden biblický pisateľ: „Ó, hĺbka Božieho bohatstva a múdrosti a poznania!“ — Rimanom 11:33.
[Rámček/obrázok na stranách 16, 17]
TULEŇ, KTORÝ ŽIJE VÝLUČNE V SLADKEJ VODE
Bajkalské jazero je domovom desaťtisícov tuleňov bajkalských, ktoré sa tu celý rok kŕmia rybami z jeho hlbín. To, ako sa tento tuleň dostal do srdca Sibíri a nikam inam, sa dodnes nezistilo. Jeho najbližší príbuzný žije od neho asi 3 200 kilometrov.
Tulene bajkalské majú veľmi veľké oči, ktoré sú na ploskej hlave umiestnené blízko seba. Keďže dorastajú iba do dĺžky 1,4 metra, sú najmenšími tuleňmi na svete. Často ich nájdete, ako sa slnia na balvanoch po skupinkách, v ktorých panuje priateľská atmosféra a kde na rozdiel od väčšiny druhov tuleňov nedochádza k hryzeniu ani postrkovaniu. Mierumilovný tuleň bajkalský je azda najpriateľskejším tuleňom na zemi.
Jeden biológ, ktorý skúma tulene, poznamenal, že tento tuleň je „dokonca mierumilovnejší než pokojný tuleň krúžkovaný, lebo nehryzie, keď sa chytí do sietí na vedecké účely“. V jednom odbornom diele sa píše, že potápači plávali priamo nad tuleňom bajkalským, ktorý vo vode spal. Povedali, že tieto tulene sa neprebudili, keď sa ich dotkli, dokonca ani keď ich prevrátili.
[Prameň ilustrácie]
Dr. Konstantin Mikhailov/Naturfoto-Online
[Rámček/obrázok na strane 18]
MIESTO VYHNANSTVA
V rokoch 1951 až 1965 boli mnohí Jehovovi svedkovia poslaní do oblasti Bajkalu do vyhnanstva, pretože odmietli urobiť kompromis vo svojom náboženskom presvedčení. V roku 1951 bola Praskovia Volosianková poslaná na Oľchon, najväčší ostrov Bajkalu. S ďalšími svedkami, ktorí tu boli vo vyhnanstve, chytala ryby do sietí, aby prežila. Okrem toho však nachádzala spôsoby, ako sa zapájať do iného druhu „rybolovu“, keď z Biblie hovorila o dobrom posolstve o Božom Kráľovstve mnohým obyvateľom Oľchonu.
V roku 1953 bola s ďalšími šiestimi svedkami za zvestovateľskú činnosť zatknutá a odsúdená na 25 rokov väzenia. Po prepustení verne slúžila v zbore Usolie-Sibirskoje v Irkutskej oblasti až do svojej smrti v roku 2005. V okolí Bajkalu a v neďalekom meste Irkutsk dnes prekvitá asi 30 zborov Jehovových svedkov.
[Mapa na strane 15]
(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)
RUSKO
Bajkalské jazero
[Obrázok na stranách 16, 17]
Kačica dvojškvrnná
[Prameň ilustrácie]
Dr. Erhard Nerger/Naturfoto-Online
[Obrázok na strane 17]
Bajkalské jazero a pohorie Sajany
[Prameň ilustrácie]
© Eric Baccega/age fotostock
[Prameň ilustrácie na strane 15]
Dr. Konstantin Mikhailov/Naturfoto-Online
[Pramene ilustrácií na strane 18]
© Eric Baccega/age fotostock; Boyd Norton/Evergreen Photo Alliance