Kráčam v šľapajach svojich rodičov

ROZPRÁVA HILDA PADGETTOVÁ

„Môj život je zasvätený službe Najvyššiemu,“ uvádzala správa v tlači, „a ja nemôžem slúžiť dvom pánom.“ Tieto slová z mojej výpovede pred úradníkmi britského Ministerstva práce a vojenskej služby v roku 1941 vyjadrovali dôvod, prečo odmietam ich príkaz vykonávať počas 2. svetovej vojny prácu v nemocnici. Krátko nato som bola uznaná za vinnú a odsúdená na tri mesiace väzenia za odopretie poslušnosti.

ČO MA priviedlo do tejto nepríjemnej situácie? Nie, nebol to dajaký rozmar mladosti či rebelantské správanie. Dôvody skôr siahajú do času, keď som ešte bola dieťa.

Oteckova horlivosť pre Kráľovstvo

Narodila som sa 5. júna 1914 v Horsforthe blízko Leedsu na severe Anglicka. Moji rodičia, Atkinson a Pattie Padgettovci, boli učiteľmi v nedeľnej škole a členmi chóru v metodistickej modlitebni, kde otecko hral na organe. Keď som bola bábätkom, náš domov bol šťastným miestom, až na jednu vec. Otecka znepokojovala situácia vo svete. Nenávidel vojnu a násilie a veril biblickému príkazu: „Nezabiješ.“ — 2. Mojžišova 20:13, King James Version.

V roku 1915 vláda naliehala na všetkých mladých mužov, aby dobrovoľne vstúpili do armády, a tak sa vyhli brannej povinnosti. Otecko s určitými obavami prestál celý deň v daždi, čakajúc, kým naňho príde rad, aby sa prihlásil za vojaka. No hneď na druhý deň sa celý jeho život zmenil!

Kým pracoval ako inštalatér v jednom veľkom dome, rozprával sa s inými robotníkmi o svetových udalostiach. Záhradník mu podal malý traktát Zhromažďovanie Pánových drahokamov. Otecko si ho vzal domov, prečítal si ho a potom si ho prečítal znovu. „Ak je toto pravda,“ povedal, „potom všetko ostatné je nesprávne.“ Nasledujúci deň si vyžiadal viac informácií a po tri týždne do skorých ranných hodín študoval Bibliu. Pochopil, že našiel pravdu! Zápis v jeho denníku z nedele 2. januára 1916 uvádza: „Ráno som šiel do modlitebne, večer do I.B.S.A. [International Bible Students Association, ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia v Anglicku] — štúdium listu Hebrejom 6:9–20 — moja prvá návšteva bratov.“

Čoskoro sa začal odpor. Naši príbuzní a priatelia z modlitebne si mysleli, že otecko sa zbláznil. Ale on sa rozhodol. Žil pre zhromaždenia a pre štúdium a v marci symbolizoval svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode. Keď niekoľko týždňov chodil na zhromaždenia sám, mama už mala toho dosť. Uložila ma do kočíka a išla pešo osem kilometrov do Leedsu. Prišla práve vtedy, keď sa zhromaždenie skončilo. Viete si predstaviť oteckovu radosť. Odvtedy bola naša rodina zjednotená v Jehovovej službe.

Oteckovo položenie bolo veľmi ťažké — bol dobrovoľníkom v armáde a potom o niekoľko týždňov osobou, ktorá odmieta vojenskú službu z dôvodu svedomia. Keď bol povolaný, odmietol vziať do ruky zbraň a v júli 1916 stál pred prvým z piatich vojenských súdov, ktorý ho odsúdil na 90 dní väzenia. Keď si otecko odpykal prvý trest, mal štrnásťdňovú dovolenku a po nej nasledoval ďalší vojenský súd a ďalších 90 dní vo väzení. Po druhom období strávenom vo väzbe bol preložený do zdravotníckeho zboru kráľovskej armády a 12. februára 1917 odplával vojenskou transportnou loďou do Rouenu (Francúzsko). Vo svojom denníku uvádza, že jeho položenie sa mu tam zo dňa na deň čoraz väčšmi hnusilo. Uvedomoval si, že proste dáva vojakov dokopy na to, aby išli späť a bojovali.

