Životný príbeh

Čakáme na Kráľovstvo, ktoré „nie je časťou tohto sveta“

Rozpráva Nikolaj Gucuľak

Počas môjho uväznenia som zažil vzburu väzňov. Trvala 41 dní. Raz ma prebudila delostrelecká paľba. Do väzenského tábora vtrhli tanky a vojaci a zaútočili na väzňov. Môj život visel na vlásku.

AKO som sa dostal do tejto situácie? Rád vám o tom porozprávam. Táto udalosť sa odohrala v roku 1954, keď som mal 30 rokov. Podobne ako mnohí Jehovovi svedkovia žijúci za sovietskeho režimu, aj ja som bol uväznený za neutrálny postoj k politickým otázkam a za to, že som hovoril druhým o Božom Kráľovstve. V skupine uväznených svedkov bolo 46 mužov a 34 žien. Boli sme držaní v pracovnom tábore blízko osady Kengir v srdci Kazachstanu. Boli sme tam s tisícami ďalších väzňov.

Rok predtým zomrel Josif Stalin, vedúci predstaviteľ Sovietskeho zväzu. Mnohí väzni dúfali, že nová vláda v Moskve si vypočuje ich sťažnosti na zlé väzenské podmienky. Nespokojnosť väzňov napokon vyústila do otvorenej väzenskej vzbury. V konfrontácii, ktorá nasledovala, sme my svedkovia museli objasniť svoj postoj bojovo naladeným vzbúrencom a vysvetliť naše stanovisko vojenským strážam. Zachovať si neutrálny postoj si vyžadovalo vieru v Boha.

Vzbura!

Dňa 16. mája vypukla vo väzenskom tábore vzbura. O dva dni vyše 3 200 väzňov odmietlo ísť do práce a žiadalo lepšie podmienky v tábore a ústupky pre politických väzňov. Udalosti nabrali rýchly spád. Najprv vzbúrenci prinútili stráže opustiť tábor. Potom do plota okolo tábora urobili diery. Zbúrali steny, ktoré oddeľovali mužov od žien, a vytvorili takzvané rodinné baraky. V nasledujúcich dňoch plných nadšenia niektorí väzni dokonca uzavreli manželstvo, pričom sobášny obrad odbavili kňazi, ktorí boli tiež vo väzení. Do vzbury, ktorá vznikla v troch častiach tábora, sa zapojila väčšina zo 14 000 väzňov.

Vzbúrenci vytvorili táborovú komisiu, aby rokovala s armádou. Onedlho však vznikli medzi členmi komisie nezhody a správa tábora sa dostala do rúk najnebezpečnejších živlov. Bojová nálada sa stupňovala. Vodcovia vzbury vytvorili úsek vnútornej bezpečnosti, vojenský úsek a úsek agitácie a propagandy, aby udržali „poriadok“. Vodcovia cez megafóny, ktoré boli namontované na tyčiach okolo tábora, šírili burcujúce správy, aby bojové nadšenie neutíchlo. Vzbúrenci nikomu nedovolili utiecť, trestali tých, ktorí vyjadrili nesúhlas, a vyhlásili, že zabijú každého, kto sa im nebude páčiť. Povrávalo sa, že niektorí väzni už boli popravení.

Keďže vzbúrenci počítali s vojenským útokom, dôkladne sa pripravovali na obranu. Aby mohlo čo najviac väzňov brániť tábor, vodcovia všetkým nariadili zabezpečiť si výzbroj. Väzni preto vytrhávali železné mreže z okien a vyrábali si z nich nože a iné zbrane. Dokonca sa im podarilo získať strelné zbrane a výbušniny.

Sme pod tlakom pridať sa

V tom čase za mnou prišli dvaja vzbúrenci. Jeden mi podal práve naostrený nôž. „Vezmi si ho!“ prikázal mi. „Budeš ho potrebovať, keď sa budeš brániť.“ V duchu som sa pomodlil k Jehovovi, aby mi pomohol zachovať si pokoj, a mužovi som odvetil: „Som kresťan, Jehovov svedok. S ďalšími svedkami sme tu preto, lebo nebojujeme proti ľuďom, ale proti neviditeľným duchovným silám. Našimi zbraňami je viera a nádej na Božie Kráľovstvo.“ — Efezanom 6:12.

Na moje prekvapenie muž prikývol, že rozumie. No druhý ma silno udrel. Potom odišli. Vzbúrenci chodili z baraku do baraku a snažili sa svedkov prinútiť, aby sa pridali k vzbure. No všetci naši kresťanskí bratia a sestry sa odmietli k nim pripojiť.

