Johann Wessel Gansfort — „reformátor pred reformáciou“

Mená Luther, Tyndale a Kalvín pozná každý, kto sa zaujíma o protestantskú reformáciu, ktorá sa začala v roku 1517. Ale len málo ľudí pozná meno Johann Wessel Gansfort. Niektorí ho nazvali „reformátor pred reformáciou“. Chceli by ste sa dozvedieť o tomto mužovi viac?

WESSEL sa narodil v roku 1419 v holandskom meste Groningen. Hoci v 15. storočí mohlo chodiť do školy len málo ľudí, Wessel k nim patril. Bol výborným žiakom, no v deviatich rokoch musel zo školy odísť, pretože jeho rodičia boli veľmi chudobní. Mal šťastie, že o jeho inteligencii sa dopočula istá bohatá vdova a stala sa jeho mecenáškou. A tak sa mohol ďalej vzdelávať. Časom získal titul magister slobodných umení. Zdá sa, že neskôr získal aj titul doktor teológie.

Wessel mal neuhasiteľný smäd po poznaní. Ale v jeho dňoch bolo málo knižníc. Hoci tlač metódou pohyblivých písmen bola vynájdená už za jeho života, väčšina kníh sa stále písala ručne a boli drahé. Wessel patril ku skupine učencov, ktorí putovali z knižnice do knižnice a z kláštora do kláštora, aby našli vzácne rukopisy a zabudnuté knihy. Potom si hovorili o svojich objavoch. Wessel zhromaždil obrovské množstvo poznatkov a jeho zápisník bol plný citátov a výňatkov z klasických diel. Niektorí teológovia často hľadeli na Wessela podozrievavo, pretože vedel mnoho vecí, o ktorých oni nikdy nepočuli. Wessel bol nazvaný Magister Contradictionis, teda magister rozporov.

„Prečo ma nevediete ku Kristovi?“

Asi 50 rokov pred nástupom reformácie sa Wessel stretol s Tomášom Kempenským (asi 1379 – 1471), ktorý sa všeobecne považuje za autora známeho diela De Imitatione Christi (Nasledovanie Krista). Tomáš Kempenský patril k hnutiu Bratia spoločného života, ktoré kládlo dôraz na zbožný spôsob života. Istý Wesselov životopisec hovorí, že Tomáš Kempenský niekoľkokrát Wessela povzbudzoval, aby sa obrátil o pomoc na Máriu. Wessel na to zareagoval slovami: „Prečo ma nevediete ku Kristovi, ktorý k sebe láskavo pozýva všetkých, ktorí sú preťažení?“

Wessel bol údajne proti tomu, aby bol vysvätený za kňaza. Na otázku, prečo odmietol tonzúru, teda dať si vyholiť vlasy na temene hlavy, čo by ho označilo za člena duchovenstva, odpovedal, že pokiaľ bude pri zdravom rozume, šibenice sa nebojí. Zjavne narážal na to, že vysvätení kňazi nemohli byť trestne stíhaní. Zdá sa, že tonzúra naozaj zachránila mnohých kňazov pred šibenicou! Wessel sa postavil aj proti niektorým bežným náboženským praktikám. Napríklad sa mu dostalo kritiky za to, že odmietal veriť v zázračné udalosti opísané v Dialogus Miraculorum, obľúbenej knihe tých čias. Na túto kritiku reagoval slovami: „Bolo by lepšie čítať si Sväté Písmo.“

„Vieme len toľko, na koľko sa pýtame“

Wessel študoval hebrejčinu i gréčtinu a podrobne poznal spisy raných cirkevných otcov. Jeho láska k pôvodným jazykom Biblie je zvlášť pozoruhodná, keď vezmeme do úvahy, že žil pred Erazmom a Reuchlinom.a Pred reformáciou bolo zriedkavé, že by niekto vedel po grécky. V Nemecku vedela po grécky len hŕstka učencov a neexistovali pomôcky na učenie sa tohto jazyka. Po páde Konštantínopola v roku 1453 sa Wessel pravdepodobne dostal do kontaktu s gréckymi mníchmi, ktorí utiekli na Západ, a naučil sa od nich základy gréčtiny. Po hebrejsky vedeli v tých dňoch iba židia a zdá sa, že Wessel sa naučil základy hebrejčiny od obrátených židov.

