„Komu daň, tomu daň“

„NA TOMTO svete nie je isté nič — okrem smrti a daní.“ To povedal americký štátnik a vynálezca osemnásteho storočia Benjamin Franklin. Jeho slová, tak často citované, odrážajú nielen skutočnosť, že daniam sa nedá vyhnúť, ale aj hrôzu, ktorú dane vyvolávajú. Pre mnohých ľudí je platenie daní práve také nepríťažlivé ako smrť.

Hoci platenie daní môže byť naozaj nepríjemné, je to povinnosť, ktorú praví kresťania berú veľmi vážne. Apoštol Pavol napísal kresťanskému zboru v Ríme: „Dávajte každému, čo ste dlžní: komu daň, tomu daň, komu clo, tomu clo, komu bázeň, tomu bázeň, komu česť, tomu česť.“ (Rimanom 13:7, Preklad Svätého písma podľa Novej vulgáty) A Ježiš Kristus hovoril práve o daniach, keď povedal: „Splácajte cézarove veci cézarovi, ale Božie veci Bohu.“ — Marek 12:14, 17.

Jehova Boh pripustil existenciu vládnych „nadriadených vrchností“ a od svojich služobníkov vyžaduje, aby sa im relatívne podriaďovali. A prečo Boh trvá na tom, aby jeho ctitelia platili dane? Pavol spomína tri základné dôvody: 1. je to „hnev“ ‚nadriadených vrchností‘, keď trestajú priestupníkov zákona; 2. svedomie kresťana, ktoré nebude čisté, keď bude podvádzať na daniach; 3. potreba platiť týmto ‚verejným služobníkom‘ za poskytované služby a za udržiavanie určitého stupňa poriadku. (Rimanom 13:1 až 7) Mnohým sa azda platenie daní nepáči. No nepochybne by sa im menej páčil život v krajine bez polície alebo bez požiarnej ochrany, bez udržiavania ciest, bez štátnych škôl a bez poštového systému. Americký právnik Oliver Wendell Holmes sa raz vyjadril takto: „Dane sú cenou, ktorú platíme za civilizovanú spoločnosť.“

Pre Božích služobníkov nie je platenie daní nič nové. Obyvatelia starovekého Izraela platili určitú formu dane na podporu svojich kráľov, a niektorí z týchto vládcov naložili na ľud ťažké bremeno tým, že vyžadovali dane v neprimeranej výške. Židia platili poplatky a dane aj cudzím mocnostiam, ktoré ich ovládali, napríklad Egyptu, Perzii a Rímu. A tak kresťania v Pavlových dňoch dobre vedeli, o čom Pavol hovorí, keď sa zmieňuje o platení daní. Vedeli, že v každom prípade musia platiť požadovanú daň, bez ohľadu na to, či sa od nich vyžadujú dane v rozumnej miere alebo nie, a bez ohľadu na to, ako vláda azda tieto peniaze použije. To isté platí aj v prípade kresťanov dnes. No akými zásadami by sme sa mali nechať viesť, keď platíme dane v týchto náročných časoch?

Päť hlavných zásad

Buď poriadny. Slúžime Jehovovi, ktorý „nie je Bohom neporiadku, ale pokoja“, a napodobňujeme ho. (1. Korinťanom 14:33; Efezanom 5:1) Keď ide o platenie daní, poriadnosť je veľmi dôležitá. Sú tvoje záznamy úplné, presné a správne zoradené? Spravidla nie je potrebná nákladná forma evidencie. Na každý druh záznamov (ako sú účty) by si mohol mať jeden označený obal, kde budú zoradené záznamy o tvojich rôznych výdavkoch. Založenie takýchto obalov z jednotlivého roku do jedného väčšieho obalu by mohlo postačovať. V mnohých krajinách je potrebné takéto záznamy uchovávať viac rokov pre prípad, že vláda rozhodne o preskúmaní minulých záznamov. A tak neodhadzuj nič, kým nemáš istotu, že to už viac nebudeš potrebovať.

