Dvadsiata piata kapitola
Kajúcna modlitba
1, 2. a) Čo je cieľom káznenia od Boha? b) Pred akým rozhodnutím budú stáť Židia, keď ich Jehova bude viesť k disciplíne?
ZNIČENIE Jeruzalema a jeho chrámu v roku 607 pred n. l. bolo káznením od Jehovu, prejavom jeho krajného neschválenia. Neposlušný judský národ si zaslúžil prísny trest. No Jehova nemal v úmysle vyhladiť Židov. Apoštol Pavol sa nepriamo zmienil o účele káznenia od Jehovu, keď povedal: „Žiadne káznenie sa pravdaže v prítomnosti nezdá radostné, ale zarmucujúce; a predsa tým, čo boli ním cvičení, prináša potom pokojné ovocie, spravodlivosť.“ — Hebrejom 12:11.
2 Ako zareagujú Židia na túto tvrdú skúsenosť? Začnú ukázňovanie od Jehovu nenávidieť? (Žalm 50:16, 17) Alebo ho prijmú ako školenie? Budú sa kajať a budú uzdravení? (Izaiáš 57:18; Ezechiel 18:23) Izaiášovo proroctvo naznačuje, že prinajmenšom niektorí z bývalých obyvateľov Judska zareagujú na toto vedenie k disciplíne dobre. V posledných veršoch 63. kapitoly a v celej 64. kapitole je judský národ predstavovaný ako kajúcny ľud, ktorý pristupuje k Jehovovi s úprimnou pokornou prosbou. Prorok Izaiáš vyslovuje za svojich krajanov, ktorí budú v zajatí, kajúcnu modlitbu. O prichádzajúcich udalostiach pritom hovorí tak, akoby sa odohrávali pred jeho očami.
Súcitný Otec
3. a) Ako Izaiášova prorocká modlitba vyvyšuje Jehovu? b) Ako Danielova modlitba ukazuje, že prorocká modlitba Izaiáša vyjadruje myšlienky kajúcnych Židov v Babylone? (Pozri rámček na strane 362.)
3 Izaiáš sa k Jehovovi modlí: „Pozri z neba a viď zo svojho vyvýšeného príbytku svätosti a krásy.“ Prorok tu hovorí o duchovných nebesiach, kde prebýva Jehova a jeho neviditeľní duchovní tvorovia. Vyjadrujúc myšlienky Židov v zajatí, pokračuje: „Kde je tvoja horlivosť a tvoja plná moc, rozruch tvojho vnútra a tvoje milosrdenstvo? Voči mne sa zadržali.“ (Izaiáš 63:15) Jehova neprejavoval svoju moc a ovládal svoje hlboké city voči svojmu ľudu — „rozruch [svojho] vnútra a [svoje] milosrdenstvo“. Jehova je však „Otcom“ židovského národa. Hoci Abrahám a Izrael (Jakob) boli jeho prirodzenými praotcami, keby im bol prinavrátený život, možno by svoje odpadlícke potomstvo radšej zavrhli. Jehova má väčší súcit. (Žalm 27:10) Izaiáš s vďačnosťou hovorí: „Ty, ó, Jehova, si náš Otec. Náš dávny Výplatca je tvoje meno.“ — Izaiáš 63:16.
4, 5. a) V akom zmysle Jehova necháva svoj ľud blúdiť mimo svojich ciest? b) Aké uctievanie si Jehova želá?
4 Izaiáš pokračuje úprimným vyjadrením: „Prečo nás, ó, Jehova, stále nechávaš blúdiť mimo tvojich ciest? Prečo zatvrdzuješ naše srdce proti bázni pred tebou? Vráť sa kvôli svojim sluhom, kmeňom svojho dedičného vlastníctva.“ (Izaiáš 63:17) Izaiáš sa modlí, aby Jehova opäť obrátil pozornosť na svojich služobníkov. V akom zmysle však Jehova necháva Židov blúdiť mimo svojich ciest? Je Jehova zodpovedný za tvrdosť ich srdca, ktorá vedie k tomu, že nemajú pred ním bázeň? Nie, ale pripúšťa to a Židia teraz v zúfalstve nariekajú, že im Jehova dal takúto slobodu. (2. Mojžišova 4:21; Nehemiáš 9:16) Boli by radšej, keby bol Jehova zasiahol a zabránil im konať zlé.
