Jehova bol mojím útočiskom
ROZPRÁVA PENELOPE MAKRISOVÁ
Matka ma úpenlivo prosila: „Odíď od manžela; tvoji bratia ti nájdu lepšieho.“ Prečo moja milujúca matka chcela, aby som rozbila svoje manželstvo? Čo ju tak rozrušilo?
NARODILA som sa v roku 1897 v dedinke Ambelos na gréckom ostrove Samos. Naša rodina patrila k horlivým členom gréckej ortodoxnej cirkvi. Otec zomrel krátko pred mojím narodením a matka, moji traja bratia a ja sme museli tvrdo pracovať, aby sme prežili uprostred veľkej chudoby tých čias.
V roku 1914 vypukla prvá svetová vojna a krátko nato dostali moji dvaja starší bratia príkaz, aby sa prihlásili do armády. Chceli sa tomu vyhnúť, a preto sa odsťahovali do Ameriky a mňa i ďalšieho brata nechali doma s matkou. O niekoľko rokov neskôr, v roku 1920, som sa vydala za Dimitrisa, mladého učiteľa v našej dedine.
Dôležitá návšteva
Krátko po tom, čo som sa vydala, prišiel nás navštíviť z Ameriky brat mojej matky. Náhodou so sebou priniesol aj jeden zo zväzkov Štúdií Písiem, ktoré napísal Charles Taze Russell. Bola to publikácia Bádateľov Biblie, ktorí sú dnes známi ako Jehovovi svedkovia.
Keď Dimitris otvoril túto knihu, všimol si námet, o ktorom uvažoval už od detstva: „Čo sa stane s človekom, keď zomrie?“ Práve túto otázku dal na strednej škole jednému teológovi gréckej ortodoxnej cirkvi, ale nedostal nijakú uspokojivú odpoveď. Jasné a logické vysvetlenie v tejto publikácii potešilo Dimitrisa natoľko, že išiel rovno do dedinskej kaviarne, kde sa muži v Grécku tradične stretávajú. Tam rozprával, čo sa z Biblie dozvedel.
Zaujímame postoj na strane biblickej pravdy
Približne v tom čase — začiatkom dvadsiatych rokov — sa Grécko ocitlo uprostred ďalšej vojny. Dimitris bol povolaný na vojnu a poslaný na turecké územie v Malej Ázii. Tam utrpel zranenie a bol poslaný domov. Keď sa zotavil, odcestovala som s ním do Smyrny v Malej Ázii (dnes Izmir, Turecko). Keď sa vojna v roku 1922 náhle skončila, museli sme utiecť. Na vážne poškodenej lodi sme ledva unikli na Samos. Keď sme prišli domov, kľakli sme si a ďakovali Bohu — Bohu, o ktorom sme vedeli ešte stále veľmi málo.
Krátko nato bol Dimitris pridelený učiť na jednej škole vo Vathy, hlavnom meste ostrova. Ďalej čítal literatúru Bádateľov Biblie a v jeden daždivý večer nás dvaja z nich z ostrova Chios navštívili. Vrátili sa z Ameriky, aby slúžili ako kolportéri, ako sa vtedy nazývali evanjelisti celým časom. Ubytovali sme ich na noc a oni nám veľa rozprávali o Božích predsavzatiach.