Neutrálny postoj Jehovových svedkov sa rozoberal na zasadnutí komisie vzbúrencov. „Členovia všetkých vierovyznaní — letničiari, adventisti, baptisti a ďalší — sa k vzbure pripájajú. Len Jehovovi svedkovia to odmietajú urobiť,“ poznamenali. „Čo s nimi spravíme?“ Niektorí navrhovali hodiť jedného svedka do väzenskej pece, aby to v nás vyvolalo strach. Ale bývalý vojenský dôstojník, väzeň, ktorého si druhí vážili, vstal a povedal: „Nie je to rozumné. Mali by sme ich všetkých dať do jedného baraku na kraji tábora, hneď vedľa brány. Keby na nás zaútočila armáda tankami, svedkovia budú prví, ktorých tanky prejdú. A my za ich smrť neponesieme zodpovednosť.“ Ostatní s jeho návrhom súhlasili.

Vystavení nebezpečenstvu

Krátko nato väzni chodili okolo tábora a kričali: „Jehovovi svedkovia, von!“ Potom nás všetkých 80 nahnali k baraku na kraji tábora. Odniesli z neho poschodové postele, aby bolo vnútri viac miesta, a nariadili nám vojsť dnu. Tento barak sa stal naším väzením uprostred väzenia.

Na to, aby bolo zabezpečené aké-také súkromie, sestry zošili plachty, ktorými sme potom rozdelili barak na dve časti — na mužskú a ženskú. (Neskôr jeden svedok z Ruska nakreslil tento barak a jeho kresba je zobrazená dole.) V týchto stiesnených priestoroch sme sa často spolu modlili a vrúcne prosili Jehovu o múdrosť a „moc, ktorá je nad to, čo je prirodzené“. — 2. Korinťanom 4:7.

Celý ten čas sme boli medzi vzbúrencami a sovietskou armádou. Bolo to nebezpečné. Nikto z nás nevedel, čo ktorá strana urobí. „Nelámte si nad tým hlavu,“ hovoril nám jeden starší verný brat. „Jehova nás neopustí.“

Naše drahé kresťanské sestry — mladšie i staršie — prejavovali výnimočnú vytrvalosť. Jedna mala asi 80 rokov a potrebovala zvláštnu starostlivosť. Ďalšie boli choré a potrebovali lekárske ošetrenie. Celý čas museli byť dvere baraku otvorené, aby nás vzbúrenci mohli ustavične sledovať. V noci prichádzali do baraku ozbrojení väzni. Niekedy sme počuli, ako hovoria: „Božie Kráľovstvo spí.“ Cez deň, keď nám dovolili ísť do táborovej jedálne, sme sa vždy držali pohromade a modlili sme sa k Jehovovi, aby nás chránil pred násilníkmi.

V baraku sme sa snažili navzájom duchovne podporovať. Napríklad bratia často rozprávali nejaký biblický príbeh, a to tak hlasno, aby sme všetci počuli. Potom ukázali, ako príbeh súvisí s našimi okolnosťami. Istý starší brat rád rozprával o Gedeonovej armáde. „V Jehovovom mene bojovalo 300 mužov s hudobnými nástrojmi v ruke proti 135 000 ozbrojeným vojakom,“ pripomínal nám. „Všetkých 300 sa vrátilo bez toho, že by utrpeli škodu.“ ​(Sudcovia 7:16, 22; 8:10) Tieto a ďalšie biblické príbehy nás duchovne posilňovali. Svedkom som sa stal tesne pred uväznením, ale silná viera skúsenejších bratov a sestier ma veľmi povzbudzovala. Cítil som, že Jehova je naozaj s nami.

Začína sa boj

S plynúcimi týždňami sa napätie v tábore stupňovalo. Rokovania medzi vzbúrencami a vrchnosťou boli čoraz intenzívnejšie. Vodcovia vzbury trvali na tom, aby k nim vláda v Moskve poslala zástupcu. Predstavitelia vrchnosti žiadali, aby sa vzbúrenci vzdali, zložili zbrane a vrátili sa do práce. Ani jedna strana nechcela ustúpiť. Vtedy už boli okolo tábora rozmiestnené vojenské jednotky, ktoré boli pripravené na povel zaútočiť. Aj vzbúrenci boli pripravení na boj, postavili barikády a mali zásobu zbraní. Každý čakal, kedy sa strhne rozhodujúca bitka medzi armádou a väzňami.