5 Samozrejme, Boh nezaobchádza s ľuďmi takýmto spôsobom. Máme slobodnú vôľu a Jehova nám dovoľuje, aby sme sa sami rozhodovali, či ho budeme poslúchať, alebo nie. (5. Mojžišova 30:15–19) Jehova si želá uctievanie, ktoré pramení zo srdca a mysle podnecovaných pravou láskou. Preto dovolil Židom, aby využívali svoju slobodnú vôľu, aj keď im tým bolo umožnené vzbúriť sa proti nemu. Teda v tom zmysle zatvrdzoval ich srdce. — 2. Paralipomenon 36:14–21.
6, 7. a) K čomu to vedie, že Židia opustili Jehovove cesty? b) Aké márne prianie je tu vyjadrené a čo Židia nemajú právo očakávať?
6 K čomu to vedie? Izaiáš prorocky hovorí: „Tvoj svätý ľud mal na chvíľočku vlastníctvo. Naši protivníci pošliapali tvoju svätyňu. Na dlhý čas sme sa stali ako tí, nad ktorými si nevládol, ako tí, nad ktorými sa nevzývalo tvoje meno.“ (Izaiáš 63:18, 19) Jehovov ľud mal Božiu svätyňu vo vlastníctve len určitý čas. Potom Jehova dovolil, aby bola svätyňa zničená a aby bol jeho ľud odvedený do vyhnanstva. V tom čase to vyzeralo, akoby medzi ním a Abrahámovými potomkami neexistovala žiadna zmluva a akoby sa nad nimi nevzývalo jeho meno. Teraz Židia zajatí v Babylone kričia v zúfalstve: „Ó, kiež by si bol roztrhol nebesia, aby si bol zostúpil, aby sa kvôli tebe boli roztriasli samotné vrchy, ako keď oheň zapaľuje chrastie a oheň privádza vodu do varu, aby si urobil svoje meno známe svojim protivníkom a aby sa kvôli tebe znepokojovali národy!“ (Izaiáš 64:1, 2) Jehova naozaj má moc zachraňovať. Istotne mohol zostúpiť a bojovať za svoj ľud — roztrhnúť vládne systémy podobné nebesiam a rozbiť ríše podobné vrchom. Jehova mohol urobiť svoje meno známym tým, že by prejavil ohnivú horlivosť za svoj ľud.
7 V minulosti tak Jehova konal. Izaiáš rozpráva: „Keď si konal bázeň vzbudzujúce veci, v ktoré sme nemohli dúfať, zostúpil si. Vrchy sa kvôli tebe triasli.“ (Izaiáš 64:3) Takéto veľké skutky dokazovali Jehovovu moc a Božstvo. No neverní Židia za Izaiášových dní nemajú právo očakávať, že Jehova bude konať takýmto spôsobom v ich prospech.
Len Jehova môže zachrániť
8. a) V čom sa Jehova líši od falošných bohov národov? b) Prečo Jehova nezachraňuje svoj ľud napriek tomu, že by to mohol urobiť? c) Ako Pavol cituje a uplatňuje Izaiáša 64:4? (Pozri rámček na strane 366.)