Potom mi Dimitris povedal: „Penelope, uvedomujem si, že je to pravda, a musím sa toho držať. To znamená, že musím prestať spievať v gréckom ortodoxnom kostole a že už nemôžem chodiť do kostola so žiakmi.“ Hoci bolo naše poznanie Jehovu obmedzené, mali sme silnú túžbu slúžiť mu. Preto som odpovedala: „Nebudem ti prekážať. Len napreduj.“
Trocha váhavo pokračoval: „Áno, ale keď naše rozhodnutie vyjde najavo, stratím prácu.“
„To nevadí,“ povedala som. „Žijú azda ľudia len z učiteľskej profesie? Sme mladí a silní a s Božou pomocou si nájdeme inú prácu.“
Niekedy v tom čase sme sa dozvedeli, že na Samos prišiel ďalší Bádateľ Biblie — tiež kolportér. Keď sme počuli, že polícia mu nedala povolenie predniesť verejnú biblickú prednášku, snažili sme sa vyhľadať ho. Našli sme ho v jednom obchode, ako sa rozpráva s dvoma teológmi gréckej ortodoxnej cirkvi. Teológovia, zahanbení tým, že nedokážu obhájiť svoje učenie na základe Biblie, zanedlho odišli. Môj manžel, na ktorého zapôsobilo kolportérovo poznanie, sa opýtal: „Ako je možné, že používate Bibliu tak pohotovo?“
„Študujeme Bibliu systematicky,“ odpovedal. Otvoril tašku, vybral študijnú knihu Harfa Božia a ukázal nám, ako sa dá táto kniha použiť pri takom štúdiu. Boli sme takí dychtiví učiť sa, že sme s manželom, kolportérom a dvoma ďalšími mužmi ihneď išli s majiteľom obchodu do jeho domu. Kolportér dal každému z nás knihu Harfa Božia a hneď sme začali študovať. Pokračovali sme v štúdiu ešte dlho po polnoci, a keď začínalo svitať, začali sme sa učiť piesne, ktoré spievali Bádatelia Biblie.
Odvtedy som študovala Bibliu niekoľko hodín denne. Bádatelia Biblie z cudziny nás stále zásobovali biblickými študijnými pomôckami. V januári 1926 som sa v modlitbe oddala Bohu a sľúbila som mu, že budem bezvýhradne konať jeho vôľu. Neskôr v to leto sme s manželom symbolizovali svoju oddanosť krstom vo vode. Mali sme silnú túžbu hovoriť druhým o veciach, ktoré sme sa dozvedeli, a preto sme začali vykonávať službu z domu do domu s traktátom Posolstvo nádeje.
Znášame silný odpor
Raz ma jedna mladá žena pozvala, aby som navštívila bohoslužby v malej gréckej ortodoxnej kaplnke. „Ja už neuctievam Boha týmto spôsobom,“ vysvetlila som jej. „Teraz ho uctievam duchom a pravdou, tak ako to učí Biblia.“ (Ján 4:23, 24) Bola ohromená a všade rozprávala, čo sa stalo so mnou i s mojím manželom.
Skoro každý začal byť proti nám. Nikde sme nemali pokoj — ani v našom dome, ani na zhromaždeniach, ktoré sme organizovali s niekoľkými záujemcami na ostrove. Na podnet ortodoxných kňazov sa pri mieste nášho zhromaždenia zhromažďovali zástupy ľudí, hádzali kamene a vykrikovali urážlivé slová.
Keď sme rozširovali traktát Posolstvo nádeje, zbiehali sa okolo nás deti a vykrikovali: „Milénisti“ a iné hanlivé výrazy. Manželovi začali robiť problémy aj jeho kolegovia. Neskôr v roku 1926 bol privedený pred súd ako obžalovaný z toho, že nie je spôsobilý byť učiteľom vo verejnej škole, a bol odsúdený na 15 dní väzenia.
Keď sa o tom dozvedela matka, radila mi, aby som od manžela odišla. „Drahá mamička, vypočuj si ma,“ odpovedala som. „Veľmi dobre vieš, ako veľmi ťa milujem a vážim si ťa. Ale jednoducho nemôžem dovoliť, aby si stála v ceste nášmu uctievaniu pravého Boha, Jehovu.“ Odišla do svojej dediny trpko sklamaná.