Dňa 26. júna nás zobudila ohlušujúca kanonáda. Tanky prerazili plot a vnikli do tábora. Za nimi šli útočné jednotky, ktoré strieľali zo samopalov. Väzni — muži i ženy — sa hnali proti prichádzajúcim tankom s výkrikmi hurá a hádzali kamene, vlastnoručne vyrobené bomby a všetko, čo našli. Prepukol intenzívny boj a my svedkovia sme sa ocitli uprostred neho. Ako Jehova odpovie na naše modlitby o pomoc?

Zrazu do nášho baraku vtrhli vojaci. „Vyjdite, vy svätci!“ zakričali. „Ponáhľajte sa za plot!“ Veliaci dôstojník prikázal vojakom, aby do nás nestrieľali, ale aby s nami zostali a chránili nás. Zatiaľ čo zúril boj, sedeli sme na trávnatej stepi za táborom. Štyri hodiny bolo z tábora počuť výbuchy, streľbu, výkriky a stonanie. Potom všetko utíchlo. Na úsvite sme videli, ako vojaci odnášajú z tábora mŕtve telá. Dozvedeli sme sa, že stovky ľudí boli zranené alebo zomreli.

Ešte v ten deň k nám prišiel dôstojník, ktorého som poznal. „Nikolaj,“ hrdo sa ma spýtal, „kto vás zachránil? My alebo Jehova?“ Úprimne sme mu poďakovali, že nám zachránil život, a dodali sme: „Veríme, že náš všemohúci Boh, Jehova, vás podnietil, aby ste nás ušetrili, rovnako ako v biblických časoch podnietil ľudí, aby oslobodili jeho služobníkov.“ — Ezdráš 1:1, 2.

Tento dôstojník nám tiež vysvetlil, ako vojaci vedeli, kto sme a kde sme umiestnení. Povedal, že na jednom rokovaní vojaci obvinili vzbúrencov, že usmrtili väzňov, ktorí ich nepodporovali. Na svoju obhajobu vzbúrenci povedali, že vzbury sa nezúčastnili Jehovovi svedkovia a že neboli zabití, ale za trest boli všetci uväznení v jednom baraku. Vojenskí dôstojníci si tento výrok zapamätali.

Stáli sme pevne na strane Kráľovstva

Známy ruský spisovateľ Alexander Solženicyn vo svojej knihe Súostrovie GULAG spomína vzburu väzňov, ktorú sme zažili. O tejto udalosti píše, že vzbura vznikla preto, lebo „chceme, pravdaže, slobodu... ale kto nám ju dá?“ Aj my Jehovovi svedkovia uväznení v tom istom väzenskom tábore sme túžili po slobode. No túžili sme nielen po oslobodení z väzenia, ale aj po oslobodení, ktoré môže zabezpečiť iba Božie Kráľovstvo. Keď sme boli vo väzení, vedeli sme, že potrebujeme silu od Boha, aby sme pevne stáli na strane jeho Kráľovstva. A Jehova nám zabezpečil všetko, čo sme potrebovali. Dal nám víťazstvo bez toho, aby sme museli použiť nože či granáty. — 2. Korinťanom 10:3.

„Moje kráľovstvo nie je časťou tohto sveta,“ povedal Ježiš Kristus Pilátovi. „Keby bolo moje kráľovstvo časťou tohto sveta, moji služobníci by boli bojovali.“ ​(Ján 18:36) Ako nasledovníci Krista sa preto nezapájame do politických bojov. Boli sme šťastní, že počas vzbury i po nej druhí ľudia videli, že sme lojálni Božiemu Kráľovstvu. Solženicyn napísal, ako sme sa vtedy správali a že sme „sa prihlásili k svojim zásadám a odmietli brať do rúk zbrane, stavať barikády, zapájať sa do strážnej služby“.

Od týchto búrlivých udalostí uplynulo vyše 50 rokov. Často sa však k tomu obdobiu vraciam a som vďačný, že som získal trvalé poučenie o tom, že treba čakať na Jehovu a plne dôverovať jeho mocnému ramenu. Áno, podobne ako mnoho ďalších drahých svedkov v bývalom Sovietskom zväze, aj ja som zažil, že Jehova skutočne poskytuje slobodu, ochranu a vyslobodenie tým, ktorí čakajú na Kráľovstvo, ktoré „nie je časťou tohto sveta“.

[Obrázky na stranách 8, 9]

Pracovný tábor v Kazachstane, kde sme boli uväznení

[Obrázok na strane 10]

Kresba baraku svedkov, oddelenie pre ženy

[Obrázok na strane 11]

S kresťanskými bratmi po prepustení