Opäť odmietol spolupracovať. Tentoraz ho vojenský súd odsúdil na päť rokov do britskej vojenskej väznice v Rouene. Keď otecko sústavne žiadal, aby bol preložený do civilnej väznice ako osoba, ktorá odmieta vojenskú službu z dôvodu svedomia, bol potrestaný tým, že bol tri mesiace na chlebe a vode, čo vystriedala pravidelná väzenská strava, až kým nepribral, a potom sa celý proces opakoval. Cez deň mal ruky spútané za chrbtom a v noci a v čase jedla vpredu. Po celý život mal jazvy na zápästiach, kde sa mu putá, ktoré boli príliš malé, zarezávali do mäsa, čo malo za následok hnisajúce rany. Mal aj reťaze na nohách pripnuté k pásu.

Vojenské úrady robili všetko, čo bolo v ich moci, aby zlomili jeho ducha, ale márne. Vzali mu Bibliu a knihy. Nedostával z domu nijaké listy, a nijaké nemohol posielať. Po dvoch rokoch sa rozhodol dokázať svoju úprimnosť tým, že začal hladovku. Sedem dní sa držal svojho rozhodnutia, nejedol ani nepil, čo viedlo k tomu, že ho ako vážne chorého preložili do väzenskej nemocnice. Dokázal to, čo chcel, hoci pri tom takmer prišiel o život. V neskorších rokoch uznal, že bolo nesprávne takto ohroziť svoj život, a už nikdy nič také nezopakoval.

Vojna sa skončila v novembri 1918 a otecko bol stále vo väzení v Rouene, no začiatkom nasledujúceho roku ho previezli do civilnej väznice v Anglicku. Predstavte si jeho radosť, keď dostal všetky mamine listy a balíčky, ktoré sa medzitým nahromadili, spolu s jeho drahocennou Bibliou a knihami! Vzali ho do Winchesterskej väznice, kde stretol jedného mladého brata, ktorý mal podobné skúsenosti z vojnového obdobia ako on. Ten brat sa volal Frank Platt a neskôr slúžil veľa rokov v londýnskom bételi. Dohodli sa, že sa stretnú na druhý deň, ale Frank bol medzitým preložený niekam inam.

Dňa 12. apríla 1919 mama dostala telegram: „Hallelujah! Idem domov — volám Londýn.“ Aký to bol čas radovania po troch rokoch skúšok, trápenia a odlúčenia! Oteckovou prvou myšlienkou bolo zatelefonovať bratom do londýnskeho bételu a stretnúť sa s nimi. Na ulici Craven Terrace 34 sa mu dostalo láskyplného privítania. Keď sa okúpal, oholil a obliekol si požičaný oblek a klobúk, vrátil sa domov. Dokážete si predstaviť naše opätovné zjednotenie? Mala som vtedy takmer päť rokov a nepamätala som si ho.

Prvým zhromaždením, na ktorom bol otecko prítomný, len čo sa dostal na slobodu, bola Pamätná slávnosť. Ako kráčal hore schodmi do sály, prvý, koho stretol, bol Frank Platt, ktorý bol prevezený do vojenskej nemocnice v Leedse. Akú mali radosť, keď sa delili o svoje skúsenosti! Odvtedy až do Frankovho prepustenia sa naša domácnosť stala jeho druhým domovom.

Mamina verná služba

Po celý čas, čo bol otecko preč, si mama brávala domov bielizeň na pranie, aby tak doplnila svoj skromný príjem, ktorý dostávala od úradov. Bratia k nám boli veľmi láskaví. Každých niekoľko týždňov jej jeden zo zborových starších podával malú obálku, v ktorej bol anonymný dar. Mama vždy hovorila, že to bola láska bratov, čo ju približovalo k Jehovovi a čo jej pomáhalo vytrvať v tých ťažkých časoch. Po celý čas oteckovej neprítomnosti verne chodila na zborové zhromaždenia. Jej najťažšou skúškou bolo to, keď vyše roka nemala ani tušenia, či je otecko živý, alebo mŕtvy. Ďalšie bremeno pribudlo, keď sme v roku 1918 spolu s mamou dostali španielsku chrípku. Všade okolo nás zomierali ľudia. Susedia, ktorí šli na pomoc susedom, dostali túto chorobu a zomreli. Nedostatok potravín v tom čase nepochybne prispel k nižšej odolnosti proti infekcii.