V roku 1927 sa v Aténach konal zjazd Bádateľov Biblie a Jehova nám otvoril cestu, aby sme sa na ňom mohli zúčastniť. Boli sme vzrušení a duchovne povzbudení stretnutím s mnohými spoluveriacimi. Keď sme sa vrátili na Samos, rozšírili sme v mestečkách a na dedinách nášho ostrova 5000 výtlačkov traktátu s názvom Svedectvo panovníkom sveta.
Asi v tom čase bol Dimitris prepustený z učiteľského miesta, a keďže ľudia mali voči nám predsudky, bolo takmer nemožné nájsť si prácu. Ale ja som vedela šiť a Dimitris bol šikovný maliar, takže sme si dokázali zarobiť dosť na to, aby to pokrylo naše potreby. V roku 1928 boli môj manžel a štyria ďalší kresťanskí bratia na ostrove Samos odsúdení na dvojmesačné väzenie za kázanie dobrého posolstva. Ako jediný Bádateľ Biblie na slobode som im nosila do väzenia jedlo.
Boj s ťažkými chorobami
V istom čase som ochorela na tuberkulóznu spondylitídu, čo bola vtedy neznáma chronická choroba. Stratila som chuť do jedla a mala som stále vysoké horúčky. V rámci liečby som mala sadrový obväz od krku až po stehná. Aby sme mohli finančne zvládnuť túto situáciu, manžel predal kus pozemku, takže som mohla pokračovať v liečbe. Cítila som sa stiesnená, a tak som sa každý deň modlila k Bohu o silu.
Keď ma navštevovali príbuzní, sústavne rozdúchavali plamene odporu. Matka povedala, že všetky tieto problémy máme preto, lebo sme zmenili svoje náboženstvo. Neschopná pohybu som máčala svoj vankúš slzami, keď som úpenlivo prosila nášho nebeského Otca, aby mi dal trpezlivosť a odvahu vytrvať.
Na nočnom stolíku som mala vždy Bibliu a zásobu brožúrok a traktátov pre návštevníkov. Bolo požehnaním, že zhromaždenia nášho malého zboru sa konali v našom dome; mohla som pravidelne dostávať duchovné povzbudenie. Museli sme predať ďalší kus pozemku, aby sme zaplatili za liečbu jednému lekárovi v Aténach.
Krátko nato nás navštívil cestujúci dozorca. Bol veľmi zarmútený, keď videl, v akom som stave a že Dimitris je bez práce. Láskavo nám pomohol zariadiť, aby sme mohli bývať v Mytilene na ostrove Lesbos. Presťahovali sme sa tam v roku 1934 a Dimitrisovi sa podarilo dostať zamestnanie. Našli sme tam aj výborných kresťanských bratov a sestry, ktorí sa o mňa v chorobe starali. Postupne, po piatich rokoch liečby, som sa celkom uzdravila.
No v roku 1946, krátko po druhej svetovej vojne, som opäť vážne ochorela, tentoraz na tuberkulóznu peritonitídu. Päť mesiacov som ležala v posteli s vysokou horúčkou a silnými bolesťami. Ale tak ako predtým, nikdy som neprestala hovoriť o Jehovovi mojim návštevníkom. Po čase sa mi zdravie vrátilo.
Priekopnícka služba napriek odporu
Údelom Jehovových svedkov v Grécku v povojnových rokoch bol neustávajúci odpor. Pri našej službe z domu do domu sme boli mnoho ráz zatknutí. Môj manžel strávil vo väzení dohromady takmer rok. Keď sme sa vydali do služby, obyčajne sme počítali s tým, že strávime noc vo väzbe na policajnej stanici. No Jehova nás nikdy neopustil. Vždy nám poskytoval potrebnú odvahu a silu vytrvať.
