Životný príbeh

Bojovali sme o to, aby sme zostali duchovne silní

Rozpráva Rolf Brüggemeier

Prvý list, ktorý som po uväznení dostal, bol od priateľa. Napísal mi, že zatkli aj moju matku a mladších bratov — Petra, Jochena a Manfreda. Tak zostali moje dve malé sestry bez rodičov a súrodencov. Prečo východonemecké úrady prenasledovali našu rodinu? Čo nám pomáhalo zostať duchovne silnými?

DRUHÁ svetová vojna nás obrala o pokojné detstvo; na vlastnej koži sme pocítili krutosť vojny. Otec vstúpil do nemeckej armády a zomrel ako vojnový zajatec. A tak sa mama, ktorá sa volala Berta, musela starať o šesť detí vo veku od jedného do 16 rokov.

Cirkev, do ktorej matka patrila, ju natoľko sklamala, že už neverila žiadnemu náboženstvu a nechcela o Bohu počuť ani slovo. No jedného dňa v roku 1949 prišla k našim dverám nenápadná, drobná žena, Ilse Fuchsová, a hovorila o Božom Kráľovstve. Jej otázky a argumenty vzbudili u matky zvedavosť. Biblické štúdium dalo matke nádej.

My chlapci sme však boli spočiatku skeptickí. Nacisti a neskôr i komunisti nasľubovali toho veľa, no sklamali nás. Hoci sme sa na všetky nové sľuby pozerali podozrievavo, zapôsobilo na nás, keď sme spoznali niektorých svedkov, ktorí boli v koncentračných táboroch, pretože odmietali podporovať vojnu. Nasledujúci rok som bol s matkou a Petrom pokrstený.

Aj náš mladší brat Manfred bol pokrstený, no biblická pravda sa v jeho srdci zjavne nezakorenila. Keď v roku 1950 komunisti zakázali naše dielo a tajná polícia — neslávne známa Stasi — naňho vyvíjala nátlak, prezradil, kde sa konajú zhromaždenia. Viedlo to k tomu, že moja matka i bratia boli zatknutí.

Služba počas zákazu

Keďže biblická literatúra bola vo Východnom Nemecku zakázaná, museli sme ju pašovať. Bol som kuriérom a vyzdvihoval som literatúru v západnej časti Berlína, kde nebol zákaz, a prevážal som ju cez hranice. Viac ráz sa mi podarilo uniknúť polícii, no v novembri 1950 som bol zatknutý.

Príslušníci Stasi ma dali do podzemnej cely bez okien. Cez deň mi nedovolili spať a v noci ma vypočúvali a niekedy aj bili. S rodinou som nebol v kontakte až do marca 1951, keď matka, Peter a Jochen prišli na moje súdne pojednávanie. Dostal som šesťročný trest.

Peter, Jochen a matka boli zatknutí šesť dní po mojom súdnom procese. Potom sa o moju jedenásťročnú sestru Hannelore starala jedna spoluveriaca a sedemročnú Sabine si vzala teta. Príslušníci Stasi zaobchádzali s matkou a bratmi ako s nebezpečnými zločincami, dokonca im vzali šnúrky z topánok. Počas výsluchov museli stáť. Aj oni boli odsúdení — každý na šesť rokov.

V roku 1953 som s ďalšími uväznenými svedkami dostal za úlohu vybudovať malé vojenské letisko. Odmietli sme to. Za trest nás izolovali na 21 dní, čo znamenalo, že nám nedali žiadnu prácu, nedostávali sme žiadne listy a mali sme iba málo jedla. Niektoré kresťanské sestry zo svojich skromných prídelov odkladali chlieb a pašovali ho k nám. Tak som spoznal Anni a po tom, čo sme sa dostali na slobodu — ona v roku 1956 a ja v roku 1957 —, sme sa vzali. Rok po svadbe sa nám narodila dcéra Ruth. Približne v tom čase uzavreli manželstvo aj Peter, Jochen a Hannelore.

Asi tri roky po prepustení som bol znovu zatknutý. Jeden dôstojník Stasi sa ma snažil presvedčiť, aby som sa stal informátorom. Povedal mi: „Milý pán Brüggemeier, prosím, buďte rozumný. Viete, čo to znamená byť vo väzení. Nechceme, aby ste tým všetkým museli opäť prejsť. Môžete zostať svedkom, ďalej si študovať a hovoriť o Biblii, ako sa vám páči. Chceme len mať aktuálne informácie. Pamätajte na manželku a dcérku.“ Posledná veta mnou otriasla. No vedel som, že kým budem vo väzení, Jehova sa o moju rodinu postará lepšie než ja. A on to naozaj robil!

Na Anni bol vyvíjaný nátlak, aby pracovala na plný úväzok a aby sa cez týždeň starali o Ruth iní. Anni sa tomu nepodvolila a pracovala v noci, aby sa mohla cez deň starať o Ruth. Naši duchovní bratia boli veľmi starostliví a dávali manželke tak veľa vecí, že sa o niečo mohla podeliť aj s druhými. Ja som takmer šesť rokov strávil za väzenskými múrmi.