V prípade našej rodiny sa preukázali ako naozaj pravdivé slová apoštola Petra: „Po tom, čo ste chvíľu trpeli, Boh... [vás] upevní... posilní“! (1. Petra 5:10) Utrpenie mojich rodičov v nich vybudovalo neotrasiteľnú vieru v Jehovu, úplnú istotu, že sa o nás naozaj stará a že nás nič nemôže oddeliť od Božej lásky. Bola som mimoriadne požehnaná, že som mala takú výchovu vo viere. — Rimanom 8:38, 39; 1. Petra 5:7.

Služba v mladosti

Po oteckovom prepustení sa služba Kráľovstvu stala centrom nášho života. Nemôžem si spomenúť, že by sme niekedy vynechali zhromaždenie, iba ak pre chorobu. Krátko po návrate domov otecko predal svoj platňový fotoaparát a mamin zlatý náramok, aby získal peniaze na to, aby sme mohli navštíviť zjazd. Hoci sme si nemohli dopriať dovolenku, nikdy sme nevynechali tieto zhromaždenia, vrátane zjazdov v Londýne.

Prvé dva alebo tri roky po vojne boli časom osvieženia. Otecko a mama naplno využívali všetky príležitosti na priateľské stretnutia a spoločenstvo. Spomínam si, ako sme navštevovali iných bratov a sestry a ja, malé dievča, som sedela a pritom som maľovala a kreslila, zatiaľ čo tí starší sa spolu celé hodiny rozprávali o novom porozumení pravdy. Spoločné rozhovory, posedenia pri piesni okolo organu, potešenie z príjemného spoločenstva, to všetko ich veľmi obšťastňovalo a osviežovalo.

Rodičia boli veľmi prísni, pokiaľ išlo o moju výchovu. V škole som sa nápadne líšila už vo svojich piatich rokoch, keď som si na čítanie brávala svoj „Nový Zákon“, zatiaľ čo trieda sa učila katechizmus. Neskôr, keďže som sa nezúčastňovala osláv Dňa prímeria, bola som predvedená pred celú školu ako „žiačka, ktorá to odmieta z dôvodu svedomia“.a Neľutujem, že som bola tak vychovávaná. V skutočnosti to bolo ochranou a uľahčilo mi to zostať na ‚úzkej ceste‘. Kdekoľvek šli moji rodičia, či na zhromaždenie alebo do služby, tam som bola aj ja. — Matúš 7:13, 14.

Pamätám si najmä to nedeľné ráno, keď som prvý raz vyšla kázať sama. Mala som iba 12 rokov. Z obdobia dospievania si spomínam na to, ako som v jedno nedeľné ráno vyhlásila, že zostanem doma. Nikto ma nekritizoval, ani ma nenútil, aby som išla von, a tak som si sadla do záhrady, študovala som Bibliu a cítila som sa úplne nešťastná. Týždeň alebo dva nato som povedala oteckovi: „Myslím, že dnes ráno pôjdem s tebou!“ Odvtedy som stále robila pokroky.

Aký úžasný bol rok 1931! Nielenže sme dostali nové meno, Jehovovi svedkovia, ale bola som aj pokrstená na celoštátnom zjazde v Alexandra Palace v Londýne. Na ten deň nikdy nezabudnem. Mali sme na sebe dlhé čierne šaty a tie moje boli náhodou mokré, lebo ich už použila iná uchádzačka o krst!

Ako dieťa som vždy túžila byť kolportérkou, ako sa vtedy nazývali kazatelia celým časom. Keď som dospievala, cítila som, že by som mala robiť viac v Jehovovej službe. A tak som v marci 1933, vo veku 18 rokov, vstúpila do radov služobníkov celým časom.

Mimoriadnou radosťou pre nás boli „priekopnícke týždne“ v určitých veľkých mestách, keď sa schádzal až tucet služobníkov celým časom, ktorí potom zostali u miestnych bratov a pracovali ako tím. Doručovali sme brožúry náboženským vodcom a iným významným ľuďom. Nadväzovanie kontaktu s nimi si vyžadovalo odvahu. Väčšinou sme boli prijatí s pohŕdaním a mnohým z nás zabuchli dvere pred nosom. Nerobilo nám to starosti, lebo naše nadšenie bolo také veľké, že sme sa tešili, že sme hanení pre Kristovo meno. — Matúš 5:11, 12.