8 Falošní bohovia nekonajú pre svojich ctiteľov žiadne mocné skutky záchrany. Izaiáš píše: „Oddávna nik nepočul, ani nikto nenaklonil ucho, ani žiadne oko nevidelo Boha okrem teba, ktorý koná v prospech toho, kto naňho čaká. Stretol si sa s tým, kto jasá a koná spravodlivosť, s tými, čo stále na teba pamätajú na tvojich cestách.“ (Izaiáš 64:4, 5a) Len Jehova „sa stáva darcom odmeny tým, ktorí ho vážne hľadajú“. (Hebrejom 11:6) Chráni tých, ktorí konajú spravodlivo, a tých, ktorí naňho pamätajú. (Izaiáš 30:18) Konali tak Židia? Nie. Izaiáš hovorí Jehovovi: „Hľa, ty si sa rozhorčil, zatiaľ čo sme hrešili — v nich po dlhý čas, a mali by sme byť zachránení?“ (Izaiáš 64:5b) Keďže Boží ľud má za sebou dlhú históriu neprestajných hriechov, Jehova nemá prečo zadržať svoje rozhorčenie a podniknúť kroky na jeho záchranu.
9. V čo môžu kajúcni Židia dúfať a čo sa z toho môžeme naučiť?
9 Židia nemôžu zmeniť minulosť, ale ak sa budú kajať a vrátia sa k čistému uctievaniu, môžu dúfať v odpustenie a v budúce požehnania. Jehova vo svojom stanovenom čase odmení kajúcnych tým, že ich oslobodí z babylonského zajatia. Musia byť však trpezliví. Aj keď budú robiť pokánie, Jehova nezmení svoj časový plán. No ak zostanú bdelí a vnímaví na to, aká je Jehovova vôľa, majú uistenie, že napokon budú oslobodení. Podobne dnešní kresťania stále trpezlivo čakajú na Jehovu. (2. Petra 3:11, 12) Berieme si k srdcu slová apoštola Pavla, ktorý povedal: „Nevzdávajme sa teda v konaní toho, čo je znamenité, lebo v patričnom čase budeme žať, ak neochabneme.“ — Galaťanom 6:9.
10. Aká nedostatočnosť je otvorene uznaná v Izaiášovej modlitbe?
10 Izaiášova prorocká modlitba nie je len formálnym vyznaním hriechov. Vyjadruje úprimné uznanie, že národ nie je schopný sám si zabezpečiť záchranu. Prorok hovorí: „Všetci sa stávame ako niekto nečistý a všetky naše skutky spravodlivosti sú ako odev pre obdobie menštruácie; a uvädneme všetci ako lístie a naše previnenia nás odnesú ako vietor.“ (Izaiáš 64:6) Do konca zajatia kajúcni Židia azda opúšťajú odpadlícke konanie. Možno sa obracajú k Jehovovi konaním spravodlivých skutkov. Stále sú však nedokonalí. Ich dobré skutky, hoci sú chvályhodné, nie sú o nič lepšie než zašpinený odev, pokiaľ ide o zmierenie za hriechy. Jehovovo odpustenie je nezaslúženým darom, ku ktorému ho podnecuje jeho milosrdenstvo. Nie je to niečo, čo si možno vyslúžiť. — Rimanom 3:23, 24.
11. a) V akom nezdravom duchovnom stave je väčšina Židov vo vyhnanstve a prečo to tak azda je? b) Kto patril k vynikajúcim príkladom viery počas vyhnanstva?
11 Čo Izaiáš vidí pri pohľade do budúcnosti? Prorok sa modlí: „Nikto nevzýva tvoje meno, nikto sa nedvíha, aby sa ťa chopil, lebo si pred nami skryl svoju tvár a nechávaš nás roztaviť mocou nášho previnenia.“ (Izaiáš 64:7) Duchovná úroveň národa je nesmierne nízka. Ľud nevzýva Božie meno v modlitbe. Hoci sa už nepreviňuje závažným hriechom modlárstva, zrejme je v uctievaní nedbalý a ‚nikto sa nedvíha, aby sa chopil‘ Jehovu. Ľud sa zjavne neteší zo zdravého vzťahu k Stvoriteľovi. Možno sa niektorí z ľudu cítia nehodní osloviť Jehovu v modlitbe. Iní sa azda zaoberajú každodennými záležitosťami bez toho, aby pritom mysleli na Jehovu. Samozrejme, medzi vyhnancami sú aj takí jednotlivci ako Daniel, Chananjah, Mišael, Azariah a Ezechiel, ktorí sú znamenitými príkladmi viery. (Hebrejom 11:33, 34) Keď sa 70-ročné obdobie zajatia blíži ku koncu, muži ako Haggeus, Zechariáš, Zorobábel a veľkňaz Jozua sú pripravení vynikajúcim spôsobom sa ujať vedenia vo vzývaní Jehovovho mena. Napriek tomu sa zdá, že Izaiášova prorocká modlitba opisuje stav väčšiny zajatcov.