Ako sme si vo väzení zachovávali vieru

Keď som sa vrátil do väzenia, svedkovia, ktorí tam boli, túžili vedieť, aké nové myšlienky boli v poslednom čase uverejnené. Bol som veľmi rád, že som pozorne študoval Strážnu vežu a pravidelne navštevoval zhromaždenia, vďaka čomu som ich mohol duchovne povzbudiť.

Keď sme si od dozorcov pýtali Bibliu, odvetili nám: „Dať Jehovovým svedkom Bibliu je také nebezpečné ako dať uväznenému vlamačovi náčinie, aby mohol utiecť.“ Bratia, ktorí sa ujímali vedenia, vyberali každý deň biblický text na uvažovanie. Počas každodennej polhodinovej prechádzky po dvore naším prvoradým záujmom nebolo zacvičiť si a nadýchať sa čerstvého vzduchu, ale mať úžitok z biblického textu na ten deň. Hoci sme museli medzi sebou udržiavať asi päťmetrovú vzdialenosť a nesmeli sme sa rozprávať, vždy sme našli nejaký spôsob, ako si odovzdať text. Keď sme sa vrátili do ciel, hovorili sme si, čo sa komu podarilo zachytiť, a potom sme rozoberali Bibliu.

Napokon nás udal jeden informátor a skončil som na samotke. Bolo obrovským požehnaním, že som sa dovtedy naučil naspamäť stovky textov. Mohol som vyplniť tie prázdne dni rozjímaním o rôznych biblických námetoch. Potom som bol preložený do inej väznice, kde ma jeden dozorca dal do cely s dvoma svedkami a na našu veľkú radosť nám dal Bibliu. Po šiestich mesiacoch samoväzby som bol vďačný za možnosť opäť rozoberať biblické námety so spoluveriacimi.

Môj brat Peter hovorí, čo jemu pomohlo vydržať vo väzení: „Predstavoval som si život v novom svete a zamestnával som sa biblickými myšlienkami. S bratmi sme sa posilňovali tak, že sme si kládli biblické otázky alebo sme sa skúšali z biblických textov. Život nebol ľahký. Niekedy sme mali jedenásti k dispozícii iba 12 štvorcových metrov. Tam sme museli robiť všetko — jesť, spať, umývať sa, dokonca vykonávať potrebu. Bola to záťaž na nervy.“

Jochen, môj ďalší brat, spomína, čo robil vo väzení on: „Spieval som si naše piesne, na ktoré som si dokázal spomenúť. Každý deň som rozjímal o jednom z textov, ktoré som sa predtým učil naspamäť. Po prepustení som si udržal tieto dobré duchovné návyky. Každý deň som si s rodinou čítal biblický text na ten deň. Pripravovali sme sa aj na všetky zhromaždenia.“

Matku prepúšťajú z väzenia

Po vyše dvoch rokoch bola matka z väzenia prepustená. Slobodu využívala na štúdium Biblie s Hannelore a Sabine, čím im pomáhala vybudovať si vieru na pevných základoch. Učila ich tiež, ako sa postaviť k situáciám, ktoré vznikali v škole pre ich vieru v Boha. Hannelore hovorí: „Nestrachovali sme sa, aké to bude mať následky, pretože doma sme jeden druhého podporovali. Naše silné rodinné putá vyvážili všetky ťažkosti, ktoré sme zažívali.“

Hannelore pokračuje: „Zásobovali sme duchovným pokrmom aj našich bratov vo väzení. Na voskový papier sme ručne drobným písmom prepísali celé číslo Strážnej veže. Potom sme stránky zabalili do papiera, ktorý neprepúšťal vodu, a schovali sme ich medzi sušené slivky, ktoré sme im každý mesiac posielali v balíčku. Nesmierne sme sa tešili, keď nám odpísali, že slivky boli ‚veľmi chutné‘. Boli sme natoľko pohrúžené do tejto práce, že i napriek ťažkostiam malo toto obdobie pre mňa svoje čaro.“

Život počas zákazu

Peter opisuje, aké to bolo, desaťročia žiť vo Východnom Nemecku pod zákazom: „Stretávali sme sa v malých skupinách v domácnostiach a prichádzali a odchádzali sme v určitých intervaloch. Na zhromaždení sme sa vždy dohodli, kedy a kde bude ďalšie. Dohovárali sme sa pomocou posunkov a písania, pretože stále hrozilo, že nás odpočúva Stasi.“

Hannelore spomína: „Niekedy sme dostali pásky s nahrávkou zjazdového programu. To bol vždy dôvod na radostné stretnutie. Pri takých príležitostiach naša skupinka niekoľko hodín venovala pozornosť biblickému poučovaniu. Hoci sme nevideli rečníkov, pozorne sme program počúvali a robili si poznámky.“

Peter hovorí: „Naši kresťanskí bratia v iných krajinách robili všetko, čo mohli, aby sme mali biblickú literatúru. Posledných desať rokov predtým, ako v roku 1989 padol berlínsky múr, vyrábali pre nás publikácie v špeciálnom malom formáte. Niektorí riskovali, že prídu o auto, peniaze a dokonca o slobodu, keď dovážali duchovný pokrm do Východného Nemecka. Raz večer sme čakali na jeden manželský pár, ale neprichádzal. Polícia im totiž našla literatúru a zhabala auto. Napriek nebezpečenstvám sme nikdy neuvažovali, že prestaneme s našou činnosťou, aby sme mali pokojnejší život.“