Wessel nesmierne miloval Bibliu. Považoval ju za knihu inšpirovanú Bohom a bol presvedčený, že všetky biblické knihy sú v úplnom súlade. Biblické verše mali byť podľa neho vysvetľované v súlade s kontextom a nemali byť prekrúcané. Ku každému prekrútenému vysvetleniu sa malo pristupovať ako k možnému kacírstvu. Jedným z Wesselových obľúbených biblických veršov bol Matúš 7:7, kde sa píše: „Stále hľadajte, a nájdete.“ Na základe tohto verša bol Wessel pevne presvedčený, že je užitočné klásť otázky, a tvrdil, že „vieme len toľko, na koľko sa pýtame“.

Pozoruhodná žiadosť

V roku 1473 Wessel navštívil Rím. Šiel na audienciu k pápežovi Sixtovi IV., prvému zo šiestich pápežov, ktorých hrubé nemorálne správanie napokon viedlo k protestantskej reformácii. Historička Barbara W. Tuchmanová sa vyjadrila, že Sixtom IV. sa začalo obdobie „mocenskej politiky a nehanebnej, neskrývanej, neľútostnej honby za osobným ziskom“. Sixtus IV. šokoval ľudí neskrývaným rodinkárstvom. Jeden historik píše, že z pápežského úradu chcel možno urobiť rodinný podnik. Toto zneužívanie moci sa väčšina ľudí neodvážila odsúdiť.

Wessel Gansfort bol však iný. Jedného dňa mu Sixtus povedal: „Syn môj, požiadaj o čokoľvek a dáme ti to.“ Wessel pohotovo odpovedal: „Svätý otec... keďže máte na zemi postavenie najvyššieho kňaza a pastiera, žiadam... aby ste si svoju nadradenú povinnosť plnili takým spôsobom, že keď príde Veľký Pastier oviec... bude vám môcť povedať: ‚Dobre si urobil, dobrý a verný služobník, vojdi do radosti svojho Pána.‘“ Sixtus mu na to povedal, že to je jeho zodpovednosť a že Wessel má požiadať o niečo pre seba. Wessel mu povedal: „Potom vás prosím, aby ste mi dali Grécku a Hebrejskú Bibliu z Vatikánskej knižnice.“ Pápež vyhovel jeho žiadosti, ale poznamenal, že Wessel konal pochabo a že mal požiadať o biskupstvo!

„Lož a omyl“

Sixtus súrne potreboval peniaze na výstavbu dnes známej Sixtínskej kaplnky, a tak zaviedol predaj odpustkov. Odpustky boli nesmierne obľúbené. V knihe Vicars of Christ—The Dark Side of the Papacy (Kristovi námestníci — temná stránka pápežstva) sa píše: „Vdovy a vdovci, rodičia, ktorí prišli o deti, dávali všetko, len aby sa ich milovaní dostali z očistca.“ Obyčajní ľudia odpustky privítali, lebo boli pevne presvedčení, že pápež môže zaistiť, aby sa ich milovaní zomrelí dostali do neba.

Wessel sa však neústupne zastával názoru, že katolícka cirkev, nevynímajúc pápeža, nemôže odpúšťať hriechy. Predaj odpustkov otvorene označil za „lož a omyl“. Neveril ani tomu, že na odpustenie hriechov je potrebná spoveď.