Buď poctivý. Pavol napísal: „Stále sa za nás modlite, lebo veríme, že máme poctivé svedomie, pretože si prajeme správať sa vo všetkom poctivo.“ (Hebrejom 13:18) Úprimná túžba byť poctivý by mala riadiť každé naše rozhodnutie, ktoré sa týka platenia daní. V prvom rade zober do úvahy dane, ktoré treba zaplatiť z príjmu podliehajúceho ohlasovacej povinnosti. V mnohých krajinách podlieha zdaneniu vedľajší príjem — prepitné, príjem z príležitostných prác, z predaja niečoho — len čo presiahne určitú sumu. Kresťan s „poctivým svedomím“ si zistí, čo patrí k zdaniteľnému príjmu na mieste, kde žije, a zaplatí príslušnú daň.

Potom je tu možnosť zníženia dane. Vlády bežne umožňujú daňovým poplatníkom odrátať si určité výdavky zo svojho zdaniteľného príjmu. V tomto nepoctivom svete mnohí nevidia nič zlé na tom, že sú „tvoriví“ alebo „vynachádzaví“, keď uplatňujú nároky na takéto zníženie. Istý človek v Spojených štátoch údajne kúpil svojej manželke drahý kožuch a potom ho na jeden deň zavesil na svojom pracovisku, aby mohol náklady naň odrátať ako určitú formu „dekorácie“ pracoviska! Iný zas uviedol ako obchodný výdavok náklady na svadbu svojej dcéry. A ďalší sa snažil odrátať si náklady spojené s cestou jeho manželky, ktorá ho sprevádzala na niekoľkomesačnej ceste po Ďalekom východe, hoci tam bola v skutočnosti hlavne z dôvodov spoločenských a rekreačných. Zdá sa, že takýchto prípadov je nespočítateľné množstvo. Jednoducho, nazvať niečo obchodným výdavkom, keď to v skutočnosti nie je obchodný výdavok, je určitou formou lži — niečo, čo je nášmu Bohu, Jehovovi, veľmi odporné. — Príslovia 6:16–19.

Buď opatrný. Ježiš nabádal svojich nasledovníkov, aby boli „obozretní ako hady, a pritom nevinní ako holubice“. (Matúš 10:16) Táto rada by sa nám mohla dobre hodiť v súvislosti s platením daní. Najmä v rozvinutých krajinách v súčasnosti stále viac ľudí platí za zostavenie daňového priznania účtovníckej firme alebo nejakému profesionálovi. Potom jednoducho podpíšu výkazy a pošlú šek. Pri tejto príležitosti je dobré pamätať na upozornenie zaznamenané v Prísloviach 14:15: „Ak je niekto neskúsený, uverí každému slovu, ale bystrý uvažuje o svojich krokoch.“

Mnohí daňoví poplatníci sa dostali do ťažkostí s vládou, lebo ‚uverili každému slovu‘ nejakého nesvedomitého účtovníka alebo neskúseného daňového poradcu. O čo lepšie je byť bystrý! Uvažuj o svojich krokoch tak, že si starostlivo prečítaš každý dokument skôr, ako ho podpíšeš. Ak sa ti nejaký záznam, niečo vynechané alebo nejaká úľava zdajú čudné, požiadaj o vysvetlenie — ak treba, tak opakovane — až kým nemáš istotu, že záležitosť je poctivá a v súlade so zákonom. Je pravda, že daňové zákony sa v mnohých krajinách stali príliš zložitými, ale je múdre, pokiaľ je to len trochu možné, rozumieť všetkému, čo podpisuješ. V niektorých prípadoch azda zistíš, že určité informácie ti môže poskytnúť spolukresťan, ktorý je oboznámený s daňovými predpismi. Jeden kresťanský starší, ktorý sa zaoberá daňovými záležitosťami ako právnik, výstižne povedal: „Ak ti účtovník navrhuje niečo, čo znie príliš dobre na to, aby to bolo pravdivé, potom to pravdivé asi nie je!“

Buď zodpovedný. „Každý ponesie svoj vlastný náklad,“ napísal apoštol Pavol. (Galaťanom 6:5) Keď ide o platenie daní, každý kresťan musí niesť zodpovednosť byť poctivý a dodržiavať zákony. To nie je oblasť, v ktorej by zboroví starší kontrolovali stádo, ktoré je v ich starostlivosti. (Porovnaj 2. Korinťanom 1:24.) Nemiešajú sa do daňových záležitostí, pokiaľ si nevšimnú nejaký prípad vážneho previnenia, spojeného možno s verejným škandálom. Vo všeobecnosti je to oblasť, v ktorej je jednotlivý kresťan sám zodpovedný za to, ako používa svoje správne školené svedomie pri uplatňovaní biblických zásad. (Hebrejom 5:14) K tomu patrí byť si vedomý toho, že podpísanie daňového dokumentu — bez ohľadu na to, kto ho zostavil — môže naozaj predstavovať právne vyhlásenie, že si si dokument prečítal a veríš, že to, čo obsahuje, je pravdivé.a