V Leedse sme upravili kočík, trojkolku, oteckov motocykel s postranným vozíkom a neskôr aj jeho auto na nosenie prehrávacích prístrojov. Dvaja bratia chodievali s týmto prístrojom na ulicu, pustili nejakú hudobnú nahrávku, aby upútali pozornosť ľudí a vyvolali ich predo dvere, a po nej pustili päťminútový prejav, ktorý nahral brat Rutherford. Potom sa obyčajne presunuli na vedľajšiu ulicu, zatiaľ čo my, zvestovatelia, sme pokračovali a ponúkali sme biblickú literatúru.

Celé roky sme každú nedeľu večer po zhromaždení chodievali na radničné námestie, kde bol rečnícky kút, a podporovali sme jednu z hodinových prednášok brata Rutherforda tým, že sme ju počúvali, rozdávali sme letáky a nadväzovali sme kontakt s každým, kto prejavil záujem. Stali sme sa tam známi. Dokonca aj polícia nás rešpektovala. Jedného večera sme sa zhromaždili ako obvykle, keď sme v diaľke počuli zvuk bubnov a akejsi kapely. Čoskoro kráčal dolu cestou sprievod asi sto fašistov. Pripochodovali až za nás a zastavili sa, držiac vysoko svoje zástavy. Kapela prestala hrať a zavládlo ticho, práve keď dunivo zaznel hlas brata Rutherforda: „Nech zdravia svoje zástavy a prevolávajú na slávu ľuďom, ak si to želajú. My budeme preukazovať uctievanie a prevolávať na slávu iba Jehovovi, nášmu Bohu!“ Boli sme zvedaví, čo sa stane ďalej! Nestalo sa nič, okrem toho, že dostali dobré svedectvo. Polícia ich prinútila, aby zostali ticho, takže sme si mohli vypočuť zvyšok verejnej prednášky.

V tom čase sa začal používať gramofón ako pomôcka pri vydávaní znamenitého svedectva. Na schodoch predo dvermi sme oči pozorne upierali na platňu, aby sme tak povzbudili ľudí počúvať celých päť minút nahratú biblickú kázeň. Majitelia bytov nás často pozvali dnu a boli radi, keď sme prišli znovu a prehrali sme ďalšie platne.

Rok 1939 bol veľmi rušný a ťažký, vznikal odpor a násilie. Pred jedným z našich zjazdov bratia zažili značnú pouličnú aktivitu davu a krik. Preto počas zjazdu urobili plány pre zvláštnu skupinu bratov, ktorí by autami chodili kázať na problematické územia, zatiaľ čo sestry a ostatní bratia šli tam, kde to bolo bezpečnejšie. Keď som pracovala s jednou skupinou na istej ulici, zišla som pasážou, aby som navštívila domy, ktoré boli vzadu. Kým som bola pri jedných dverách, počula som, ako nastal akýsi rozruch — z ulice bolo počuť rev a výkriky. Ja som sa iba ďalej rozprávala s človekom pri dverách, predlžujúc rozhovor, až kým som nepočula, že sa to utíšilo. Potom som vyšla hore pasážou von na ulicu, kde som zistila, že ostatní bratia a sestry podľahli panike, keď ma nemohli nájsť! Hoci sa výtržníci neskôr v ten deň pokúšali narušiť aj naše zhromaždenie, bratia ich vyviedli von.

Začína sa druhá svetová vojna

V tom čase platila branná povinnosť a mnohí mladí bratia boli uväznení na 3 až 12 mesiacov. Otecko vtedy dostal jednu výsadu navyše, výsadu navštevovať väzňov. Každú nedeľu viedol štúdium Strážnej veže v miestnej väznici. Vždy v stredu večer navštevoval bratov v ich celách. Keďže sám mal takú dlhú a krušnú skúsenosť s väzením za prvej svetovej vojny, bol mimoriadne rád, že slúži tým, ktorí prechádzali podobnými skúškami. Robil to 20 rokov, až do svojej smrti v roku 1959.