Wessel spochybnil aj pápežovu neomylnosť, keď tvrdil, že viera by mala slabé základy, keby mali ľudia vždy veriť pápežom, ktorí sa dopúšťajú chýb. Wessel napísal: „Keď preláti odsúvajú Božie prikázania a presadzujú svoje nariadenia... to, čo robia a nariaďujú, nemá význam.“

Wessel pripravuje cestu reformácii

Wessel zomrel v roku 1489. Hoci nesúhlasil s niektorými nesprávnymi vecami v cirkvi, zostal katolíkom. Cirkev ho nikdy neoznačila za kacíra. Po jeho smrti sa však fanatickí katolícki mnísi snažili zničiť jeho spisy, pretože neboli úplne v súlade s náukami cirkvi. Za dní Luthera sa na Wessela takmer zabudlo, jeho diela sa nevydávali a zachovalo sa len málo rukopisov. Prvé vydanie Wesselových diel uzrelo svetlo sveta až v rokoch 1520 – 1522. Bol k nemu pripojený aj Lutherov list, ktorý odporúčal Wesselove spisy.

Hoci Wessel nebol takým reformátorom ako Luther, otvorene odsudzoval niektoré nesprávne veci, ktoré viedli k reformácii. V diele Cyclopedia od McClintocka a Stronga je opísaný ako „najdôležitejší muž nemeckého pôvodu, ktorý pomohol pripraviť cestu reformácii“.

Luther považoval Wessela za spojenca. Spisovateľ C. Augustijn píše: „Luther prirovnáva svoju dobu a osud k tomu, čo zažil Eliáš. Tak ako si tento prorok myslel, že je jediným, kto zostal, aby viedol Božie bitky, aj Luther si myslel, že je úplne sám v boji proti cirkvi. Ale keď si prečítal Wesselove diela, uvedomil si, že Pán ponechal ‚ostatok v Izraeli‘.“ Pokračuje: „Luther ide až tak ďaleko, že vyhlasuje: ‚Keby som si bol Wesselove diela prečítal skôr, moji nepriatelia by si mohli myslieť, že som prevzal všetko od neho; v takom súlade je jeho duch s mojím.‘“b

„Nájdete“

Reformácia sa nezačala zo dňa na deň. Myšlienky, ktoré k nej viedli, sa už istý čas objavovali. Wessel si uvedomoval, že úpadok pápežov napokon vyvolá túžbu po reforme. Raz jednému študentovi povedal: „Mladý muž, jedného dňa na vlastné oči uvidíš, ako všetci skutoční kresťanskí učenci zavrhnú učenie... hašterivých teológov.“

Hoci si Wessel uvedomoval niektoré chyby a prípady zneužívania moci, ktoré sa v tých dňoch objavovali, nedokázal rozoznať úplné svetlo biblickej pravdy. Napriek tomu považoval Bibliu za knihu, ktorá sa má čítať a študovať. Podľa knihy History of Christianity (Dejiny kresťanstva) Wessel „zastával názor, že Biblia je inšpirovaná Svätým Duchom, a tak je v otázkach viery konečnou autoritou“. V dnešnom svete praví kresťania veria, že Biblia je Božie inšpirované Slovo. (2. Timotejovi 3:16) Ale biblické pravdy už nie sú zahalené ani ich nie je ťažké nájsť. Dnes viac než kedykoľvek v minulosti platí biblická zásada: „Stále hľadajte, a nájdete.“ — Matúš 7:7; Príslovia 2:1–6.

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček/obrázok na strane 14]

WESSEL A BOŽIE MENO

Vo Wesselových spisoch sa Božie meno vyskytuje väčšinou v tvare „Johavah“. No aspoň v dvoch prípadoch Wessel použil meno „Jehovah“. Pri rozbore Wesselových názorov spisovateľ H. A. Oberman dospel k záveru, že Wessel si myslel, že ak by Tomáš Akvinský a ďalší vedeli po hebrejsky, „zistili by, že Božie meno odhalené Mojžišovi neznamená ‚Som, ktorý som‘, ale ‚Budem, ktorý budem‘.“c Preklad nového sveta Svätých písiem správne uvádza význam Božieho mena ako „Dokážem, že som tým, čím dokážem, že som“. — 2. Mojžišova 3:13, 14.

[Poznámka pod čiarou]

[Prameň ilustrácie]

Rukopis: Universiteitsbibliotheek, Utrecht

[Obrázky na strane 15]

Wessel spochybnil predaj odpustkov, ktorý schválil pápež Sixtus IV.