„Poslúchať je lepšie ako obeť“
12. Ako Izaiáš vyjadruje ochotu kajúcnych Židov zmeniť svoje konanie?
12 Kajúcni Židia sú ochotní zmeniť sa. Izaiáš sa v ich mene modlí k Jehovovi: „Teraz, ó, Jehova, ty si naším Otcom. Sme hlina a ty si náš Hrnčiar; a všetci sme dielom tvojej ruky.“ (Izaiáš 64:8) V týchto slovách je opäť vyjadrené uznanie Jehovovej autority ako Otca, čiže Životodarcu. (Jób 10:9) Židia, ktorí sa kajajú, sú prirovnaní k tvárnej hline. Tí, ktorí reagujú na Jehovovo vedenie k disciplíne, môžu byť v obraznom zmysle tvarovaní, čiže formovaní v súlade s Božími normami. No to je možné len vtedy, ak im Jehova, Hrnčiar, prejaví odpustenie. Preto Izaiáš dvakrát žiada Jehovu, aby pamätal, že Židia sú jeho ľudom: „Nerozhorčuj sa nadmieru, ó, Jehova, a nepamätaj navždy na naše previnenie. Len pozri, prosím: všetci sme tvojím ľudom.“ — Izaiáš 64:9.
13. V akom stave je izraelská krajina, kým je Boží ľud vo vyhnanstve?
13 Židom počas vyhnanstva nespôsobuje utrpenie len to, že sú zajatí v pohanskej krajine. Spustošený stav Jeruzalema a jeho chrámu prináša tak im, ako aj ich Bohu pohanu. Izaiášova kajúcna modlitba vymenúva niektoré príčiny tejto pohany: „Tvoje sväté mestá sa stali pustatinou. Sion sa stal úplnou pustatinou, Jeruzalem opusteným úhorom. Náš dom svätosti a krásy, v ktorom ťa chválili naši predkovia, sa stal niečím na spálenie v ohni; a každá z našich žiadúcich vecí sa stala spustošením.“ — Izaiáš 64:10, 11.
14. a) Ako Jehova varoval pred situáciou, ktorá teraz nastala? b) Čo je dôležitejšie, hoci Jehova mal potešenie vo svojom chráme a v obetiach, ktoré v ňom boli predkladané?
14 Jehova si dobre uvedomuje stav dedičnej krajiny Židov. Približne 420 rokov pred zničením Jeruzalema varoval svoj ľud, že ak sa odvrátia od jeho prikázaní a začnú slúžiť iným bohom, ‚odreže ich z povrchu zeme‘ a z krásneho chrámu „sa stanú hromady trosiek“. (1. Kráľov 9:6–9) Je pravda, že Jehova mal potešenie v krajine, ktorú dal svojmu ľudu, ako aj vo veľkolepom chráme postavenom na jeho česť a v obetiach, ktoré mu boli predkladané. No lojálnosť a poslušnosť sú dôležitejšie ako hmotné veci, dokonca aj ako obete. Prorok Samuel kráľovi Saulovi vhodne povedal: „Či má Jehova také potešenie v zápalných obetných daroch a obetiach ako v poslušnosti Jehovovmu hlasu? Hľa, poslúchať je lepšie ako obeť, venovať pozornosť lepšie ako tuk baranov.“ — 1. Samuelova 15:22.
15. a) Akú prosbu Izaiáš prorocky predkladá Jehovovi a ako je vypočutá? b) Aké udalosti viedli k tomu, že Jehova napokon Izrael ako národ zavrhol?