V roku 1941 sme si zvykali na rozhorčenie a nepriateľstvo, ktoré vyjadrovali mnohí ľudia pre náš neutrálny postoj. Nebolo ľahké stáť na ulici s časopismi a čeliť tomu. No zároveň sme sa tešili, že môžeme pomáhať utečencom ubytovaným na našom území. Lotyši, Poliaci, Estónci, Nemci — aké radostné bolo vidieť ich rozžiarené oči, keď uvideli Strážnu vežu alebo Útechu (teraz Prebuďte sa!) vo svojom vlastnom jazyku!

Potom prišiel môj proces pre neutrálny postoj, ktorý som zaujala v čase druhej svetovej vojny. Keď som bola 19 hodín z každých 24 zamknutá vo svojej cele, považovala som väzenský život za ťažký. Prvé tri dni boli najťažšie, lebo som bola sama. Na štvrtý deň ma zavolali do riaditeľovej kancelárie, kde som našla stáť dve ďalšie dievčatá. Jedna z nich mi pošepkala: „Za čo si tu?“ Povedala som jej: „Bola by si prekvapená, keby si to vedela.“ Šepotom plným napätia sa ma opýtala: „Si JS?“ Druhé dievča ju počulo a spýtalo sa nás oboch: „Ste JS?“ a všetky tri sme si padli do náručia. Už sme neboli samy!

Príjemná služba celým časom

Po prepustení z väzenia som pokračovala v službe celým časom a pripojilo sa ku mne jedno mladé 16-ročné dievča, ktoré práve skončilo školu. Presťahovali sme sa do Ilkley, prekrásneho mesta na okraji údolia Yorkshiru. Celých šesť mesiacov sme sa usilovne snažili nájsť vhodné miesto na naše zhromaždenia. Nakoniec sme si prenajali malú garáž, ktorú sme premenili na sálu Kráľovstva. Otecko nám prišiel na pomoc a postaral sa o osvetlenie a kúrenie. A tiež pre nás túto budovu vyzdobil. Susedný zbor nás celé roky podporoval a každý týždeň prideľoval bratov, aby predniesli verejnú prednášku. S Jehovovým požehnaním sa nám darilo, rozrastali sme sa a napokon bol založený zbor.

V januári 1959 otecko náhle ochorel. Zavolali ma domov a v apríli zomrel. Roky, ktoré nasledovali, boli ťažké. Mamino zdravie slablo a s ním aj jej pamäť, čo pre mňa znamenalo boj. Ale Jehovov duch ma udržal na nohách a ja som bola schopná starať sa o ňu až do jej smrti v roku 1963.

Za tie roky som zažila tak veľa požehnaní od Jehovu. Je ich príliš veľa, než aby sa dali vyrozprávať. Videla som, ako sa môj domovský zbor rozrastal a štyrikrát sa rozdelil, a pritom vysielal zvestovateľov a priekopníkov, niektorých ako misionárov do krajín, ktoré sú tak ďaleko od seba ako Bolívia, Laos a Uganda. Vyhliadka, že sa vydám a usadím, sa mi nikdy nesplnila. Nezarmucovalo ma to; bola som príliš zamestnaná. Aj keď nemám nijakých telesných príbuzných, mám veľa detí a vnúčat v Pánovi, dokonca stonásobne viac. — Marek 10:29, 30.

Často si pozývam k sebe domov mladých priekopníkov a iných mladých, aby sme sa potešili z kresťanského spoločenstva. Spolu sa pripravujeme na štúdium Strážnej veže. Rozprávame si tiež skúsenosti a spievame piesne Kráľovstva, práve tak ako to robievali moji rodičia. Obklopená veselou skupinou mladých ľudí si zachovávam mladistvý a radostný pohľad na život. Niet pre mňa lepšieho života než priekopnícka služba. Som vďačná Jehovovi, že som mala výsadu kráčať v šľapajach svojich rodičov. Modlím sa, aby som mohla ďalej slúžiť Jehovovi po celú večnosť.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 23]

Hilda Padgettová so svojimi rodičmi Atkinsonom a Pattie

[Obrázok na strane 23]

Traktát, ktorý podnietil oteckov záujem o pravdu