V štyridsiatych rokoch som v Informátore (dnes Naša služba Kráľovstva) čítala o opatrení prázdninovej priekopníckej služby. Rozhodla som sa, že skúsim zúčastniť sa na tomto odvetví služby, ktoré si vyžadovalo venovať službe 75 hodín mesačne. Výsledkom bolo, že mi pribudli opätovné návštevy i biblické štúdiá — v istom čase som viedla 17 štúdií každý týždeň. Vytvorila som si aj trasu s časopismi v obchodnej štvrti v Mytilene, kde som do obchodov, na úrady a do bánk pravidelne roznášala asi 300 výtlačkov Strážnej veže a Prebuďte sa!
Keď v roku 1964 slúžil nášmu zboru cestujúci dozorca, povedal: „Sestra Penelope, z tvojej zvestovateľskej karty vidím, že v službe dosahuješ krásne výsledky. Nechcela by si vyplniť prihlášku do pravidelnej priekopníckej služby?“ Vždy mu budem vďačná za toto povzbudenie; služba celým časom bola mojou radosťou vyše tri desaťročia.
Odmeňujúca skúsenosť
V Mytilene je husto osídlená oblasť nazvaná Langada, kde žili grécki utečenci. Nechodili sme tam z domu do domu, lebo sme sa tam stretávali s fanatickým odporom. Ale keď bol môj manžel vo väzení a ja som ho išla navštíviť, musela som prejsť cez túto oblasť. Jedného daždivého dňa ma nejaká žena pozvala do svojho domu, aby sa ma opýtala, prečo je môj manžel vo väzení. Vysvetlila som jej, že je to pre kázanie dobrého posolstva o Božom Kráľovstve a že trpí tak, ako trpel Kristus.
Po čase ma iná žena pozvala, aby som sa zastavila u nej doma. Keď som prišla, zistila som, že pozvala celkovo 12 žien. Očakávala som možný odpor, a preto som sa modlila k Bohu, aby mi dal múdrosť a odvahu čeliť čomukoľvek. Ženy mali veľa otázok a niektoré kládli námietky, ale dokázala som im biblicky odpovedať. Keď som sa postavila, že odídem, pani domu ma poprosila, aby som prišla aj na druhý deň. S radosťou som pozvanie prijala. Keď som nasledujúci deň prišla aj s jednou spoločníčkou, ženy už čakali.
Potom naše biblické rozhovory pokračovali už pravidelne a zaviedlo sa veľa biblických štúdií. Viacero žien napredovalo v presnom poznaní i so svojimi rodinami. Z tejto skupiny neskôr vzniklo jadro nového zboru Jehovových svedkov v Mytilene.
Jehova bol ku mne dobrý
V priebehu rokov Jehova odmeňoval môjho manžela i mňa za úsilie slúžiť mu. Tá hŕstka svedkov na ostrove Samos v dvadsiatych rokoch sa rozrástla na dva zbory a jednu skupinu asi so 130 zvestovateľmi. A na ostrove Lesbos sú štyri zbory a päť skupín, kde je dohromady asi 430 hlásateľov Kráľovstva. Môj manžel aktívne hlásal Božie Kráľovstvo až do svojej smrti v roku 1977. Akou výsadou je vidieť tých, ktorým sme pomáhali, ako zostávajú horliví v službe! Veď so svojimi deťmi, vnúčatami a pravnúčatami tvoria veľký zástup, ktorý zjednotene uctieva Jehovu!
Moja životná cesta kresťanskej služby, ktorá trvá už vyše 70 rokov, nebola ľahká. No Jehova mi bol jedinečnou pevnosťou. Pre pokročilý vek a zhoršujúce sa zdravie som pripútaná na lôžko a mám veľmi obmedzené možnosti kázať. Ale tak ako žalmista môžem Jehovovi povedať: „Ty si moje útočište a moja pevnosť, môj Boh, v ktorého chcem dôverovať.“ — Žalm 91:2.
(Sestra Makrisová zomrela počas prípravy tohto článku. Mala nebeskú nádej.)
[Obrázok na strane 26]
S manželom v roku 1955
[Obrázok na strane 26]
V januári 1997 by sestra Makrisová mala 100 rokov