15 Môže sa však Boh Izraela pozerať na nešťastie svojho kajúcneho ľudu a nepocítiť pritom ľútosť? Takouto otázkou Izaiáš končí svoju prorockú modlitbu. Za zajatých Židov prosí: „Budeš sa zdržiavať tvárou v tvár týmto veciam, ó, Jehova? Zostaneš ticho a necháš nás trápiť sa do krajnosti?“ (Izaiáš 64:12) Jehova nakoniec svojmu ľudu naozaj odpúšťa a v roku 537 pred n. l. ich privádza späť do ich krajiny, aby v nej mohli opäť zaviesť čisté uctievanie. (Joel 2:13) O stáročia neskôr bol však Jeruzalem s jeho chrámom znovu zničený a Boh napokon zavrhol svoj zmluvný národ. Prečo? Lebo ľud sa odchýlil od Jehovových prikázaní a zavrhol Mesiáša. (Ján 1:11; 3:19, 20) Jehova vtedy nahradil Izrael novým národom, duchovným národom — „Božím Izraelom“. — Galaťanom 6:16; 1. Petra 2:9.
Jehova, ‚ten, ktorý vypočúva modlitbu‘
16. Čo učí Biblia o Jehovovom odpúšťaní?
16 Z toho, čo sa stalo Izraelu, môžeme načerpať dôležité poučenie. Vidíme z toho, že Jehova je „dobrý a pripravený odpúšťať“. (Žalm 86:5) Keďže sme nedokonalí, naša záchrana závisí od jeho milosrdenstva a odpustenia. Žiadnymi skutkami si nemôžeme toto požehnanie vyslúžiť. No Jehova neodpúšťa všetkým bez rozdielu. Božské odpustenie môžu získať len tí, ktorí sa kajajú zo svojich hriechov a opúšťajú ich. — Skutky 3:19.
17, 18. a) Ako vieme, že Jehova sa úprimne zaujíma o naše myšlienky a pocity? b) Prečo Jehova prejavuje trpezlivosť voči hriešnym ľuďom?
17 Dozvedáme sa tiež, že Jehova sa živo zaujíma o naše myšlienky a pocity, keď mu ich vyjadrujeme v modlitbe. Je ‚tým, ktorý vypočúva modlitbu‘. (Žalm 65:2, 3) Apoštol Peter nás uisťuje: „Jehovove oči sú obrátené na spravodlivých a jeho uši na ich pokorné prosby.“ (1. Petra 3:12) Ďalej sa učíme, že kajúcna modlitba musí zahŕňať pokorné vyznanie hriechov. (Príslovia 28:13) To však neznamená, že sa môžeme opovážlivo spoliehať na Božie milosrdenstvo. Biblia kresťanov varuje, aby „neprijímali Božiu nezaslúženú láskavosť tak, aby [im] unikol jej účel“. — 2. Korinťanom 6:1.
18 A napokon, spoznávame účel Božej trpezlivosti voči jeho hriešnemu ľudu. Apoštol Peter vysvetlil, že Jehova je trpezlivý, „lebo si nepraje, aby bol niekto zničený, ale si praje, aby všetci dospeli k pokániu“. (2. Petra 3:9) Ale tí, ktorí neustále zneužívajú Božiu trpezlivosť, budú napokon potrestaní. Čítame o tom: „[Jehova] odplatí každému podľa jeho skutkov: večným životom tým, ktorí hľadajú slávu a česť a neporušiteľnosť vytrvalosťou v dobrom diele; ale na tých, ktorí sú svárliví a neposlúchajú pravdu, ale poslúchajú nespravodlivosť, príde hnev a zlosť.“ — Rimanom 2:6–8.