Manfred, môj mladší brat, ktorý nás zradil v roku 1950, opisuje, čo mu pomohlo znovu získať vieru a udržať si ju: „Po niekoľkých mesiacoch vo väzbe som sa presťahoval do Západného Nemecka a opustil cestu biblickej pravdy. V roku 1954 som sa vrátil do Východného Nemecka a nasledujúci rok som sa oženil. Onedlho manželka prijala biblickú pravdu a v roku 1957 sa dala pokrstiť. Časom ma začalo trápiť svedomie a s manželkinou pomocou som sa vrátil do zboru.

Kresťanskí bratia, ktorí ma poznali predtým, ako som opustil pravdu, ma s láskou prijali, akoby sa nič nebolo stalo. Je úžasné byť privítaný srdečným úsmevom a objatím. Som nesmierne šťastný, že som sa zmieril s Jehovom i s bratmi.“

Duchovný boj pokračuje

Každý v našej rodine musel tvrdo bojovať za vieru a pokračuje v tom doteraz. „Dnes sme viac než kedykoľvek predtým obklopení mnohými rozptyľujúcimi vecami a lákadlami materializmu,“ hovorí môj brat Peter. „Pod zákazom sme boli spokojní s tým, čo sme mali. Napríklad nikto z nás nechcel byť v inej študijnej skupine iba preto, že mal na to osobné dôvody, a nikto sa nesťažoval, že sa zhromaždenia konajú príliš ďaleko alebo príliš neskoro. Všetci sme boli radi, že sme spolu, hoci niektorí z nás museli čakať až do jedenástej večer, aby mohli odísť z miesta zhromaždenia.“

V roku 1959 sa matka rozhodla presťahovať so 16-ročnou Sabine do Západného Nemecka. Keďže chceli slúžiť na mieste, kde bolo potrebných viac zvestovateľov Kráľovstva, odbočka im odporučila ísť do Ellwangenu v Bádensko-Württembersku. To, že matka bola horlivá aj napriek chabému zdraviu, podnietilo Sabine, aby začala slúžiť ako priekopníčka, keď mala 18 rokov. Keď sa vydala, matka — ktorá mala vtedy 58 rokov — sa naučila šoférovať, aby sa mohla viac zapojiť do zvestovateľskej činnosti. Túto službu milovala až do svojej smrti v roku 1974.

Čo sa týka mňa, po takmer šiestich rokoch druhého uväznenia som bol v roku 1965 bez vedomia mojej rodiny deportovaný do Západného Nemecka. Časom však za mnou Anni s Ruth prišli. Opýtal som sa bratov v odbočke, či by sme nemohli slúžiť niekde, kde je potrebných viac zvestovateľov, a tak nás požiadali, aby sme išli do Nördlingenu v Bavorsku. Tam vyrastali naše deti Ruth a Johannes. Anni sa ujala priekopníckej služby. Jej dobrý príklad podnietil Ruth, aby hneď po skončení školy začala slúžiť ako priekopníčka. Obe naše deti vstúpili do manželstva s priekopníkmi. Dnes sa tešíme zo šiestich rozkošných vnúčat.

V roku 1987 som využil príležitosť ísť do predčasného dôchodku a pripojil som sa k Anni v priekopníckej službe. O tri roky som bol pozvaný do odbočky v Selterse pomáhať pri rozširovaní jej priestorov. Potom sme pomáhali pri výstavbe prvej zjazdovej sály Jehovových svedkov v bývalom Východnom Nemecku v meste Glauchau a neskôr sme slúžili ako jej správcovia. Zdravotné ťažkosti nás prinútili presťahovať sa k dcére, späť do zboru Nördlingen, kde slúžime ako priekopníci.

Som veľmi rád, že všetci moji bratia a sestry a väčšina našich príbuzných stále slúži nášmu obdivuhodnému Bohu, Jehovovi. Za tie roky sme sa naučili, že kým sme duchovne silní, môžeme pociťovať pravdivosť slov zo Žalmu 126:3: „Jehova urobil veľkú vec tým, čo s nami urobil. Zaradovali sme sa.“

[Obrázok na strane 13]

V deň našej svadby v roku 1957

[Obrázok na strane 13]

S rodinou v roku 1948: (vpredu, zľava doprava) Manfred, mama, Sabine, Hannelore, Peter; (vzadu, zľava doprava) ja a Jochen

[Obrázky na strane 15]

Kniha v malom formáte, ktorá sa používala v čase zákazu; odpočúvacie zariadenie „Stasi“

[Prameň ilustrácie]

Forschungs- und Gedenkstätte NORMANNENSTRASSE

[Obrázok na strane 16]

So súrodencami: (vpredu, zľava doprava) Hannelore a Sabine; (vzadu, zľava doprava) ja, Jochen, Peter a Manfred