Buď bezúhonný. Kresťanskí dozorcovia musia byť ‚bezúhonní‘, aby boli spôsobilí pre úrad dozorcu. Podobne by mal byť v Božích očiach bezúhonný celý zbor. (1. Timotejovi 3:2; porovnaj Efezanom 5:27.) Preto sa členovia zboru snažia udržať si dobrú povesť vo svojom okolí, aj pokiaľ ide o platenie daní. V tomto ohľade dal príklad sám Ježiš Kristus. Jeho učeníka Petra sa opýtali, či Ježiš platí chrámovú daň, čo bola maličkosť, iba dve drachmy. Ježiš v skutočnosti nebol povinný platiť túto daň, pretože chrám bol domom jeho Otca, a žiaden kráľ neukladá daň svojmu synovi. Ježiš sa v tom zmysle aj vyjadril, ale daň zaplatil. Dokonca urobil zázrak, aby zaobstaral potrebné peniaze! Prečo zaplatil daň, keď bol spod tejto povinnosti oprávnene vyňatý? Ako povedal sám Ježiš, bolo to preto, „aby sme ich nepriviedli k potknutiu“. — Matúš 17:24–27.b

Uchovaj si povesť, ktorá ctí Boha

Podobne dnes Jehovovým svedkom záleží na tom, aby iných nepriviedli k potknutiu. Preto neprekvapuje, že ako celok sa tešia dobrej povesti na celom svete ako poctiví občania, ktorí platia dane. Napríklad španielske noviny El Diario Vasco komentovali rozšírené daňové úniky v Španielsku, pričom poznamenali: „Jedinou výnimkou sú Jehovovi svedkovia. Keď kupujú alebo predávajú, hodnotu [majetku] udajú úplne pravdivo.“ Podobne pred niekoľkými rokmi poznamenali americké noviny San Francisco Examiner: „Mali by ste sa na nich [Jehovových svedkov] pozerať ako na vzorných občanov. Svedomito platia dane, starajú sa o chorých, bojujú s negramotnosťou.“

Žiaden pravý kresťan by nechcel urobiť nič, čo by mohlo poškodiť túto ťažko nadobudnutú povesť. Keď si môžeš zvoliť, riskoval by si, že sa staneš známy ako daňový podvodník, a to len preto, aby si získal nejaké peniaze? Nie. Určite by si radšej stratil peniaze, než by si poškvrnil svoje dobré meno a vrhol zlé svetlo na hodnoty, ktoré uznávaš, a dokonca na svoje uctievanie Jehovu.

Je pravda, že uchovať si povesť spravodlivého, poctivého človeka ťa môže niekedy naozaj stáť peniaze. Ako poznamenal asi pred 24 storočiami staroveký grécky filozof Platón: „Keď sa zavedie daň z príjmu, z toho istého príjmu bude spravodlivý platiť viac a nespravodlivý menej.“ Mohol by dodať, že spravodlivý nikdy neľutuje cenu, ktorú platí za to, že je spravodlivý. Už len mať takúto povesť stojí za to. O kresťanoch to určite platí. Ich dobrá povesť je pre nich drahocenná, lebo ctí ich nebeského Otca a môže pomôcť pritiahnuť ďalších ľudí k takému istému spôsobu života a k ich Bohu, Jehovovi. — Príslovia 11:30; 1. Petra 3:1.

Praví kresťania si však predovšetkým cenia svoj vzťah k Jehovovi. Boh vidí všetko, čo robia, a oni sa mu chcú páčiť. (Hebrejom 4:13) Preto odmietajú pokušenie snažiť sa podviesť vládu. Uvedomujú si, že Boh má potešenie v poctivom, priamom konaní. (Žalm 15:1–3) A pretože chcú rozradostňovať Jehovovo srdce, platia všetky dane, ktoré sú dlžní. — Príslovia 27:11; Rimanom 13:7.

[Poznámky pod čiarou]