19. Aké nemenné vlastnosti bude Jehova vždy prejavovať?
19 Takýmto spôsobom Boh zaobchádzal so starovekým Izraelom. Pre náš vzťah k Jehovovi dnes platia rovnaké zásady, lebo Jehova sa nemení. Hoci Jehova neoslobodzuje od zaslúženého trestu, bude vždy ‚Bohom milosrdným a milostivým, pomalým do hnevu a hojným v milujúcej láskavosti a pravde, zachovávajúcim milujúcu láskavosť pre tisíce, odpúšťajúcim previnenie a priestupok a hriech‘. — 2. Mojžišova 34:6, 7.
[Rámček/obrázky na strane 362]
Danielova kajúcna modlitba
Prorok Daniel žil v Babylone počas celého 70-ročného obdobia židovského zajatia. Niekedy v priebehu 68. roku zajatia Daniel z Jeremiášovho proroctva rozpoznal, že pobyt Izraelitov v Babylone sa blíži ku koncu. (Jeremiáš 25:11; 29:10; Daniel 9:1, 2) Daniel sa obrátil na Jehovu v modlitbe — kajúcnej modlitbe za celý židovský národ. Uvádza: „Obrátil som svoju tvár k Jehovovi, pravému Bohu, aby som ho hľadal v modlitbe a úpenlivých prosbách, v pôste a s vrecovinou a popolom. A začal som sa modliť k Jehovovi, svojmu Bohu, a vyznával som.“ — Daniel 9:3, 4.
Daniel vyslovil svoju modlitbu približne dvesto rokov po tom, čo Izaiáš zapísal prorockú modlitbu nachádzajúcu sa v 63. a 64. kapitole jeho knihy. Mnohí úprimní Židia sa počas ťažkých rokov zajatia nepochybne modlili k Jehovovi. No Biblia vyzdvihuje Danielovu modlitbu, ktorá zjavne vyjadrovala pocity mnohých verných Židov. Danielova modlitba teda ukazuje, že verní Židia v Babylone mali naozaj také pocity, aké sú opísané v Izaiášovej prorockej modlitbe.
Všimni si niektoré podobnosti medzi Danielovou a Izaiášovou modlitbou.
Izaiáš 64:10, 11 Daniel 9:16–18
[Rámček na strane 366]
„Oko nevidelo“
Apoštol Pavol v liste Korinťanom citoval z knihy Izaiáš, keď napísal: „Tak ako je napísané: ‚Oko nevidelo a ucho nepočulo, ani do srdca človeka nevstúpilo to, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.‘“ (1. Korinťanom 2:9)a Ani Pavlovo vyjadrenie, ani Izaiášove slová sa nevzťahujú na to, čo Jehova pripravil pre svoj ľud v nebeskom dedičstve či v budúcom pozemskom raji. Pavol spája Izaiášove slová s požehnaniami, z ktorých sa kresťania v prvom storočí už tešili, ako bolo napríklad porozumenie hlbších Božích vecí a získavanie duchovného osvietenia od Jehovu.
Hlbokým duchovným veciam môžeme porozumieť len vtedy, keď príde Jehovov patričný čas na ich odhalenie — a len v tom prípade, ak sme duchovnými ľuďmi a máme k Jehovovi blízky vzťah. Pavlove slová sa vzťahujú na tých, ktorých duchovnosť je slabá alebo ktorí vôbec nie sú duchovní. Ich oko nemôže vidieť, čiže rozlíšiť duchovné pravdy, a ich ucho nemôže takéto veci počuť, čiže nemôže im porozumieť. Poznanie vecí, ktoré Boh pripravil pre tých, ktorí ho milujú, ani len nevstúpilo do srdca takýchto ľudí. No tým, ktorí sú Bohu oddaní, ako bol Pavol, Boh zjavil tieto veci prostredníctvom svojho ducha. — 1. Korinťanom 2:1–16.
[Poznámka pod čiarou]
a Pavlove slová sa nenachádzajú v Hebrejských Písmach presne tak, ako ich Pavol citoval. Zdá sa, že sú v nich spojené myšlienky z Izaiáša 52:15; 64:4 a 65:17.
[Obrázok na strane 367]
Boží ľud mal Jeruzalem a jeho chrám vo vlastníctve len „na chvíľočku“